6Ssk/72/2024

1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom zo dňa 26. marca 2024, č. k. 28Sas/2/2023-152 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu v sociálnej veci, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 43115-2/2023-BA zo dňa 10. októbra 2023 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „druhostupňové rozhodnutie“), ktorá postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietla v celom rozsahu odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Dolný Kubín (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 5933/2023-DK-DvN zo dňa 9. augusta 2023 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). Prvostupňovým rozhodnutím

2. Správne orgány v podstatnom odôvodnili svoje rozhodnutie tým, že (i) žalobkyňa bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 19. mája 2023. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti bola elektronicky postúpená Sociálnej poisťovni, pobočka Dolný Kubín dňa 19. júna 2023; (ii) v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 19. mája 2019 do 18. mája 2023, žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, čím nesplnila základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti; (iii) žalobkyňa bola poistená v nezamestnanosti v Českej republike od 7. augusta 2017 do 30. júna 2022 a od 1. júla 2022 do 28. februára 2023; jej posledný pracovný pomer v Českej republike bol ukončený dohodou; (iv) žalobkyňa sa podľa Vyhlásenia žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov (ďalej len „vyhlásenie“) zdržiavala na území Českej republiky od augusta 2017 do mája 2023, t. j. 5 rokov a 9 mesiacov; (v) žalobkyňa pred odchodom do Českej republika nebola na území

3. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospeli prvostupňový správny orgán a žalovaná k záveru, že dĺžka prítomnosti žalobkyne na území členského štátu EÚ (v Českej republike) viac ako päť rokov (vyššie opísaná) a situácia žalobkyne (teda najmä, že stabilne pracovala v Českej republike a platila si daňové povinnosti na území Českej republiky) jednoznačne preukazujú, že žalobkyňa si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnanca v Českej republike nezachovala, a preto jej nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti.

V podstatnom pritom vychádzal zo skutočností, ktoré sú podrobnejšie opísané v bode 2 vyššie. 5. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ustálil, že v konaní nebolo sporným, že žalobkyňa v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 19. mája 2019 do 18. mája 2023 na území Slovenskej republiky nepreukázala žiadne doby poistenia v nezamestnanosti.

6. Správny súd v úvode odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že z článkov 61 a 65 ods. 5 základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu EÚ, a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu EÚ môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na?Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo?základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na?území iného členského štátu EÚ centrum záujmov a bydlisko na území SR. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do?evidencie uchádzačov o zamestnanie

Slovensku nezachovala. Správny súd zároveň poukázal na striktné podmienky vymedzené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, v rámci ktorých bolo potrebné na účely určenia miesta bydliska žalobkyne a s tým súvisiacim centrom jej záujmov, vyhodnotiť situáciu žalobkyne

7. K tvrdeniu žalobkyne, že je typickým cezhraničným pracovníkom, správny súd poukazujúc na pracovnú zmluvu žalobkyne zo dňa 21. júna 2022 so spoločnosťou THE CLINIC s.r.o. uviedol, že „charakter žalobkyňou vykonávanej práce nemal povahu turnusovej práce a pokiaľ žalobkyňa v rámci repliky pripojila listinu „Potvrzení o zaměstnání“ zo dňa 13. 02. 2024 vystavenú spoločnosťou THE CLINIC s.r.o., z obsahu ktorej má vyplývať skrátenie pracovnej doby žalobkyne od 08/2022 do 05/2023 na dva týždne v mesiaci, tak správny súd uvádza, že uvedené nesvedčí o tom, že by sa žalobkyňa z posledného zamestnania vracala denne, alebo aspoň raz za týždeň do Námestova, a preto sa žalobkyňa nepovažuje za cezhraničného pracovníka v zmysle čl. 1 písm. f) základného nariadenia. Z obsahu Pracovnej zmluvy zo dňa 21. 06. 2022 (čl. XI. bod 5.) vyplynulo, že túto je možné meniť iba písomnou dohodou zmluvných strán vo forme číslovaných dodatkov k Pracovnej zmluve podpísaných oboma zmluvnými stranami, a preto jednostranné vyhlásenie spoločnosti THE CLINIC s.r.o.

Správny súd tiež uviedol, že každú jednu žiadosť o dávku v nezamestnanosti je potrebné posudzovať prísne individuálne so zreteľom na osobitosti tej ktorej prejednávanej veci. Posúdenie bydliska osoby v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je vždy otázkou skutkových okolností každého jednotlivého

Pokiaľ potom žalobkyňa poukazovala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/2/2020 tak tento na prejednávaný prípad nedopadá, keďže skutkový stav a okolnosti sú iné ako v prejednávanom prípade žalobkyne.“

Pokiaľ by bola v prípade žalobcu priznaná dávka v nezamestnanosti na Slovensku, predmetný postup by nezodpovedal účelu, ktorý sleduje základné nariadenie, a to rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných prostriedkov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky.

10. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel správny súd k záveru, že orgány verejnej správy oboch inštancií postupovali v prejednávanej veci v intenciách citovaných právnych predpisov, náležitým spôsobom zistili skutkový stav a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení zo skutkových okolností vyvodili správny právny záver. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a keďže žalobkyňa nemala v konaní úspech a úspešnej žalovanej nevznikli také účelne vynaložené trovy, ktoré by bolo možné od žalobkyne spravodlivo požadovať, správny súd žalovanej nárok na ich náhradu voči žalobkyni nepriznal.

11. Proti napadnutému rozsudku podala žalobkyňa kasačnú sťažnosť zo dňa 2. mája 2024, pričom dôvody kasačnej sťažnosti vymedzila odkazom na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f) SSP [správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP (správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. h) SSP (správny súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu)]. 12. Žalobkyňa kasačnú sťažnosť v podstatnom odôvodnila tým, že (i) postupovala presne podľa odporučenia a inštrukcie zamestnankyne úradu práce v Prahe, ktorá jej uviedla, aby si požiadala o dávku na území Slovenskej republiky. Ak teda existovali protichodné názory inštitúcií 2 členských štátov - českého úradu práce a žalovanej, súd nesprávne právne veci posúdil, keď uviedol, že v danom prípade nemožno aplikovať čl. 11 ods. 2 vykonávacieho

ďalej uviedla, že správnemu súdu doložila dôkaz o tom, že si hľadala prácu na území Slovenskej republiky, a tento dôkaz je označený v správnej žalobe ako dôkaz č. 15 - potvrdenie o zaradení žalobkyne do zoznamu uchádzačov o zamestnanie; preto úvahy správneho súdu o výške pracovného úväzku pre posúdenie cezhraničného pracovníka považuje žalobkyňa za nesprávne právne posúdenie; (vi) správny súd v konaní nesprávne vyhodnotil alebo ani nezohľadnil dôkazy žalobkyne o zachovaní centra jej záujmov na území Slovenskej republiky; (vii) podľa žalobkyne nie je možné z daňovej rezidencie odvodzovať jej bydlisko; (viii) žalobkyňa napokon podporne poukázala na sériu vybraných nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorých je napadnutý rozsudok správneho súdu arbitrárny a v rozpore s princípom právnej istoty (pozn. súdu žalobkyňou citované nálezy Ústavného súdu I. ÚS 265/05, I. ÚS 243/07, I. ÚS 114/08, I. ÚS 146/08, III. ÚS 307/2012, III. ÚS 11/2011, III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07, I. ÚS 33/2012).

14. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 16. mája 2024 vyjadrila žalovaná. V podstatnom uviedla, že napadnutý rozsudok správneho súdu považuje za vecne správny a zákonný. Odvolala sa na svoju skoršiu argumentáciu obsiahnutú v súdnom spise.

na vedomie.

20. Podľa § 2 ods. 1 SSP v znení platnom v rozhodnom období, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 21. Podľa § 2 ods. 2 SSP v znení platnom v rozhodnom období, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 22. Podľa § 6 ods. 1 SSP v znení platnom v rozhodnom období, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 23. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP v znení platnom v rozhodnom období, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 24. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP v znení platnom v rozhodnom období, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 25. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 26. Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a) započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b) vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.

29. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h) základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti. 30. Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

32. Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

34. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

37. V prejednávanej veci bolo pri aplikácii vyššie uvedených právnych noriem rozhodné posúdiť správnosť záveru správnych orgánov a správneho súdu, že žalobkyňa si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnanca v Českej republike nezachovala, a preto jej nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti.

39. Na úvod súhlasne s názorom správneho súdu, poukazuje najvyšší správny súd na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov.

Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a na účely vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28).

40. Vzhľadom na skutočnosti sumarizované v bode 2 vyššie, ktoré boli v správnom konaní preukázané, najvyšší správny súd podporuje záver správnych orgánov ako aj správneho súdu, že centrum záujmov žalobkyne sa v relevantnom čase nachádzalo práve v Českej republike. Na účely určenia miesta bydliska žalobkyne a s tým súvisiacim centrom jej záujmu, najvyšší správny súd rovnako ako žalovaná a správny súd poukazuje na striktné podmienky, v rámci ktorých je potrebné vyhodnotiť situáciu žalobkyne, a to tak, ako sú vymedzené v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

Uvedené tak nasvedčuje zachovaniu bydliska žalobkyne v dotknutom období na území Českej republiky. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že už správnemu súdu predložila potvrdenie posledného zamestnávateľa THE CLINIC s.r.o. o tom, že sa v období od 08/2022 do 05/2023 každé dva týždne vracala z práce v Českej republike na územie Slovenskej republiky, resp. každý týždeň dochádzala späť na Slovensko, najvyšší správny súd sa v tomto ohľade stotožňuje v plnom rozsahu s argumentáciou správneho súdu vyjadrenou v bode 30 napadnutého rozsudku. Na dôvažok iba uvádza, že v samotnom „potvrdení zamestnávateľa“ je údaj o frekvencii návratu žalobkyne na Slovensku rozporuplný (na jednom mieste sa uvádza, že každé dva týždne, na druhom, že každý týždeň); (ii) situácia dotknutej osoby (povaha a osobitné vlastnosti každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva a trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy) - na území Českej republiky mala žalobkyňa dva dlhodobé pracovné pomery, naposledy od 1. júla 2022 do 28. februára 2023 u

V tejto súvislosti možno konštatovať, že v Českej republike mala žalobkyňa stabilné pracovné miesto, čo nasvedčuje v prospech zachovania centra záujmov žalobkyne v Českej republike; (iii) situácia dotknutej osoby (rodinný stav a rodinné väzby žalobkyne) - žalobkyňa sa zdržiavala v Českej republike s najbližšou osobou - so svojím manželom, občanom Českej republiky (manželstvo bolo uzavreté na Slovensku v septembri 2021), pričom na Slovensku má matku a brata.

Toto kritérium by nasvedčovalo k zachovaniu bydliska žalobkyne na území Slovenska, ale len v malej miere, a to aj vzhľadom na dĺžku a frekvenciu návštev žalobkyne v Slovenskej republike; (iv) situácia dotknutej osoby (vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti) - uvedené skutočnosti žalobkyňa v relevantnej forme a obsahu netvrdila ani nepreukazovala; (v) situácia dotknutej osoby (bytová situácia) - v Českej republike bývala žalobkyňa v podnájme, v prevažnej miere so svojím manželom; žalobkyňa je na Slovensku podielovou spoluvlastníčkou bytu (spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1), v ktorom býva jej matka i brat a do ktorého sa vracala počas návratov na Slovensko so svojím manželom. Pred uzavretím manželstva, nadobudol každý zvlášť z manželov do svojho výlučného vlastníctva pozemky na území Slovenskej republiky, ktoré podľa žalobkyne mali slúžiť na výstavbu spoločného rodinného domu. Vzhľadom na povahu miesta výkonu zárobkovej činnosti v Českej republike, nebolo prakticky možné, aby žalobkyňa v mieste svojho trvalého pobytu (Slovensko) pravidelne

42. Okrem vyššie uvedených kritérií ustanovených v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia sa najvyšší správny súd zaoberal aj ďalšími skutočnosťami, ktoré žalobkyňa uviedla v správnej žalobe, resp. v kasačnej sťažnosti. Žalobkyňa namietala, že žalovaná a obdobne aj správny súd v napadnutom rozsudku nezohľadnili úmysel žalobkyne zachovať centrum svojho záujmu na Slovensku, a teda vec nesprávne právne posúdili, keď nepostupovali podľa ustanovení článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Na tomto mieste kasačný súd uvádza, že postup podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v?prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2017, sp. zn. 10Sžsk/5/2016), čo však nie je prípad žalobkyne. Čo?sa?týka dôvodov na prisťahovanie na Slovensko, tie sú z pohľadu zisťovania bydliska (centra záujmov) v posudzovanom období právne irelevantné, pretože sa

43. K otázke bydliska kasačný súd ďalej iba poznamenáva, že táto je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo?i?trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodného bydliska.

44. Odhliadnuc od skutočností uvádzaných v?predchádzajúcich bodoch, najvyšší správny súd uvádza, že každú jednu žiadosť o?dávku v?nezamestnanosti je potrebné posudzovať prísne individuálne so zreteľom na osobitosti tej ktorej prejednávanej veci, pričom okrem skúmania a?vyhodnocovania jednotlivých okolností plynúcich z?článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby je potrebné vziať v?úvahu i ďalšie, nielen tam príkladom (demonštratívne) uvedené okolnosti, a to v ich vzájomnej súvislosti a?až?na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami (bez ohľadu na fiškálny záujem štátu) ustáliť relevantný záver o?zachovaní, alebo nezachovaní bydliska / centra záujmov na území iného členského štátu, Európskeho hospodárskeho priestoru, prípadne Švajčiarska. Zo strany správnych orgánov boli podľa názoru najvyššieho správneho súdu riadne vyhodnotené všetky skutočnosti plynúce z?obsahu administratívneho spisu vo vzájomnej súvislosti. Zároveň súd dodáva, že úmysel

45. K námietke žalobkyne ohľadom odklonu správneho súdu od rozhodovacej praxe kasačného súdu s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.09.2020, sp. zn. 9Sžsk/2/2020, kasačný súd súhlasne s názorom správneho súdu vyjadreným v bode 35. napadnutého rozsudku dodáva, že skutkový stav a okolnosti v tu prejednávanej veci sú iné ako v prípade, na ktorý poukazuje žalobkyňa. S ohľadom na všetky okolnosti a osobitosti tu posudzovanej veci, nie je možné na ňu aplikovať závery poukázaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Iné rozhodnutia kasačného súdu žalobkyňa nevymedzila v súlade s ust. § 440 ods. 2 SSP.

Zároveň platí, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré?majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).

48. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobkyni, ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanej nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP.

V Bratislave dňa 26. marca 2025