6Ssk/90/2024
ECLI:SK:NSSSR:2025:7023200107.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- KE-4Sa/6/2023
- IČS
- 7023200107
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Martina Tisa a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej veci žalobcu: I.. U. Q., narodený XX. M. XXXX, bytom v B., J. Č.. XX, právne zast.: JUDr. Tatianou Jánošíkovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Rooseveltova č. 6, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 24. novembra 2022, Číslo: 55008-2/2022-BA, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach z 30. apríla 2024, č. k. KE-4Sa/6/2023-44, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .
Odôvodnenie
I.
1. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom z 30. apríla 2024, č. k. KE-4Sa/6/2023-44 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 24. novembra 2022, Číslo: 55008-2/2022-BA, ktorým žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) zamietla jeho odvolanie a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Košice z 30. augusta 2022, číslo 14002/ 2022-KEM-DvN. Predmetným prvostupňovým správnym rozhodnutím Sociálna poisťovňa, pobočka Košice ako orgán príslušný podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod piaty zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodla, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. 2. Správny súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách § 104 ods. 1,6, § 210 ods. 1,2 zákona č. 461/2003 Z.z. a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej Správnym súdnym poriadkom a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby. 3. Správny súd po preskúmaní veci vyhodnotil postup žalovanej za zákonný. Aj s odkazom na § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. uviedol, že zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie je jednou z obligatórnych podmienok priznania nároku na dávku v nezamestnanosti, pričom bolo nesporne preukázané, že žalobca túto podmienku nesplnil. Dodal, že žalobcom namietaná nezákonnosť postupu príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny nie je predmetom tohto konania. 4. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
II.
5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 6. Namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). 7. Uviedol, že požiadal príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňa 09. augusta 2022, tejto žiadosti nebolo vyhovené a nie je mu umožnené zaradiť sa do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Je dlhodobo práceneschopný a nezamestnaný. Pracoval súvisle od roku 1995 do roku 2015 bez obdobia nezamestnanosti, následne zo zdravotných dôvodov 2,5 roka nepracoval, kedy mal status nezamestnaný a neevidovaný. Následne 1 rok a 9 mesiacov pracoval ako samostatne zárobkovo činná osoba. Z dôvodu zranenia a choroby sa stal práceneschopným, čo trvá už 5 rokov. Po skončení podporného obdobia 52 týždňov bolo žalobcovi ukončené sociálne poistenie a nemocenské dávky. S poukazom na § 34 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 5/2004 Z.z.“) uviedol, že nakoľko nepoberá nemocenské dávky, nevidí dôvod, pre jeho nezaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie. § 34 ods. 1, 11 zákona č. 5/2004 Z.z. a § 106 zákona č. 461/2003 Z.z. nevylučujú zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie a trvanie dočasnej pracovnej neschopnosti. Žalobca od roku 2018 s výnimkou dávky v hmotnej núdzi nepoberá žiadne dávky uvedené v § 106 zákona č. 461/2003 Z.z. Uzavrel, že situácia, v ktorej sa ocitol, je situáciou odporujúcou ústavným právam fyzickej osoby, najmä ústavnému právu na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa článku 39 ods. 1 a článku 39 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky. 8. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovanej a vec jej vráti na ďalšie konanie.
III.
9. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadrila podaním z 26. júla 2024 stotožniac sa v plnom rozsahu so závermi plynúcimi z rozsudku správneho súdu a navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
IV.
10. Vyjadrenie žalovanej bolo doručené žalobcovi dňa 30. júla 2024 na vedomie.
V.
11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 12. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 13. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 14. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 15. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 16. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 17. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 24. novembra 2022, Číslo: 55008-2/2022-BA, ktorým žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. zamietla jeho odvolanie a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Košice z 30. augusta 2022, číslo 14002/2022-KEM- DvN. Predmetným prvostupňovým správnym rozhodnutím Sociálna poisťovňa, pobočka Košice ako orgán príslušný podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod piaty zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodla, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. 18. Podľa článku 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. 19. Podľa článku 39 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok. 20. Podľa článku 39 ods. 7 Ústavy Slovenskej republiky, podrobnosti o právach podľa odsekov 1 až 6 ustanoví zákon. 21. Podľa článku 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
22. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
23. Podľa § 105 ods. 1 zákona č. 4631/2003 Z.z., poistencovi, ktorý splnil podmienky nároku na dávku v nezamestnanosti, nárok na dávku v nezamestnanosti vzniká odo dňa zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie a zaniká uplynutím podporného obdobia v nezamestnanosti.
Podporné obdobie v nezamestnanosti je šesť mesiacov. Do podporného obdobia v nezamestnanosti sa nezapočítava obdobie, počas ktorého poistenec nemá nárok na výplatu dávky v nezamestnanosti z dôvodu uvedeného v § 106. 24. Podľa § 105 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z., nárok na dávku v nezamestnanosti zaniká vždy dňom vyradenia poistenca z evidencie uchádzačov o zamestnanie a dňom priznania starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70%.
25. Podľa § 106 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec nemá nárok na výplatu dávky v nezamestnanosti za dni, počas ktorých a/ má nárok na výplatu nemocenského, b/ má nárok na výplatu ošetrovného, c/ má nárok na výplatu materského, d/ sa mu vypláca rodičovský príspevok podľa osobitného predpisu. 36)
26. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal preukázané, že - žalobca dňa 04. júla 2022 požiadal o dávku v nezamestnanosti, - prvostupňový správny orgán následne rozhodnutím z 30. augusta 2022 rozhodol, že žalobca
nemá nárok na dávku v nezamestnanosti [dôvod, pre ktorý nebol žalobcovi priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti spočíval v tom, že žalobca nesplnil jednu z obligatórnych podmienok pre vznik nároku na príslušnú dávku, t.j. vedenie v evidencii uchádzačov o zamestnanie], - na odvolanie žalobcu žalovaná ako odvolací právny orgán rozhodnutím z 24. novembra 2022 zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie z 30. augusta 2022.
27. Najvyšší správny súd po vyhodnotení žalobcom v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom.
28. Najvyšší správny súd na úvod poukazuje na zásadnú skutočnosť, že predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie vo veci nepriznania nároku na dávku v nezamestnanosti. Posudzovanie otázok vecne týkajúcich sa samotného spôsobu zaraďovania občanov do evidencie uchádzačov o zamestnanie a tiež vyraďovania občanov z evidencie uchádzačov o zamestnanie parí do výlučnej kompetencie príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (§ 13 ods. 1 písm. e/ bod prvý zákona č. 5/ 2004 Z.z.). Ide teda o celkom odlišné konanie, než je konanie v tu prejednávanej veci, avšak s istou previazanosťou, nakoľko pokiaľ úrad práce, sociálnych vecí a rodiny zaradí občana do evidencie uchádzačov o zamestnanie, takýto občan má (za splnenia ďalších podmienok vymedzených v zákone č. 461/2003 Z.z. - ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky; § 104 ods. 1) možnosť si na základe žiadosti požiadať o dávku v nezamestnanosti.
Uvedená previazanosť oboch správnych konaní však neznamená, že sociálna poisťovňa je „vo svojom konaní“, v ktorom rozhoduje o žiadosti o predmetnú dávku posudzovať, respektíve znovu- prehodnocovať dôvody a závery, pre ktoré úrad práce, sociálnych vecí a rodiny občana do evidencie uchádzačov o zamestnanie nezaradil. V tomto smere konanie pred úradom práce je konaním samostatným, a teda jeho postup ako aj výsledné rozhodnutie je samostatne preskúmateľné v správnom súdnictve na základe správnej žaloby. Rovnako to platí aj v
prípade, pokiaľ občan nepodá žiadosť o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie a bez toho, aby bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie, požiada si o dávku v nezamestnanosti. Teda ani v takom prípade, sociálna poisťovňa nemá oprávnenie si sama posúdiť otázku zaradenia občana do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Z dikcie § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ale napríklad aj s § 105 ods. 2 jasne vyplýva, že vznik nároku na dávku v nezamestnanosti je naviazaný (okrem iného; porovnaj § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.) aj na podmienku zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie a pokiaľ táto podmienka splnená nie je, sociálna poisťovňa nemá inú možnosť, než nárok na dávku v nezamestnanosti nepriznať. V predmetnej veci bolo nesporne preukázané, že žalobca nebol príslušným úradom práce zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie, a teda nesplnil jednu z obligatórnych podmienok nevyhnutných pre priznanie nároku na dávku v
nezamestnanosti. Pokiaľ potom správne orgány žalobcovi nepriznali nárok na dávku v nezamestnanosti, takýto postup možno považovať za správny a súladný so zákonom č. 461/ 2003 Z.z. 29. Z hľadiska ústavného možno subsumovať danú problematiku pod kategóriu základných práv a slobôd druhej generácie, ktoré sú z hľadiska slovenského ústavného práva zaradené v Piatom oddiele, Druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky a nazvanom Hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktoré vyžadujú skôr intervenciu štátu než jeho zdržanie sa (oproti základným právam a slobodám generácie prvej), a to za účelom zabezpečenia (v kontexte prejednávaneho prípadu) predovšetkým materiálnej stránky jednotlivca. V porovnaní s prvou generáciou ľudských práv konkrétna podoba a podmienky uplatnenia práv druhej generácie podliehajú podstatne širšej miere uváženia zákonodarcu v závislosti od ekonomickej situácie štátu, či aktuálnej hospodárskej, sociálnej alebo kultúrnej politiky.
Uvedené sa potom zásadne prejavuje v obsahu a v rozsahu týchto práv. Z vyššie citovaného Článku 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V kontexte s Článkom 39 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa (ods. 1) a tiež, že každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok (ods. 6) Ústava Slovenskej republiky splnomocnila zákonodarcu, aby zákonom (zákonmi) bližšie upravil samotnú realizáciu týchto ústavných práv. Týmito zákonmi sú najmä Zákonník práce (zákon č. 311/ 2001 Z.z.), zákon č. 43/2004 Z.z. o starobnom dôchodkovom sporení, zákon č. 650/2004 Z.z. o doplnkovom dôchodkovom sporení, zákon č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení, zákon č.
577/2004 Z.z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, zákon č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách, zákon č. 601/2003 Z.z. o životnom minime, zákony upravujúce príspevky (štátu) na podporu starostlivosti a výchovy dieťaťa v (náhradnej) rodine, zákon č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 5/2004 Z.z. Vzhľadom na uvedené, možno konštatovať, že esenciálny obsah sociálnych práv nie je zaručený ústavou, ale zákonom, t. j. zákonná právna úprava ustanovuje obsah a rozsah práva jednotlivca na sociálne zabezpečenie a zaručuje aj jeho uplatnenie. Medzi tieto zákony je nevyhnutné zaradiť aj tu aplikovaný zákon č. 461/2003 Z.z. upravujúci sociálne poistenie (teda aj poistenie v nezamestnanosti ako poistenie pre prípad straty príjmu z činnosti zamestnanca
v dôsledku nezamestnanosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku nezamestnanosti), ďalej rozsah sociálneho poistenia, právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia, organizáciu sociálneho poistenia, financovanie sociálneho poistenia, dozor štátu nad vykonávaním sociálneho poistenia, konanie vo veciach sociálneho poistenia a konanie vo veciach vymáhania pohľadávok. Pokiaľ potom zákon č. 461/2003 Z.z. v § 104 a nasl. upravil podmienky, ktorých splnenie je nevyhnutné na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti, potom správnemu orgánu v kontexte na článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nezostáva nič iné, než dôsledne trvať na ich bezpodmienečnom dodržiavaní. Odstránenie tvrdosti zákona do úvahy podľa zákona č. 461/2003 Z.z. na rozdiel od zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení (§ 174)
do úvahy neprichádza. 30. Pokiaľ žalobca namietal, že nepoberá nemocenské dávky, z ktorého dôvodu potom nevidel dôvod, prečo ho úrad práce nezaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie, najvyšší správny súd opätovne dáva žalobcovi do pozornosti, že predmetom konania pred správnym súdom nie je súdny prieskum zákonnosti postupu úradu práce, ale prieskum zákonnosti rozhodnutia sociálnej poisťovne vo veci nepriznania nároku na dávku v nezamestnanosti, pre ktorú bolo zásadným zistenie, že žalobca nebol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
31. Ako neopodstatnený potom možno tiež vyhodnotiť poukaz žalobcu na § 106 zákona č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého poistenec nemá nárok na výplatu dávky v nezamestnanosti za dni, počas ktorých má nárok na výplatu nemocenského (a ďalej tiež, ak má nárok na výplatu ošetrovného, má nárok na výplatu materského, sa mu vypláca rodičovský príspevok podľa osobitného predpisu), nakoľko toto ustanovenie „pokrýva“ situáciu, kedy je poistenec zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie, dávku v nezamestnanosti poberá a následne sa stane dočasne práceneschopným a z ktorého dôvodu mu vznikne nárok na nemocenskú dávku.
V predmetnej veci žalobcovi nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti z dôvodu, že nesplnil jednu z obligatórnych podmienok pre vznik nároku na príslušnú dávku, t.j. vedenie v evidencii uchádzačov o zamestnanie. 32.
Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu.
Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
VI.
33. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanej ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta prvá SSP). 34. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 30. januára 2025