6Ssk/91/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: G. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/XX, XXX XX Z., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska ul. 71, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky Číslo: GR ZVJS-d-11701/14-2018 zo dňa 22.02.2018, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 16Sa/6/2021-156 zo dňa 1. marca 2023, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne zamieta. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Napadnutý rozsudok

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 SSP tak, že žalobkyni a ani žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Pôvodný žalobca A. M. (ďalej aj ,,pôvodný žalobca) v podaní zo dňa 11.03.2018, označenom ako „odvolanie“, ktoré bolo GR ZVJS doručené dňa 14.03.2018, namietal, že žiadosťou zo dňa 05.02.2018 požiadal GR ZVJS o uvoľnenie a doplatenie výsluhového príspevku, ktorého vyplácanie mu bolo zastavené rozhodnutím GR ZVJS č. GR ZVJS-11707/ 30-2000 zo dňa 12.06.2000. Namietal, že napadnutým rozhodnutím GR ZVJS-d-11701/ 14-2018 zo dňa 22.02.2018 bolo zastavené konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku, ktorý nepodal, GR ZVJS nesprávne preklasifikovalo jeho žiadosť. Zdôraznil, že žiadosťou zo dňa 05.02.2018 požiadal o uvoľnenie vyplácania a doplatenie výsluhového dôchodku.

Krajský súd v Žiline vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn. 26Sa/11/2018 dospel k záveru, že vznikol negatívny kompetenčný konflikt, keď ani jeden orgán ochrany práva nie je ochotný vec prejednať a rozhodnúť, majúc za to, že vec nepatrí do jeho právomoci.

Krajský súd uznesením č. k. 26Sa/11/2018-25 zo dňa 28. januára 2020 postupom podľa § 18 ods. 1 SSP konanie zastavil a vec postúpil GR ZVJS, Útvaru sociálneho zabezpečenia (ďalej ,,ÚSZ“) ako orgánu, do ktorého právomoci patrí vec rozhodnúť a rozhodol o trovách konania. Žalovaný, ktorému správny súd vec postúpil, s postúpením nesúhlasil a listom zo 7. februára 2020 predložil vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

na to, že ustanovenie § 84 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. nebolo možné na prejednávanú vec aplikovať, nakoľko rozhodnutím Číslo: GR ZVJS-d-11701/14-2018 zo dňa 22.02.2018 nebolo rozhodnuté vo veci samej, t.j. nebolo rozhodnuté o dávkach alebo službách sociálneho zabezpečenia uvedených v § 83 zákona č. 328/2002 Z. z., ale postupom podľa § 30 ods. 1 písm. g) Správneho poriadku. 4.

A. M., o ktorom bolo rozhodnuté v administratívnom konaní a následne vo vzťahu ku ktorému sa domáhal ochrany svojich práv prieskumom zákonnosti v správnom súdnom konaní, manželka zomr. A. M., p. G. M.Á_, ktorú správny súd vyzval, aby oznámila, či súhlasí s pokračovaním v konaní. Podaním zo dňa 04.10.2021 p. G.

5. Krajský súd zistil, že predmetom súdneho prieskumu pôvodný žalobca v žalobe označil jednostupňové rozhodnutie vydané Generálnym riaditeľstvom Zboru väzenskej a justičnej stráže - útvar sociálneho zabezpečenia Číslo: GR ZVJS-d-11701/14-2018 zo dňa 22.02.2018 (ďalej aj ,,napadnuté rozhodnutie“), ktorým podľa § 30 ods. 1 písm. g) Správneho poriadku zastavilo konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku na základe podanej žiadosti žalobcu zo dňa 05.02.2018, pretože pred podaním návrhu vo veci správneho prieskumu rozhodnutia GR ZVJS, ÚSZ č. GR ZVJS-11707/30-2000 zo dňa 12.06.2000 vo veci začal konať súd.

Preskúmaniu rozhodnutia z hľadiska mimoriadnych opravných prostriedkov však bránil skôr začatý súdny prieskum, a to súdne konanie vedené na základe správnej žaloby zo dňa 05.10.2017 na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 4Sa/83/2017, následne po postúpení veci na Krajskom súde v Žiline, a teda správny orgán musel konanie obligatórne zastaviť. Nakoľko deň podania (05.10.2017) správnej žaloby v sociálnych veciach na Krajskom súde v Bratislave, následne postúpenej Krajskému sudu v Žiline, predchádzal dňu podania žiadosti o uvoľnenie a doplatenie príspevku za službu (výsluhový príspevok) na Útvare sociálneho zabezpečenia (07.02.2018), potom je dostatočne preukázaná skutočnosť, že vo veci prieskumu totožného rozhodnutia č. GR ZVJS-11707/30-2000 zo dňa 12.06.2000 začal konať skôr príslušný súd ako správny orgán. 6.

V danej veci nie je možné zastaviť konanie odvolávajúc sa na zákon č. 71/1967 Zb. Voči rozhodnutiu GR ZVJS zo dňa 22.02.2018 bolo podané odvolanie dňa 11.03.2018. Uviedla, že nie je rozhodujúce, či správny súd bude pokračovať v konaní o správnej žalobe zo dňa 05.03.2019 formálne alebo neformálne, rozhodujúce je, že v správnej žalobe je v súlade so zákonom za žalovaného označené Ministerstvo spravodlivosti SR. Krajský súd prípisom zo dňa 18.08.2022 upovedomil žalobkyňu, že za situácie, keď v podaní z 11.07.2022 výslovným a jasným spôsobom zotrvala na označení žalovaného, ktorým je Ministerstvo spravodlivosti SR, ide o jej jednoznačne prejavenú vôľu zbavenú akéhokoľvek omylu, je takýmto označením správny súd viazaný, vzhľadom na dispozičný princíp ovládajúci začatie správneho súdneho konania (§ 5 ods. 5 SSP). Uvedené nie je preto možné preklenúť tým, že by súd ex offo sám označil konkrétneho žalovaného, keďže aj zásada iura novit curia má svoje hranice.

7. Správny súd vzhľadom na výslovne prejavenú vôľu žalobkyne pokračoval v procesných úkonoch so žalovaným - Ministerstvom spravodlivosti SR, ktorému doručil žalobu zo dňa 11.03.2017 spolu s vyjadreniami žalobkyne zo dňa 04.10.2021 a 11.07.2022 na vyjadrenie pri aplikácii § 105 ods. 2 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. 8. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 26.10.2022 (č. l. 114-117 spisu) poukázal na § 7 písm. e) SSP, § 98 ods. 1 písm. g) SSP. Uviedol, že útvar sociálneho zabezpečenia napadnutým rozhodnutím Číslo: GR ZVJS-d-11701/14-2018 zo dňa 22.02.2018 zastavil správne konanie podľa § 30 ods. 1 písm. g) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, pričom toto rozhodnutie nepochybne predstavuje rozhodnutie procesnej povahy, nakoľko ním nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej. Inak povedané, v prípade žalobkyne nie je splnená procesná podmienka (§ 97 SSP), keďže žalobkyňou namietané rozhodnutie č. GR ZVJS-d-11701/ 14-2018 zo dňa 22.02.2018 je ex lege vylúčené zo súdneho prieskumu v správnom súdnictve

Číslo: GR ZVJS-11701/30-2000 zo dňa 12.06.2000. Príspevok za službu bol pôvodnému žalobcovi priznaný rozhodnutím Útvaru sociálneho zabezpečenia Číslo: GR ZVJS-11701/ 30-97 zo dňa 12.03.1997 od 01.03.1997 podľa § 119 a nasl. zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru SR v znení neskorších predpisov.

Výplata výsluhového príspevku (príspevku za službu) bola pôvodnému žalobcovi zastavená od 01.07.2000 vyššie uvedeným rozhodnutím zo dňa 12.06.2000 z dôvodu, že pôvodnému žalobcovi bol priznaný starobný dôchodok rozhodnutím Útvaru sociálneho zabezpečenia

Z tejto dávky vyplácaného starobného dôchodku (považovaného za výsluhový dôchodok) pôvodného žalobcu bol následne žalobkyni ako vdove po pôvodnom žalobcovi priznaný vdovský výsluhový dôchodok, ktorý je doposiaľ vyplácaný útvarom sociálneho zabezpečenia. Žalovaný poukázal na to, že príspevok za službu priznaný podľa zákona č. 410/1991 Zb. považovaný za príspevok podľa zákona č. 73/1998 Z. z. v znení účinnom do 31.07.2000 po zastavení výplaty v ďalšom období od 13.03.2000 do 21.11.2020 (dátum úmrtia) už pôvodnému žalobcovi vyplácaný nebol. Ďalej poukázal na to, že pôvodný žalobca sa niekoľkokrát dožadoval obnovenia výplaty príspevku za službu od prvostupňového orgánu, o ktorých žiadostiach prvostupňový orgán rozhodoval, tieto rozhodnutia útvaru sociálneho zabezpečenia boli podrobené súdnemu prieskumu, pričom pôvodný žalobca bol vo všetkých prípadoch pred súdmi neúspešný, v ktorej súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 27Sa/15/2017 zo dňa 10.10.2018, ktorým žalobu pôvodného žalobcu odmietol a

na ust. § 178 ods. 1, § 97, § 99 písm. b) SSP, s tým, že v situácii, keď pôvodný žalobca nedisponoval ku dňu úmrtia nárokom na príspevok za službu, ako ani nárokom na výplatu príspevku za službu, ktorý by sa považoval podľa § 124 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. za výsluhový dôchodok, neexistuje konkrétny nárok na príspevok za službu (právny titul), ktorý by prešiel na žalobkyňu ako právneho nástupcu pôvodného žalobcu v zmysle § 111 zákona č. 328/2002 Z. z., pretože najprv by musel pôvodný žalobca splniť podmienky nároku na príspevok za službu a jeho výplatu, ktorý by bolo možné považovať za výsluhový dôchodok podľa § 124 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom od 01.07.2002.

Ministerstvo spravodlivosti

Ak by sa konajúci súd nestotožnil s argumentáciou žalovaného o neprípustnosti podanej žaloby, resp. existencii dôvodov pre jej odmietnutie, žalovaný uviedol nasledovné. Správne konanie začalo na základe žiadosti žalobcu zo dňa 05.02.2018 „o uvoľnenie a doplatenie výsluhového príspevku“, ktorého vyplácanie mu bolo zastavené rozhodnutím č. GR ZVJS-11701/30-2000 zo dňa 12.06.2000 odvolávajúc sa na ustanovenie zákona č. 73/1998 Z. z. (prvostupňovému orgánu bola predmetná žiadosť doručená dňa 07.02.2018).

súdom. Zároveň uviedol, že prvostupňový orgán mal za preukázané, že pôvodnému žalobcovi nárok na príspevok za službu vznikol v roku 1997, (t.j. pred účinnosťou zákona č. 328/ 2002 Z. z. - 01.07.2002), pričom o dávke príspevku za službu bolo právoplatne rozhodnuté zastavením jeho výplaty v roku 2000, a to rozhodnutím útvaru sociálneho zabezpečenia č. GR ZVJS-11701/30-2000 zo dňa 12.06.2000, teda po 01.07.2002 v zmysle § 121 zákona č. 328/2002 Z. z. nemožno o príspevku za službu (považovaný za výsluhový príspevok)

zákona č. 71/1967 Zb. V danom prípade bola splnená podmienka pre zastavenie správneho konania podľa § 30 ods. 1 písm. g) zákona č. 71/1967 Zb., a to vzhľadom ku kompetenčnému konfliktu súdneho konania vo vzťahu k správnemu konaniu s ohľadom aj na skutočnosť, že pôvodný žalobca sa žiadosťou zo dňa 05.02.2018 domáhal uvoľnenia vyplácania a doplatenia príspevku za službu s poukazom na údajne nezákonné rozhodnutie z roku 2000, o ktorom konal skôr príslušný súd.

Vo vzťahu k posúdeniu otázky subsidiarity právneho predpisu aplikáciou ust. § 84 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. (možnosti podať písomné odvolanie pôvodným žalobcom), osobitnej právnej úpravy (zákona č. 328/2002 Z. z.) pred všeobecnou právnou úpravou (zákon č. 71/1967 Zb.) bol žalovaný názoru, že ust. § 84 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. nemožno aplikovať na prípad žalobkyne, nakoľko tu absentujú dve zákonné požiadavky, a to jednak existencia dávky uvedenej v § 83 zákona č. 328/2002 Z. z., ako aj skutočnosť, že rozhodnutím útvaru sociálneho zabezpečenia (č. GR ZVJS-d-11701/

pôvodnom žalobcovi podľa § 46 písm. a) alebo b) zákona č. 328/2002 Z. z. (t.j. príspevku za službu, ktorý ku dňu úmrtia dňa 21.11.2020 pôvodnému žalobcovi vyplácaný nebol). Argumentáciu žalobkyne o splnení podmienok nároku na vdovský výsluhový dôchodok v zmysle § 46 písm. a) a b) zákona č. 328/2002 Z. z. žalovaný považoval za neopodstatnenú s poukazom na to, že k obdobnému záveru dospel Krajský súd v Žiline v uznesení sp. zn. 27Sa/10/2021 zo dňa 14.09.2021, ktorým žalobu žalobkyne odmietol, pričom uznesením Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/75/2021 zo dňa 26.01.2022 bola kasačná sťažnosť podaná žalobkyňou proti tomuto uzneseniu zamietnutá.

9. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa v podaní zo dňa 26.12.2022. K tvrdeniu žalovaného, že žalobkyňou namietané rozhodnutie GR ZVJS zo dňa 22.02.2018 je zo zákona vylúčené zo súdneho prieskumu v správnom súdnictve, žalobkyňa poukázala na to, že rozhodnutím GR ZVJS zo dňa 22.02.2022 zastavilo konanie o žiadosti zo dňa 05.02.2018, odvolaním sa na § 30 ods. 1 písm. g) zákona č. 71/1976. Žiadosť zo dňa 05.02.2018 požiadal pôvodný žalobca o obnovenie vyplácania výsluhového príspevku, ktorého vyplácanie bolo zastavené rozhodnutím GR ZVJS zo dňa 12.06.2000.

výsluhový dôchodok. K tvrdeniu, že rozhodnutím GR ZVJS zo dňa 12.06.2000 bolo žalobcovi od 01.07.2002 zastavené vyplácanie výsluhového príspevku z titulu toho, že rozhodnutím GR ZVJS zo dňa 13.06.2002 bol pôvodnému žalobcovi priznaný od 13.03.2000 starobný dôchodok, a preto pôvodný žalobca mohol poberať len jednu dávku, a to buď výsluhový príspevok alebo starobný dôchodok, žalobkyňa uviedla, že výsluhový príspevok ako aj starobný dôchodok sú zo zákona nárokové dávky. To, že pôvodnému žalobcovi dňom 01.03.1997 vznikol zákonný nárok na príspevok za službu, dokazuje právoplatné rozhodnutie GR ZVJS zo dňa 12.03.1997, ktorým mu bol tento príspevok podľa § 119 v tom čase účinného zákona 410/1991 Zb. priznaný, ktoré právoplatné rozhodnutie nebolo ani GR ZVJS, ani súdom spochybnené alebo zrušené. Tento už vzniknutý nárok nebol odňatý žiadnym právoplatným rozhodnutím GR ZVJS ani súdom. Nárok na starobný dôchodok pôvodnému žalobcovi vznikol

Výsluhový príspevok je nároková dávka a na túto dávku má každý, kto vykonával službu minimálne 15 rokov. GR ZVJS vo svojom rozhodnutí zo dňa 12.06.2000 zastavenie vyplácania výsluhového príspevku od 01.07.2000 zdôvodňuje § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998, ktorý v čase, keď pôvodný žalobca skončil služobný pomer k 28.02.1998 ešte neplatil. Ustanovenie § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Zb. nadobudlo účinnosť dňom 23.04.1998, teda viac ako rok a 2 mesiace po skončení služby pôvodného žalobcu a tiež po roku a dvoch mesiacoch po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia GR ZVJS zo dňa 12.03.1997, ktorým mu bol priznaný príspevok za službu. Pri súbehu nároku na výsluhový príspevok s nárokom na starobný dôchodok s prídavkom k starobnému dôchodku na základe voľby môže policajt poberať výsluhový príspevok namiesto starobného dôchodku s prídavkom k starobnému dôchodku, pričom možnosť takejto voľby podľa § 212 ods. 1 bola § 214 tohto zákona obmedzená tým, že takúto možnosť mal len ten, u koho nielen došlo k súbehu nárokov, ale len ten,

výsluhový dôchodok (zo starobného dôchodku pôvodného žalobcu). Zo žiadneho starobného dôchodku, na ktorý vznikol nárok podľa zákona č. 461/2003 Z. z. alebo zákona č. 100/1988, ktorého platnosť skončila dňom 31.12.2003, sa nedá priznať vdovský výsluhový dôchodok. Pôvodnému žalobcovi vznikol nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 účinného k 31.12.2003. Zo žiadneho ustanovenia zákona 328/2002 Z. z. sa nedá priznať z dôchodkového poistenia vdovský výsluhový dôchodok. Žalobkyňa nie je poberateľkou vdovského výsluhového dôchodku, ten jej nie je priznaný ani vyplácaný v rozpore s § 46 písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. Navrhla rozhodnutie GR ZVJS zo dňa 22.02.2018 zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Uviedla, že ak súd akceptuje jej návrh, tak netrvá na verejnom konaní, ak nie, tak na verejnom konaní trvá.

11. Krajský súd ustálil predmet súdneho prieskumu, ktorým žalobca označil jednostupňové rozhodnutie vydané GR ZVJS (prvostupňový správny orgán) Číslo: GR ZVJS-d-11701/ 14-2018 zo dňa 22.02.2018, ktorým podľa § 30 ods. 1 písm. f) Správneho poriadku zastavilo správne konanie na základe žiadosti žalobcu zo dňa 05.02.2018, nakoľko vo veci začal konať iný príslušný správny orgán. Konštatoval, že uvedené rozhodnutie predstavuje spôsobilý predmet správneho súdneho prieskumu. Zo žaloby vyplynulo, že žalobkyňa žiada zrušiť rozhodnutie, ktorým prvostupňový správny orgán konanie na základe žiadosti pôvodného žalobcu zo dňa 05.02.2018 zastavil, pri aplikácii § 30 ods. 1 písm. f) Správneho poriadku v spojení s § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. Zastavenie konania je jednou z foriem, ktorou sa správne konanie uzatvára konečným spôsobom. Dochádza k nemu v prípadoch ustanovených v správnom poriadku alebo v osobitných zákonoch z dôvodov, ktoré bránia pokračovať v

uvedené pod písmenami a), d), e), i) a j)]. V zmysle § 30 ods. 2 Správneho poriadku však vylučuje možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiam uvedeným pod písmenami b), c), f), g) a h). Preto napadnuté rozhodnutie bolo vydané ako prvostupňové rozhodnutie procesného charakteru, proti ktorému sa nemožno odvolať. V zmysle § 7 písm. e) SSP správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov verejnej správy procesnej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania. V danom prípade dospel správny súd k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím procesnej povahy, avšak vzhľadom na to, že ide o konečné rozhodnutie v danom administratívnom konaní, v ktorom správny orgán už ďalej nebude rozhodovať meritórnym rozhodnutím, správny súd posúdil toto rozhodnutie ako rozhodnutie, ktoré by mohlo mať za následok ujmu na subjektívnych právach

dotknuté. Rozhodnutie o zastavení správneho konania je síce svojím charakterom procesným rozhodnutím, netýka sa však vedenia konania, ale ukončuje konanie bez meritórneho rozhodnutia (obdobne R 85/2004). Správnemu súdu ďalej prináležalo posúdiť danosť pasívnej procesnej legitimácie žalobkyňou označeného žalovaného - Ministerstva spravodlivosti SR v predmetnom správnom súdnom konaní. V súlade s vysloveným záväzným právnym názorom kasačného súdu správny súd konštatuje, že predmet súdneho prieskumu tvorí jednostupňové rozhodnutie, ktoré nebolo možné napadnúť odvolaním. Preto v zmysle § 180 ods. 1 druhá veta SSP mal byť žalovaný ten orgán verejnej správy, ktorý takéto rozhodnutie vydal, teda

Ak žalobca označí subjekt, ktorý má vystupovať za žalovaného a na tomto označení napriek poučeniu zotrvá, ide o jeho/jej jednoznačnú vôľu, zbavenú akéhokoľvek omylu, ktorým označením je správny súd viazaný s ohľadom na dispozičný princíp, pretože opačný postup, t.j. proti explicitne prejavenej vôli žalobcu by bol excesom. V tejto súvislosti ozrejmil hranice zásady iura novit curia pri určovaní žalovaného, pretože nie vždy bude povinnosťou správneho súdu vyhľadávať za žalobcu/-yňu žalovaného, ktorý v konkrétnom konaní má disponovať pasívnou procesnou legitimáciou. Toto tvrdenie je podložené aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. mája 2013, sp. zn. 5Sži/8/2013. Obdobný právny názor vyslovil aj najvyšší správny súd v uznesení sp. zn. 7Sžsk/117/2020 zo dňa 23. februára 2022 v odsekoch 13.,14., 15. odôvodenia. Zhrnúc uvedené súd konštatoval, že je potrebné odlišovať situáciu, keď je žalovaný nesprávne alebo neúplne označený, avšak z okolností preskúmavaného správneho

postupuje s označeným žalovaným, čo má za následok nedostatok jeho pasívnej procesnej legitimácie. 12. Uzavrel, že nie je logické, aby správny súd preskúmaval rozhodnutie iného, ako žalovaného subjektu v konaní. V prípade zistenia nezákonnosti rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu, sa takého rozhodnutie zrušuje a vec sa vracia správnemu orgánu na ďalšie konanie. Nie je možné vrátiť vec na konanie orgánu, ktorý rozhodnutie nevydal, rovnako ako nie je možné zaviazať na ďalšie konanie o veci orgán, ktorý nie je vo veci žalovaným. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa výslovne, jasne a zrozumiteľne za žalovaného označila orgán - Ministerstvo spravodlivosti SR, ktorý sa však žiadnym spôsobom nezúčastnil na správnom konaní, v ktorom bolo preskúmavané rozhodnutie vydané, musel správny súd konštatovať nedostatok jeho pasívnej procesnej legitimácie, pre ktorý nedostatok správny súd žalobu s poukazom na citované ust. § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom

19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie správneho súdu, ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 20. Správny súdny poriadok upravuje právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom súdnictve a konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve (§ 1 SSP). 21. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 22. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 23. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 24. Podľa § 202 ods. 2 SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Neformálne posudzovanie znamená, že správny súd o nej ďalej koná aj bez toho, aby formálne obsahovala všetky náležitosti podania v zmysle § 57 SSP alebo osobitné náležitosti správnej žaloby podľa § 202 ods. 1 SSP. Predpokladom je však „ustálenie“ toho, aké rozhodnutie alebo opatrenie a ktorého orgánu verejnej správy je žalobou namietané.

Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, útvar sociálneho zabezpečenia v Bratislave týmto rozhodnutím podľa § 30 ods. 1 písm. g) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v spojení s § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu č. GR ZVJS-11701/30-2000 zo dňa 12. júna 2000 na základe podanej žiadosti A. M., bytom H. XXXX/XX, XXX XX Z. zo dňa 5. februára 2018 zastavilo, pretože pred podaním návrhu vo veci správneho prieskumu začal konať Krajský súd v Bratislave, sp. zn. 4Sa/83/2017 (správna žaloba v sociálnych veciach), podliehajúce súdnemu prieskumu totožného rozhodnutia č. GR ZVJS-11701/30-2000 zo dňa 12. júna 2000.

27. Kasačný súd zhodne ako správny súd mal z obsahu spisov náležite za preukázané, že nebohý žalobca A. M. doručil Generálnemu riaditeľstvu zboru väzenskej a justičnej stráže žiadosť o uvoľnenie a doplatenie príspevku za službu, ktorého vyplácanie bolo menovanému zastavené od 1. júla 2000 právoplatným rozhodnutím č. GR ZVJS-11701/30-2000 zo dňa 12. júna 2000 podľa § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Zb. (pri súbehu nároku na príspevok s nárokom na starobný dôchodok, invalidný dôchodok, čiastočný invalidný dôchodok alebo na dôchodok za výsluhu rokov podľa predpisov o sociálnom zabezpečení a prídavku k dôchodku podľa tohto zákona patrí oprávnenému podľa jeho voľby príspevok alebo dôchodok s prídavkom k dôchodku). Správny orgán konanie podľa § 30 ods. 1 písm. g) zákona č. 71/1967 Zb. zastavil z dôvodu, že z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Nds/13/ 2017 zo dňa 29. januára 2018 zistil, že na Krajskom súde v Bratislave bolo vedené konanie

súdom. Rozhodnutie bolo A. M. doručené do vlastných rúk dňa 2. marca 2018. Zastavenie konania predstavuje jednu z foriem, ktorou sa správne konanie uzatvára konečným spôsobom. Dochádza k nemu v prípadoch ustanovených v správnom poriadku alebo v osobitných zákonoch z dôvodov, ktoré bránia pokračovať v konaní. Pri zastavení konania je správne konanie meritórne skončené skôr, než sa dospeje k rozhodnutiu vo veci samej.

spôsobom zotrvala na označení žalovaného, ktorým je Ministerstvo spravodlivosti SR. Išlo o jej jednoznačne prejavenú vôľu zbavenú akéhokoľvek omylu a takýmto označením bol správny súd viazaným vzhľadom na dispozičný princíp ovládajúci začatie správneho súdneho konania (§ 5 ods. 5 SSP). Správny súd uvedené nemohol preklenúť tým, že by súd ex offo sám označil konkrétneho žalovaného, keďže aj zásada iura novit curria má svoje hranice.

K predmetu konania sa žalobkyňa vyjadrila písomne. Právny názor vyslovený v rozhodnutí, ktoré bolo predmetom súdneho prieskumu, nenamietala. Jej argumenty sa týkali právneho nároku nebohého manžela na dávku sociálneho zabezpečenia, ktorá bola predmetom súdneho konania vedeného na Krajskom súde v Žiline po postúpení veci Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 4Sa/83/2017. Námietka, že porušené ústavou garantované práva na spravodlivý proces tak bola neopodstatnená. Nebolo totiž sporné, že nebohý žalobca A. M. doručil dňa 5. októbra 2017 Krajskému súdu v Bratislave správnu žalobu, ktorou žiadal preskúmať totožné rozhodnutie žalovaného č. GR ZVJS-11701/30-2000 zo dňa 12. júna 2000. Nakoľko deň podania správnej žaloby na Krajský súd v Bratislave (5. október 2017) predchádzal podaniu žiadosti o uvoľnenie a doplatenie príspevku za službu na Útvare sociálneho zabezpečenia, potom správny súd mal preukázateľne za zistené, že vo veci začal konať skôr príslušný súd ako správny orgán.

30. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, kasačný súd námietky žalobkyne uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

32. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 a § 168 SSP). Žalobkyňa v kasačnom konaní úspech nemala a žalovanému trovy kasačného konania nevznikli.

V Bratislave dňa 28. marca 2024