6Ssk/75/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: FALO EVENTS s.r.o., so sídlom v Prahe, Nusle, Čiklova č. 637/ 13, Česká republika, IČO: 027 63427, právne zast.: JUDr. Ing. Martinom Cimrákom, LL.M, advokátom a konateľom Advokátska kancelária CIMRÁK s.r.o., so sídlom v Nitre, Štefánikova č. 7, IČO: 36868876, proti žalovanému: Inšpektorát práce Nitra, so sídlom v Nitre, Jelenecká č. 49, v konaní o preskúmanie zákonnosti protokolu z 22. februára 2019, číslo INA-47-42-2.4/ P-A24,28-19 v spojení s Dodatkom k protokolu č. 1 zo 6. marca 2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 30. novembra 2021, č. k. 15S/55/2019-142, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I.

marca 2019. 2. V predmetnom protokole z 22. februára 2019 žalovaný - na úseku nelegálneho zamestnávania zistil nedostatky spočívajúce v tom, že - dňa 12. februára 2019 o 09:13 hod. žalobca využíval závislú prácu fyzickej osoby G. H., C. J., ktoré vykonávali prácu promotérok na pracovisku kontrolovaného subjektu OC MAX Nitra v rámci poskytovania cezhraničnej služby, služby poskytnutej prijímateľovi cezhraničnej služby OC Slovakia, s.r.o., usadenému v Slovenskej republike a nemal s kontrolovanými fyzickými osobami založený písomný pracovnoprávny vzťah podľa ustanovení zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) (do 12. februára 2019 o 09:13 hod.), čím porušil § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č.

zamestnanca) podľa osobitného predpisu na prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z., čím porušil § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z., - na úseku pracovnoprávnych vzťahov zistil nedostatky spočívajúce v tom, že žalobca - v dohode o vykonaní práce (dohoda o provedení práce) uzatvorenej písomne s fyzickou osobou C. R. dňa 7. februára 2019, s G. H. dňa 12. februára 2019, s H. F. dňa 6. februára 2019, s C. J. dňa 12. februára 2019, s E. L. dňa 1. januára 2019, nedohodol rozsah práce, ktorý nevyplynul priamo z vymedzenej pracovnej úlohy, úlohy promotéra, čím porušil § 226 ods. 2 Zákonníka práce,

v súlade s § 4 zákona č. 351/2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 351/2015 Z. z.“), čím došlo k porušeniu § 16 ods. 2 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

3. Žalovaný následne podľa § 14 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z. uložil žalobcovi povinnosť: - prijať do budúcna také organizačné opatrenia na predchádzanie zistených porušení predpisov a ich príčin tak, aby sa nedostatky konštatované v tomto protokole neopakovali, - doručiť žalovanému písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin a o odstránení nedostatkov v lehote 3 dní po uplynutí lehoty na ich

5. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách § 2 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 2 ods. 3, § 12 ods. 2 písm. a/, b/, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1,2,3, § 16 ods. 5 zákona č. 125/2006 Z. z., § 2 ods. 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 2, § 5 ods. 4 zákona č. 82/2005 Z. z., § 231 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z., § 5 ods. 4, 6 Zákonníka práce, § 4 ods. 1 zákona č. 351/2015 Z. z., § 23b ods. 6 zákona č. 5/2004 Z. z., článku 11 bod 1, bod písm. a/ a článku 12 bod 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“), ako aj príslušných ustanovení SSP a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby.

7. V rámci takto vymedzeného rámca preskúmal protokol v spojení s dodatkom č. 1 k protokolu a dospel k záveru o porušení právnych predpisov na úseku nelegálneho zamestnávania. V tomto smere mal preukázané, že žalobca dňa 12. februára 2019 o 09:13 hod. využíval závislú prácu fyzických osôb G. H. a C. J., ktoré vykonávali prácu promotérok na pracovisku kontrolovaného subjektu OC MAX Nitra v rámci poskytovania cezhraničnej služby, služby poskytnutej prijímateľovi cezhraničnej služby OC Slovakia, s.r.o., usadenému v Slovenskej republike a nemal s kontrolovanými fyzickými osobami založený písomný pracovnoprávny vzťah podľa ustanovení Zákonníka práce (do 12. februára 2019 o 09:13 hod.), ktorú skutočnosť mal preukázanú z obsahu výpovedí menovaných kontrolovaných osôb. Na dodatočne doložené dohody o vykonaní práce a tiež dodatky k týmto dohodám neprihliadol.

8. Krajský súd sa tiež stotožnil so záverom žalovaného čo do porušenia právnych predpisov na úseku pracovnoprávnych vzťahov, keď mal preukázané, že v prípade kontrolovaných zamestnancov (R., H., F., J.) nešlo o vyslanie zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní cezhraničnej služby podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce, a to z dôvodu, že kontrolované fyzické osoby nikdy nepracovali bežne v Českej republike (okrem E. L.) pre žalobcu.

Z uvedeného je zrejmé, že nemohlo ísť o vyslanie tak, ako to uvádzal žalobca už v priebehu inšpekcie práce. Na účely posúdenia, či zamestnanec bežne pracuje v štáte, z ktorého bol vyslaný, je dôležité posúdenie podmienok, ktoré sú uvedené v § 3 ods. 3 zákona č. 351/2015 Z. z., pričom zo žalobcom predložených dohôd o provedení práce vyplýva, že miestom výkonu práce je Česká republika, avšak kontrolovaní zamestnanci reálne pracovali na území Slovenskej republiky a neboli žalobcom vyslaní. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, že išlo o zamestnancov, ktorí boli sociálne poistení v Českej republike, a že išlo o vyslaných zamestnancov.

sociálneho zabezpečenia. Pri zákone č. 82/2005 Z. z. sa uplatňuje jeho teritoriálna pôsobnosť, a preto mu podliehajú všetci zamestnanci vykonávajúci prácu na území Slovenskej republiky a prostredníctvom nich ich zahraniční zamestnávatelia. Žalovaný mal zákonné oprávnenie na vykonanie inšpekcie práce u žalobcu. Krajský súd k porušeniu povinností vo vzťahu k E. L. konštatoval správnosť postupu žalovaného, ktorý mal jasne preukázané, že žalobca najneskôr v deň vyslania (6. februára 2019) tohto zamestnanca v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe uvedenú skutočnosť neoznámil Národnému inšpektorátu práce, a to v rozsahu údajov

spôsobu odstránenia zistených nedostatkov, keďže povinnosť žalovaného je splnená už tým, že žalobcovi určí cieľ, ktorý sa má dosiahnuť (nie konkrétne opatrenia, ktorými sa tento cieľ má dosiahnuť a už vôbec nie všetky do úvahy prichádzajúce alternatívy týchto opatrení). 10. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

11. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 12. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). 13. Konkrétne namietal, že na to, aby mal žalovaný právomoc vykonať nad kontrolovaným subjektom inšpekciu práce, tento subjekt musí byť podnikateľom v zmysle osobitných právnych predpisov, čo však v tomto smere žalobca nespĺňal, nakoľko nebol podnikateľom v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a ani Živnostenského zákona. Vyjadril nesúhlas s porušením spočívajúcim v neprihlásení zamestnancov do osobitného registra podľa zákona č. 461/2003 Z. z., keďže medzi žalobcom a kontrolovanými fyzickými osobami bol založený pracovnoprávny vzťah v zmysle českého zákonníka práce. Žalobca uvedené preukázal tým, že žalovanému predložil písomne uzavreté dohody o provedení práce, ako aj dodatky k týmto dohodám. Nakoľko zamestnanci žalobcu boli preukázateľne zamestnaní na základe práva platného v Českej republike, nebola daná pôsobnosť slovenských predpisov o sociálnom poistení, a teda žalobca mal za to, že povinnosť prihlásiť kontrolovaných zamestnancov do registra poistencov a spotrebiteľov starobného dôchodkového sporenia mu nevznikla. Dohody o provedení práce spĺňajú všetky zákonné požiadavky zákona č. 262/2006 Sb. Zákoník práce (napríklad rozsah práce definovaný „max. 300 hodín v roce“ v zmysle ustanovenia § 75 zákona č. 262/2006 Sb. Zákoníka práce). Z nariadenia č. 883/2004 taktiež nevyplýva povinnosť žalobcu predložiť registračné formuláre PD A1 tak, ako to tvrdí súd. Nesplnenie tejto povinnosti však nemá za následok neplatnosť pracovnoprávneho vzťahu uzavretého v Českej republike, pričom zdôraznil, že česká správa sociálneho zabezpečenia odmieta vydávať tieto potvrdenia pre zamestnancov, ktorí sú v Českej republike oslobodení od povinnosti platiť sociálne odvody, čo bol prípad zamestnancov žalobcu. Dohody o prácach mimo pracovného pomeru za splnenia určitých podmienok nepodliehajú v Českej republike povinnosti platiť sociálne odvody, preto české orgány pre takýchto zamestnancov nevydávajú potvrdenia PD A1, lebo na to nemajú dôvod, keďže to podľa nich nespadá pod nariadenie č. 883/2004. 14. K vyslaniu zamestnancov žalobca uviedol, že nariadenie č. 883/2004 v článku 12 ods. 1 nedeterminuje podmienky povinnosti vykonávať prácu zamestnancom najprv v domovskom štáte zamestnávateľa a až následne v štáte, na ktorého územie bol zamestnanec vyslaný. Predmetný článok pracuje s pojmom „zvyčajne tam vykonáva svoju činnosť“, čo však nemožno zameniť s rigidnou povinnosťou vykonávania práce v domovskom štáte. 15. Nakoniec žalobca namietal, že uložené opatrenia nemali svoj základ v riadne zistenom skutkovom stave, nie sú odôvodnené a nespĺňajú požiadavky materiálnej vykonateľnosti.

17. Žalovaný sa v písomnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti z 13. mája 2022 v plnom rozsahu stotožnil s rozsudkom krajského súdu považujúc ho za vecne správny a zákonný. Žalobca má postavenie právnickej osoby, na základe čoho sa na neho vzťahuje zákon č. 125/ 2006 Z. z. a tiež zákon č. 82/2005 Z. z. Tvrdenie žalobcu, že nemá postavenie podnikateľa považoval za zavádzajúce. V prípade zákona č. 82/2005 Z. z. sa uplatňuje jeho teritoriálna pôsobnosť, a teda podliehajú mu všetci zamestnanci vykonávajúci prácu na území Slovenskej republiky a prostredníctvom nich ich zahraniční zamestnávatelia. Žalovaný bol oprávnený k vykonaniu inšpekcie práce u žalobcu. Podľa nariadenia č. 883/2004 zamestnanec podlieha systému a predpisom sociálneho zabezpečenia toho štátu, v ktorom má miesto výkonu práce. V predložených dohodách o provedení práce bolo určené ako miesto výkonu práce v Českej republike, avšak zamestnanci reálne pracovali na území Slovenskej republiky a neboli zamestnávateľom vyslaný (okrem p. E. L.). Na základe vyššie uvedeného bol žalobca povinný podľa článku 11 nariadenia č. 883/2004 prihlásiť zamestnancov do Sociálnej poisťovne a splniť si povinnosť v zmysle § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. Aj keby boli zamestnanci pracujúci na dohodu uzatvorenú podľa českého zákonníka práce oslobodení od platenia odvodov, pričom územie Slovenskej republiky je miesto, kde bežne pracujú, žalobca je povinný preukázať inšpektorovi práce príslušnosť zamestnancov k českému sociálnemu systému sociálneho zabezpečenia formulárom PD Al alebo preukázať splnenie oznamovacej povinnosti voči slovenskej Sociálnej poisťovni. Osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu s výhradou článkov 12 a 16 nariadenia č. 883/2004. Výnimkou z uplatnenia týchto pravidiel je disponovanie formulárom PD A1 vydaným príslušnou inštitúciou sociálneho zabezpečenia štátu, z ktorého je zamestnanec vyslaný. Žalobca v danom prípade formuláre PD Al inšpektorátu práce nepredložil. Správne bolo ustálené, že v prejednávanej veci nešlo o vyslanie zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní cezhraničnej služby podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce, a to z dôvodu, že kontrolované fyzické osoby s výnimkou p. E. L. nikdy pre žalobcu nepracovali bežne v Českej republike. Uložené opatrenia považoval za primerané zodpovedajúce povahe prejednávanej veci. 18. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1,2 SSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.

22. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom

24. Podľa § 7 písm. e/ SSP, správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania.

26. Zákon č. 125/2006 Z. z. upravuje inšpekciu práce, prostredníctvom ktorej sa presadzuje ochrana zamestnancov pri práci a výkon štátnej správy v oblasti inšpekcie práce, vymedzuje pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti inšpekcie práce a ich pôsobnosť pri výkone dohľadu podľa osobitného predpisu a ustanovuje práva a povinnosti inšpektora práce a povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby (§ 1).

28. Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z., na základe výsledkov inšpekcie práce a podľa závažnosti zistených skutočností je inšpektor práce oprávnený a/ navrhnúť technické, organizačné a iné opatrenia potrebné na zlepšenie zisteného stavu, b/ nariadiť odstránenie zistených nedostatkov, c/ nariadiť, aby prítomné osoby ihneď opustili priestory, v ktorých je bezprostredne ohrozená ich bezpečnosť a zdravie, d/ zakázať používanie pracovných a prevádzkových objektov, priestorov a pracovísk, strojov, zariadení a iných technických zariadení a pracovných prostriedkov, pracovných postupov, látok a vykonávanie činností a prác, ktoré bezprostredne ohrozujú bezpečnosť a zdravie zamestnancov a ostatných osôb zdržiavajúcich sa v priestoroch alebo na pracovisku zamestnávateľa s jeho vedomím, e/ zakázať používanie motorového vozidla v prípadoch uvedených v osobitnom predpise, 20) f/ zakázať prácu tehotných žien, matiek do konca deviateho mesiaca po pôrode, dojčiacich žien, fyzických osôb mladších ako 18 rokov veku a iné práce a činnosti, ak sa vykonávajú v rozpore s osobitnými predpismi, g/ nariadiť zachovanie pracoviska alebo jeho časti v pôvodnom stave až do skončenia

29. Inšpekcia práce je podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z. z. v podstate dozor nad dodržiavaním právnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne a štátnozamestnanecké vzťahy (Zákonník práce, zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov), právnych predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (zákon č. 124/2006 Z. z.), právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania (zákon č. 85/2005 Z. z), ďalej záväzkov z kolektívnych zmlúv, ako aj určitých ďalších špecifických povinností. Výstupom z inšpekcie práce môže byť protokol alebo záznam.

30. Predmetom prerokúvanej veci je preskúmanie zákonnosti protokolu z inšpekcie práce, konkrétne protokolu z 22. februára 2019 v znení jeho Dodatku č. 1 zo 6. marca 2019, ktorým žalovaný s odkazom na ustanovenie § 14 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z. uložil žalobcovi

alebo môžu byť dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby. Naopak, tým, že obsah protokolu je vyjadrený slovami a nie je (na rozdiel od samotnej inšpekcie práce) faktickým postupom či úkonom, nemožno ho považovať za iný zásah v zmysle § 3 ods. 1 písm. e/ SSP (porovnaj uznesenie veľkého senátu z 29. marca 2023, sp. zn. 19SVs/1/2022). Nie je sporné, že žalovaný je podľa § 3 a § 7 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z. orgánom štátnej správy, teda orgánom verejnej správy v zmysle § 4 písm. a/ SSP. Takisto nie je sporné, že opatrenia ukladané v protokole z inšpekcie práce ukladá žalovaný v rámci výkonu verejnej správy na úseku inšpekcie práce podľa zákona č. 125/2006 Z. z. Citované ustanovenie § 3 ods. 1 písm. c/ SSP však výslovne vyžaduje, že opatrenie musí (byť spôsobilé) dotýkať sa práv, právom chránených záujmov a povinností

Podľa obvyklej definície nejde o akýkoľvek záujem, ale len o záujem, ktorému právne predpisy výslovne poskytujú ochranu. Ide teda o situácie, kedy právo výslovne poskytuje ochranu záujmu určitej osoby, hoci tento záujem nemá charakter práva, ktoré by mohla priamo presadiť voči inej osobe (porovnaj uznesenie najvyššie správneho súdu z 27. októbra 2021, sp. zn. 10Sžk/18/2020). Pokiaľ z protokolu nevyplývajú žiadne konkrétne povinnosti, ktoré má kontrolovaný subjekt splniť, potom je obsahom všeobecne formulovaných opatrení len upozornenie dodržiavať pri činnosti tie právne predpisy a záväzky, ktoré kontrolovanému subjektu už beztak vyplývajú z právnych predpisov, prípadne kolektívnych zmlúv. Protokol a tam uvedené opatrenie tak predstavujú jeden z podkladov, z ktorého môže inšpektorát práce vychádzať pri ukladaní pokuty podľa § 19 ods. 2 zákona, avšak samy osebe spravidla nepredstavujú akty, ktoré by priamo zasahovali do práva, povinnosti alebo právom chráneného záujmu v zmysle § 3 ods. 1 písm. c/ SSP (pozri uznesenie veľkého senátu zo 4. decembra 2023, sp. zn. 19SVs/2/2022).

Z ustanovenia § 7 písm. e/ SSP zároveň vyplýva, že a priori nie je možné vylúčiť, že prieskum opatrení uložených v protokole bude za určitých okolností prípustný. Formulácia citovaného ustanovenia „nemohli mať za následok“ (a nie „nemali za následok“) totiž napovedá, že len opatrenia predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ktoré sú celkom jasne nespôsobilé zasiahnuť do akéhokoľvek subjektívneho práva, sú vylúčené zo súdneho prieskumu podľa § 7 písm. e/ SSP. Naopak, ak takéto rozhodnutie alebo opatrenie je svojím obsahom, teda tým, čo ukladá alebo zakazuje, objektívne spôsobilé do takého práva (prípadne povinnosti alebo právneho záujmu) zasiahnuť, potom jeho preskúmanie správnymi súdmi nemôže byť objektívne vylúčené podľa § 7 písm. e/ SSP.

Mohlo ísť o situácie, kedy (nevyhnutný postup pre) splnenie opatrenia bude celkom jednoznačne spojený so závažným konkrétnym zásahom do podnikania kontrolovaného (napríklad odstavenie výroby, obmedzenie iných častí prevádzky) alebo bude celkom priamo a jednoznačne spojené s nevyhnutnými nákladmi, ktorých vynaloženie by bolo pre kontrolovaného likvidačné alebo by malo výrazný vytesňujúci (škrtiaci) efekt.

Takéto všeobecné opatrenie totiž neodoberá kontrolovanému žiadne právo, nezužuje jeho rozsah ani spôsob jeho výkonu. Zároveň v predmetnej veci predovšetkým žalobca v správnej žalobe vôbec netvrdil, že by uložené opatrenia, respektíve konkrétne identifikované nedostatky, ktorých odstránenie sa v protokole z inšpekcie práce ukladá, mali takýto účinok. Podstata žalobných bodov čo do charakteru uložených opatrení primárne spočívala v nepreskúmateľnosti a nejednoznačnosti uloženého opatrenia, respektíve uložených opatrení, čo sa následne malo prejaviť v materiálnej nevykonateľnosti vyžadovanej pre výrok rozhodnutia. Možno len zopakovať, že pokiaľ z protokolu nevyplývajú žiadne konkrétne povinnosti, ktoré má kontrolovaný subjekt splniť, potom je obsahom všeobecne formulovaných opatrení len upozornenie dodržiavať príslušné právne predpisy, či už na úseku nelegálneho zamestnávania alebo na úseku pracovnoprávnych vzťahov. Protokol a v ňom uvedené opatrenie tak predstavujú jeden z podkladov, z ktorého môže inšpektorát práce vychádzať pri ukladaní pokuty podľa § 19 ods. 2 zákona č. 125/

Pokiaľ žalobca zásah do jeho subjektívnych práv a právom chránených záujmov odvodzoval od toho, že na podklade protokolu nebude žalobcovi vydané potvrdenie pre účely účasti vo verejnom obstarávaní, prípadne, že evidencia v zozname nelegálnych zamestnávateľov negatívne ovplyvňuje jeho dobré meno, najvyšší správny súd aj s odkazom na § 32 ods. 1 písm. g/ zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase vydania protokolu (t.j. k 22. februáru 2019) uvádza, že verejného obstarávania sa môže zúčastniť len ten, kto spĺňa podmienky účasti týkajúce sa osobného postavenia (okrem iného) tým, že sa nedopustil v predchádzajúcich troch rokoch od vyhlásenia alebo preukázateľného začatia verejného obstarávania závažného porušenia povinností v oblasti ochrany životného prostredia, sociálneho práva alebo pracovného práva podľa osobitných predpisov, 47) (odkaz najmä na Zákonník práce, zákon č. 82/2005 Z. z.), za ktoré mu bola právoplatne uložená sankcia, ktoré dokáže verejný obstarávateľ a obstarávateľ preukázať.

34. S ohľadom na vyššie uvedené úvahy najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 35. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, keďže nebola splnená podmienka výnimočnosti (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP).

V Bratislave dňa 28. marca 2024