6Ssk/82/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: P. M., O. X. XXX, IČO: 51871297, právne zastúpený: JUDr. Ondrej Keller, advokát, Námestie slobody 2, Humenné, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. NIP/NIP_PO/BEZ/2020/5265 zo dňa 9. novembra 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach, č. k. KE-6S/5/2021-48 zo dňa 5. marca 2024, takto

rozhodol:

I. Návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti sa zamieta . II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. III. Účastníkom sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania

2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný, podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z. z.“) a § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 189/20/O zo dňa 31. augusta 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).

Svoje zistenia zachytil v protokole o výsledku inšpekcie č. IKO-131-53-2.4/P-A28-20 zo dňa 10. júna 2020 (ďalej taktiež „protokol“), podľa ktorého (i) dňa 8. júna 2020 o 13.55 hod. bola vykonaná kontrola fyzických osôb nachádzajúcich sa na pracovisku kontrolovaného subjektu: P. M., pracovisko: stavba Apartmánový dom rezidencia Šírava (ďalej len „pracovisko žalobcu“); (ii) na základe kontroly bolo zistené, že žalobca v uvedenom čase využíval závislú prácu fyzických osôb: E. U. a Y. F. (ďalej taktiež „osoby vykonávajúce práce“); (iii) podľa zistení prvostupňového správneho orgánu nemal žalobca s osobami vykonávajúcimi práce (pomocné stavebné práce) založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu (zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov; ďalej len „zákonník práce“ alebo „ZP“). Protokol bol prerokovaný so žalobcom dňa 20. júla 2020. Žalobca sa proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolal, v podstatnom tvrdiac, že (i) osoby vykonávajúce práce zhodne uviedli,

vykonávali pomocné stavebné práce len na základe výlučnej žiadosti pána M. staršieho a zo strany jeho syna, (žalobcu) neboli nikdy oslovení o možnosti výkonu práce v prospech žalobcu a taktiež, že o skutočnosti, že zhotoviteľom diela nie je pán M. st., ale žalobca, sa dozvedeli až dňa, kedy bola vykonaná kontrola zo strany inšpektorátu práce; (iv) žalovaný v tejto súvislosti skonštatoval, že skutočnosti uvádzané v čestnom prehlásení nie sú skutočnosťami dokázanými, ale iba osvedčenými, a preto v žiadnom prípade správny orgán nie je viazaný obsahom čestného prehlásenia; (v) uviedol, že dodatočné podané tvrdenia účastníkom konania, ktoré by vzbudzovali dôvodnú pochybnosť o skutočný stav veci, sú iba umelo a dodatočne vytvorené žalobcom s cieľom vyhnúť sa zodpovednosti za nelegálne zamestnávanie. 5. Žalobca napadol preskúmavané rozhodnutie správnou žalobou, ktorou žiadal, aby správny súd preskúmavané rozhodnutie zrušil. V správnej žalobe v podstatnom uviedol, že (i) žalovaný nesprávne právne posúdil vec, poukazujúc pritom na žalobcom tvrdenú skutočnosť, že osoby

prehlásenia. 6. Správny súd o správnej žalobe rozhodol napadnutým rozsudkom tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. Správny súd, po tom, ako zhrnul priebeh správneho konania a aplikovateľné právne predpisy, napadnutý rozsudok v podstatnom odôvodnil tým, že (i) poukázal na zákonnú definíciu pojmu zákonná práca v kontexte s rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) sp. zn. 6Asan/6/2021 zo dňa 20. decembra 2022; (ii) uviedol, že „ .

V danom prípade neobstojí argumentácia žalobcu o tom, že nevedel o vykonávaní ich práce, keďže správnemu orgánu osvedčil túto skutočnosť investor stavby, ktorý zadal žalobcovi zákazku.“; (iii) v súvislosti s posúdením čestného prehlásenia zo strany správneho orgánu správny súd uviedol, že „Správny orgán správne vyhodnotil jeho obsah ako iný dôkaz podľa § 32 správneho poriadku, kedy toto čestné prehlásenie bolo predložené, až keď hrozila žalobcovi pokuta, čo znížilo jeho dôveryhodnosť. Čestné prehlásenie bolo spísané za obe osoby na jednej listine, predtlačené a teda zjavné, že obe osoby podpísali iba predtlačený text. Ďalším nesúladom je pre správny súd skutočnosť, že obsah čestného prehlásenia nie je totožný s vyjadreniami kontrolovaných osôb podanými v zápisniciach priamo v deň kontroly bezprostredne

jeho otca. Pracovisko, na ktorom sa vykonávala práca bolo pracoviskom žalobcu a tieto práce z logického hľadiska nemohli byť vykonávané pre inú osobu. Správny súd poukazuje na § 39 správneho poriadku, kedy správny orgán môže pripustiť namiesto dôkazu čestné vyhlásenie účastníka konania, ale ako z dikcie zákona vyplýva, nie je to jeho obligatórna povinnosť.

. . uloženie sankcie za porušenie zákonom uložených povinností vznikla správnemu orgánu zákonná povinnosť uložiť žalobcovi sankciu vo forme peňažnej pokuty, ktorá ak sa zistí nelegálne zamestnávanie v prípade jednej fyzickej osoby je stanovená minimálna výška pokuty 2.000,- Eur a jej maximálna výška je limitovaná sumou 200.000,- Eur a v prípade, ak ide o zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne tak najmenej 5.000,- Eur (§ 19 ods.2 písm. a) bod 1 zák. č. 125/2006 Z. z.).

7. O náhrade trov konania správny súd rozhodol s odkazom na ustanovenie § 167 a § 168 SSP, v zmysle ktorých účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom, ani sčasti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

8. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal, aby najvyšší správny súd napadnutý rozsudok s odkazom na ustanovenie § 462 ods. 1 SSP ako nezákonný zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Dôvod kasačnej sťažnosti vymedzil v jej úvode tým, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. 9. Žalobca v úvode kasačnej sťažnosti v stručnosti zhrnul skutkový stav veci a následne (citujúc body 40 a 41 napadnutého rozsudku) vymedzil sťažnostné body v podstatnom nasledovne: (i) uviedol, že „Žalobca nesúhlasí s právnou konštatáciou, že v danom prípade neobstojí argumentácia žalobcu o tom, že nevedel o vykonávaní ich práce, keďže správnemu orgánu osvedčil túto skutočnosť investor stavby, ktorý zadal žalobcovi zákazku.“; (ii) opätovne zdôraznil, že osoby vykonávajúce práce sa dohodli na vykonávaní prác na pracovisku žalobcu s pánom M.Q. starším, a teda nie so žalobcom, pričom túto skutočnosť mal potvrdiť aj pán M.Q. starší; (iii) čo sa týka interpretácie skutočností uvádzaných v zápisnici, ktorá je prílohou protokolu a v čestnom prehlásení, žalobca uviedol, že: „Z predmetnej zápisnice vyplýva, že sa kontrolované subjekty dohodli s p. M., to však explicitne neznamená, že s žalobcom.“; (iv) v závere žalobca uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za rozsudok, ktorý nezodpovedá požiadavkám spravodlivého konania a rozhodovania v správnom súdnictve; správny súd (podľa názoru žalobcu) pri vyhodnocovaní skutkových okolností postupoval jednostranne v neprospech žalobcu. 10. Návrh na odkladný účinok podanej kasačnej sťažnosti žalobca v podstatnom odôvodnil tvrdením, že nastúpením právnych účinkov napadnutého rozsudku by žalobcovi hrozila závažná ujma, nakoľko by bol povinný uloženú pokutu zaplatiť. Uviedol, že verejný záujem priznaním odkladného účinku nebude narušený. 11. Kasačná sťažnosť žalobcu bola žalovanému doručená 14. júna 2024, žalovaný sa k podanej kasačnej sťažnosti vyjadril podaním z 19. júna 2024, v úvode ktorého skonštatoval, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom správneho súdu, ktorý považuje za vecne správny a zákonný. Ďalej dôvodil, že žalobca v kasačnej sťažnosti neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by akokoľvek spochybňovali správnosť vyvodených záverov inšpekčných orgánov, s ktorými sa stotožnil aj vo veci konajúci správny súd. Poukázal na dôležitosť „momentu prekvapenia“ pri výkone inšpekčnej činnosti, čím zdôraznil význam obsahu zápisnice o podaní informácie, v porovnaní s významom čestného prehlásenia. V súvislosti s návrhom na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti uviedol, že argumentácia žalobcu je ničím nepodložená, a to vo vzťahu k tvrdeniu, že by žalobcovi hrozila závažná ujma. V závere svojho vyjadrenia žalovaný navrhol, aby najvyšší správny súd podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol. 12. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené na vedomie dňa 11. júla 2024.

17. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 4 zákona č. 125/2006 Z. z. inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. 18. Podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z., inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2000 eur do 200000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5000 eur. 19. Podľa § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 82/2005 Z. z.“) nelegálna práca je závislá práca, ktorú vykonáva fyzická osoba pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu, ktorá je podnikateľom a nemá s právnickou osobou alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu. 20. Podľa § 1 ods. 2 zákonníka práce, závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.

21. Podľa § 1 ods. 3 zákonníka práce, závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov. 22. Podľa § 34 ods. 6 správneho poriadku správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 23. Podľa § 39 ods. 1 správneho poriadku správny orgán môže namiesto dôkazu pripustiť čestné vyhlásenie účastníka konania, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.

24. V prejednávanej veci nebolo sporným, že (i) v čase výkonu kontroly (inšpekcie práce), teda dňa 8. júna 2020 o 13.55 hod. sa na pracovisku žalobcu (stavba Apartmánový dom rezidencia Šírava) nachádzali osoby vykonávajúce práce (E. U. a Y. F.), pričom tam vykonávali pomocné stavebné práce; (ii) pracoviskom žalobcu bola stavba apartmánového domu (rezidencia Šírava), na ktorej žalobca pôsobil na základe zmluvného vzťahu s investorom stavby; (iii) žalobca nemal s osobami vykonávajúcimi práce založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu. 25. Naopak, v prejednávanej veci bolo sporným, či žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že v uvedenom čase využíval závislú prácu vyššie uvedených fyzických osôb, hoci s nimi nemal založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu. 26. Žalobca v priebehu administratívneho, ako aj súdneho konania konzistentne tvrdil, že z jeho strany nedošlo k porušeniu aplikovaných právnych noriem (zákona č. 82/2005 Z. z.; zákona č. 125/2006 Z. z.). Dôvodil, že osoby vykonávajúce práce sa dohodli na vykonaní práce na pracovisku žalobcu s jeho otcom - pánom M. starším a nie so žalobcom, a teda, že nebolo v konaní preukázané, že by s osobami vykonávajúcimi práce ako zamestnávateľ dohodol rozsah a druh práce, prípadne odmenu. Toto svoje tvrdenie v podstatnom dokumentoval čestným prehlásením osôb vykonávajúcich práce. Ďalej tvrdil, že nikdy nepoveril pána M. staršieho z vlastnej iniciatívy dohodnúť výkon práce s menovanými osobami. 27. Najvyšší správny súd konštatuje, že kasačná sťažnosť žalobcu proti napadnutému rozsudku správneho súdu sa podstatne neodlišovala od dôvodov podanej správnej žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, s ktorej dôvodmi sa správny súd v plnom rozsahu vysporiadal a jeho skutkové zistenia aj právne závery považuje kasačný súd za vecne správne. 28. V ďalšom kasačný súd ustálil, že má za nesporný skutkový stav, tak ako bol zistený konajúcimi orgánmi verejnej správy s tým, že správne rozhodnutia boli vydané na základe konkrétnych zistených skutočností. Kasačný súd sa tak v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami orgánov verejnej správy, ako aj s ich právnym posúdením, v konaní, ani v rozhodnutiach týchto orgánov nezistil porušenie žiadneho z ustanovení správneho poriadku ani iného právneho predpisu. Správne rozhodnutia oboch inštancií obsahujú všetky náležitosti v zmysle § 47 správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, v odôvodnení orgány verejnej správy uviedli skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami žalobcu a s jeho vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

stotožňuje. 30. Kasačný súd dospel (zhodne ako správny súd) k záveru, že orgány verejnej správy oboch inštancií postupovali v danej veci v intenciách citovaných právnych noriem, pre svoje rozhodnutie si zadovážili dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležitým spôsobom zistili skutkový stav a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení zo skutkových okolností vyvodili správny právny záver, a preto správny súd nepochybil, keď žalobu žalobcu

zápisníc, ktoré sú prílohou protokolu) uviedli skutočnosti, ktoré sú v priamom rozpore s ich skorším (spontánnym) vyjadrením. Osoby vykonávajúce práce v zápisniciach o podaní informácie zo dňa 8. júna 2020 jednoznačne rozlišovali dve osoby - žalobcu a jeho otca. Žalobcu v zápisniciach označovali ako „p. M.“ a otca žalobcu ako „otec p. M.“ resp. „p. M., starší“. V zápisniciach osoby vykonávajúce práce uviedli, že sa dohodli s p. M. (žalobcom). Naopak, v čestnom prehlásení tieto osoby už uviedli, že práce vykonávali „na základe výlučnej žiadosti pána M. st.“, pričom však žalobca tento rozpor nevysvetlil nijak inak, ako námietkou, že „Z predmetnej zápisnice vyplýva, že sa kontrolované subjekty dohodli s p. M., to však explicitne neznamená, že s žalobcom.“.

žalobcom. Naopak, vychádzajúc z obsahu a formy čestného prehlásenia možno dospieť k pochybnostiam o tom, či v prípade čestného prehlásenia išlo o spontánny alebo skôr „inšpirovaný“ úkon týchto osôb. Kasačný súd sa preto stotožnil s?názorom žalovaného, že takto vykonané dokazovanie (zápisnice) má v posudzovaní hodnovernosti prioritu pred následným a s odstupom času vykonaným čestným prehlásením.

34. Sumarizujúc vyššie uvedené, pokiaľ teda správny súd vyhodnotil námietky žalobcu proti preskúmavanému rozhodnutiu žalovaného za nedôvodné a rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a žalobu žalobcu podľa § 190 SSP zamietol, kasačný súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením jeho rozhodnutia, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody, ktoré sú uvedené vyššie.

36. Návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti kasačný súd s odkazom na vyššie uvedenú jednoznačnosť a správnosť rozhodnutí správnych orgánov, ako aj napadnutého rozsudku správneho súdu nevyhovel. Zároveň kasačný súd uvádza, že žalobca v kasačnej sťažnosti okrem vskutku všeobecného tvrdenia, že nastúpením právnych účinkov napadnutého rozsudku by mu hrozila závažná ujma (nakoľko by bol povinný uloženú pokutu zaplatiť), neuviedol žiadne relevantné dôvody, ktoré by opodstatňovali aplikáciu ustanovenia § 447 ods. 1 SSP. Žalobca v podstate len preformuloval znenie zákonnej úpravy (uvedeného znenia SSP) bez reflexie do prejednávanej veci, resp. jeho osobného/hospodárskeho statusu.

38. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.