6Ssk/9/2022

1. Disciplinárnym rozkazom zástupcu riaditeľa a súčasne riaditeľa odboru poriadkovej a dopravnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Revúcej č. 3 z 11.09.2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) bolo žalobcovi podľa § 53 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície uložené disciplinárne opatrenie písomné pokarhanie za disciplinárne previnenie podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., ktorého sa dopustil tým, že ako priamy nadriadený a súčasne funkcionár zodpovedný za úsek odhaľovania, objasňovania, prejednávania priestupkov na okresnom dopravnom inšpektoráte v Revúcej, Odboru poriadkovej a dopravnej polície OR PZ v Revúcej, nevykonal riadne a včas riadenie, organizovanie a kontrolu postupu podriadených policajtov pri objasňovaní priestupkov tým spôsobom, že: 1. v konaní o priestupku vedenom pod sp. označením ORPZ-RA-OPDP61-44/2017-P v období od 02.08.2017 do 08.08.2017 v Revúcej, hoci vykonával štátnu službu, nevykonal riadne kontrolu priestupkového spisu, v dôsledku čoho po 01.08.2017, kedy uplynula lehota určená na objasňovanie priestupku, nebola žiadosť o predĺženie lehoty na objasňovanie priestupku predĺžená do priestupkového spisu a ako priamo nadriadený si priestupkový spis na tento účel nevyžiadal, o žiadosti o predĺženie lehoty na objasňovanie v jej priestupku nerozhodol a v období od 04.08.2017 do 08.08.2017 nedohliadol na to, že objasňovanie priestupku mohlo byť ukončené už dňa 04.08.2017, pričom bolo ukončené až dňa 19.09.2017, 2. v konaní o priestupku vedenom pod č. ORPZ-RA-OPDP61-50/2017-P v období 20.07.2017 do 08.08.2017 v Revúcej nevykonával riadne kontrolu priestupkového spisu, v dôsledku čoho po 20.07.2017, kedy uplynula lehota určená na objasňovanie priestupku, po tom ako mu bola žiadosť o predĺženie lehoty na objasňovanie priestupku predložená na rozhodnutie, o nej ako priamy nadriadený nerozhodol, 3. v konaní o priestupku vedenom pod sp. označením ORPZ-RA-OPDP61-51/2017-P v období od 21.07.2017 do 08.08.2017, hoci riadne vykonával štátnu službu, nevykonal kontrolu priestupkového spisu, v dôsledku čoho po dni 21.07.2017, kedy uplynula lehota určená na objasňovanie priestupku, po tom, ako mu bola žiadosť o predĺženie lehoty na objasňovanie priestupku predložená na rozhodnutie, o nej ako priamy nadriadený nerozhodol. 2. Žalobca podal voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. ORPZ-RA-VO-2-016/2019-PK z 15.11.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

3. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca na Krajský súd v Banskej Bystrici správnu žalobu (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“), o ktorej krajský súd rozhodol tak, že ju podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) ako nedôvodnú zamietol.

konaní. K naplneniu účelu činnosti nadriadeného vo vzťahu k predmetných trom priestupkovým veciam nedošlo. V prípade zistených nedostatkov bol žalobca voči podriadeným policajtom povinný prijať príslušné účinné opatrenia. 5. K naplneniu pojmových znakov skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia, ktoré je predmetom disciplinárneho konania, a tým aj dokazovania, krajský súd uviedol, že konajúce disciplinárne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci, ktorý správne právne posúdili, nakoľko boli naplnené všetky zákonom vymedzené znaky skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. disciplinárnym previnením je zavinené porušenie povinností policajta, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom.

Vedomá nedbanlivosť žalobcu spočívala v tom, že žalobca vedel, resp. vzhľadom na riadiacu funkciu, ktorú zastával, vedieť mal a mohol, že časovo ohraničené lehoty na objasňovanie priestupkov stanovené § 23 ods. 1 nariadenia prezidenta PZ č. 7/2002 majú tú vlastnosť, že plynú, a ich uplynutím bez odôvodneného predĺženia (ním ako príslušným nadriadeným) môže dôjsť k porušeniu interného predpisu a zbytočným prieťahom v objasňovaní priestupkov.

jedného mesiaca. Nemožno pritom opomenúť, že pri objasňovaní priestupku sa musí zohľadniť aj to, že po ňom nasleduje štádium správneho konania o priestupku, ktoré predstavuje ťažisko rozhodovania o priestupku. Objasňovanie priestupku, ktoré zabezpečuje podklad pre začatie konania o priestupku, tak nemôže zabrať celý časový priestor dvoch rokov len pre toto predprocesné štádium. Iný interpretačný prístup by celkom poprel účel priestupkového konania, ktorým je včasné rozhodnutie o vine a sankcii za preukázateľne spáchaný priestupok. Iné než striktné vymedzenie plynutia lehoty jedného mesiaca na objasňovanie priestupku, použitím pojmu spravidla, sa preto vzťahuje len pre prípad predĺženia tejto lehoty, kedy objasňovanie priestupku logicky jeden mesiac prekročí.

7. O žiadosti o predĺženie lehoty na objasňovanie priestupku mal podľa záveru krajského súdu žalobca rozhodnúť ešte pred jej uplynutím, pretože z povahy časovo určenej doby - lehoty vyplýva, že o jej predĺžení je možné rozhodnúť len pred jej uplynutím.

Podľa krajského súdu, bolo naplnenie objektívnej stránky disciplinárneho previnenia žalobcu v konaní preukázané, žalobca opomenul v predmetných troch priestupkových veciach riadne a včas riadiť, organizovať a kontrolovať postup podriadených policajtov pri objasňovaní priestupkov, v rámci ktorého došlo k nepredĺženiu jednomesačnej lehoty na objasňovanie priestupkov a k zbytočným prieťahom, k čomu by pri riadne a včas uplatnenej riadiacej, organizačnej a kontrolnej právomoci žalobcu nedošlo. Prvostupňový orgán a žalovaný zrozumiteľne vyjadrili aj príčinnú súvislosť medzi porušením povinností policajtov vykonávajúcich objasňovanie priestupkov a nečinnosťou žalobcu majúcou za následok spáchanie disciplinárneho previnenia žalobcu s tým, že disciplinárna zodpovednosť podriadených policajtov tým nebola dotknutá.

Nesúhlas žalobcu s hodnotením veci žalovaným nemá za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. 10. Námietku žalobcu, že nemal vedomosť o predmete konania a informáciu o pokračovaní v konaní po zrušení predchádzajúceho disciplinárneho rozkazu, vyhodnotil krajský súd ako

Listom prvostupňového orgánu zo 04.07.2019 - „Žiadosť o vyjadrenie žalobcu. . .“, ktorý mal súčasne charakter oznámenia o pokračovaní v konaní, bolo žalobcovi umožnené uplatniť jeho právo na ním zvolenú procesnú obranu, t. j. nebolo mu zamedzené v práve účinne sa brániť. Pokiaľ by žalobca nemal vedomosť o predmete konania, nebol by spôsobilý v rámci zvolenej procesnej obrany sformulovať vyjadrenie z 15.07.2019 (ani predchádzajúce vyjadrenia), ktorého obsah nepripúšťa iný záver než ten, že mu bol predmet konania dobre známy.

12. Námietka žalobcu, že mu nie je zrejmé, čo sa stalo s vedením disciplinárneho konania za ďalšie čiastkové skutky, je podľa krajského súdu legitímna otázka k priebehu konania o jeho disciplinárnom previnení, nakoľko aj tieto ďalšie skutky, ktoré v poslednom rozhodnutí chýbajú, boli predmetom predchádzajúceho konania. Nie je však dôvodnou žalobnou námietkou, nakoľko chýbajúca informácia pre žalobcu o „osude“ konania v inej jeho časti nemá potenciál zasiahnuť do jeho subjektívnych práv pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré sa tejto časti nijako netýka (§ 3, § 6, § 177 ods. 1, § 178 ods. 1 SSP).

13. Výrok prvostupňového rozhodnutia obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 241 ods. 2 zákona č. 73/1988 Z. z. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia sa nadbytočne opieralo o nesplnenie povinnosti žalobcu podľa § 49 písm. d) zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré nebolo súčasťou výroku. Táto nezrovnalosť odôvodnenia rozhodnutia, ktorá bola v podstate len súčasťou argumentácie žalobcu, však nespôsobuje jeho nezrozumiteľnosť, a preto nie je chybou, ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia ako celku.

14. K námietke žalobcu, že mu nie je zrejmé, z akej účinnosti znenia zákona č. 73/1998 Z. z. konajúce orgány vychádzali, keďže disciplinárne konanie trvalo od 23.08.2017 a v priebehu konania bol tento zákon štyrikrát novelizovaný, krajský súd uviedol, že prvostupňový orgán a žalovaný posudzovali právne povinnosti žalobcu v zmysle zákona a interného nariadenia v znení platnom a účinnom v čase, keď povinnosti mali byť splnené, pričom ich znenia v rozhodnutiach citovali, t. zn. niet rozumných pochybností o tom, aké ustanovenia zákona a interného predpisu žalobca porušil. Pokiaľ žalobca nenamietal a nepreukázal, že boli použité neprávne ustanovenia, resp. ustanovenia v nesprávnom znení, nie je žiadny dôvod sa týmito námietkami zaoberať, nakoľko by išlo len o hypotetickú možnosť, ktorá by však nemala žiadny priamy dopad na subjektívne práva a chránené záujmy žalobcu, ochrana ktorých je účelom konania pred správnym súdom. 15. Žalobca ďalej namietal, že mu nebolo umožnené vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie, konkrétne vyjadrenia policajtov, ktoré mu neboli zaslané, aj napriek tomu, že sa o tieto dôkazy žalovaný v rozhodnutí opieral.

16. K námietke žalobcu o nevykonaní výsluchu M.. P. B., krajský súd poukázal, že zákon č. 73/1988 Z. z. neobsahuje ustanovenia, z ktorých by vyplývala fyzickým a právnickým osobám povinnosť vypovedať ako svedok v disciplinárnom konaní o disciplinárnom previnení policajta, ani povinnosť, aby uviedli svoju výpoveď alebo vyjadrenie pravdivo a nestranne. Zákon rovnako neumožňuje orgánom s disciplinárnou právomocou predvolať alebo inak zabezpečiť inú fyzickú osobu (teda ani bývalého policajta) v disciplinárnom konaní ani na účel podania výpovede alebo vyjadrenia, nakoľko zákon takéto oprávnenie nadriadenému s disciplinárnou právomocou neustanovil. Zákon č. 73/1998 Z. z. neobsahuje ustanovenie zodpovedajúce § 33 ods. 1 Správneho poriadku zakladajúce právo účastníka konania klásť na ústnom pojednávaní svedkom otázky ani možnosť viesť ústne pojednávanie, ako to upravuje § 21 Správneho poriadku. Ustanovenie § 238 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. vymedzuje dôkazy, svedeckú výpoveď ako dôkaz ani len exemplifikatívne nepomenúva. Hovorí síce o výpovedi, vyjadrení osôb vrátane účastníkov konania, avšak nehovorí nič o tom, ako ich ma

17. K námietke žalobcu o nedôslednej aplikácii § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., krajský súd poukázal na skutočnosť, že prvostupňové a napadnuté rozhodnutia boli vydané potom, čo predchádzajúce rozhodnutia prvostupňového orgánu a žalovaného o uložení disciplinárneho opatrenia žalobcovi boli zrušené správnym súdom pre nepreskúmateľnosť. Prvostupňový orgán a žalovaný pri vydaní preskúmavaných rozhodnutí odstránili nedostatky predchádzajúcich rozhodnutí vydaním odôvodnených rozhodnutí, pričom odôvodnenie má zrozumiteľnú výpovednú hodnotu vo vzťahu k všetkým otázkam týkajúcim sa disciplinárneho previnenia žalobcu a uloženého disciplinárneho opatrenia. Námietka žalobcu tak nie je dôvodná. Prihliadnutie na tento zákonom určený okruh skutočností sa má prejaviť práve vo výslednej podobe uloženého disciplinárneho opatrenia vo výroku rozhodnutia, čo sa v danom prípade zjavne prejavilo, keďže bolo uložené disciplinárne opatrenie písomného pokarhania, ktoré je z okruhu možných disciplinárnych opatrení najmiernejšie a žalobcu zasiahlo na jeho právach minimálne. 18.

Dôkazy vyhodnotil jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti. V odôvodnení rozhodnutia uviedol tiež, ako boli zistené skutočnosti právne posúdené a tiež, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu. To, že žalobca nesúhlasí s hodnotením dôkazov tak, ako to urobil žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán, nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia. 19. Žalobca v podanej žalobe ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané neoprávnenou osobou, resp. zaujatou osobou M.. Q. O., ktorý sa osobne zúčastňoval na predmetnom disciplinárnom konaní v inej pozícii, ako predseda poradnej komisie riaditeľa OR PZ Revúca, a teda mohol mať objektívne záujem na disciplinárnom potrestaní žalobcu aj v tomto postavení, čím sa stal zaujatým. O námietke zaujatosti žalobcu v uvedenom zmysle doposiaľ nikto nerozhodol samostatne vydaným rozhodnutím. Krajský súd k tejto námietke žalobcu uviedol, že žiadne ustanovenie citovaného zákona nevylučuje nadriadeného policajta z jeho disciplinárneho oprávnenia voči podriadenému policajtovi, preto nebol dôvod rozhodovať o žalobcovej námietke zaujatosti, a preto nemohli byť dôvodné ani žalobcove námietky

Do úvahy neprichádzalo ani analogické uplatnenie § 31 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého môže byť vylúčený sudca, prísediaci, prokurátor, policajt atď., z dôvodu, že zákon č. 73/1998 Z. z. je právnym predpisom upravujúcim štátnu službu príslušníkov PZ a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby príslušníkov Policajného zboru.

Z uvedeného dôvodu zákon č. 73/1998 Z. z. neobsahuje ustanovenia o vylúčení nadriadených s disciplinárnu právomocou z disciplinárneho konania, pričom ani žalobca pri svojich všeobecne formulovaných žalobných námietkach neoznačil, porušenia akého ustanovenia zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu sa mal žalovaný v tejto súvislosti dopustiť.

22. Na základe uvedeného dospel správny súd k záveru, že správna žaloba nebola z dôvodov uvedených v žalobných bodoch správnej žaloby dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol. Správny súd nezistil ani dôvody na postup podľa § 195 a nasl.

III. Konanie na kasačnom súde

24. V podanej kasačnej sťažnosti namietal, že krajský súd nesprávne vyložil § 48 ods. 3 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z., pričom poukázal na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané, že by sťažovateľ bol s nariadením prezidenta PZ č. 7/2002 riadne oboznámený.

26. Sťažovateľ nesúhlasí s odôvodnením krajského súdu v bodoch 64 a 65 rozsudku o vznesenej námietke sťažovateľa voči nadriadenému M.. Q. O. a záverom krajského súdu, že do úvahy neprichádzala aplikácia § 31 ods. 1 a 2 Trestného poriadku a uvedené považuje za nesprávne právne posúdenie veci. Sťažovateľ poukázal, že i napriek tomu, že zákon č. 73/1998 Z. z. vo svojich ustanoveniach nerieši vylúčenie zamestnancov, je v záujme objektívnosti a nestrannosti, aby sa na úkonoch vo veciach služobného pomeru nezúčastňovali zamestnanci, u ktorých možno mať predpoklady zaujatosti. Sťažovateľ poukázal na znenie § 31 ods. 1 až 3 Trestného poriadku a uviedol, že podstatou aj pri analogickom použití citovaných ustanovení je, aby bola dôsledne dodržiavaná nestranná dvojstupňová kontrola meritórnych rozhodnutí správnych orgánov. Rozhodnutia správnych orgánov musia byť nie len objektívne a nestranné, ale takými sa zdať aj navonok, pričom v konaní bola zistená taká vada, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Právne závery o vylúčení zamestnancov a uplatnenia analógie

27. Sťažovateľ ďalej namietal nesprávny výklad § 238 zákona č. 73/1998 Z. z. v bode 53 až 58 napadnutého rozsudku krajského súdu, podľa ktorého v disciplinárnom konaní nie je možný výsluch svedkov. Sťažovateľ poukázal, že z § 238 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci. Takýto dôkazný prostriedok je aj výsluch osoby/svedka, ktorý pripúšťajú právne predpisy v SR ako správny poriadok a trestný poriadok a analogicky je možné postupovať podľa týchto predpisov. Uviedol, že ak sťažovateľ v priebehu disciplinárneho konania navrhoval vypočuť konkrétne osoby, M.. B., p. O. a p. K., bolo povinnosťou disciplinárneho orgánu, aby tieto osoby zabezpečil na výsluch a aby sťažovateľ mohol byť na ich výsluchu prítomný a klásť im otázky. O tom, že v rámci disciplinárneho konania je možné vykonať výsluch svedkov, konfrontácie svedčia rozhodnutia súdov Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/228/2013 z

limitovaný dvojročnou lehotou od spáchania priestupku, nemôže zakladať jeho disciplinárne previnenie. 29. Sťažovateľ ďalej zotrval na svojej námietke, ktorú uviedol v podanej žalobe, že nemá vedomosť, čo sa stalo s vedením disciplinárneho konania za ďalšie čiastkové skutky, keď v pôvodnom disciplinárnom rozkaze č. 1 zo dňa 20.10.2017 mu bolo vytýkané pochybenie v siedmich priestupkových spisoch.

Napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie je tak neúplné, nepreskúmateľné a arbitrárne. 31. S poukazom na uvedené sťažnostné body sťažovateľ kasačnému súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušuje a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie, alternatívne aby zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň sťažovateľ žiadal o priznanie trov kasačného konania. 32. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa uviedol, že sa s argumentáciou a právnym názorom sťažovateľa vyjadreným v kasačnej sťažnosti nestotožňuje a plne súhlasí s výrokom napadnutého rozsudku krajského súdu. Kasačnému súdu preto navrhol, aby podanú kasačnú sťažnosť zamietol.

38. Podľa § 48 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. policajt je povinný a) plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, b) vykonávať štátnu službu osobne, riadne a včas. 39.

40. Podľa § 50 zákona č. 73/1998 Z. z. (Disciplinárna právomoc) nadriadení môžu podriadeným policajtom v rozsahu svojej právomoci udeľovať disciplinárne odmeny a ukladať disciplinárne opatrenia. 41. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. disciplinárnym previnením je zavinené porušenie povinností policajta, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom.

43. Podľa § 57 zákona č. 73/1998 Z. z. za disciplinárne previnenie možno uložiť disciplinárne opatrenie len do dvoch rokov odo dňa spáchania disciplinárneho previnenia. 44. Podľa § 60 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. rozhodnutie o uložení disciplinárneho opatrenia vyhlasuje policajtovi nadriadený, ktorý o uložení disciplinárneho opatrenia rozhodol, alebo ním poverený iný nadriadený.

46. Podľa § 238 zákona č. 73/1998 Z. z. (1) za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. (2) Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. (3) Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. (4) Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom. (2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota. (3) V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.

Ak nemôže odvolací orgán rozhodnúť o odvolaní do 60 dní odo dňa podania odvolania, je povinný o tom policajta písomne vyrozumieť. (3) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. (4) Ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. (5) Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti oprávnenému orgánu, ktorý ho vydal, na nové prerokovanie a rozhodnutie, ak je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; oprávnený orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný.

51. Podľa čl. 3 ods. 1 Nariadenia prezidenta PZ č. 7/2002 za správnosť, včasnosť a zákonnosť vykonávania úkonov, rozhodnutí a opatrení pri objasňovaní a prejednávaní priestupkov zodpovedá osobne policajt a v konaní o priestupkoch osobne poverený policajt.

53. Podľa čl. 3 ods. 3 Nariadenia prezidenta PZ č. 7/2002 postup poverených policajtov v konaní o priestupkoch riadi, organizuje a kontroluje riaditeľ alebo vedúci správneho orgánu. 54. Podľa čl. 23 ods. 1 Nariadenia prezidenta PZ č. 7/2002 policajt skončí objasňovanie priestupku spravidla do jedného mesiaca odo dňa, keď sa o priestupku dozvedel.

VI. Právny názor kasačného súdu

56. Podľa § 440 ods. 2 SSP sa dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Kasačný súd poznamenáva, že kasačné námietky sťažovateľa sú skôr vyjadrením všeobecného nesúhlasu s posúdením veci krajským súdom.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil nesprávny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

58. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených právnych predpisov postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému záveru ako krajský súd. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami sťažovateľa uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na § 461 SSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, ktoré spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku krajského súdu, vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku.

60. Kasačný súd považuje námietku sťažovateľa o nesprávnom výklade § 48 ods. 3 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z. a absencii dôkazu o oboznámení sa s obsahom nariadenia prezidenta PZ č. 7/2002 za nedôvodnú. Ako správne uviedol krajský súd, ide iba o tvrdenie sťažovateľa, ktorý by mohlo svedčiť o disciplinárnom previnení jeho nadriadeného, čo nebolo predmetom

61. K námietke sťažovateľa, ktorou namietal záver krajského súdu, že v konaní o disciplinárnom previnení príslušníka PZ nie je možné aplikovať § 31 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, kasačný súd uvádza, že na podporu svojho tvrdenia o aplikácii predmetných ustanovení Trestného poriadku sťažovateľ nepredložil kasačnému súdu žiadnu právnu úvahu. Svoju argumentáciu v podstatnom zhutnil na strane 4 a 5 kasačnej sťažnosti, z ktorej časť spočívala v citácii ustanovení § 31 ods. 1 až 3 Trestného poriadku.

62. Pri analógii práva (analógia iuris) - v prípade, keď sa pri riešení určitého prípadu nenájde ani podobná právna norma, postupuje orgán aplikácie práva podľa právneho poriadku ako celku, podľa všeobecných princípov, ktoré platia pre celý systém platného práva, prípadne podľa princípov daného alebo príbuzného odvetvia práva. Prihliada pritom na zmysel, či účel zákona (ratio legis). Vo verejnom práve je možnosť použitia analógie ojedinelá.

. .] postupom podľa ustanovení správneho poriadku, pri posudzovaní správneho deliktu a rozhodovaní o ňom ako aj pri ukladaní sankcie je povinný pre nedostatok špeciálnej úpravy postupovať „analogiae legis“ podľa ustanovení obsahujúcich trestnoprávnu úpravu (Trestný zákonník, Trestný poriadok) - rozsudok NS SR 7Asan/25/2017 z 27.11.2018. Uvedený záver podporuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3Sžn/ 68/2004, 3Sž/85/2007, 8Sžo 28/2007, 8Sžo 147/2008), ktorá je jednotná v tom, že trestnoprávne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní, a že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy.

Najvyšší správny súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že úloha poradnej komisie v konaní o odvolaní je zakotvená v § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. - povinnosť obligatórneho predchádzajúceho prerokovania odvolania v poradnej komisii. Dôvody, na základe ktorých poradná komisia po prerokovaní zaujme svoje stanovisko k odvolaniu sa nemusia zhodovať s dôvodmi, z ktorých odvolací orgán o odvolaní rozhodne. Stanovisko poradnej komisie má len odporúčací charakter, pričom odvolací orgán nie je viazaný názorom senátu poradnej komisie. Pokiaľ sa sťažovateľ dovolával analogickej aplikácie ustanovení § 31 Trestného poriadku, je nutné uviesť, že v rámci svojej argumentácie neuviedol (rešpektujúc dikciu ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného poriadku) o aký druh pomeru by v prípade riaditeľa OR PZ v Revúcej O.. M.. Q. O. malo ísť. Z hľadiska aplikovateľnej právnej normy je právne významný vzťah osoby, a to buď: (i) k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď má osoba osobný záujem na určitom výsledku konania); (ii) k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu osoby charakteru rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho

odboru poriadkovej a dopravnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Revúcej O.. M.. O. E. a to disciplinárnym rozkazom č. 3 z 11. septembra 2019 a o odvolaní proti tomuto rozhodnutiu rozhodol riaditeľ OR PZ v Revúcej O.. M.. Q. O. napadnutým rozhodnutím.

Krajský súd uzavrel, že zákon č. 73/1998 Z. z. nezveruje disciplinárnemu orgánu právomoc predvolať alebo zabezpečiť fyzickú osobu na účel podania výpovede, ani povinnosť fyzickej osoby vypovedať ako svedok, ani oprávnenie účastníkovi konania klásť svedkom na ústnom pojednávaní otázky. Tento záver krajského súdu je s poukazom na absentujúcu zákonnú úpravu správny a nie je mu možné nič vytknúť. V konaniach vo veciach služobného pomeru môžu ako dôkaz slúžiť výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, tak ako demonštratívne ustanovuje § 238 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z V ustanoveniach zákona však absentuje oprávnenie, ako získať predmetné výpovede. Je inou skutočnosťou zabezpečiť výpoveď príslušníka PZ a inou výpoveď fyzickej osoby, ktorej zákon neukladá žiadnu povinnosť dostaviť sa pred služobný úrad v konaniach vo veciach služobného pomeru príslušníka PZ.

Takéto tvrdenie sťažovateľa však nemá oporu v právnych predpisoch. V zmysle § 238 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. je účastník konania oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy a v zmysle § 56 ods. 1. musí byť policajtovi pred uložením disciplinárneho opatrenia daná možnosť vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Uvedenému oprávneniu účastníka konania však neprislúcha žiadna povinnosť disciplinárneho orgánu vykonať navrhovaný dôkaz. Disciplinárny orgán je pred uložením disciplinárneho opatrenia povinný objektívne zistiť skutočný stav (§ 56 ods. 1) a vydať rozhodnutie, ktoré vychádza zo skutočného stavu veci (§ 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.). Z uvedeného vyplýva, že je na zvážení konajúceho orgánu, ktorý dôkaz sa rozhodne vykonať v záujme zistenia materiálnej pravdy.

67. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na názor kasačného súdu v 4Asan/15/2020 z 02.02.2022, podľa ktorého „zákon explicitne neustanovuje za dôkaz výsluch svedka, ako je tomu v § 34 ods. 2 a § 35 správneho poriadku, ale hovorí o výpovedi a vyjadrení.

68. Sťažovateľ ďalej namietal záver krajského súdu o striktne stanovenej lehote jedného mesiaca na objasnenie priestupku. Sťažovateľ má za to, že ide o lehotu poriadkovú a informatívnu, v ktorej by sa objasňovanie priestupku malo, nie muselo skončiť.

predĺžení lehoty na objasnenie priestupku je možné rozhodnúť do dvoch rokov od spáchania priestupku, naráža na § 20 zákona o priestupkoch, ktorý upravuje zánik zodpovednosti za priestupok ak od jeho spáchania uplynuli dva roky. Lehota spravidla jedného mesiaca je lehotou procesnou a jej prípadné nedodržanie nemá za následok zánik zodpovednosti za spáchanie priestupku, avšak ak nie je možné priestupok objasniť v uvedenej lehote, je policajt povinný požiadať o jej predĺženie. Žiadosť o predĺženie lehoty musí byť písomná a odôvodnená, pričom v prípade, že nadriadený vyhovie tejto žiadosti, vyznačí v nej novú určenú lehotu na objasnenie priestupku, čo v predmetných priestupkových spisoch sťažovateľ bezpochyby nevykonal a ani to v podanej kasačnej sťažnosti a správnej žalobe nespochybňoval. Ak by sa aj v predmetných spisoch nenachádzali žiadosti o predĺženie lehoty na objasnenie priestupku, nezbavuje to sťažovateľa jeho povinnosti ako nadriadeného riadiť a kontrolovať činnosť podriadených policajtov.

70. Za bezpredmetnú považuje kasačný súd aj námietku sťažovateľa o nedôslednej aplikácii § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., pretože z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako zohľadnil žalovaný a prvostupňový orgán jeho vyše 20 ročné pôsobenie v PZ. Sťažovateľovi

Z napadnutých rozhodnutí je dostatočne zrejmá a zrozumiteľná úvaha disciplinárneho orgánu pri ukladaní disciplinárneho opatrenia. 71. Na základe vyššie uvedeného kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší správny súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.

73. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.