6Ssk/9/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: H.. H. W., narodený XX. Y. XXXX, bytom v R., Š. Č.. XX, právne zast.: JUDr. Jozefom Tarabčákom, advokátom a konateľom AK - TARABČÁK s.r.o., so sídlom v Prešove, Hlavná č. 13, IČO: 36859109, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej z 03. augusta 2020, Číslo: XXX XXX XXXX X, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 08. septembra 2022, č.k. 7Sa/30/ 2020-60, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 08. septembra 2022, č.k. 7Sa/30/2020-60 mení tak, že rozhodnutie žalovanej z 03. augusta 2020, Číslo: XXX XXX XXXX X zrušuje a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde voči žalovanej nepriznáva .

Odôvodnenie

I.

461/2003 Z.z.“) zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 31. januára 2020, Číslo: XXX XXX XXXX X - I. Uvedeným rozhodnutím prvostupňový správny orgán podľa § 65, § 82 a § 293dx zákona č. 461/2003 Z.z. priznal žalobcovi od 30. januára 2019 starobný dôchodok v sume 740,20 eur mesačne a súčasne od 01. januára 2020 v súlade s § 82 a § 293dx zákona č. 461/2003 Z.z. starobný dôchodok zvýšil na sumu 761,70 eur mesačne. 2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej preskúmal v intenciách § 3 ods. 1,2, § 4 ods. 1, § 20 ods. 1, § 21, § 60, § 112, § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., § 12 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v rozhodnom znení v spojení s § 6 ods. 14 vyhlášky Federálneho ministerstva financií, Ministerstva financií Českej socialistickej republiky a Ministerstva financií Slovenskej socialistickej republiky číslo 161/1976 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o dani zo mzdy v znení novely č. 311/1990 Zb. účinnej od 01. augusta 1990 a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej Správnym súdnym poriadkom dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby. 3. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru o správnosti postupu, ako aj následne vydaného a tu preskúmavaného rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím. K namietanému nezahrnutiu odstupného v roku 1990 do hrubého zárobku uviedol, že odstupné predstavuje formu hmotného zabezpečenia pri skončení pracovného pomeru, nemá povahu mzdy ani náhrady mzdy, aj keď sa jeho výška určuje ako násobok priemerného zárobku; nemožno ho zahrnúť do hrubých zárobkov, z ktorých sa určí priemerný mesačný zárobok. Odstupné vyplatené v roku 1990 nepodliehalo dani zo mzdy, ale bolo zdaňované osobitne od ostatnej mzdy. Krajský súd rovnako ako zákonný vyhodnotil postup Sociálnej poisťovne, ktorá po zistení, že žalobca, ktorý od 01. mája 1992 mal postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, v rokoch 2001, 2002 a 2003 v daňovom priznaní uviedol aj príjmy plynúce mu z činnosti správcu konkurznej podstaty, ktorá činnosť sa v danej dobe nepovažovala za samostatne zárobkovú činnosť. Za takto zistených skutočností, Sociálna poisťovňa správne postupovala, keď v mesiaci júl 2005 vykonala k tomu zodpovedajúcu zmenu a dňa 13. októbra 2006 vyhotovila opravný evidenčný list dôchodkového zabezpečenia s tým, že podľa poznámky s dátumom 16. november 2006 na opravnom evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia, sa žalobca nedostavil k podpisu v súvislosti so zmenou vykonanou v júli 2005. Dodal, že v auguste 2005 bolo žalobcovi vrátené poistné, zaplatené bez právneho dôvodu z obdobia júl 2001 až december 2003, čo žalobca v konaní nepoprel. 4. Účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 6. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a tiež, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). 7.

Ani tu teda nebolo zistené, že by dovtedy vykazované údaje boli nesprávne. Z rozhodnutia sa nedá zistiť, prečo tieto údaje zasielali a prečo by tieto údaje nemali byť správne, keď podľa rozhodnutia súdu boli opravené ešte v júli 2005. Uviedol, že o zmene nebol informovaný, k zmene nedal súhlas, a pokiaľ k oprave došlo už v júli 2005, takýto postup považoval za v rozpore s princípom právnej istoty a takýmto postupom klientovi bolo znemožnené nahradiť výpadok osobného mzdového bodu za roky 2001 - 2003 v čase trvania povinného poistenia až do vzniku nároku na dôchodok. Vyslovil dôvodné podozrenie, že k oprave nedošlo v roku 2006, pretože počas celého obdobia poistenia boli zasielané informácie, z ktorých jednoznačne vyplývalo, že v evidencii Sociálnej poisťovne, ešte aj pri vydaní prvého rozhodnutia, bola pripojená informácia o zmenách stavu účtu, kde boli uvedené vymeriavacie základy, z ktorých aj počítali pri prvom rozhodnutí starobný dôchodok. Dodal, že tomuto záveru svedčí aj dátum 26. júna 2019 v kolónke „podpis účtovníka“ a pečiatka 28. júna 2019 vpravo dole.

Z rozhodnutí tiež nevyplýva, v akej výške mali byť príjmy a výdavky z činnosti, ktoré nie sú príjmami zo živnosti ani z podnikania podľa osobitného predpisu, preto ani nie je možné zistiť, ako dospel správny orgán k tomu, že suma vymeriavacieho základu za rok 2001 je 183.864,-Sk.

9. Tiež namietal, že z rozsudku krajského súdu nevyplýva, podľa akého právneho predpisu dospel k záveru, že činnosť správcu konkurznej podstaty na účely sociálneho poistenia nemožno považovať za samostatne zárobkovú činnosť. Z administratívneho spisu tiež nebolo zrejmé, či mala žalovaná vedomosť, že žalobca vykonával činnosť správcu konkurznej podstaty, pričom z dostupných registrov je iba známe, že žalobca je správcom od roku 2005.

15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP, pričom jej dôvodmi bol viazaný (§ 453 ods. 2 SSP) a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 16. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 17. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 18. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 19. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 20. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej z 03. augusta 2020, Číslo: XXX XXX XXXX X, ktorým tento podľa § 218 ods. 3 (po správnosti „§ 218 ods. 2“; pozn. súdu) zákona č. 461/2003

mesačne. 21. Podľa § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.

23. Podľa § 195 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z., organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

25. Podľa § 209 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z., rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. 26. Podľa § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z., v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. 27.

prináležali nižšie vymeriavacie základy], - na odvolanie žalobcu voči vyššie uvedeným rozhodnutiam generálny riaditeľ žalovanej ako odvolací správny orgán dvomi rozhodnutiami z 02. januára 2020 zrušil prvostupňové správne rozhodnutie z 25. apríla 2019 a tiež z 12. júla 2019 a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie [mal preukázané, že až v odvolacom konaní boli prvostupňovým správnym orgánom zisťované rozpory vo výške vymeriavacích základov za roky 2001, 2002 a 2003, ktoré mali byť zisťované a odstránené už pri rozhodovaní o nároku žalobcu na starobný dôchodok; prvostupňový správny orgán zistil, že v napadnutom rozhodnutí (z 29. apríla 2019) neboli správne zhodnotené vymeriavacie základy za uvedené roky, z ktorého dôvodu vydal v odvolacom konaní ďalšie rozhodnutia (z 12. júla 2019), ktorú skutočnosť vyhodnotil odvolací správny orgán ako procesné pochybenie s tým, že v oboch prvostupňových správnych rozhodnutiach navyše absentovala správna úvaha na základe ktorej bolo rozhodnuté jednak o starobnom dôchodku ako takom (vo vzťahu k rozhodnutiu z 25. apríla 2019) a jednak o znížení sumy

- na odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu z 31. januára 2020, Číslo XXX XXX XXXX X - I generálny riaditeľ žalovanej tu preskúmavaným rozhodnutím z 03. augusta 2020 zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie žalovanej z 31.

29. Problematike týkajúcej sa povinnosti náležite zdôvodniť rozhodnutie venoval značnú pozornosť vo svojej judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky - napr. v náleze sp. zn. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 243/07, I. ÚS 114/08, III. ÚS 36/2010. Ústavný súd konštatoval, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov (týka sa aj rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy) sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je povinnosť súdov ako aj orgánov verejnej správy svoje rozhodnutia odôvodniť v súlade so zákonnou úpravou.

neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé, odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné a je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

31. Rovnako ESĽP pripomína, že rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). 32. Judikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.

34. Najvyšší správny súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj rozhodnutia žalovanej a konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, zistil, že žalovaný správny orgán svoje rozhodnutie založil na dôvodoch, ktoré riadne a zvlášť pre žalobcu dostatočným spôsobom bližšie nezdôvodnil. 35. Žalobca primárne už v podanom odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu z 31. januára 2020 a následne v správnej žalobe namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v časti týkajúcej sa zmeny vymeriavacích základov za roky 2001, 2002 a 2003, ku ktorej žalovaná pristúpila po tom, čo mala preukázané, že v príslušných daňových priznaniach boli uvádzané aj príjmy z činnosti správcu konkurznej podstaty, dôvodiac, že túto činnosť správcu konkurznej podstaty nebolo možné v danej dobe považovať za samostatnú zárobkovú činnosť na účely sociálneho poistenia. Krajský súd sa s týmto záverom žalovanej bez ďalšieho plne

Z odôvodnenia rozhodnutia žalovanej ďalej nevyplýva, aké konkrétne príjmy žalobcovi v rozhodnom období plynuli z výkonu činnosti správcu konkurznej podstaty. 36. Najvyšší správny súd ako nedostatočne argumentačne podložené vyhodnotil aj odôvodnenie žalovanej v časti, v ktorej žalovaná reagovala na námietku žalobcu, na základe ktorej sa žalobca domáhal výslovného uvedenia, na akom právnom základe bol vyhotovený opravný evidenčný list dôchodkového zabezpečenia. Rovnako zo strany žalovanej bude potrebné riadne objasniť tú skutočnosť, že Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov v mesiaci júl 2005 vykonala zmenu vo výške vymeriavacích základov za roky 2001, 2002, 2003, čo sa napokon odzrkadlilo vo vykonanej oprave evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia 13. októbra 2006, avšak z obsahu dávkového spisu vyplýva, že žalovaná ešte v liste „Informácia o stave individuálneho účtu poistenca“ z 20. augusta 2013 adresovanom žalobcovi na základe údajov zhromaždených v informačnom systéme Sociálnej poisťovne za roky 2001, 2002 a 2003 uvádzala osobné vymeriavacie základy v pôvodnej výške, t.j. pred vykonanou zmenou

37. Pokiaľ krajský súd v odôvodnení rozsudku uvádzal (zrejme vychádzajúc z e-mailového podania z 13. septembra 2019, prípadne z vyjadrenia žalovanej z 25. septembra 2019 k odvolaniu žalobcu podanému proti rozhodnutiu z 25. apríla 2019 a tiež z 12. júla 2019), že v mesiaci august 2005 bolo žalobcovi vrátené poistné, zaplatené bez právneho dôvodu z obdobia júl 2001 až december 2003, najvyšší správny súd uvádza, že táto skutočnosť doposiaľ nebola relevantným spôsobom preukázaná, čo však aj vzhľadom na výrokovú časť tohto rozsudku bude úlohou žalovanej v ďalšom konaní.

39. Zákon č. 461/2003 Z.z. v ustanovení § 209 vymedzuje obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia. Dôležitou súčasťou rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré nadväzuje na výrokovú časť rozhodnutia. Menovaný zákon zakotvuje povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Správny orgán musí v odôvodnení opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Na základe vyhodnotenia dôkazov správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti považuje za nepochybne zistené a aký je právny význam týchto skutočností.

XXX XXX XXXX X zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovanej postupovať v zmysle vyššie uvedeného a svoje rozhodnutie v dotknutej časti riadne a náležite odôvodniť. 41. V zmysle § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, orgán verejnej správy je viazaný právnym názorom kasačného súdu.

Opodstatnenosť takéhoto postupu vidí najvyšší správny súd v tom, že žalobca bol v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou, ktorá teda žalobcu zastupovala a v jeho mene, na jeho účet vykonávala jednotlivé úkony právnej služby, pričom jediným konateľom a spoločníkom advokátskej kancelárie bol práve žalobca. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobca bol v podstate v konaní de facto zastúpený samým sebou s tým, že aj úkony, ktoré v priebehu konania realizoval, museli mať zároveň rovnakú kvalitatívnu úroveň aj v prípade, ak by zastúpený nebol. Týmto teda došlo k popretiu samotnej podstaty právneho zastúpenia, ktoré primárne spočíva v poskytovaní právnej pomoci osobám pri efektívnom uplatňovaní, prípadne bránení ich práv, či už formou podávania návrhov, zastupovaním na pojednávaniach alebo inou zákonom predpísanou formou; účel právneho zastúpenia spočíva v zabezpečení zastúpenia „kvalifikovanejšou“ formou, pri ktorom možno predpokladať lepšie uplatňovanie alebo bránenie práva účastníka. V predmetnej veci však právne zastúpenie žalobcu postráda takto vymedzenú primárnu funkciu. Zároveň najvyšší správny súd dopĺňa, že aj advokát ako sporová

V predmetnej veci toto právo žalobcu porušené nebolo, keď jeho zastúpenie advokátskou kanceláriou bolo akceptované a s ňou ako s právnym zástupcom vo veci bolo konané. Nepriznanie nároku na náhradu trov je však následkom vyhodnotenia týchto trov ako neúčelne a nedôvodne vynaložených s primárnym akcentom na ten fakt, že žalobca je osoba s právnickým vzdelaním, ktorú v konaní zastupuje advokátska kancelária - obchodná spoločnosť, ktorej jediným konateľom a spoločníkom je samotný žalobca. S ohľadom na takto vymedzené dôvody a tiež s odkazom na dikciu § 163 SSP, podľa ktorej trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde, najvyšší správny súd rozhodol tak, že v konaní úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde voči žalovanej nepriznal.

V Bratislave dňa 30. augusta 2023