6Ssk/8/2021
ECLI:SK:NSSSR:2022:4019200439.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Nitre
- Sp. zn. 1. inštancie
- 23Sa/77/2019
- IČS
- 4019200439
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobkyne: KAER-M, s.r.o., so sídlom 949 01 Nitra, Javorová 643/ 8, IČO: 46650091, právne zastúpená: JUDr. Mária Konrádová, advokátka so sídlom 949 01 Nitra, Farská 8, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra, so sídlom 950 43 Nitra, Slančíkovej 3, za účasti: 1. Q. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Q. XXX, 2. W. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX E. XX, 3. M. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX W., W. XXXX/X, 4. V. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Š. Č. XX, 5. V. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K., S. XXXX/X, 6. C. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., H. XXXX/XX, o preskúmanie zákonnosti opatrení žalovanej č. 14380-1/2019-NR, č. 14379-1/2019-NR, č. 14375-6/2019-NR, č. 14375-5/2019-NR, č. 14375-4/2019-NR, č. 14375-3/2019-NR, č. 14375-2/2019-NR, č. 14375-1/2019-NR, č. 14370-1/2019-NR, č. 14368-1/2019-NR, č. 14341-6/2019-NR, č. 14341-5/2019-NR, č. 14341-4/2019-NR, č. 14341-3/2019-NR, č. 14341-2/2019-NR, č. 14341-1/2019-NR, všetky zo dňa 17.06.2019, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Nitre, č. k. 23Sa/77/2019-165 zo dňa 13.07.2020 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Nitre, č. k. 23Sa/77/ 2019-186 zo dňa 06.10.2020, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre, č. k. 23Sa/77/2019-165 zo dňa 13.07.2020 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Nitre, č. k. 23Sa/77/2019-186 zo dňa 06.10.2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I.
1. Napadnutým rozsudkom č. k. 23Sa/77/2019-165 zo dňa 13.07.2020 v spojení s opravným uznesením č. k. 23Sa/77/2019-186 zo dňa 06.10.2020 Krajský súd v Nitre podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zrušil opatrenia žalovanej č. 14380-1/2019-NR, č. 14379-1/2019-NR, č. 14375-6/2019-NR, č. 14375-6/2019-NR, č. 14375-5/2019-NR, č. 14375-4/2019-NR, č. 14375-3/2019-NR, č. 14375-2/2019-NR, č. 14375-1/2019-NR, č. 14370-1/2019-NR, č. 14368-1/2019-NR, č. 14341-6/2019-NR, č. 14341-5/2019-NR, č. 14341-4/2019-NR, č. 14341-3/2019-NR, č. 14341-2/2019-NR, č. 14341-1/2019-NR, všetky zo dňa 17.06.2019, ktorými žalovaná žalobkyni ako zamestnávateľovi ohľadom jej tam menovaných zamestnancov (pána V., pána K., pána K., pána S.Š., pána X. a pána H.) oznámila, že dokument PD A1 príslušného čísla vyhlasuje za neplatný. Žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Krajský súd poukázal na to, že žalovaná na základe žiadosti žalobkyne ako zamestnávateľa, ktorý uzatvoril pracovnú zmluvu so zamestnancom, vystavila formuláre PD A1. Podľa krajského súdu podstatnou skutočnosťou bolo, že po vystavení formulára PD A1, ktorým bola zamestnancom žalobkyne určená uplatniteľná legislatíva, bolo žalovanej dňa 02.02.2016 doručené stanovisko URSSAF (Združenia pre výber poistného na sociálne zabezpečenie a rodinné dávky Francúzska), ktoré spochybnilo určenie slovenskej legislatívy a žiadalo o zrušenie formulára s tým, že zamestnanci žalobkyne mali podliehať francúzskej legislatíve. Dodal, že žalovaná napriek tomu vydávala žalobkyni ďalšie formuláre PD A1 (potvrdenia o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia), ktorými deklarovala, že na ďalších účastníkov - zamestnancov žalobkyne sa vzťahujú právne predpisy SR o sociálnom zabezpečení, a teda žalobkyňa nemá povinnosť platiť príspevky v inom členskom štáte. Až oznámeniami zo 17.06.2019 žalovaná vyslovila neplatnosť vydaných formulárov. Krajský súd konštatoval, že žalovaná veľmi neskoro reagovala na nesúhlas francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia na určenie uplatniteľnej legislatívy (takmer po 5 rokoch) a počas tohto obdobia formuláre PD A1 žalobkyni vydávala, čím ju utvrdzovala o definitívnom určení uplatniteľnej legislatívy našich právnych predpisov. Poukázal na judikatúru kasačného súdu, v zmysle ktorej bol prijatý záver, že dohoda podľa článku 16 ods. 3 (vykonávacieho) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania (základného) nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, musí byť určitá čo do obsahu, zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu, čo v danom prípade absentovalo. Krajský súd tak dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov uvedených v oznámení.
II.
3. Proti rozsudku krajského súdu včas podala kasačnú sťažnosť žalovaná z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. a), g), h) a f) SSP a žiadala, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. 4. Žalovaná s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10Sžso/20/2015 namietala, že vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve. Súd tak mohol rozhodovať len o nezákonnosti oznámenia ako záveru administratívneho procesu, nie však o zákonnosti dohody o určení uplatniteľnej legislatívy medzi Slovenskou republikou a Francúzskom. Samotná dohoda medzi inštitúciami nemôže byť predmetom súdneho prieskumu. Z uvedeného vyvodila, že v kompetencii súdu nebolo vynášať závery o tom, či žalovaná konala správne, resp. či správne posúdila dohodu - konsenzus o určení uplatniteľnej legislatívy. Namietala, že predložila komunikáciu v písomnej forme a pokiaľ súdu tieto doklady nestačia, ide o svojvoľné a nezákonné sprísňovanie povinnosti deklarovať existenciu dohody, ktoré nemá oporu v súdnej praxi. Dodala, že ani takýmto rozhodnutím nie je možné dosiahnuť cieľ, ktorý žalobou sleduje žalobkyňa, nakoľko rozhodnutie súdu nie je spôsobilé zaviazať Francúzsko k výmazu poistencov z francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia. Argumentovala, že vo veci vykonávala vlastné šetrenie, v rámci ktorého si vyžiadala obraty za roky 2013-2016 a o preverenie veci požiadala aj Národný inšpektorát práce, pričom dňa 20.12.2017 vyhotovila z tejto činnosti protokol č. 700-1110066217-AG2/2017. Vzhľadom na náročnosť problematiky, rozsiahlu európsku legislatívu a potrebu prekladu zahraničných dokumentov, časové obdobie považuje za primerané, navyše formuláre PD A1 prvýkrát zrušila už v roku 2018. 5. Krajskému súdu vytkla, že prehliada, že je to žalobkyňa, kto nekonal, resp. kto konal účelovo a zamlčal rozhodujúcu skutočnosť. Namietala tiež, že zo strany žalobcu neboli vôbec splnené predpoklady na podanie žaloby a domáhania sa ochrany práva vyplývajúceho z čl. 12 ods. 1 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Mala tiež za to, že súd porušil právo na spravodlivý proces, keď ju neúmerne a jednostranne administratívne zaťažoval zasielaním vyjadrení a predkladaním administratívnych spisov a iných dokladov do každého konania samostatne, čím neaplikoval princíp uvedený v článku 17 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku. Vo vzťahu ku konštatovaniu krajského súdu, že v oznámení nebol konštatovaný dostatok dôvodov argumentovala, že nie je možné spravodlivo vyžadovať, aby nehospodárne produkovala niekoľkostranové obsahovo totožné informácie a definície do každého dokumentu, ktorý žalovaná vydá v tom istom administratívnom procese. Zdôraznila, že žalobkyňa podmienku obratu nikdy nesplnila a s názorom krajského súdu, že opatrenie je nezrozumiteľné a trpí nedostatkom dôvodov nemožno súhlasiť.
III.
6. Žalobkyňa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovanej trvala na tom, že nemala povinnosť oznámiť v lehote 8 dní zmenu - nedosiahnutie obratu 25 % za obdobie, za ktoré žalovaná vydala formuláre PD A1, nakoľko v žiadosti sa uvádza „predpokladaný“ (nie skutočne dosiahnutý) obrat a poukázala na skutočnosť, že formuláre PD A1 jej boli v priebehu roka 2014 a nasledujúcich stále vydávané. Zdôraznila, že žalovaná na jednej strane vo svojich vyjadreniach označuje časový úsek ku dátumu vydania opatrení (niekoľko rokov) za primeraný, na druhej strane však uvádza, že splnenie výšky obratu nie je podmienkou, ktorej skúmanie si vyžaduje zdĺhavé a podrobné skúmanie.
IV.
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu (§ 453 ods. 3 SSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačnej sťažnosti žalovanej je potrebné vyhovieť. 8.
Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny súd“) začne činnosť 1. augusta 2021. 9. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.
10. Podľa § 11 písm. h) SSP najvyšší správny súd rozhoduje o kasačných sťažnostiach. 11. Z vyššie citovaného vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých „živých“ právnych veciach, t.j. veciach, ktoré neboli právoplatne skončené na Najvyššom súde Slovenskej republiky k 01.08.2021 v agende správneho súdnictva, v ktorých veciach bude ako súd kasačný, konať a rozhodovať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.
12. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 13.
Podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP opatrením orgánu verejnej správy sa na účely tohto zákona rozumie správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. 14.
Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 15. Podľa § 177 ods. 2 SSP, ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.
16. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 17. Správny súdny poriadok v § 178 ods. 1 priznáva aktívnu legitimáciu na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá o sebe tvrdí, že bola ako účastník administratívneho konania na svojich právach alebo právom chránených záujmoch ukrátená rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy. Iný subjekt (okrem prípadov uvedených v § 178 ods. 2 a 3 SSP) nie je aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech inej osoby. So zreteľom na ustanovenie § 178 ods. 1 treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu. 18. Žalobu podľa § 178 a nasl. SSP môže podať len ten, kto bol správnym rozhodnutím alebo
opatrením ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme. V správnom súdnictve pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov súd poskytuje ochranu iba subjektívnym právam žalobcu. Ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť preto súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, čo znamená, že musí ísť o skutočné ukrátenie.
Nedostatok hmotnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby.
19. V tomto kontexte kasačný súd odkazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 228/2011-9 zo dňa 02.06.2011, podľa ktorého: „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu.
Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného, samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.“
20. Krajský súd však danej otázke nevenoval dostatočnú pozornosť, keď opomenul vyhodnotiť, ochrany ktorého subjektívneho práva vyplývajúceho z akého relevantného právneho predpisu sa žalobkyňa žalobou domáha, resp. akým konkrétnym spôsobom bola žalovaná na svojich právach opatrením správneho orgánu poškodená, prípadne prečo a z akých dôvodov sa tak domnieva, a to napriek tomu, že žalovaná už vo vyjadrení k správnej žalobe namietala, že nedošlo k splneniu predpokladov na podanie správnej žaloby.
21. Kasačný súd preto kasačnú námietku žalovanej, že zostalo otázne, či boli splnené predpoklady na podanie žaloby a domáhanie sa ochrany práva vyplývajúceho z článku 12 ods. 1 základného nariadenia, vyhodnotil ako relevantnú.
22. V ďalšom konaní tak bude úlohou krajského súdu v naznačenom smere posúdiť, koho práva môžu byť predmetným opatrením žalovanej potenciálne dotknuté a následne ustáliť, či určité subjektívne právo žalobkyne alebo aký jej chránený záujem (vo vzťahu k jej tvrdeniam o ukrátení na právach označených už v žalobe), boli vydaním predmetných opatrení žalovanej dotknuté alebo poškodené. Až na základe takto prijatého právneho záveru, ktorého východiská krajský súd účastníkom konania aj náležite objasní, zvolí svoj ďalší postup v konaní o žalobe žalobkyne.
23. Kasačný súd dodáva, že pokiaľ žalovaná namietala, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, kasačný súd na jej námietku neprihliadol. Oznámenia žalovanej o dodatočnom vyhlásení formulárov PD A1 vydané dotknutým zamestnancom žalobkyne za neplatné sú opatreniami správneho orgánu, ktoré zo súdneho prieskumu nie sú vylúčené, keďže ich nemožno podradiť pod ustanovenie § 7 SSP.
Otázkou preskúmateľnosti formulára E 101 (v súčasnosti tlačivo s označením PD A1) sa najvyšší súd zaoberal napr. v uznesení sp. zn. 9Sžsk/93/2017 z 28.11.2018. Je potrebné tiež uviesť, že v danej veci krajský súd nevyslovil nezákonnosť žalovanou tvrdenej dohody o určení uplatniteľnej legislatívy pre zamestnancov žalobkyne (ako to uvádza žalovaná), ale iba skonštatoval, že z administratívneho spisu žalovanej nevyplýva, že by medzi ňou a francúzskou inštitúciou URSSAF došlo k dohode v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu tak nekoliduje ani rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015 z 27.04.2016, ako sa domnieva žalovaná.
24. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovanej, že krajský súd porušil právo na spravodlivý proces tým, že ju neúmerne a jednostranne zaťažoval zasielaním vyjadrení a predkladaním administratívnych spisov a iných dokladov do každého konania samostatne, kasačný súd dáva do pozornosti, že je v záujme samotnej žalovanej (ako účastníkovi konania), aby jej boli vyjadrenia protistrany (prípadne zúčastnených osôb) zaslané na oboznámenie, či vyjadrenie.
Ani štandardnej povinnosti riadne predložiť príslušný „administratívny spis“ žalovanú ušetriť nemožno, nakoľko práve administratívny spis je prostriedok, z ktorého správne súdy overujú, či skutkový stav, z ktorého preskúmavané rozhodnutie vychádza, skutočne korešponduje skutočnostiam zisteným v administratívnom konaní. Kasačný súd dáva žalovanej do pozornosti, že povinnosť orgánov verejnej správy na požiadanie predložiť správnemu súdu v určenej lehote riadne vedený administratívny spis alebo iné doklady, listiny a písomnosti, ako aj podať vyjadrenie k veci je všeobecnou povinnosťou orgánov verejnej správy poskytnúť správnemu súdu súčinnosť a je ukotvená v § 102 SSP. Z ustanovenia § 105 ods. 2 písm. c) SSP priamo vyplýva, že za účelom rozhodnutia vo veci predseda senátu vyžiada administratívne spisy od žalovaného orgánu verejnej správy, pričom žalovaný je povinný v určenej lehote predložiť správnemu súdu svoje administratívne spisy, ktorú povinnosť môže správny súd vynucovať aj ukladaním pokút (§ 450 ods. 5 SSP). Argumentáciu žalovanej, že v postupe správneho súdu, ktorý realizoval svoje procesné povinnosti dané mu Správnym súdnym
poriadkom (príkladmo § 105 ods. 2 písm. c/ SSP) je potrebné vzhliadnuť porušenie princípu uvedeného v článku 17 Civilného sporového poriadku, kasačný súd hodnotí ako neadekvátnu, keď z kasačnej sťažnosti žalovanej nevyplýva, z akého konkrétneho dôvodu žalovaná vníma štandardné vyžiadanie si administratívnych spisov týkajúcich sa jednotlivých dotknutých zamestnancov žalobkyne ako neprimerané zaťaženie.
25. Rovnako ako je na zvážení súdu (nie žalovanej), aby vyhodnotil na účely vydania rozhodnutia vo veci potrebu vyžiadania si administratívneho spisu, na jeho vlastnom uvážení je aj posúdenie, či vyhovie návrhu na spojenie vecí (konaní). Povinnosť spojiť veci na spoločné konanie je daná len v prípade, ak sú naplnené predpoklady uvedené v § 65 ods. 3 SSP, o ktorú situáciu sa v predloženej veci nejedná. Kasačný súd nemá výhrady k procesnému postupu krajského súdu, ktorý nespojil na spoločné konanie právne veci vedené na krajskom súde
pod sp. zn. 23Sa/75/2019, 23Sa/76/2019 a 23Sa/77/2019, ako aj 23Sa/80/2019, 23Sa/81/2019 a 23Sa/82/2019, ako to navrhla žalovaná tvrdiac, že sú založené na rovnakom skutkovom základe a zhodnom právnom posúdení, nakoľko každá z označených právnych vecí sa týka iných zamestnancov žalobkyne (prípadne iných ňou vydaných opatrení voči tým istým zamestnancom), vo vzťahu ku ktorým je žalovaná stále povinná predložiť jednotlivé administratívne spisy. V danej právnej veci je predmetom prieskumu 16 opatrení žalovanej vydaných vo vzťahu k 6 zamestnancom žalobkyne. Z uvedených dôvodov kasačný súd nezdieľa názor žalovanej, že nespojením označených právnych vecí na spoločné konanie došlo k nehospodárnemu postupu krajského súdu v konaní a ani jej presvedčenie, že nepodaním jedinej žaloby (vo vzťahu ku všetkým opatreniam žalovanej ohľadom zamestnancov žalobkyne), žalobkyňa prioritne sledovala potenciálnu možnosť získať vyššiu náhradu trov
konania. 26. Z vyššie uvedených dôvodov považoval kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovanej za dôvodnú a rozhodol podľa § 462 ods. 1 SSP o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 S. s. p.).
27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 15. júla 2022