6Ssk/8/2023

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu: Green Art a. s., so sídlom v Bratislave, Hradská 60/A, IČO: 36808601, právne zast.: JUDr. Lívia Krnčoková, advokátka, so sídlom v Bratislave, 29. augusta 5, proti žalovanému: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom v Bratislave, Vazovova 7/A, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 281/§60/2014 zo dňa 13.04.2015, č. 17/01/060/7 z 27.01.2017, č. 16/01/060/344 z 10.11.2016, č. 17/01/060/3 z 12.01.2017, č. 17/01/060/4 z 27.01.2017, č. 182/§60/2014 z 13.04.2015, č. 85/§60/2015 zo 17.03.2015, č. 170/§60/2015 zo dňa 10.06.2015, č. BA1/AOTPaESF/2016/43033 zo dňa 08.02.2016, č. 79/§60/2016 z 05.02.2018, č. 169/§60/2015 z 09.06.2015, č. 80/§60/2016 zo 17.05.2016, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18. augusta 2022, č. k. 1S/182/2021-934, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . Účastníkom konania nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

2. Na prvom mieste krajský súd riešil svoju právomoc, pričom žalobca v podaní zo dňa 14. 03. 2022 navrhol krajskému súdu, aby vec predložil na rozhodnutie kompetenčnému senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z dôvodu nesúhlasu s postúpením veci Okresným súdom Bratislava I Krajskému súdu v Bratislave ako správnemu súdu, keďže v prípade príspevkov podľa § 60 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti (ďalej len „zákon č. 5/ 2004 Z. z.“) sa jedná o súkromnoprávny spor, ktorý prejednávajú a rozhodujú civilné súdy v zmysle ustanovenia § 3 CSP.

Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú súkromnoprávne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou ich účastníkov. Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromnoprávneho vzťahu nie je oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani sám autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu.

účastníka. . . . . rozhodnutia správneho orgánu označené ako „Oznámenie“ a tiež „Odvolanie-vyjadrenie“ podľa svojho obsahu sú rozhodnutiami vydanými v správnom konaní, podliehajú súdnemu prieskumu aj napriek tomu, že nespĺňajú základné náležitosti rozhodnutia vyplývajúce z § 47 správneho poriadku. Konštatoval, že bez ohľadu na názov správneho aktu, z hľadiska právnej povahy ide o rozhodnutie. Na podporu tvrdeného uviedol, že v predmetnej právnej veci úrad práce, sociálnych vecí a rodiny ako správny orgán rozhodoval o práve žalobcu na poskytnutie príspevku a práve od rozhodnutia správneho orgánu záviselo, či žalobcovi ako žiadateľovi bude príspevok poskytnutý po splnení zákonom stanovených podmienok, ako aj podmienok uvedených v jednotlivých usmerneniach Ústredia práve, sociálnych vecí a rodiny a v Schéme pomoci de minimis na podporu zamestnanosti „Schéma DM- 1/2007“ alebo nebude

Konanie žalovaného o žiadosti žalobcu na poskytnutie príspevku podľa § 60 zákona o službách zamestnanosti je konaním orgánu štátnej správy o práve právnickej osoby v oblasti verejnej správy, pričom osobitný zákon o službách zamestnanosti vlastnú úpravu priznania príspevku v nižšej ako požadovanej výške, resp. jeho nepriznania neobsahuje. Proces poskytovania príspevku podľa § 60 zákona o službách zamestnanosti vyplýva z ustanovenia § 70 ods. 1 zákona o službách

predpisu. Správny poriadok platí len vtedy, ak osobitné právne predpisy neustanovujú inak. Niektoré osobitné predpisy výslovne ustanovujú, že na konanie sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. V prípade, ak takáto konštatácia v príslušnom právnom predpise v oblasti správneho súdnictva absentuje, a teda ak nie sú v osobitnom zákone upravené odchýlky, procesný režim správneho poriadku nastupuje ex lege a povinnosťou orgánu verejnej správy je dôsledne ho aplikovať. Zákon o službách zamestnanosti je k správnemu poriadku vo vzťahu subsidiarity, t.j. správny poriadok sa použije rešpektujúc odchýlky, ktoré sú uvedené v samotnom zákone o službách zamestnanosti pozitívne. Opačné vyjadrenie vzťahu tohto osobitného zákona k správnemu poriadku, teda negatívne v tomto prípade nemožno použiť, nakoľko z obsahu ustanovení zákona o službách zamestnanosti nevyplýva, že sa na tento osobitný zákon správny poriadok nevzťahuje. Vyjadrenie vzťahu zákona o službách zamestnanosti k všeobecnému správnemu poriadku vyplývajúceho z ustanovenia § 12 a v ustanovení § 13 je tak duplicitné, keďže správny poriadok sa na tento zákon vzťahuje automaticky.

4. Krajský súd uviedol, že každé podanie posudzuje správny súd podľa jeho obsahu (§ 55 ods. 3 SSP). Krajský súd preto posúdil žalobcovu žalobu, z obsahu ktorej vzhľadom na žalobcove námietky vyplynulo, že žalobca je nespokojný so žalobou napadnutými rozhodnutiami, ktorými bola neoprávnene ponížená žalobcom žiadaná suma príspevku, príspevok nebol vyplatený v žalobcom požadovanej sume a včas, a teda žaloba smeruje k preskúmaniu žalobcom označených rozhodnutí, hoci petit žaloby znel nesprávne na zaplatenie sumy 10574,31 eur spolu s úrokom z omeškania.

Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Nepodanie žaloby včas vedie k odmietnutiu žaloby (§ 98 ods. 1 písm. d/ SSP). Z obsahu súdneho spisu krajský súd zistil, že žalobca podal žalobu na súd dňa 20. 12. 2018. Je zrejmé, že žalobca nepodal žalobu v lehote dvoch mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutí žalovaného žalobcovi, t.j. oznámenia č. 281/§60/2014 zo dňa 13. 04. 2015, oznámenia č. 17/01/060/7 z 27. 01. 2017, oznámenia č. 16/01/060/344 z 10. 11. 2016, oznámenia č. 17/01/060/3 z 12. 01. 2017, oznámenia č. 17/01/060/4 z 27. 01. 2017, oznámenia č. 182/§60/2014 z 13. 04. 2015, oznámenia č. 170/§60/2015 zo dňa 10. 06. 2015, správy č. BA1/AOTPaESF/2016/43033 zo dňa 08. 02. 2016, oznámenia č. 79/§60/2016 z 05. 02. 2018, oznámenia č. 169/§60/2015 z 09. 06. 2015, oznámenia č. 80/§60/2016 zo 17. 05. 2016. Z uvedeného tak bolo zrejmé, že žaloba bola podaná po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty na podanie žaloby.

7. Vo vzťahu k oznámeniu žalovaného č. 85/§60/2015 zo 17. 03. 2015 súd žalobu odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. a/ SSP, pretože o tomto oznámení žalovaného, t.j. o tej istej veci už bolo skôr správnym súdom právoplatne rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 6S/125/2015-54 zo dňa 19. 04. 2018 tak, že rozhodnutie žalovaného č. BA1/AOTPaESF/2015/102786 označené ako Oznámenie žalovaného č. 85/§60/2015 zo 17. 03. 2015 bolo zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie.

odmietnutá. 8. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 13. 10. 2022. Kasačnú sťažnosť odôvodnil poukazom na § 440 ods. 1 písm. a/, § 440 ods. 1 písm. f/, § 440 ods. 1 písm. g/ a § 440 ods. 1 písm. j/ SSP. 9. Žalobca sa nestotožnil s právnym názorom krajského súdu, že v prejednávanej veci je daná vecná príslušnosť správneho súdu a všetky námietky uvedené v kasačnej sťažnosti smerovali k vyvráteniu tohto právneho názoru krajského súdu. Uviedol, že nesúhlasil s postúpením veci z Okresného súdu Bratislava I na Krajský súd v Bratislave a žiadal, aby bola vec predložená na rozhodnutie kompetenčnému senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, pričom krajský súd s uvedeným nesúhlasil s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1KO/32/2018. Žalobca ďalej uviedol, že sa nedomáhal preskúmania oznámení žalovaného, ale plnenia, ktoré mu prináleží priamo zo zákona, pretože

výške príspevku. 10. Ďalej namietal, že na poskytovanie príspevkov podľa § 60 zákona č. 5/2004 Z. z. sa správny poriadok nevzťahuje, pretože sa nejedná o rozhodovanie orgánu verejnej správy, a preto nároky na zaplatenie týchto príspevkov nie sú predmetom správneho súdnictva.

Zákon č. 5/2004 Z. z. neukladá žalovanému vydávať oznámenia o poskytnutí príspevku a jeho výške, a preto tieto oznámenia nemôžu mať vo vzťahu k žalobcovi autoritatívnu povahu. 11. Žalobca mal za to, že v danom prípade sa jedná o záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ktorý vznikol na základe skutočností uvedených v § 60 zákona č. 5/2004 Z. z. Podaním žiadosti o príspevok vznikol žalobcovi právny nárok na plnenie spočívajúce v poskytnutí príspevku, pretože žalobca má status zamestnávateľa, ktorý v chránenej dielni zamestnáva občanov so zdravotným postihnutím, a žalovanému vznikla právna povinnosť plniť, teda poskytnúť žalobcovi príspevok. Kým má žalobca postavenie chránenej dielne priznané, má právo na príspevok na úhradu prevádzkových nákladov chránenej dielne priamo zo zákona. Žalobca má za to, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa riadi zákonom č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník.

14. Záverom navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 15. Žalovaný na základe zaslanej výzvy krajského súdu sa vyjadril ku kasačnej sťažnosti žalobcu podaním zo dňa 16. 12. 2022, Číslo: BA1/RÚ/BEZ/2022/2155 č.z. 2022/887552. Žalovaný sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu a poukázal na právnu úpravu § 60 zákona č. 5/2004 Z. z., z ktorej vyplýva, že na poskytnutie príspevku na úhradu prevádzkových nákladov chránenej dielne/pracoviska a na úhradu nákladov na dopravu zamestnancov má právny nárok žalobca len podaním písomnej žiadosti o poskytnutie príspevku ako zamestnávateľ, ktorý si zriadil chránenú dielňu/pracovisko, ale bez zákonného nároku vyplatenia sumy (výšky) finančného príspevku, keďže zákonodarca podmienil vyplácanie finančného príspevku predložením dokladov (nákladov) žiadateľom, ktorými preukáže skutočne vynaložené oprávnené náklady, ako aj podmienil určením max. limitu výšky poskytovania finančného príspevku vyjadrením slova „najviac“. Z toho evidentne vyplýva,

Poukázal, že medzi žalovaným a žalobcom nie je uzavretá žiadna dohoda, v ktorej by účastníci mali rovnocenné postavenie, nejde o žiaden záväzkový vzťah vyplývajúci z obchodného zákonníka, ale je to verejnoprávny vzťah, t. j. vzťah nadriadenosti a podriadenosti.

16. Vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 06. 01. 2023 na vedomie. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného ku kasačnej sťažnosti podaním zo dňa 19. 01. 2023, v rámci ktorého vyjadril svoj nesúhlas s právnym názorom žalovaného. Zároveň sa žalobca vyjadril aj k rozhodnutiam kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1SKomp/27/ 2022 a 18SKomp/3/2022, pretože tieto rozhodnutia sa týkali príspevkov podľa § 60 zákona č. 5/2004 Z. z. a vychádzajú z rozhodnutia kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1KO/32/2018 a 3Sžo/202/2015. Podľa názoru žalobcu v uvedených rozhodnutiach absentuje označenie zákonného ustanovenia, na základe ktorého by mal žalovaný rozhodovať o nároku na poskytnutie príspevku podľa § 60 zákona č. 5/2004 Z. z. V tejto súvislosti ešte poukázal na odlišné stanovisko člena kompetenčného senátu, ktorého právny názor uvedený v spomínanom odlišnom stanovisku podporuje názor žalobcu, že právny

18. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

súde. 20. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

23. Podľa § 181 ods. 1 SSP, fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje

Najvyšší správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že krajský súd postupoval správne, keď žalobu žalobcu z dôvodov plynúcich z § 98 ods. 1 písm. a/ a d/ SSP odmietol. Uvedené najvyšší správny súd odvodzuje od nasledovných skutočností.

súdu. Krajský súd skonštatoval, že postúpená žaloba (vec) spadá do správneho súdnictva, pričom uvedené odvodzoval z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1KO/32/2018.

V spomínaných rozhodnutiach kompetenčného senátu bolo skonštatované, že cit.: „ (. . .) že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zákona č. 5/2004 Z.z., daná vec nepatrí do všeobecného občianskoprávneho súdnictva, ale patrí do súdnictva správneho.

sporu v danej veci (bližšie pozri rozhodnutia kompetenčného senátu sp.zn. 1SKomp/2/2021, 1SKomp/3/2021, 1SKomp/6/2021, 1SKomp/27/2022 a 18SKomp/3/2022). „Vzťahy upravené normami súkromného práva sú založené na princípoch právnej rovnosti ich subjektov.

Uvedenie rozhodujúcich skutočností v žalobe umožňuje súdu analyzovať daný právny vzťah a z neho vyvodzovaný nárok a uskutočniť jeho právnu kvalifikáciu aj z pohľadu otázky právomoci súdu na konanie“ (bližšie pozri 1SKomp/27/2022 alebo 18SKomp/3/2022). 29. Žalobca v kasačnej sťažnosti okrem iného tvrdil, že krajský súd svojvoľne upravil petit žaloby, aby bolo možné žalobu odmietnuť z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Z podanej žaloby a aj z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že žalobcom označené rozhodnutia boli žalobcovi oznámené bezprostredne nasledujúce dni po ich vydaní, o čom svedčí skutočnosť, že príspevok oznámený žalobcovi oznámením č. 281/§60/2014 zo dňa 13. 04. 2015 bol žalobcovi vyplatený dňa 20. 04. 2015, príspevok na základe oznámenia č. 17/ 01/060/7 z 27. 01. 2017 bol žalobcovi vyplatený dňa 03. 02. 2017, na základe oznámenia č. 16/ 01/060/344 z 10. 11. 2016 bol žalobcovi vyplatený dňa 14. 11. 2016, na základe oznámenia č. 17/01/060/3 z 12. 01. 2017 bol žalobcovi vyplatený dňa 17. 01. 2017, na základe oznámenia č. 17/01/060/4 z 27. 01. 2017 bol žalobcovi vyplatený dňa 03. 02. 2017, na základe oznámenia č. 79/§60/2016 z 05. 02. 2018 bol žalobcovi vyplatený dňa 13. 02. 2018 a na základe oznámenia č. 169/§60/2015 z 09. 06. 2015 bol žalobcovi vyplatený dňa 12. 06. 2015. Na správu č. BA1/

Najvyšší správny súd sa tak v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že v prejednávanej veci nemôže dôjsť k meritórnemu prejednaniu podanej žaloby, keď tomu bráni procesná podmienka (neodstrániteľná) spočívajúca v zmeškaní lehoty na podanie žaloby, tak ako to predpokladajú ustanovenia SSP. Uvedené zmeškanie lehoty na podanie žaloby nemožno odpustiť.

Z uvedeného tak vyplýva, že súdnemu prieskumu tohto oznámenia bráni skutočnosť, že už v tejto veci už raz bolo rozhodnuté správnym súdom. 31. Najvyšší správny súd považuje za potrebné uviesť, že pre jeho rozhodovanie môže byť právne záväzný len právny názor vyslovený súdom vyššej inštancie (v podmienkach Slovenskej republiky Ústavný súd Slovenskej republiky), a nie právny názor vyslovený v právnickej literatúre - konkrétne v komentári k § 60 zákona č. 5/2004 Z. z., na ktorý odkazoval žalobca, a ktorý pripojil aj ako prílohu k svojmu vyjadreniu, odvolávajúc sa na tam uvedené „správne“ právne závery. Súdy majú v prvom rade vychádzať zo zákonnej (platnej) právnej úpravy a v neposlednom rade z rozhodovacej činnosti súdov najvyšších súdnych inštancií.

Preto aj tieto námietky najvyšší správny súd vyhodnotil ako irelevantné. 33. Zároveň najvyšší správny súd odkazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v danom kontexte pripomenul, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06). Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, č. 16034/90, § 61).

36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.