6Ssk/89/2022

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom zo 7. apríla 2022, č. k. 44Sa/19/2021-90 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, poabočka Trnava (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 700-0410223921-GC04/21 zo 17. decembra 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) ako aj rozhodnutie žalovaného č. 15514-3/2021-BA z 1. júna 2021 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) bez toho, aby vec vrátil správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie. Dôvodom takéhoto postupu bol právny názor krajského súdu, že „nárok sociálnej poisťovne je prekludovaný t. j. nemožno vo veci opätovne rozhodnúť o predmete prejednávanej veci“.

4. Druhostupňové rozhodnutie napadol žalobca správnou žalobou, v ktorej namietal, že (i) samostatne zárobkovú činnosť vykonával na základe živnostenského listu č. ŽO-1996/14513 (predmet podnikania - projektovanie elektrických zariadení, montáž a opravy meracej a regulačnej techniky) v období od 19. apríla 1996 do 31. decembra 2008, pričom v tomto období si plnil všetky povinnosti voči sociálnej poisťovni a iným príslušným orgánom; (ii) bol taktiež držiteľom oprávnenia č. SVK FCL 02990137 typ PPL(A)02/06/1999 SVK (oprávnenie lietať na jednomotorových lietadlách) a oprávnenia č. SVK FCL 01000456 preukaz typ SPL 14/ 08/1995 SVK (inštruktor vetroňov a motorových vetroňov), tieto oprávnenia však využíval výlučne na športové lietanie vo voľnom čase a nikdy neslúžili na vykonávanie podnikateľskej činnosti; (iii) živnosť [viď bod (i) vyššie] ukončil dňa 31. decembra 2008; (iv) namietal otázku správnosti výšky predpísaného poistného a (v) vzniesol námietku premlčania poukazujúc na ustanovenie § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. (podľa ktorého sa poistné premlčí za

vyššie. 6. Krajský súd v podstatnom dôvodil, že zistil, že žalobca v podanej žalobe namietal okrem iného aj premlčanie pohľadávky, pričom táto námietka je zásadnou vo vzťahu k podaným námietkam, ktoré žalobca vzniesol proti prvostupňovému a druhostupňovému rozhodnutiu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7Sžso/28/2016 z 25. januára 2018, podľa ktorého „ .

Z uvedeného vyvodil, že „Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade lehota uvedená v § 147 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. je lehotou prekluzívnou, bolo povinnosťou žalovanej, resp. prvostupňového správneho orgánu prihliadať na premlčanie, resp. na preklúziu práva z úradnej povinnosti.

7. O trovách rozhodol krajský súd podľa § 167 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v účinnom znení (ďalej len „SSP“) tak, že procesne úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

8. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný kasačnú sťažnosť, pričom ako dôvod kasačnej sťažnosti označil ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP (krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci). V podstatnom dôvodil, že (i) nesúhlasí so záverom krajského súdu, že „výraz premlčanie fakticky znamená preklúzia práva“, pričom má za to, že sa tým popierajú základné inštitúty teórie práva o premlčaní a preklúzii. Inštitút premlčania a inštitút preklúzie sú podľa žalovaného dva rozličné právne inštitúty, ktoré nie je možné zamieňať; (ii) tvrdil, že právo predpísať poistné nie je „prekluzívnym ustanovením“ a teda „premlčania nároku Sociálnej poisťovne na poistné sa môže povinný subjekt (dlžník) dovolať len vznesením námietky premlčania“; (iii) poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10Sžsk/6/2019 z 30. júna 2020, v ktorom tento uzavrel, že „ ... právo predpísať penále nie je postihované preklúziou práva, ale jeho premlčaním, ktoré musí namietať povinný subjekt...“ a z ktorého zároveň vyplýva, že námietku premlčania je potrebné vzniesť v konaní pred správnym orgánom; (iv) poukázal taktiež na uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) sp. zn. 9Sžsk/83/2020 z 30. marca 2022, ktorým senát postúpil otázku, či na premlčanie práva predpísať poistné má Sociálna poisťovňa prihliadať bez vznesenej námietky premlčania, veľkému senátu najvyššieho správneho súdu. 9. Žalovaný navrhol, aby najvyšší správny súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu (krajskému súdu) na ďalšie konanie. 10. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním z 21. júna 2022, v ktorom v podstatnom uviedol, že (i) s kasačnou sťažnosťou (tam uvedeným dôvodom) nesúhlasí; (ii) poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúce sa interpretácie textu zákona, aplikácie a realizácie práva vychádzajúcej z rigorózneho jazykového výkladu, ako aj princípu právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem; (iii) dôvodil, že „V súkromnoprávnych vzťahoch premlčanie podľa kontinentálnej právnej teórie nemá za následok zánik práva (preklúziu), ale len jeho oslabenie. Vo vzťahu k predmetu premlčania, ktorý má verejnoprávny charakter, však toto pravidlo bude zväčša prelomené.“; (iv) poukazujúc na rozhodnutia najvyššieho súdu resp. na rozhodnutia súdov z Českej republiky uzavrel, že „S ohľadom na uvedené je zrejmé, že lehota uvedená v ust. § 147 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je lehotou prekluzívnou, na uplynutie ktorej je žalovaná povinná prihliadnuť ex offo.“. 11. Vyjadrenie žalobcu bolo žalovanému doručené dňa 11. júla 2022 na vedomie.

12. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

14. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 15. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zrušil prvostupňové rozhodnutie a druhostupňové rozhodnutie bez toho, aby vec vrátil správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie. Dôvodom pre takýto postup krajského súdu bol ním vyjadrený názor, že „nárok sociálnej poisťovne je prekludovaný t. j. nemožno vo veci opätovne rozhodnúť o predmete prejednávanej veci“.

16. Z opisu materiálnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že pre rozhodnutie krajského súdu vo veci má zásadný význam charakter lehoty podľa § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. („Právo predpísať poistné sa premlčí za desať rokov odo dňa jeho splatnosti, ak tento zákon neustanovuje inak.“), a to konkrétne, či ide o premlčanie alebo o preklúziu. Krajský súd, rozhodujúc v prejednávanej veci, vychádzal z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7Sžso/28/2016 z 25. januára 2018, kde tento o. i. uzavrel, že „Preto je lehota stanovená na predpísanie poistného v ustanovení § 147 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov prekluzívna a nie premlčacia.“.

18. Veľký senát najvyššieho správneho súdu vo veci opísanej v predchádzajúcom bode rozhodol rozsudkom sp. zn. 1SVs/5/2002 z 27. septembra 2023. V jeho úvodnej časti (odkazujúc na predkladajúce uznesenie sp. zn. 9Sžsk/83/2020 z 30. marca 2022) poukázal na rozdielnu rozhodovaciu prax v otázke normovania premlčania resp. preklúzie ustanovením § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. V podstatnom (čo sa týka rozdielnosti rozhodovacej praxe) dôvodil, že najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 Szd 1/2010 zo 7. decembra 2010 vyslovil, že sa nepremlčiava samo poistné (v tam riešenom prípade na zdravotné poistenie podľa zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní), ale procesné právo poisťovne predpísať ho, ktoré premlčaním zanikne. Na toto premlčanie musí poisťovňa prihliadnuť ex offo, ak právny predpis vyslovene neustanovuje, že sa naň prihliada len na námietku dlžníka.

461/2003 Z. z. znamená fakticky preklúziu, pretože tento predpis neustanovuje, že by sa na premlčanie malo prihliadať len na námietku. Premlčacia lehota podľa § 147 zákona č. 461/ 2003 Z. z. je tak v skutočnosti prekluzívnou lehotu. Avšak rozsudok sp. zn. 10 Sžsk 6/2019 z 30. júna 2020 znova uzavrel, že žalovaná nemusela ex offo prihliadať na premlčanie práva predpísať penále, pretože toto právo nie je postihované preklúziou, ale premlčaním.

Vecne najvyšší súd dospel k záveru, že premlčanie nemusí vždy znamenať preklúziu, rozlíšenie je však problematické, ak sa premlčanie ustanovuje v netypickej situácii (napr. § 114 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý upravuje premlčanie nároku na dávku).

Vychádzajúc z vyššie opísanej rozdielnosti judikatórnej praxe, veľký senát najvyššieho správneho súdu (ktorého právny názor je pre senáty najvyššieho správneho súdu podľa § 466 ods. 3 SSP záväzný) v predmetnej veci v podstatnom dôvodil, že „Podľa už citovaného § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa premlčiava právo „predpísať“ poistné. Predpísanie poistného je podľa cit. § 144 ods. 1 cit. zák. úkon organizačnej zložky žalovanej, ktorým určuje osobe povinnej odviesť poistné výšku tohto poistného. Podľa § 177 ods. 5 a § 178 ods. 1 písm. a) ôsmeho bodu cit. zák. o predpísaní penále rozhoduje v nedávkovom konaní pobočka Sociálnej poisťovne rozhodnutím (§ 210 ods. 1). V zmysle § 209 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. sa v rozhodnutí, ktorým sa ukladá povinnosť na plnenie, musí určiť lehota na plnenie. Žiadne ustanovenie tohto zákona neviaže plynutie tejto lehoty na právoplatnosť, takže tá môže podľa § 213 ods. 2 cit. zák. uplynúť aj skôr než sa rozhodnutie stalo právoplatným.

20. Veľký senát najvyššieho správneho súdu následne dospel k záveru, že „Premlčanie práva predpísať poistné podľa § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. neznamená, že by uplynutím premlčacej doby zanikala pohľadávka žalovanej na poistné a jej právo predpísať ho.

Prostredníctvom odkazu na § 147 ods. 1 v ustanovení § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa uvedené závery rovnako vzťahujú aj na možnosť žalovanej predpísať penále za neodvedené poistné, z čoho napokon vychádzal aj skôr citovaný rozsudok 10 Sžsk 6/2019.

21. Súc viazaný záväzným právnym názorom veľkého senátu (§ 466 ods. 3 SSP), najvyšší správny súd aplikoval jeho závery na prejednávanú vec, pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu vychádza z opačného (kolidujúceho) právneho posúdenia charakteru lehoty podľa § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. (ktorú lehotu krajský súd posúdil ako prekluzívnu). Táto skutočnosť (ktorá bola jadrom odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý uzavrel, že „nárok sociálnej poisťovne je prekludovaný“) teda viedla najvyšší správny súd k rozhodnutiu tak, ako je uvedené v jeho výrokovej časti.

22. Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší správny súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 1 v spojení s § 440 ods. 1 písm. g) SSP zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. 23. V ďalšom konaní bude povinnosťou správneho súdu opätovne sa vecou zaoberať, vec prejednať a vo veci opätovne rozhodnúť, vychádzajúc pritom zo záväzného právneho názoru vyjadreného vyššie. 24.

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.