6Ssk/72/2022

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zo dňa 16. februára 2022, č. k. 27Sa/20/2021-94, postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a e/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 23. apríla 2021, Číslo: 17872-2/2021-BA spolu s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Liptovský Mikuláš zo dňa 11. februára 2021, Číslo: 1634/2021-LM-DvN, ktorými bolo rozhodnuté, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a podľa článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Základné nariadenie“) nemá nárok na dávku v

č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Základné nariadenie“ a „Vykonávacie nariadenie“). V tomto vyhlásení žalobca uviedol, že od februára 2013 sa datuje prvý odchod do členského štátu Európskej únie a mesiac a rok návratu na územie Slovenska - december 2020 s tým, že pravidelne sa vracia na územie Slovenska; manželka a nezaopatrené deti majú bydlisko na území Slovenska, je členom Poľovníckej spoločnosti Ružomberok, o čom prikladá poľovný lístok, bytová situácia v členskom štáte - Rakúsko - je ubytovňa s partiou. Počas návratov z Rakúska býva vo vlastnom rodinnom dome, o čom prikladá list vlastníctva. Podľa zápisnice v zmysle § 189 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) žalobca uviedol, že do Rakúska za prácou cestoval v pondelok v skorých ranných hodinách v závislosti od počtu kilometrov na stavbu a domov sa vracal vo štvrtok večer. Ďalej žalobca uviedol, že na Slovensko sa z Rakúska vracal týždenne.

3. Žalobca v podanej žalobe zo dňa 21. 06. 2021 namietal nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia prvostupňového orgánu, keď bolo vychádzané z toho, že väzby žiadateľa na Slovensku sú „menej významné“, čo však podľa žalobcu nie je akceptovateľné v zmysle predložených dokladov a skutočností, ktoré uvádzal v Zápisnici zo dňa 02. 02. 2021. Žalobca podal voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodla žalovaná, avšak nesúhlasil ani s rozhodnutím žalovanej, pretože odvolací orgán - žalovaná pri rozhodovaní vychádzala výlučne zo skutočnosti, že žalobca pracoval počas obdobia február/2013 až december/2020, t. j. sedem rokov v Rakúsku, čo žalovaná považovala za dlhé a stabilné obdobie bez toho, aby žalovaná vyhodnotila skutočnosti uvádzané žalobcom, a to, že všetok mimopracovný čas trávil na území Slovenska, kde má väzby majetkové, záväzkové a rodinné.

5. Krajský súd uviedol, že uplatnenie si nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je výnimkou z pravidla, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania. Koordinačné predpisy všeobecne určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaný mal uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve ukončil zamestnanie. V takýchto prípadoch sa žiadosť o dávku v nezamestnanosti posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Keď nezamestnaný požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v súlade s koordinačnými predpismi povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len v prípade zachovania pevných väzieb a bydliska v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti.

Krajský súd bol toho názoru, že samotná dĺžka pobytu, resp. výkonu zamestnania žalobcu na území Rakúska na určenie centra záujmov nepostačuje, tak ako to zhodnotila žalovaná ako odvolací orgán, ktorý za rozhodujúcu pri posudzovaní kritérií Vykonávacieho nariadenia zhodnotila pracovnú situáciu žalobcu v Rakúsku, kde sa zdržiaval od februára 2013 do decembra 2020. Krajský súd uviedol, že dôvodom zárobkovej činnosti žalobcu v Rakúsku podľa jeho vyjadrenia boli finančné dôvody, a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/35/2012, podľa ktorého .

Práve naopak, skúmanie okolností uvedených v článku 11 vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby nemožno zúžiť len na posudzovanie dĺžky a stability zamestnania. Zobrať do úvahy je potrebné i ďalšie, nielen tam ako príklad uvedené okolnosti v ich vzájomnej súvislosti.“ 7.

8. Podľa zápisnice zo dňa 02. 02. 2021 podľa krajského súdu nie je možné bez ďalšieho konštatovať trvalosť zamestnania žalobcu na území Rakúska, keď podľa prierezu „pracovného pomeru“ žalobcu, hoci tento bol na dobu neurčitú, je v krátkych časových intervaloch ukončený z dôvodu ukončenia stavby. Pracovná činnosť žalobcu v Rakúsku je tak závislá od toho, či takúto ponuku žalobca dostane od zamestnávateľa a tá sa končí ukončením stavby. Ak aj bola pracovná situácia žalobcu v Rakúsku vyhodnotená ako rozhodujúca, dôsledne a dostatočne žalovaná a prvostupňový orgán nehodnotili ďalšie kritériá v zmysle článku 11 Vykonávacieho nariadenia, ktoré sú v rovnakej miere právne významné pre hodnotenie zachovania centra záujmov. 9.

Vzhľadom k takýmto pravidelným intervalom, keď žalobca sa týždenne vracia späť na územie Slovenska, kde má rodinné väzby, nie je možné tieto podľa názoru krajského súdu bez ďalšieho hodnotiť ako menej významné. Rovnako aj bytová situácia žalobcu na území Rakúska, bez ďalšieho nemôže byť vyhodnotená ako stabilná, ak žalobca má bývanie zabezpečené zamestnávateľom v ubytovniach, penziónoch, podnájmoch, kde býva s viacerými kolegami z práce.

Krajský súd v súvislosti so svojím rozhodnutím poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžso/11/2015 zo dňa 25. 01. 2017 a rozhodnutie sp. zn. 7Sžsk/3/2021 zo dňa 21. 04. 2021. Obdobne poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 17. februára 1977, C-76-76 Silvana Di Paolo proti Office national de l'emploi, podľa ktorého bydlisko v jednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte. Z uvedeného rozsudku vyplýva, že pri posúdení bydliska je vhodné vziať do úvahy dĺžku a kontinuitu bydliska predtým, ako sa pracovník presťahoval, dĺžku trvania a cieľ jeho absencie, charakter zamestnania, ako aj zámer zúčastnenej osoby, ktorý vyplýva zo všetkých okolností. Ďalej krajský súd poukázal aj na rozsudok z 1. októbra 2015 C-3/08 Leyman, podľa ktorého cieľ článku 45 Zmluvy o fungovaní Európskej únie by nebol dosiahnutý, ak by mali migrujúci pracovníci v dôsledku uplatnenia svojho práva na voľný pohyb stratiť výhody sociálneho zabezpečenia, ktoré im zaisťuje právna úprava členského štátu.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES zo dňa 29. apríla 2004 o práve občanov únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov upravuje základné zásady vnútorného trhu, teda voľný pohyb osôb a udeľuje každému občanovi únie základné a individuálne právo voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, s výhradou obmedzenia podmienok uvedených v zmluve a opatrením prijatým na tento účel.

Krajský súd dospel k záveru o potrebe zrušenia rozhodnutí obidvoch stupňov podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a e/ SSP, pretože zistenie skutkového stavu žalovanou ako aj prvostupňovým orgánom bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a následne aj nesprávne právne posúdenie veci.

Krajský súd uviedol, že v rámci nového konania, ak budú zistené iné okolnosti pre nepriznanie dávky žalobcovi, tak tieto musia byť dostatočne a určito zdôvodnené, vyhodnotené. Pokiaľ aj žalovaná vo svojom rozhodnutí poukazuje na § 104 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., tak je potrebné, aby s poukazom k tomuto zákonnému ustanoveniu popísala skutočnosti - skutkové okolnosti pre aplikáciu tohto zákonného ustanovenia v takom rozsahu, aby pri prípadnom opätovnom vyvolaní súdneho konania na základe podanej žaloby boli tieto závery v rozhodnutí správneho orgánu vyjadrené v takom rozsahu, aby spĺňali kritériá riadneho zdôvodnenia, ktoré bude spôsobilé na preskúmanie správnym súdom.

II.

15. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 16. Namietala, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia v zmysle § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. Prípad žalobcu bol riešený podľa žalovanej správne podľa Základného nariadenia a vnútroštátnej právnej úpravy. Argumentácia smernicou 2004/38/ES z 29. apríla 2004 je preto nenáležitá, pretože žalovaná musela postupovať podľa exaktnej právnej úpravy Základného nariadenia, ktoré rieši koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia jednotlivých členských štátov Európskej únie aj v oblasti poistenia v nezamestnanosti. 17. Nesúhlasila najmä s názorom krajského súdu, že okolnosti nepriznania dávky v nezamestnanosti v správnom konaní neboli dostatočne a určito zdôvodnené a vyhodnotené.

III.

20. Žalobcovi bola kasačná sťažnosť žalovanej doručená dňa 25. apríla 2022. V stanovenej lehote určenej krajským súdom sa žalobca k podanej kasačnej sťažnosti nevyjadril.

IV.

21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 22. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 23. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 24. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

27. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a e/ SSP zrušil rozhodnutie žalovanej spolu s prvostupňovým rozhodnutím prvostupňového orgánu žalovanej (ďalej len „pobočka žalovanej“), ktorým žalovaná postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a podľa článku 61 Základného nariadenia nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.

32. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h/ Základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti. 33. Podľa článku 61 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

36. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 37.

38. Podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

40. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal preukázané, že - žalobca na predpísanom tlačive dňa 22. 12. 2020 požiadal o dávku v nezamestnanosti [z predmetného tlačiva vyplýva, že žalobca bol od 18. 12. 2020 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie; v období od 20. 02. 2017 do 21. 12 2017, od 25. 01. 2018 do 18.

na Slovensko, napriek potvrdeniu od zamestnávateľa žalobcu; uvedené svedčilo, že centrum záujmu žalobcu sa nachádza v Rakúsku], - na odvolanie žalobcu žalovaná ako druhostupňový (odvolací) správny orgán tu preskúmavaným rozhodnutím odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie z 11. februára 2021 [žalovaná sa plne stotožnila so závermi, ku ktorým dospela pobočka žalovanej a so zreteľom na všetky dostupné informácie nepovažovala bydlisko žalobcu počas jej posledného zamestnania v Rakúsku za zachované na území Slovenskej republiky, pričom dodala, že občania pracujúci v zahraničí by pred podaním žiadosti o dávku v nezamestnanosti na Slovensku mali pamätať na to, že v oblasti sociálneho zabezpečenia podliehajú právnym predpisom tej krajiny, v ktorej pracujú/pracovali, a preto by mali o dávku v nezamestnanosti požiadať v krajine, kde pôsobili].

42. Na úvod, najvyšší správny súd poukazuje na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a 2 Základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Rakúsku môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa naňho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenska zachoval bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý

43. V predmetnej veci na základe informácií zistených zo žiadosti žalobcu o dávku v nezamestnanosti, z vyhlásenia z 04. 01. 2021, zo zápisnice o vypočutí žalobcu zo dňa 02. 02. 2021, z formulára týkajúceho sa skutočnosti vo vzťahu k výkonu zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti v členskom štáte Európskej únie, Európskeho hospodárskeho priestoru a Švajčiarskej konfederácie zo dňa 02. 01. 2021, a tiež z formulára U1 slúžiaceho na potvrdenie období, počas ktorých bol žalobca poistený v Rakúsku, bolo preukázané, že žalobca ako osoba vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie si uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z., t. j. podľa právneho predpisu

WURZER GmbH a od 27. 04. 2020 do 17. 12. 2020 CH. WURZER GmbH v Rakúsku. Z vyhlásenia žiadateľa vyplynulo, že žalobca sa raz týždenne vracal do miesta svojho trvalého bydliska autom spolu so svojimi kolegami, pričom o uvedenom predložil potvrdenie zo dňa 17. 12. 2020 od svojho zamestnávateľa, ktorý potvrdil, že žalobca každý piatok odchádza domov na Slovensko až do nedele. Pracovné pomery v Rakúsku boli uzatvorené na dobu neurčitú, pričom pracovné pomery boli ukončené z dôvodu ukončenia stavby na konkrétnom mieste zo strany zamestnávateľa. Počas výkonu zárobkovej činnosti v Rakúsku ostala žalobcova manželka spolu s deťmi na Slovensku - v mieste ich trvalého pobytu - v rodinnom dome, ktorí spoločne vlastnia. Žalobca je okrem iného členom Poľovníckej spoločnosti Ružomberok, o čom predložil poľovný lístok. V čase vykonávania zárobkovej činnosti v Rakúsku býval žalobca spoločne s ďalšími kolegami prevažne na ubytovni alebo v penziónoch.

Na území Slovenska si žalobca hľadal prácu, avšak šlo o malé finančné ohodnotenie a práce na turnusy. V Rakúsku si po poslednej dobe poistenia neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti z dôvodu, že už nemal v Rakúsku prechodný pobyt. V Rakúsku sa žalobca zdržiaval sám, pretože manželka a deti ostali ako najbližšie osoby žalobcu na Slovensku.

Bývanie v Rakúsku mu zabezpečoval zamestnávateľ - ubytovne, penzióny, podnájom s ďalšími osobami.

Vzhľadom na tieto skutočnosti, ktoré síce boli v správnom konaní preukázané, ale neboli žalovanou ani pobočkou žalovanej dostatočne zdôvodnené, resp. správne vyhodnotené, najvyšší správny súd podporuje záver krajského súdu, že žalovaná v dostatočnom a potrebnom rozsahu nevykonala dokazovanie vo vzťahu ku všetkým kritériám ustanovených v článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia spolu s tvrdeniami a dôkazmi doloženými žalobcom v

Ani jedno kritérium voči ostatným nie je možné nadraďovať, ale je potrebné ich vyhodnocovať jednotlivo a zároveň spolu ako jeden celok. Pre určenie centra záujmu žalobcu pre potreby určenia jeho bydliska najvyšší správny súd považuje za rozhodné tieto skutočnosti: - povaha a osobitné vlastnosti vykonávanej činnosti žalobcom - nebolo sporným, že žalobca pracoval v Rakúsku v období od 2013 do 2020, okrem niektorých krátkych prerušení pracovných pomerov, v rámci ktorých v niektorých prípadoch čerpal dávku v nezamestnanosti z rakúskeho sociálneho systému, pričom sa zdržiaval na území Rakúska, alebo naopak na území Slovenska.

Ak mala pobočka žalovanej pochybnosti, mohla vykonať ďalšie kroky za účelom preverenia tvrdenia žalobcu. - rodinný stav a rodinné väzby žalobcu - žalobca sa v Rakúsku zdržiaval sám, ale jeho najbližšia rodina - manželka a dve deti sa zdržiavali na území Slovenska v mieste trvalého

žalobcu. - nezárobková činnosť žalobcu - z administratívneho spisu vyplynulo, že žalobca je členom Poľovníckej spoločnosti Ružomberok, o čom ako dôkaz predložil aj jeho poľovný lístok. Žalobca v správnom konaní tvrdil, že svoj voľný čas a dovolenku trávil na Slovensku s rodinou, ani vo vzťahu k tomuto tvrdeniu nebolo zo strany žalovanej bližšie zdôvodnené, do akej miery boli tieto skutočnosti zohľadnené pri určovaní bydliska žalobcu. - bytová situácia žalobcu - v Rakúsku žalobca býval spolu so svojimi ďalšími kolegami na ubytovniach, penziónoch a podnájmoch, v čase zdržiavania sa na území Slovenska žalobca býval spolu s jeho manželkou a deťmi v mieste ich trvalého pobytu - v nehnuteľnosti, ktorej je spoluvlastníkom. Ani v tomto prípade žalovaná dostatočne neobjasnila, prečo toto kritérium bolo vyhodnotené ako priaznivejšie pre zachovanie centra záujmov žalobcu v Rakúsku. Žalobca v Rakúsku býval na rôznych miestach - ubytovne, podnájmy alebo penzióny s ďalšími kolegami, čo v porovnaní so stabilnou bytovou situáciou na Slovensku - v nehnuteľnosti s manželkou a ich deťmi - bolo vyhodnotené ako v neprospech jeho bydliska na Slovensku.

V neposlednom rade aj sám žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu pobočky žalovanej a následne v podanej správnej žalobe namietal nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia zo strany správneho orgánu, s čím sa najvyšší správny súd stotožnil. Nadbytočne najvyšší správny súd hodnotil aj úvahu žalovanej v napadnutom rozhodnutí týkajúcu sa uplatnenia dávky v nezamestnanosti osôb, ktoré si má nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Najvyšší správny súd dodáva, že v prípadoch určovania bydliska je potrebné vziať do úvahy všetky skutočnosti, ktorých zohľadnenie a vyhodnotenie môže prispieť k riadnemu ustáleniu a vymedzeniu centra záujmov. V žalobcovom prípade to boli najmä rodinné väzby na Slovensko, vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku, ale aj o ďalšie skutočnosti, k danej okolnosti pridružené, na základe ktorých aj s prihliadnutím na celkovú situáciu žalobcu bolo možné dospieť k záveru o zachovaní centra záujmov na Slovensku (hypotéka, mobilný operátor, životné poistenie, členstvo v Poľovníckom spoločenstve Ružomberok a pod.).

V tejto súvislosti najvyšší správny súd dodáva, že ak aj žalovaná poukazovala na tieto ustanovenia, najprv je potrebné odstrániť pochybnosti v súvislosti so zachovaním centra záujmov žalobcu, pretože v danom prípade nebolo zo strany žalovanej dostatočne preukázané, že v rozhodnom období sa žalobcovo bydlisko nachádzalo na území Rakúska. Navyše podľa § 105 ods. 1 veta prvá zákona č. 461/2003 Z.z. poistencovi, ktorý splnil podmienky nároku na dávku v nezamestnanosti, nárok na dávku v nezamestnanosti vzniká odo dňa zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie a zaniká uplynutím podporného obdobia v nezamestnanosti. Žalobca bol v rozhodnom čase zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 18. 12. 2020, pričom žalovaná nepreukázala, že by mal žalobca za uvedené obdobie (t.j. za obdobie počnúc dňom 18. 12. 2020) vyplácanú dávku v nezamestnanosti zo strany príslušnej rakúskej inštitúcie.

Najvyšší správny súd len dopĺňa, že každú jednu žiadosť o dávku v nezamestnanosti je potrebné posudzovať prísne individuálne so zreteľom na osobitosti, tej ktorej prejednávanej veci. 48. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalovanej uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

50. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.