6Ssk/89/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: G. D., narodený XX. C. XXXX, bytom v E. R., T. Č.. XX, právne zast.: JUDr. Ing. Marcelou Martinkovičovou, advokátkou so sídlom v Poprade, Nám. sv. Egídia č. 95, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 12. júla 2022, Číslo: 30502-2/2022-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 14. februára 2023, č.k. 2Sa/17/2022-47, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 14. februára 2023, č.k. 2Sa/17/2022-47 zrušujea vec vracia Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I.

61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 (ďalej len „Základné nariadenie“) nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. 2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej preskúmal v intenciách § 104 ods. 1,7 zákona č. 461/2003 Z. z., článku 1 písm. j/, článku 61 ods. 1,2, článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, článku 11 ods. 1,2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „Vykonávacie nariadenie“) a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa Prvej hlavy Tretej časti SSP a dospel k záveru o dôvodnosti podanej správnej žaloby.

Správne orgány dostatočne nepreverovali frekvenciu návštev a pobytu žalobcu na Slovensku, ich účelnosť, hospodárnosť, teda ekonomické odôvodnenie, nezaoberali sa dôvodom, prečo sa žalobca presťahoval do iného členského štátu. Zdôraznil, že bývanie a život v Rakúsku a neskôr v Nemecku bol len dočasný, nie trvalý a súvisel výlučne s výkonom pracovných povinností, ktorú skutočnosť podporovalo aj zachovanie trvalého pobytu na Slovensku. Správne orgány sa nevenovali riadnej aplikácii ustanovenia článku 11 ods. 1 v spojení s článkom 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia. Navyše ohľadom bydliska žalobcu a zistenia jeho väzieb na územie Slovenska rozhodli bez toho, aby oslovili príslušnú inštitúciu členského štátu, v ktorom žalobca pracoval a žil od roku 2017 do roku 2021, za akým účelom, za akých dôvodov, a čo ho vlastne viedlo k samotnému presťahovaniu sa z územia Slovenska do iného členského štátu Európskej únie, pričom tieto dôvody, ktoré popísal žalobca v žiadosti, ako aj uviedol vo svojom vyhlásení, správne orgány nesprávne právne vyhodnotili. Žalobca vo svojej žiadosti poukazoval na to, že počas výkonu zamestnania a života v Rakúsku a

z Nemecka. Väzby na Slovenskú republiku udržiaval návštevami, ako aj realizáciou väzieb, ktoré mali byť zachované po tom, čo sa vráti žalobca na územie Slovenskej republiky, kde chcel následne žiť. Žalobca tvrdeniami vo vyhlásení, ako aj listinnými dôkazmi preukázal, že bývanie a život v Rakúsku a Nemecku bol len dočasný, nie trvalý.

II.

8. Konkrétne uviedla, že príslušná rakúska a nemecká inštitúcia neosvedčili skutočnosti ohľadom žalobcu vo formulári U1, ale vo formulároch SED U002, ktoré boli elektronicky importované do informačného systému žalovanej, štandardizovanými formulármi príslušná inštitúcia osvedčuje doby poistenia, výšku príjmu, spôsob ukončenia posledného pracovnoprávneho vzťahu, doby poberania dávky v nezamestnanosti, vo formulári U002 ani vo formulári U1 však príslušná inštitúcia neosvedčuje frekvenciu návratov; táto vyplýva z osobných vyjadrení žalobcu, ktoré uviedol vo vyhlásení. Na návraty žalobcu na Slovensko v rozsahu 2 x ročne bolo plne prihliadnuté. 9.

Takýto záver by nebol v súlade s koordinačnými nariadeniami. Zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčovali úmyslu žalobcu v rozhodnom období bývať v Írsku. Nie je rozhodujúce, aké dôvody žalobcu viedli k zmene tohto rozhodnutia, k vráteniu sa na Slovensko.

nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (článok 1 písm. j/ Základného nariadenia).“ Koordinačné predpisy nezakotvujú právo osôb pracujúcich v členskom štáte Európskej únie uplatniť si nároky na sociálne zabezpečenie v ktoromkoľvek inom členskom štáte a požadovať bezpodmienečné zohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na inom území na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia považuje za najrelevantnejšie kritérium pri posudzovaní bydliska stabilitu zamestnania dotknutej osoby; posledný pracovný pomer žalobcu trval v inom členskom štáte od 17. júla 2018 do 31. októbra 2021 a bol dohodnutý na dobu neurčitú. Pracovná situácia žalobcu bola stabilná a dlhodobo sa orientoval na zahraničný pracovný trh.

Podľa uvedeného ustanovenia by bolo potrebné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná zahraničná inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku (na základe čoho by mu nepriznala nárok na niektoré sociálne dávky) a podľa názoru žalovanej by bolo v zahraničí.

11. V závere zdôraznila, že bydlisko žalobcu bolo posúdené na základe celkového zhodnotenia všetkých zistených informácií, na základe ktorých boli bez akýchkoľvek pochybností preukázané rozhodujúce skutočnosti svedčiace o mieste bydliska žalobcu v súlade s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Vykonanie žiadnych ďalších dôkazov by nebolo spôsobilé priniesť iné závery ako tie, ktoré vyplynuli z vyčerpávajúco zisteného skutkového stavu veci. Poukázala tiež na rozpor v postupe krajského súdu, keď tento na jednej strane vytkol žalovanej nedostatočne zistený skutkový stav veci, avšak na druhej strane zrušil obe správne rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

20. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zrušil rozhodnutie žalovanej z 12. júla 2022, Číslo: 30502-2/2022-BA v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím z 22. apríla 2022, Číslo: 4183/2022-PP-DvN a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Predmetným rozhodnutím žalovaná postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie z 22. apríla 2022, Číslo: 4183/2022-PP-DvN, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a podľa článku 61 Základného nariadenia nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

2. 22. Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.

25. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h/ Základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti. 26. Podľa článku 61 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

29. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

31. Podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

33. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal preukázané, že - žalobca na predpísanom tlačive dňa 15. novembra 2021 požiadal o dávku v nezamestnanosti [z predmetného tlačiva vyplýva, že žalobca bol od 01. novembra 2021 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie; od 10. októbra 2017 do 08. mája 2018 a od 23. mája 2018 do 30. júna 2018 bol zamestnaný v Rakúsku a od 17. júla 2018 do 31. októbra 2021 bol zamestnaný v

(stabilná pracovná, bytová situácia, orientácia na zahraničný trh a plnenie daňových povinností v zahraničí) jednoznačne preukazovali, že žalobca si bydlisko na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Nemecka nezachoval].

35. Na úvod, najvyšší správny súd poukazuje na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a 2 Základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v inom členskom štáte môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle

Kritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.

republiky. Tiež nebolo sporné, že v zmysle ním vyplnenej žiadosti, uvedeným skutočnostiam vo vzťahu k výkonu zamestnania v členskom štáte Európskej únie a tiež Vyhlásenia na účely posúdenia zachovania centra záujmov sa žalobca v príslušnom štvorročnom referenčnom období pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, zdržiaval na území iných členských štátov, najprv od októbra 2017 do mája / júna 2018 v Rakúsku, neskôr od júla 2018 do konca októbra 2021 v Nemecku, t.j. viac ako tri roky s tým, že posledný pracovný pomer - pomocný kuchár - bol dohodnutý na dobu neurčitú (nemajúci dočasný / sezónny charakter) a ukončený dohodou. Z posledného zamestnania sa nevracal denne, alebo aspoň raz týždenne do miesta bydliska. V súvislosti s posudzovaním rodinnej situácie žalobca sa v inom členskom štáte nachádzal sám, v danej dobe bol zároveň slobodný a bezdetný. K bytovej situácii bolo preukázané, že žalobca býval v nájme, ktorý počas pobytu v Nemecku nemenil.

Z obsahu žalobcom vyplnených listín a ďalších podaní vyplynuli ďalšie skutočnosti, primárne bankový účet, zriadené sporenie, spotrebný úver v Prima banke, a.s., vlastníctvo osobného automobilu od roku 2019, slovenský mobilný operátor. 37. Vzhľadom na tieto v správnom konaní preukázané skutočnosti, najvyšší správny súd podporuje záver správnych orgánov, že centrum záujmov žalobcu sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo v príslušnom referenčnom období v inom členskom

Európskou úniou. Takisto aj úmysel žalobcu, že chce zotrvať na Slovensku, pre prejednávanú vec nebol relevantný, keďže postup podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia (kladúci dôraz na úmysel osoby) prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2017, sp. zn. 10Sžsk/5/2016). Navyše úmysel žalobcu je v zmysle článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia rozhodujúci len vtedy, keď sa nepodarí dosiahnuť dohodu medzi inštitúciami v prípade ich rozdielneho stanoviska. V predmetnej veci nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu príslušnou írskou inštitúciou a žalovanou. Írska inštitúcia bydlisko žalobcu neposudzovala, pretože na to nemala žiaden právny dôvod. Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná inštitúcia iného členského štátu usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku

K evidencii trvalého pobytu žalobcu na Slovensku, najvyšší správny súd uvádza, že trvalý pobyt v ponímaní vnútroštátnom (zákon č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky) nemožno stotožňovať s pojmami „bydlisko“ a „pobyt“ v zmysle úniovom, nakoľko trvalý pobyt má skôr charakter evidenčný, neodzrkadľujúci realitu (v tomto smere porovnaj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 11. septembra 2014 vo veci C-394/ 13 Ministerstvo práce a sociálních věcí c/a B.). Pokiaľ žalobca ďalej zachovanie centra záujmov na Slovensku odvodzoval od toho, že na Slovensku žijú jeho rodičia, u ktorých aj býval v prípade svojich návratov, súd uvádza, že kritérium rodinnej situácie sa vzťahuje len k úzkej rodine, t. j. rodinným príslušníkom v zmysle článku 1 písm. i/ bodu 2 Základného nariadenia sú manžel alebo manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené dospelé deti.

38. Najvyšší správny súd na rozdiel od názoru súdu krajského dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej (v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím) vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené, stotožňuje sa so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Ako správne žalovaná uviedla, z článkov 61 a 65 ods. 5 Základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie, a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu Európskej únie (tu naposledy na území Nemecka) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na

39. V závere a nad rámec uvedeného a odhliadnuc od skutkových nezrovnalostí obsiahnutých v písomnom vyhotovení rozsudku (napríklad žalobca nepracoval v Írsku, prípadne súdom uvádzaná prítomnosť rodinných príslušníkov v inom členskom štáte i napriek tomu, že žalobca sa nachádzal v inom členskom štáte sám; bod 11 rozsudku krajského súdu), možno tiež vytknúť krajskému súdu, že tento správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP, teda z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci zo strany správnych orgánov, avšak v odôvodnení svojho rozsudku uvádzal aj argumenty majúce základ v nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, ktorý dôvod je subsumovateľný pod iné písmeno § 191 ods. 1 SSP.