6Ssk/67/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: F.. P. F., nar. XX. P. XXXX, bytom R.. Q. D. XX, X., právne zastúpený: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, IČO: 47238232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29 augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 1215-3/2017-BA zo dňa 18. mája 2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 2Sa/19/2022-37, zo dňa 15. novembra 2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Návrh žalobcu na prerušenie konania sa zamieta. III. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Rozhodnutie krajského súdu a priebeh administratívneho konania

Druhostupňovým rozhodnutím žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietla v celom rozsahu odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) z 9. augusta 2016, číslo: 700-3080022816-GC09/16 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. Predmetným rozhodnutím prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že žalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej len „SZČO“), zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2008 a nie 31. augusta 2006. Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná kasačnú sťažnosť.

3. Krajský súd v poradí druhým, kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom zo dňa 15. novembra 2022, č. k. 2Sa/19/2022-37 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom podľa § 190 SSP správnu žalobu žalobcu zo dňa 20. júla 2017 zamietol. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vychádzal zo záväzného právneho názoru vysloveného najvyšším správnym súdom v zrušujúcom rozsudku.

5. Z obsahu administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané, že (i) žalobca bol podľa rozhodnutia Slovenskej lekárskej komory č. L1A/PO/1011/06 od 4. mája 2006 držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, (ii) jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou za rok 2005 a aj za rok 2006 bol vyšší ako 12-násobok minimálneho vymeriavacieho základu, (iii) žalobca dňa 30. augusta 2006 doručil na pobočku Sociálnej poisťovne Poprad registračný list FO - odhlášku z povinného poistenia SZČO ku dňu 31. augusta 2006 z dôvodu zrušenia povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení - ambulancii v odbore ortopédia.

2021-22. 7. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že náhradu účastníkom konania nepriznal a rovnako im nepriznal ani náhradu trov kasačného konania.

8. Proti napadnutému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote žalobca kasačnú sťažnosť zo dňa 21. decembra 2022, pričom ako dôvod kasačnej sťažnosti označil ustanovenia (i) § 440 ods. 1 písm. g) (tvrdiac, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a (ii) § 440 ods. 1 písm. f) SSP (tvrdiac, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces). 9. Žalobca odôvodnenie kasačnej sťažnosti systémovo rozčlenil do niekoľkých častí.

V tomto kontexte v ďalšej časti kasačnej sťažnosti namietal porušenie práv žalobcu postupom prvostupňového správneho orgánu spočívajúcom v odňatí možnosti konať pred správnym orgánom, ktorý bez priamej účasti žalobcu ako účastníka konania vydal prvostupňové rozhodnutie, ktorým došlo k autoritatívnemu zásahu (úprave) do jeho právneho postavenia. Štandardizáciou takéhoto postupu by podľa názoru žalobcu došlo iba k oznamovaniu rozhodnutí správnych orgánov ex post.

Následne kládol subjektívne otázky typu, či išlo len o iniciatívu žalovanej alebo o formu opravy pochybenia v evidencii žalovanej alebo „iné“. Argumentoval tiež tým, že doposiaľ nedostal odpovede na zásadné otázky, týkajúce sa zmeny zániku jeho sociálneho poistenia ako SZČO.

12. V záverečnej časti kasačnej sťažnosti žalobca navrhol, aby „[. . .] za účelom zachovania princípu právnej istoty, ako aj práva sťažovateľa na zákonného sudcu [. . .]“ senát najvyššieho správneho súdu konanie prerušil a „[.

13. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 16. februára 2023 vyjadrila žalovaná. Žalovaná v podstatnom uviedla, že žalobca v kasačnej sťažnosti neuviedol také námietky, ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie druhostupňového rozhodnutia. Podrobnejšie argumentovala závermi vyjadrenými v rozhodnutí Veľkého senátu najvyššieho súdu zo dňa 24. novembra 2020, sp. zn. 1Vs/3/2019.

na vedomie.

15. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

17. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 18. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti druhostupňového rozhodnutia žalovanej, ktorým žalovaná rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Prvostupňový správny orgán prvostupňovým rozhodnutím rozhodol o tom, že žalobcovi nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. augusta 2006, ale dňa 30. júna 2008. 19.

2019) a zároveň proti rozhodnutiu 1Vs/3/2019 bola odmietnutá aj ústavná sťažnosť ústavným súdom uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021-22. 20. Žalobca v súvislosti s vyššie uvedeným ďalej pomerne rozsiahlym spôsobom napádal záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2019 vo vzťahu k skôr vydanému rozhodnutiu Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019, a na ne nadväzujúceho rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 610/2021-22, ktorým bola odmietnutá sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019. V dotknutom uznesení ústavného súdu bolo konštatované, cit.: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade,

Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy SR úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Žalobcom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa

Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti, ako celku, sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo. Rozhodnutie ústavného súdu, ako aj rozhodnutie Veľkého senátu najvyššieho súdu je pre súdy záväzné. Na základe vyššie uvedeného možno považovať námietky v tretej časti kasačnej sťažnosti žalobcu za nedôvodné.

ústavného súdu základné práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania (uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 111/2017-17 zo dňa 8. marca 2017).

Rozhodovanie o tejto otázke je vyhradené nedávkovému konaniu podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z., pričom zákon ukladá žalovanej rozhodnúť len v prípadoch, ktoré sú sporné, čo bol aj prípad žalobcu. Napriek tomu, že žalobca podal registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia ku dňu 31. augusta 2006, aj naďalej bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A/PO/1011/06 zo dňa 4. mája 2006), o čom prvostupňový správny orgán v čase podania registračného listu FO - odhlášky zo sociálneho poistenia nemal vedomosť.

24. Najvyšší správny súd zároveň poukazuje na to, že je všeobecne známou skutočnosťou vzhľadom na rozhodovaciu činnosť, že prvostupňové a odvolacie konanie Sociálnej poisťovne, i rozhodnutia v rámci nich vydané, tvoria jeden celok. Umožňuje to § 218 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Druhostupňové rozhodnutie žalovanej teda môže byť v rámci takéhoto doplnenia i podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené, pričom takéto odôvodnenie vytvára spolu s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia jeden argumentačný celok.

Zároveň žalobca ako účastník konania dostal možnosť sa voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolať, čo aj využil. Cez prizmu týchto záverov je potom potrebné nazerať aj na nedostatky, ktoré žalobca vytýkal žalovanej. Žalovaná v druhostupňovom rozhodnutí ozrejmila podstatné skutočnosti a vyjadrila sa ku všetkým odvolacím námietkam, čo najvyšší správny súd považuje

predchádzal. 25. Žalobca v závere kasačnej sťažnosti (v bode označenom ako „VII. Návrh na prerušenie súdneho konania“) tiež navrhol, aby najvyšší správny súd („za účelom zachovania princípu právnej istoty, ako aj práva sťažovateľa na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 [.

zrozumiteľné. Najvyšší správny súd tak z uvedeného dôvodu, ale aj preto, že neidentifikoval žiaden z dôvodov uvedených v § 100 SSP, návrh žalobcu na prerušenie konania nevyhodnotil ako dôvodný. 26. Z dôvodov uvedených vyššie sa najvyšší správny súd nestotožnil s námietkami žalobcu voči napadnutému rozsudku krajského súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú

28. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.