6Ssk/87/2024

1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom z 29. februára 2024, č. k. BA-2S/8/2021-75, postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 12. novembra 2020, Č.: 07199/2020/ KÚ-007, ktorým tento podľa § 243 ods. 4 v spojení s § 241 a § 244 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“) zamietol rozklad žalobkyne a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie - personálny rozkaz riaditeľa Národného bezpečnostného úradu zo 07.

štátnej služby príslušníka Národného bezpečnostného úradu, ktoré zakotvuje aj Etický kódex. 2. Správny súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného preskúmal v intenciách § 2 ods. 5, § 2a ods. 2, § 17 ods. 3, § 46 ods. 1 písm. a/, § 46 ods. 2-5 a 8, § 48 ods. 3 písm. a/ a g/ zákona č. 73/1998 Z.z. a v režime stanovenom Správnym súdnym poriadkom a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby.

Zákonodarca uvedenou formuláciou jednoznačne vyjadril vôľu chrániť dôležitý záujem verejnej služby a priebeh objasňovania skutku pri dôvodnom podozrení z porušenia služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom alebo pri spáchaní trestného činu. Čo do zistenia skutkového stavu mal správny súd za riadne preukázané, že v sporných dňoch žalobkyňa u lekárov, od ktorých priepustky predložila, nebola vyšetrená ani ošetrená, z ktorého dôvodu potom správne orgány vyvodili podozrenie, že tieto priepustky boli sfalšované. Uviedol, že predmetom daného konania bolo dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby ako inštitút s preventívnym (predbežným, dočasným) charakterom, o ktorom príslušné orgány rozhodujú na podklade dôkazov, ktoré v aktuálnom čase majú k dispozícii, preto dokazovanie nemusí byť definitívne ukončené a v priebehu ďalšieho konania, ktoré je časovo obmedzené, je možné ho dopĺňať či meniť. Aplikácia tohto inštitútu sa obmedzuje výlučne na dostatočne odôvodnený záver (a súčasne relevantný podklad) na to, aby bolo možné vysloviť naplnenie zákonných podmienok § 46

V tejto súvislosti súd poukázal na priepustku datovanú 23. apríla 2020 predloženú od S.. U., na ktorej sa okrem pečiatky a podpisu lekárky nachádza aj poznámka „gynekol. zákrok - pokoj celý deň“, čo je v hrubom rozpore nielen s preukázanými skutočnosťami, ale i s tvrdeniami samotnej žalobkyne, podľa ktorej v spornom čase u nej existovalo podozrenie na Covid-19, preto sa do ambulancií lekárov nemohla dostaviť. Z tvrdení žalobkyne vyplýva, že táto reálne v ambulanciách / na pracoviskách príslušných lekárov vyšetrená ani ošetrená nebola tak, ako to predložené priepustky deklarujú, čo je už samo osebe dôvodom na podozrenie z ich falšovania, respektíve uvádzania nepravdivých údajov. Ani v prípade, že by sa dodatočne preukázalo, že priepustky boli vystavené príslušnými lekármi (k čomu však v danom administratívnom konaní až do jeho právoplatného skončenia nedošlo), nie je zrejmé, prečo žalobkyňa ospravedlňovala svoju neprítomnosť na pracovisku dokladmi, ktoré nezodpovedali skutočnosti.

4. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

5. Proti rozsudku správneho súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 6. Namietala, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

Rovnako podľa správnych orgánov sa mala žalobkyňa týchto konaní dopúšťať aj v minulosti, čo však tiež nebolo nijakým spôsobom preukázané. Žalovaný počas dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby preveroval vyšetrenia u všetkých lekárov, ktorých žalobkyňa v rozhodných rokoch navštívila a ani jeden nepotvrdil, že by nebola v danej ambulancii vyšetrená, alebo, že by priepustku nevystavil dotyčný lekár. Úvahy správnych orgánov, ako aj súdu nezodpovedajú zisteným okolnostiam a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Rovnako konštatovanie, že žalobkyňa sa mala u všeobecnej lekárky dožadovať vypísania PN-ky 7 kalendárnych dní spätne nebola podporená žiadnym dôkazom od všeobecnej lekárky. Návrh na dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby musí byť riadne odôvodnené, rovnako tak musí byť riadne odôvodnený dôvod, pre ktorý nemožno žalobkyňu ponechať vo výkone štátnej služby, t.j., aký dôležitý záujem štátnej služby by jej ponechaním v štátnej službe bol ohrozený. Dodala, že zákon č. 73/1998 Z.z. neobsahuje definíciu porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti

Vo vzťahu k procesnoprávnym podmienkam žalobkyňa namietala, že vydaniu prvostupňového správneho rozhodnutia nepredchádzalo žiadne konanie predpokladané podľa dvanástej hlavy (po správnosti „dvanástej časti“; pozn. súdu) zákona č. 73/1998 Z.z., čím boli porušené ustanovenia § 233 ods. 1,2, § 235 ods. 3 a § 238 ods. 3, a teda upreté základné právo na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobkyňa potom nemohla realizovať svoje procesné práva, najmä právo vyjadriť sa k predmetu konania a navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Následne tak nemohla urobiť ani počas trvania dočasného pozbavenia štátnej služby, nakoľko nebolo voči nej začaté disciplinárne ani iné konanie, v rámci ktorého by mohla predkladať dôkazy. To potvrdzuje, že dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby bolo účelové a správnymi orgánmi tvrdená závažnosť dôvodných podozrení nepostačovala ani len na začatie disciplinárneho konania voči žalobkyni. 9. Žalobkyňa ďalej uviedla, že pred uložením disciplinárneho opatrenia musí byť vždy

Bola vôbec prvou príslušníčkou NBÚ vo volenej funkcii v rámci medzinárodnej organizácie (1. tajomníčka FESA) a v roku 2019 nominovaná na ocenenie úradnícky čin roka 2019. Nikdy jej nebolo vytknuté porušenie základných práv a povinností príslušníka alebo porušenie služobnej disciplíny. V danom prípade nešlo o uplatňovanie diskrečnej právomoci, ale o učebnicový príklad zneužitia postavenia nadriadeného voči podriadenému. Poukázala na skutočnosť, že

Uzavrela, že rozhodnutia správnych orgánov nie sú riadne a presvedčivo odôvodnené, nie sú v nich uvedené žiadne konkrétne dôvodné podozrenia z porušenia služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, nie je jasné, akým spôsobom by doterajšie ponechanie žalobkyne vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby. Podporne poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/26/2011.

III.

12. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobkyne vyjadril podaním zo 07. mája 2024. V prvom rade mal za to, že žalobkyňa kasačnú sťažnosť založila na dôvode podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, teda na nesprávnom právnom posúdení veci, avšak z obsahu kasačnej sťažnosti je zrejmé, že žalobkyňa napáda rozhodnutie správneho súdu z dôvodu nedostatočne zisteného stavu veci. Z obsahu kasačnej sťažnosti je zrejmé, že skutočnosti v nej uvedené, nezodpovedajú zákonnému vymedzeniu kasačného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, z ktorého dôvodu je potom kasačná sťažnosť neprípustná a je daný dôvod na jej odmietnutie. K veci samej žalovaný zotrval na zákonnosti a správnosti vydaného rozhodnutia, plne sa stotožnil so závermi plynúcimi z rozsudku správneho súdu, rozhodnutia považoval za riadne a presvedčivo odôvodnené. Dodal, že nie je zrejmé, prečo žalobkyňa ospravedlňovala svoju neprítomnosť na pracovisku dokladmi, ktoré nezodpovedali skutočnosti, čo bolo jednoznačne preukázané najmä vyjadreniami S.. U., S.. M., S.. P.. Odôvodnenie neprítomnosti na pracovisku návštevou lekára a jej preukazovanie priepustkami, ktoré výslovne osvedčujú, že v sporných dňoch navštevovala lekára, hoci to nezodpovedá skutočnosti, nie je v súlade s morálnymi štandardami na žiadnom pracovisku, nielen u žalovaného. Správne orgány mali dostatočný podklad pre svoje rozhodnutia, v danom štádiu konania mali preukázané, že žalobkyňa v sporných dňoch u lekárov, ktorých priepustky predložila, vyšetrená nebola a dospeli k podozreniu, že tieto boli sfalšované. Procesné práva žalobkyne boli v plnej miere zachované. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. 15. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 16. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 17. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 18. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 12. novembra 2020, Č.: 07199/2020/KÚ-007, ktorým tento podľa § 243 ods. 4 v spojení s § 241 a § 244 zákona č. 73/1998 Z.z. zamietol rozklad žalobkyne a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie - personálny rozkaz riaditeľa Národného bezpečnostného úradu zo 07. septembra 2020, číslo 375. Predmetným personálnym rozkazom prvostupňový správny orgán žalobkyňu v súlade s § 46 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. od 09. septembra 2020 do 08. marca 2021 dočasne pozbavil výkonu štátnej služby, z dôvodu, že táto bola dôvodne podozrivá, že zvlášť hrubým spôsobom porušila služobnú povinnosť podľa § 48 ods. 3 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. plniť svedomite úlohy, ktoré sú jej uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bola s nimi riadne oboznámená, služobnú povinnosť podľa § 48 ods. 3 písm. g/ zákona č. 73/

19. Zákon č. 73/1998 Z.z. upravuje štátnu službu príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „štátna služba“). (§ 1 ods. 1)

21. Podľa § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že a/ porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, alebo b/ spáchal trestný čin.

23. Podľa § 46 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., policajtovi, ktorý bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, sa poskytne služobný plat vo výške minimálnej mzdy ustanovenej osobitným predpisom. 11) Tento služobný plat sa zvyšuje o 10% priznaného služobného platu na každú vyživovanú osobu, najviac však do výšky 70% priznaného služobného platu.

25. Najvyšší správny súd mal z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasť tvoril pripojený administratívny spis žalovaného, preukázané, že - žalobkyňa bola u žalovaného služobne zaradená ako starší referent špecialista na technickej sekcii,

26. Najvyšší správny súd po vyhodnotení námietok uvedených v kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od argumentov a relevantných právnych záverov uvádzaných správnym súdom vo veci samej, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.

Túto skutočnosť potvrdila posudková lekárka žalovaného S.. D. N.. Žalobkyňa preukázala svoju neprítomnosť na pracovisku dňa 22. apríla 2020 a 23. apríla 2020 tromi priepustkami s tým, že - dňa 22. apríla 2020 deklarovala svoju neprítomnosť na pracovisku priepustkou vystavenou i./ S.. G.

2020] ii./ S.. P. [priepustka obsahuje meno, priezvisko žalobkyne, dátum, kedy má žalobkyňa povolené opustiť pracovisko (22. apríl 2020), označenie (zakrúžkovanie) dôvodu opustenia pracoviska - „návšteva lekára“, pečiatku a podpis ošetrujúceho lekára vrátane vyznačeného dátumu 22. apríl

Podklad pre rozhodnutie o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby žalobkyne predstavovali tiež vyjadrenia dopytovaných lekárov; konkrétne - z vyjadrenia S.. M. (nadriadenej S.. G.) zo 07. augusta 2020 vyplýva, že podľa záznamov v nemocničnom systéme žalobkyňa dňa 22. apríla 2020 nebola vyšetrená na ich pracovisku, - z vyjadrenia S.. P. zo 07. augusta 2020 vyplýva, že žalobkyňa dňa 22. apríla 2020 nebola v ambulancii vyšetrená, priepustka z 22. apríla 2020 nebola vystavená jej osobou a žalobkyňa nebola v ambulancii ošetrená, - následne listom z 21. septembra 2020 dodatočne S.. P. uviedla, že dňa 12. júna 2020 spätne vystavila žalobkyni potvrdenie na deň 22. apríl 2020 cit.: „(.

2020, vzhľadom na epidemiologickú situáciu žalobkyňa ambulanciu telefonicky kontaktovala dňa 31. marca 2020, po vyšetrení bola spolu s výsledkami vyšetrení žalobkyňa kontaktovaná dňa 03. apríla 2020; priepustka z 23. apríla 2020 predložená žalobkyňou nesúhlasí s údajmi poslednej návštevy v ambulancii (02. apríl 2020), text nie je napísaný písmom lekárky a obsah nie je štandardným textom, ktorý lekárka používa v bežnej praxi. S ohľadom na takto zabezpečené zistenia žalovaný rozhodol o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby žalobkyne majúc za to, že sú pre takýto postup splnené všetky zákonom predpokladané podmienky.

Zároveň platí, že po dobu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby sa policajtovi zakazuje nosiť služobná rovnošata a dočasne sa mu odoberie služobný preukaz, služobný odznak a služobná zbraň. Počas tejto doby sa na neho nevzťahuje povinnosť vykonávať štátnu službu a vykonávať služobné zákroky v štátnej službe alebo mimo štátnej služby. Ostatné povinnosti je policajt povinný dodržiavať aj počas dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby.

29. Ustanovenie § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. konkrétne uvádza, že cit.: „Policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že a/ porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, alebo b/ spáchal trestný čin. Ide o dočasný inštitút, ktorý možno aplikovať u príslušníkov dôvodne podozrivých zo spáchania trestného činu, alebo (v porovnaní s trestným činom) menej závažného konania majúceho z pohľadu služobného úradu charakter porušenia služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, a to za splnenia ďalšej k tomu prislúchajúcej podmienky, že ďalšie ponechanie policajta vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej

V tomto prípade ide o zákonom nedefinovaný pojem, a teda zákonodarca ponechal na samotnom správnom orgáne, aby sám posúdil, ktoré skutočnosti s ohľadom na konkrétne okolnosti tej-ktorej prejednávanej veci bude považovať za dôležitý záujem štátnej služby.

Keďže štátnou službou je v kontexte uvedeného plnenie úloh úradu jeho príslušníkom, možno mať za to, že dôležitým záujmom štátnej služby je efektívne, riadne a včasné plnenie úloh jeho príslušníkmi, a tiež dôsledné dodržiavanie všetkých im zákonom stanovených povinností, ako aj povinností vyplývajúcich z interných predpisov úradu. Úrad jasne deklaroval základné morálne hodnoty, ktoré sa budú prísne vyžadovať od každého príslušníka úradu aj v Etickom kódexe, s ktorým bola žalobkyňa oboznámená. Žalovaný konštatoval, že konanie žalobkyne bolo v rozpore s týmto vnútorným predpisom, pretože nedáva záruku etického, korektného a riadneho výkonu štátnej služby príslušníka úradu a mohlo by výrazne narušiť vážnosť úradu a ohroziť dôveru v tento úrad, najmä s prihliadnutím na ním vykonávané činnosti, s ktorými sa spája požiadavka na vysokú morálnu úroveň, bezúhonnosť, spoľahlivosť jeho príslušníkov, tiež dôveru v morálku ostatných príslušníkov úradu, ktorí svedomite pristupujú k plneniu si svojich

30. Obdobne zákon bližšie nedefinuje [na rozdiel od pojmu „služobná prísaha“ (§ 17)], čo možno považovať, respektíve, aké konanie príslušníka Policajného zboru už dosahuje intenzitu tzv. „porušenia služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom“.

alebo nie. V týchto prípadoch spravidla vychádza len zo všeobecného vymedzenia zákonných podmienok, ktoré zároveň predstavujú hranicu voľnej úvahy. Z hľadiska správnej teórie možno správnu úvahu definovať ako zákonom založenú voľnosť tohto orgánu zvoliť pri riešení konkrétneho prípadu jedno z viacerých právne možných rozhodnutí, pričom voľná úvaha môže byť založená iba zákonom respektíve z neho odvodenou právnou normou (Z. Bažil), zákonom vymedzený stupeň slobody správnych orgánov pri rozhodovaní konkrétnej veci, pričom v uvedenom rámci administratívny orgán prijíma optimálne riešenie z niekoľkých rôznych možností, avšak možnosť výberu z niekoľkých variant neznamená absolútnu slobodu správneho orgánu, keďže uváženie je vždy obmedzené určitým rámcom, či už užšie, alebo širšie (J. Macur). Pôjde teda o stav, keď právne normy, ktoré presne a jednoznačne neurčujú, aké riešenie má správny orgán na konkrétny prípad aplikovať, ale umožňujú, aby konajúci orgán v danom prípade sám hľadal riešenie, avšak v rámci priestoru vymedzeného právnou normou (K. Tóthová).

Na tomto mieste najvyšší správny súd poukazuje aj na § 27 ods. 2 SSP, podľa ktorého pri rozhodnutí, opatrení alebo inom zásahu, ktoré orgán verejnej správy vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom (pozri napríklad rozsudok najvyššieho správneho súdu z 09. februára 2022, sp. zn. 1Sžk/16/2020). V tu prejednávanej veci žalovaný za porušenie služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom by považoval konanie žalobkyne spočívajúce vo sfalšovaní dokladov preukazujúcich neprítomnosť na pracovisku. Dodal, že nepreukázanie dôležitej osobnej prekážky pri výkone štátnej služby hodnoverným spôsobom predstavuje neospravedlniteľnú neprítomnosť v štátnej službe a plat poskytnutý v týchto dňoch je majetkovým prospechom získaným plnením bez právneho dôvodu, čo možno považovať za bezdôvodné obohatenie s tým, že podľa počtu dní absencie, ktoré budú žalobkyni preukázané, sa bude odvíjať aj celková suma služobného platu, ktorá bola žalobkyni poskytnutá bez

Preto námietku žalobkyne, ktorou namietala nedostatočné vymedzenie tohto pojmu vyhodnotil ako nedôvodnú. 31. Najvyšší správny súd aj s ohľadom na striktnú dikciu § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. zdôrazňuje, že zákon od žalovaného nevyžaduje, aby tento preukázal, či a akým konkrétnym spôsobom bol dôležitý záujem štátnej služby skutočne porušený. Podstatným bolo posúdenie, či bolo možné na základe rozhodujúcich objektívnych okolností prípadu v relevantnom časovom rámci a v ňom zabezpečených dôkazov rozumne dospieť k záveru o ohrození včasného a kvalitného plnenia úloh zverených žalovanému (teda existovala určitá miera potenciálneho ohrozenia dôležitého záujmu služby). Rovnako zákon nevyžaduje, aby správny orgán mal jednoznačne a nad akúkoľvek pochybnosť preukázané porušenie služobných povinností (zvlášť hrubým spôsobom). Takáto povinnosť sa viaže na proces vyvodenia administratívnoprávnej zodpovednosti (§ 56 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.), ale nie v štádiu rozhodovania o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby, kedy sám zákon vychádza „iba“

. .).]“. Žalovaný v tomto type konania podľa § 46 zákona č. 73/ 1998 Z.z. teda rozhoduje v situácii informačnej neistoty, teda v čase, kedy ešte nie je riadne objasnené a autoritatívne rozhodnuté, či sa konkrétna osoba dopustila konania predvídaného § 46 ods. 1 zákona, v tomto konkrétnom prípade porušenia služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, avšak je povinný riadne uviesť svoje východiská, ktoré ho viedli k záveru, že konkrétny policajt je dôvodne podozrivý z porušenia služobnej povinnosti. V prejednávanej veci žalovaný dôvodné podozrenie videl v konaní žalobkyne spočívajúcom vo (s)falšovaní celkovo troch priepustiek, ktorými žalobkyňa deklarovala neprítomnosť na pracovisku v dňoch 22. apríla 2020 a 23. apríla 2020. Za týmto účelom boli zabezpečené vyjadrenia dotknutých ošetrujúcich lekárov, pričom najmenej z dvoch vyjadrení lekárov (S.. U. a S.. P.) aj podľa názoru najvyššieho správneho súdu v danom čase a za danej dôkaznej situácie správny orgán správne dospel k záveru o splnení zákonných podmienok pre postup podľa § 46 ods. 1

07. augusta 2020 vyplýva, že žalobkyňa dňa 22. apríla 2020 nebola v ambulancii vyšetrená, priepustka z 22. apríla 2020 nebola vystavená jej osobou a žalobkyňa nebola v ambulancii ošetrená. Je síce pravdou, že menovaná lekárka listom z 21. septembra 2020 dodatočne uviedla, že dňa 12. júna 2020 spätne vystavila žalobkyni potvrdenie na deň 22. apríl 2020 cit.:

skutku. To napokon umocňovalo aj zistenie, že všeobecná lekárka žalobkyne kontaktovala odbor personalistiky a sociálneho zabezpečenia žalovaného z dôvodu, že žalobkyňa sa u nej dožadovala vystavenia práceneschopnosti o 7 dní skôr, než mohla byť a bola reálne vystavená všeobecnou lekárkou dňa 24. apríla 2020. Všeobecná lekárka žalobkyne žiadala od žalovaného informáciu, či interne určil, kedy je možné spätne vystaviť potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti. Túto skutočnosť potvrdila posudková lekárka žalovaného S.. D. N..

32. Na druhej strane splnenie zákonnej podmienky existencie dôvodného podozrenia najvyšší správny súd na rozdiel od žalovaného nevidel vo vzťahu k možnému (s)falšovaniu priepustky z 22. apríla 2020 vystavenej S.. G., keďže z obsahu administratívneho spisu, ako aj odôvodnenia oboch správnych rozhodnutí nevyplýva, že by bolo zadovážené vyjadrenie priamo zainteresovanej lekárky S.. G., nakoľko táto mala so žalobkyňou v daný deň osobne komunikovať. Žalovaný vychádzal v tomto smere výlučne z vyjadrenia S.. M.Č. (nadriadenej S.. G.) zo 07. augusta 2020, z ktorého vyplývalo, že podľa záznamov v nemocničnom systéme žalobkyňa dňa 22. apríla 2020 nebola vyšetrená na ich pracovisku, čo však samo o sebe nedáva odpoveď na otázku, či S.. G. túto priepustku vystavila, alebo nie. Žalobkyňa sama potvrdila, že vyšetrená z dôvodu podozrenia na ochorenie COVID-19 nebola.

33. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že nebolo v správnom konaní preukázané, že by si sama do priepustky dopisovala údaje, najvyšší správny súd uvádza, že túto skutočnosť potvrdila sama žalobkyňa vo vyjadrení zo 16. októbra 2020 urobenom v rámci preverovania z bezpečnostného rizika a podľa ktorého bol text pravdepodobne napísaný osobou žalobkyne za účelom preukázania prekážky v štátnej službe a preukázania jej trvania. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nerozporovala, že by rukou (do)písaný dodatok nebol vyhotovený jej osobou.

§ 241 ods. 3 zákona upravujúci obsahové náležitosti odôvodnenia rozhodnutia, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. Rovnako však z tohto ustanovenia nevyplýva, že sa mal správny orgán v odôvodnení vysporiadať aj s tým, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že podľa § 247a sa na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (Správny poriadok) okrem výkonu rozhodnutia, to znamená, že vo veciach služobného pomeru podľa zákona č. 73/1998 Z.z. nemožno potom aplikovať § 33 ods. 2, podľa ktorého cit.: „Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.“, ale ani § 47 ods. 3 podľa ktorého

§ 56 ods. 1 veta druhá zákona, podľa ktorého cit.: „Policajtovi musí byť pred uložením disciplinárneho opatrenia daná možnosť vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy a obhajovať sa.“, prípadne podľa § 193 ods. 3, podľa ktorého cit.: „Policajtovi musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e), navrhovať dôkazy a obhajovať sa.“ Vo vzťahu ku konaniu týkajúcom sa dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby zákonodarca účastníkom konania žiadne ďalšie procesné práva nad rámec procesných práv podľa Dvanástej časti (podobne, ako to urobil vo vyššie uvedených ustanoveniach § 56 ods. 1, § 193 ods. 3) nezaložil, preto je potrebné vychádzať z procesných práv, ktoré sú v tejto časti obsiahnuté. Rovnako podľa názoru súdu do úvahy neprichádza ani analogické rozšírenie procesných práv na konanie týkajúce sa dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby, nakoľko aj s ohľadom na podstatu inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby by mohol byť jeho účel zmarený.

Na tomto mieste najvyšší správny súd zdôrazňuje, že v žiadnom prípade vyššie zmieňovanú potencialitu ovplyvňovania svedkov, prípadne marenie dôkazov nevzťahuje na žalobkyňu, len považoval za potrebné vystihnúť význam a preventívny charakter inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby, pričom zákon upravuje iba jeden typ takéhoto inštitútu, z ktorého dôvodu potom aj jeho procesné aspekty je potrebné aplikovať na každý jeden prípad bez výnimky.

. .).]“. Najvyšší správny súd dospel k záveru, že žalovaný sa riadne zaoberal vecou žalobkyne, dostatočným spôsobom a v potrebnom rozsahu (rozumej na účely § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.) zistil skutkový stav a nijak nevybočil z medzí správneho uváženia. Žalovaný a tiež správny súd dospeli k správnemu právnemu záveru ohľadom splnenia podmienok plynúcich z § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. vyústiacich až do vydania rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby žalobkyne.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

Všeobecný súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06). Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, č. 16034/90, § 61).

rozklade. Obe napadnuté rozhodnutia aj podľa názoru najvyššieho správneho súdu vo svojich odôvodneniach dostatočne uvádzajú konkrétne dôvody, na základe ktorých odôvodňovali splnenie všetkých zákonných podmienok pre vydanie rozhodnutia - personálneho rozkazu o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby žalobkyne.

Predstavuje totiž významný zásah nielen do majetkovej sféry policajta, ale i do jeho sféry osobnej. 38. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil rozsudok správneho súdu ako vecne správny, preto kasačnú sťažnosť žalobkyne ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol.

40. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.