6Ssk/79/2022
ECLI:SK:NSSSR:2022:3021200276.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trenčíne
- Sp. zn. 1. inštancie
- 29Sa/9/2021
- IČS
- 3021200276
- Citované
- 4× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátuJUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: A.. O. K., nar. XX. O. XXXX, bytom P. Z. A. XXX, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 29479-4/2021-BA zo dňa 4. júna 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 29Sa/9/2021-51 zo dňa 14. marca 2022, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne zamieta. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I.
1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 29Sa/9/2021-51 zo dňa 14. marca 2022 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovanej č. 29479-4/2021-BA zo dňa 4. júna 2021 (ďalej aj ako „preskúmavané rozhodnutie“), ktorým táto zmenila výrok prvostupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica (ďalej aj ako „prvostupňový správny orgán“) č. 700-0911751117-GC04/17 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) zo dňa 4. augusta 2017 tak, že vypustila text „.
. .§ 152a zákona v znení neskorších predpisov“ a v ostatnom prvostupňové rozhodnutie potvrdila. Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán podľa § 144 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) predpísal žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj „SZČO“) za obdobie máj 2009 až december 2010 poistné na nemocenské poistenie v sume 549,80 Eur, poistné na starobné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie v sume 2.250,20 Eur a poistné do rezervného fondu solidarity v sume 249,00 Eur, spolu v sume 3.049,00 Eur. Neoddeliteľnou súčasťou prvostupňového rozhodnutia je príloha.
2. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovanej, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, dôvodiac, že preskúmavané rozhodnutie vrátane postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, je v súlade so zákonom, nakoľko má oporu vo vykonanom dokazovaní a v riadne zistenom skutkovom stave, ktorý správne orgány náležite právne posúdili.
3. Poukazujúc na ustanovenia § 144 ods. 1 a § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. dôvodil, že sociálna poisťovňa rozhoduje o vzniku, prerušení, zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch a o predpísaní poistného v dvoch samostatných konaniach. V danom prípade
žalobkyne o zániku povinného dôchodkového poistenia a povinného nemocenského poistenia rozhodol prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 29255-1/2017-PB zo dňa 4. apríla 2017 tak, že žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. apríla 2009, ale povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniklo dňa 31. decembra 2010. O odvolaní proti tomuto rozhodnutiu rozhodla žalovaná rozhodnutím č. 39708-2/2017-BA zo dňa 3. júla 2017 tak, že odvolanie žalobkyne zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Uvedené rozhodnutie žalovanej bolo následne predmetom súdneho prieskumu v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 15Sa/33/2017, v rámci ktorého krajský súd žalobu žalobkyne zamietol. Žalobkyňa predmetné rozhodnutie krajského súdu napadla kasačnou sťažnosťou, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 7Sžsk/81/2018-74 zo dňa 12. marca 2021 tak, že kasačnú sťažnosť žalobkyne zamietol dôvodiac, že právne posúdenie prejednávanej veci považoval za správne.
Otázka zániku povinného dôchodkového poistenia a povinného nemocenského poistenia žalobkyne teda bola uvedeným rozhodnutím právoplatne vyriešená. 4. Odvolávajúc sa na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo44/ 2010 z 31. januára 2012 krajský súd v podstatnom uzavrel, že „ .
. . otázka hmotnoprávneho postavenia žalobkyne voči žalovanému, t. j. že žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30.04.2009, ale povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie jej zaniklo dňa 31.12.2010, už bola právoplatne vyriešená, a v tomto konaní, ktorého predmetom je preskúmanie rozhodnutí vo veci predpísania poistného .
. . . . . je otázkou prejudiciálnou, ktorej skorším posúdením je súd v tomto konaní viazaný.“. 5. V súvislosti s námietkou žalobkyne, ktorá sa týkala nesprávneho postupu žalovanej (otázka začiatku konania podľa § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.) krajský súd poukázal na skoršie rozhodnutie sp. zn. 15Sa/33/2017, v ktorom sa touto otázkou zaoberal a predmetnú námietku posúdil.
6. O náhrade trov konania rozhodol správny súd tak, že podľa § 168 SSP žalovanej túto nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy nevznikli a ani si žiadne trovy neuplatnila.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
7. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 8. Namietala, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP), a tiež, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). 9. Namietala premlčanie práva predpísať poistné (odkazujúc na ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 147 ods. 1 a § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.) a s tým súvisiaci zásah do práva na súdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, tvrdiac, že podľa § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa právo predpísať poistné premlčí za desať rokov odo dňa jeho splatnosti. Uzavrela, že „sociálne poistenie bolo sťažovateľovi ako SZČO de iure predpísané po uplynutí premlčacej doby“ [argumentujúc, že prvostupňové rozhodnutie sa stalo právoplatným až po jeho potvrdení
preskúmavaným (druhostupňovým) rozhodnutím číslo 29479-4/2021 zo 4. júna 2021]. Z uvedeného (po analýze inštitútov preklúzie a premlčania vo verejnom práve) žalobkyňa vyvodila, že ako správny orgán, tak krajský súd sa mali zaoberať skutočnosťou spočívajúcou vo faktickej preklúzii práva predpísať žalobkyni poistné za obdobie máj 2009 až december 2010 v celkovej výške 3.049,- Eur. Uvedený deficit má robiť preskúmavané rozhodnutie nezákonným, pretože „sťažovateľovi nebola poskytnutá náležitá súdna ochrana jeho práv a právom chránených záujmov.“. 10.
Navrhla, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 11. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobkyne vyjadrila podaním zo dňa 7. júna 2022. 12. Uviedla, že žalobkyňa ani v správnej žalobe (zo dňa 9. augusta 2021) ani vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej (zo dňa 19. októbra 2021) nenamietala, že predpísané poistné je premlčané, ale poukazovala na to, že od 30. apríla 2009 nie je samostatne zárobkovo činnou osobou vzhľadom na to, že na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe - L1A činnosť nevykonávala a nedosahovala z tejto licencie žiadne príjmy.
13. K otázke premlčania práva Sociálnej poisťovne predpísať poistné v podstatnom uviedla, že toto (premlčanie) je potrebné posudzovať vždy ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia, ktorým bolo poistné predpísané. Analýzou znenia ustanovenia § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dospela k záveru, že „Zo slovného spojenia „právo predpísať poistné“ vyplýva, že Sociálna poisťovňa je pre úspešné uplatnenie práva na zaplatenie poistného, povinná poistné predpísať v zákonom stanovenej lehote.“. Svoju argumentáciu podporila
jednak rozhodnutím ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky číslo 13506/ 2022-M.OSL, 19396/2022 zo dňa 22. februára 2022, jednak judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 9Sžsk/65/2019 zo dňa 30. septembra 2020 alebo sp. zn. 9Sžso/45/2016 zo dňa 30. mája 2018).
14. Poukazujúc na uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk 83/2020 z 30. marca 2022 a rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžsk/ 6/2019 z 30. júna 2020 a 7Sžsk/64/2018 zo dňa 29. januára 2020 žalovaná uzavrela, že „ .
. . zastáva právny názor, že právo na predpísanie poistného za obdobie máj 2009 až december 2010 nie je premlčané a bolo uplatnené lege artis. . .“. V závere ešte žalovaná navrhla, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť odmietol podľa § 459 písm. c) SSP, nakoľko ju (kasačnú sťažnosť) žalovaná považuje za neprípustnú podľa § 439 ods. 3 písm. b) SSP, keďže sa opiera o dôvody, ktoré žalobkyňa neuplatnila v konaní pred krajským súdom, hoci tak urobiť mohla.
15. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobkyni (jej právnemu zástupcovi) dňa 23. júna 2022 na vedomie.
III. Posúdenie kasačnej sťažnosti
16. Podľa § 11 písm. h) SSP rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) o kasačných sťažnostiach. Najvyšší správny súd teda ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobkyne nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.
17. Predmetom kasačného konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 29479-4/2021-BA zo dňa 4. júna 2021, ktorým táto zmenila výrok prvostupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica (ďalej aj ako „prvostupňový správny orgán“) č. 700-0911751117-GC04/17 zo dňa 4. augusta 2017 tak, že vypustila text „.
. .§ 152a zákona v znení neskorších predpisov“ a v ostatnom prvostupňové rozhodnutie potvrdila. Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán podľa § 144 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. predpísal žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe za obdobie máj 2009 až december 2010 poistné na nemocenské poistenie v sume 549,80 Eur, poistné na starobné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie v sume 2.250,20 Eur a poistné do rezervného fondu solidarity v sume 249,00 Eur, spolu v sume 3.049,00 Eur.
18. Kasačný súd dáva do pozornosti, že hoci žalobkyňa, v súdnom konaní zastúpená advokátom, žiadala v žalobe o preskúmanie a zrušenie rozhodnutia o predpísaní poistného, argumenty, ktoré v správnej žalobe uviedla, smerovali prevažne proti rozhodnutiu o nezániku poistenia (rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 29255-1/2017-PB zo dňa 4. apríla 2017), ktoré v tomto konaní preskúmavať nemožno, keďže uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť (súc podrobené prieskumu v konaniach na krajskom súde pod sp. zn. 15Sa/33/ 2017 a na kasačnom súde pod sp. zn. 7Sžsk/81/2018).
19. V prerokúvanej veci žalovaná, ako verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z., konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o predpísaní poistného podľa § 144 ods. 1 prvá veta zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého Sociálna poisťovňa predpíše poistné fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné, ak táto osoba neodviedla poistné vôbec alebo ak ho odviedla v nesprávnej sume.
Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou zákona č. 461/2003 Z. z. 20. Podľa § 213 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. je doručené rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať, právoplatné. Zákon č. 461/2003 Z. z. neupravuje osobitne účinky právoplatnosti, podľa kasačného súdu však jeho účinky možno vyvodiť nepriamo najmä z § 221 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý upravuje podmienky obnovy konania.
Z ustanovenia § 221 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. totiž vyplýva, že konanie ukončené právoplatným rozhodnutím možno obnoviť len za určitých presne vymedzených podmienok, pričom obnoviť konanie a novo rozhodnúť možno podľa § 222 a § 223 zákona č. 461/2003 Z. z. len za predpokladu, že sú tieto podmienky splnené. A contrario tak z citovaných ustanovení možno vyvodiť, že právoplatné rozhodnutie zostáva záväzné a nemožno ho nijako meniť, pokiaľ tieto osobitné podmienky nie sú splnené. Inštitút obnovy konania za prísne stanovených podmienok (a navyše aj s prísne ustanovenými subjektívnymi a objektívnymi lehotami podľa § 222 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.) by nemal svoj zmysel, ak by právoplatné rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne nemalo záväzné účinky, a ak by ho samy organizačné zložky mohli v inom konaní ignorovať. Okrem toho, už samotný pojem „právoplatnosť“ je pojmom tradične označujúcim konečnosť, nemennosť a záväznosť právnych aktov, a to aj bez toho, aby boli tieto účinky výslovne normované.
21. Z dikcie ustanovenia § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vyplýva, že ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná. Toto ustanovenie vyslovene normuje záväznosť rozhodnutí iných orgánov než Sociálnej poisťovne samotnej. To, že rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v určitej veci je v tejto veci pre organizačnú zložku záväzné aj pri vydávaní na to nadväzujúcich rozhodnutí, však nie je dôsledkom § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ale jedným z účinkov právoplatnosti takéhoto rozhodnutia podľa § 213 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. 22. Úlohou správneho súdu v konaní o správnej žalobe proti rozhodnutiam je preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP), teda súlad tohto rozhodnutia a administratívneho konania, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo, so
zákonom. Ak teda orgán verejnej správy pri vydávaní svojho rozhodnutia bol podľa zákona povinný rešpektovať svoje predchádzajúce právoplatné rozhodnutie, správny súd môže a musí preskúmať, či ho rešpektoval. Mieru viazanosti správneho súdu týmito skoršími rozhodnutiami upravuje § 27 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy posúdi i zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia, z ktorého preskúmavané rozhodnutie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie záväzné, a ak skôr vydané rozhodnutie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom.
A contrario tak z uvedeného ustanovenia vyplýva, že ak skôr vydané rozhodnutie bolo možné preskúmať správnym súdom na základe správnej žaloby, nemôže ho správny súd preskúmavať v konaní, kde preskúmava neskoršie, naň nadväzujúce rozhodnutie.
23. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že o zániku povinného dôchodkového poistenia a povinného nemocenského poistenia rozhodol prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 29255-1/2017-PB zo dňa 4. apríla 2017 tak, že žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. apríla 2009, ale povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniklo dňa 31. decembra 2010.
O odvolaní proti tomuto rozhodnutiu rozhodla žalovaná rozhodnutím č. 39708-2/2017-BA zo dňa 3. júla 2017 tak, že odvolanie žalobkyne zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Uvedené rozhodnutie žalovanej bolo následne predmetom súdneho prieskumu v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 15Sa/33/2017, v rámci ktorého krajský súd žalobu žalobkyne zamietol. Žalobkyňa predmetné rozhodnutie krajského súdu napadla kasačnou sťažnosťou, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 7Sžsk/81/2018-74 zo dňa 12. marca 2021 tak, že kasačnú sťažnosť žalobkyne zamietol dôvodiac, že právne posúdenie prejednávanej veci považoval za správne.
Otázka zániku povinného dôchodkového poistenia a povinného nemocenského poistenia žalobkyne teda bola uvedeným rozhodnutím právoplatne vyriešená. 24. Dôsledkom právoplatnosti rozhodnutia žalovanej o tom, že žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. apríla 2009 (ale povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniklo dňa 31. decembra 2010) bolo, že organizačné zložky žalovanej museli v ďalšom konaní vychádzať z toho, že tieto poistenia žalobkyni trvali naďalej. Kým poistenia žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby trvali, bola podľa zákona č. 461/2003 Z. z. povinná platiť poistné v zákonom ustanovenej
výške. Ak ho neodviedla vôbec, bola žalovaná [jej pobočka podľa § 178 ods. 1 písm. a/ ôsmeho bodu zákona č. 461/2003 Z. z.] podľa § 144 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. povinná poistné predpísať.
25. Preskúmavané rozhodnutie žalovanej teda bolo vydané v súlade s citovanými ustanoveniami zákona a krajský súd napadnutým rozsudkom správne rozhodol, keď správnu žalobu žalobkyne zamietol. K rovnakému záveru pritom dospel najvyšší správny súd aj v iných konaniach obsahovo blízkych prejednávanej veci (napr. rozsudok sp. zn. 7Sžsk/37/2021, sp. zn. 9Sžsk/75/2019, sp. zn. 9Sžsk/116/2018, sp. zn. 7Sžsk/37/2019).
26. Vo vzťahu ku skoršej argumentácii žalobkyne týkajúcej sa otázok, na ktoré dal odpoveď veľký senát najvyššieho súdu rozsudkom sp. zn. 1Vs 3/2019 z 24. novembra 2019, kasačný súd uvádza, že pre senáty najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3 SSP záväzný právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu. Logickým predpokladom záväznosti právneho názoru je však to, aby sa vo veci, o ktorej koná senát, vôbec riešila, resp. mohla riešiť otázka, pre ktorú je tento právny názor rozhodný. V prerokúvanej veci však bolo vysvetlené, že otázka, či držba licencie L1A zakladala žalobkyni postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, a či v dôsledku toho trvalo jeho povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, už bola právoplatne vyriešená skoršími rozhodnutiami žalovanej. Ani krajský súd, ani kasačný súd neboli oprávnené túto otázku riešiť a nemohli teda ani byť viazané právnym názorom veľkého senátu na túto právnu otázku.
27. V neposlednom rade sa najvyšší správny súd zaoberal otázkou premlčania práva predpísať poistné a s tým súvisiaceho kasačného dôvodu akcentovaného žalobkyňou v kasačnej sťažnosti (časť III. kasačnej sťažnosti označená ako „Premlčanie práva predpísať poistné“ a časť IV. kasačnej sťažnosti označená ako „Preklúzia a premlčanie vo verejnom práve“), ktorého záver žalobkyňa artikulovala slovami „Krajský súd v Trenčíne mal povinnosť na premlčanie práva správneho orgánu predpísať sťažovateľovi sociálne poistenie v zmysle zákona o sociálnom poistení prihliadať ex officio, teda z úradnej povinnosti, z dôvodu jeho verejnoprávnej preklúzie čo sa však nestalo. Krajský súd v Trenčíne, sa v rámci napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nezaoberal právnou skutočnosťou, spočívajúcou vo faktickej preklúzii práva predpísať sťažovateľovi poistné .
. . .“ (bod 17 kasačnej sťažnosti). V rámci posudzovania otázky začatia plynutia premlčacej lehoty [bez toho, že by bolo (tak ako vyplynie z nižšie uvedeného) potrebné rozlišovať v prejednávanej veci medzi premlčaním a preklúziou], sa najvyšší správny súd nestotožnil s názorom žalobkyne, že “ … zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplýva, že by začatím prvostupňového konania alebo vydaním prvostupňového rozhodnutia pobočky došlo k spočívaniu premlčacej lehoty …” (bod 4 kasačnej sťažnosti). Naopak, najvyšší správny súd vychádzal zo skôr judikovaného záveru (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžso/45/2016 z 30. mája 2018), v ktorom kasačný súd vo vzťahu k začatiu plynutia premlčacej lehoty uzavrel, že „Podľa názoru odvolacieho súdu z hľadiska zachovania premlčacej lehoty stačí, aby správny orgán prvého stupňa, v danom prípade pobočka, predpísala penále najneskôr v posledný deň premlčacej lehoty (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 9 zákona č. 461/2003 Z. z.). Iný výklad, podľa ktorého by v
desaťročnej premlčacej lehote malo byť vydané už aj rozhodnutie správneho orgánu druhého stupňa ako orgánu odvolacieho, nie je logický, najmä z hľadiska potreby vykonať prípadné dokazovanie, z hľadiska možných obštrukcií zo strany povinného, .
. .). V druhostupňovom správnom konaní správny orgán (tu žalovaná) preskúmava správnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu v čase jeho vydania (§ 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z.). .
. .“. Vychádzajúc zo záveru vyjadreného v tomto bode vyššie, berúc pritom do úvahy skutočnosť, že prvostupňové rozhodnutie (ktorým prvostupňový správny orgán predpísal žalobkyni poistné za obdobie máj 2009 až december 2010) bolo vydané 4. augusta 2017, dospel najvyšší správny súd k záveru o nedôvodnosti uvedeného kasačného dôvodu.
28. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobkyne uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 29. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobkyni, ktorá v tomto konaní úspech nemala, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanej ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP). 30. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte jednomyseľne - pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 20. decembra 2022