6Ssk/92/2022

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zo dňa 15. decembra 2021, č. k. 30S/143/2020-105, postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 3. augusta 2020, Číslo: PO/ BEZ/2020/4481, O-240/2020, ktorým žalovaný v zmysle § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 3. júna 2020, Číslo: IPZA_KHIP/ROZ/2020/772/7340, 178/2020-IZA-2.4/pok/R/T (ďalej len „prvostupňový orgán“ a „prvostupňové rozhodnutie“), ktorý na základe § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č.

2. Podľa názoru krajského súdu v posudzovanej veci bolo vykonaným dokazovaním nepochybne preukázané, že zamestnanci žalobcu - N. U., U. C. a U. E. vykonávali závislú prácu pre žalobcu dňa 26. 03. 2019 o 10:00 hod. na kontrolovanom pracovisku GLOVIS SLOVAKIA s.r.o. areál KIA MOTORS SLOVAKIA, keď bol spísaný zoznam kontrolovaných osôb prvostupňovým orgánom, ktorý kontrolované fyzické osoby potvrdili svojím podpisom. Vzhľadom na závery vyplývajúce zo skutkových zistení správneho orgánu mal krajský súd za to, že bolo preukázané, že žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania vyplývajúci z § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. tak, ako to uviedol vo výroku svojho rozhodnutia prvostupňový

osoby. Podľa názoru krajského súdu prvostupňový orgán ani žalovaný nevybočil z medzí správneho uváženia ani pri zohľadnení kritéria, ktoré upravuje § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 125/2006 Z.z., keď sa s týmto kritériom vysporiadal s poukazom na počet zamestnávaných zamestnancov (3) s poukazom na skutočnosť, že nelegálne zamestnávanie v posudzovanom prípade bolo zistené u troch zamestnancov.

Správny orgán tiež náležite argumentoval, aj pokiaľ išlo o vyhodnotenie kritéria rizík, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, ktoré označil za irelevantné dôvodiac, že pokuta sa ukladá za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania a inšpekcia práce nebola zameraná na kontrolu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Prvostupňový orgán reagoval v odôvodnení svojho rozhodnutia aj na ustanovenie § 19 ods. 6 písm. e/ zákona č. 125/2005 Z. z. s odôvodnením, že ako na priťažujúcu okolnosť prihliadol na skutočnosť, že žalobcovi bola dňa 20. 08. 2019 rozhodnutím, Číslo: 284/2019-IZA-2.4/ pok/R/T uložená pokuta za zistené porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania.

svoj účel. Pokuta vo výške 7.500,- eur je v prípade účastníka konania primeraná, plní funkciu výchovnú aj represívnu. Pokiaľ žalobca uvádzal, že uložená pokuta nie je „absolútne primeraná a neodzrkadľuje mieru závažnosti v správnom konaní žiadnym spôsobom nepreukázaného protiprávneho konania účastníka konania“ a uloženie pokuty v celkovej výške 7.500,- eur je absolútne neprimerané a pre žalobcu a jeho zamestnancov má negatívny dopad, krajský súd poznamenal, že ukladanie pokút za správne delikty sa deje vo sfére voľného správneho uváženia (diskrečného práva) správneho orgánu, teda v zákonom dovolenej voľnosti správneho orgánu rozhodnúť vo vymedzených hraniciach, resp. voliť niektoré z viacerých možností riešení, ktoré zákon dovoľuje. Na rozdiel od posudzovania otázok zákonnosti, ktorými sa súd musí pri posudzovaní v správnej veci k žalobnej námietke zaoberať, je oblasť správnej diskrécie súdnej kontrole prakticky uzatvorená. Podrobiť voľné správne uváženie súdnemu prieskumu pri hodnotení zákonnosti rozhodnutí možno len potiaľ, pokiaľ správny orgán prekročil zákonom stanovené medze tohto uváženia, vybočil z nich alebo správne uváženie

V posudzovanom konkrétnom prípade vzhľadom na absenciu návrhu žalobcu na uplatnenie sankčnej moderácie v intenciách citovaného § 198 ods. 1 SSP bol krajský súd oprávnený hodnotiť námietku žalobcu týkajúcu sa neprimeranosti výšky uloženej sankcie, vychádzajúc z vyššie uvedených právno- teoretických postulátov, len z hľadiska zákonnosti.

Rovnako ani s tvrdením, že žalobca konal v súlade s § 57 ods. 1 Zákonníka práce, a preto by malo ísť o vyslanie zamestnancov na pracovnú cestu podľa § 57 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. Krajský súd uzavrel, že žalobca žiadne dôkazy o vyslaní svojich zamestnancov nepredložil, a túto skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázal, preto to zostáva len v rovine jeho tvrdenia. Zároveň krajský súd poukázal na ustanovenia § 23a ods. 1 písm. u/ zákona č. 5/2004 Z. z., ktoré umožňuje zamestnávateľovi zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý bude zamestnaný na určené obdobie na účely jeho zaškolenia, najviac na šesť po sebe nasledujúcich týždňov v kalendárnom roku, ak ide o výkon zamestnania s nedostatkom pracovnej sily v okrese podľa § 12 písm. ai/, a ktorý má podanú žiadosť o udelenie prechodného pobytu na účel zamestnania na to isté pracovné miesto.

Miesto výkonu pracovného pomeru bolo evidované u všetkých fyzických osôb až ku dňu 07. 04.

7. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť prostredníctvom svojho právneho zástupcu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom. 8. Namietal, že na základe vykonanej inšpekcie práce, prvostupňový orgán a žalovaný prišiel vo veci žalobcu k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vo veci uloženia pokuty za porušenie povinnosti vyplývajúcich z právnych predpisov, spočívajúce v porušení § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. c/ zákona č. 82/2005 Z. z., konkrétne porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 26. 03. 2019 o 10:00 hod. na kontrolovanom pracovisku - GLOVIS SLOVAKIA s.r.o. areál KIA MOTORS SLOVAKIA využíval závislú prácu štátnych príslušníkov tretej krajiny - N. U., U. C. a U. E., ktorí v uvedený deň vykonávali závislú prácu ako operátori výroby podľa potreby žalobcu, pričom žalobca nesplnil podmienky v zmysle § 23a ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. Uviedol, že žalovaný dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho zistenia sú v celom rozsahu nejasné, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné a rozhodnutie vo veci uloženia pokuty za porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 2 ods. 1 písm. a/ bod 4 zákona č. 125/2006 Z. z., konkrétne spočívajúce v porušení § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a je v plnom rozsahu nesprávne a neodôvodnené. Žalobca je presvedčený, že nedošlo k porušeniu povinnosti spočívajúce v porušení § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. c/ zákona č. 82/2005 Z. z., pretože bolo nesporne preukázané, že uvedení zamestnanci boli v pracovno-právnom vzťahu so žalobcom a ten si voči nim plnil všetky povinnosti. 9. Žalobca uviedol, že uvedených zamestnancov zamestnal za účelom zaškolenia tak, ako to vyplýva z predložených pracovných zmlúv, a zároveň sa jednalo o výkon zamestnania s nedostatkom pracovnej sily v okrese podľa § 12 písm. ai/ zákona č. 5/2004 Z. z., zároveň títo zamestnanci mali podanú žiadosť o udelenie prechodného pobytu na účel zamestnania na to isté pracovné miesto na príslušnom oddelení cudzineckej polície. Tiež namietal nesprávny výklad § 23a ods. 1 písm. u/ zákona č. 5/2004 Z. z. zo strany krajského súdu, pretože pod pojmom „to isté pracovné miesto“ má zákonodarca na mysli druh práce, pracovné zaradenie, čomu má zodpovedať aj skutočnosť, že sa jedná o výkon zamestnania s nedostatkom pracovnej sily v okrese a v žiadnom prípade zákonodarca nemá na mysli pracovné miesto ako miesto výkonu práce. 10. Ďalej poukázal, že žiaden právny predpis nezakazuje dočasné vyslanie zamestnanca na pracovnú cestu v prípade dočasnej potreby zaškolenia zamestnanca na inom pracovisku, ako je pravidelných pracoviskom tak, ako tomu bolo aj v predmetnom prípade. Pričom obe miesta, či Rajec alebo Teplička nad Váhom sa nachádzajú v rovnakom okrese, preto sa jednalo o výkon zamestnania s nedostatkom pracovnej sily v okrese podľa § 12 písm. ai/ zákona č. 5/2004 Z. z. 11. Vo vzťahu k výške udelenej pokuty žalobca uviedol, že prvostupňový orgán, resp.

17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 18. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 19. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 20. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 21. Podľa § 6 ods. 2 písm. b/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach správneho trestania. 22. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 3. augusta 2020, Číslo: PO/BEZ/2020/4481, O-240/2020, ktorým žalovaný v zmysle § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie prvostupňového orgánu zo dňa 3. júna 2020, Číslo: IPZA_KHIP/ROZ/2020/772/7340, 178/ 2020-IZA-2.4/pok/R/T, ktorý na základe § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z.

23. Podľa § 194 ods. 1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. 24. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 25.

Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať. 26. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ bod 4 zákona č. 125/2006 Z. z., inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. 27.

28. Podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z., inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2000 eur do 200000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5000 eur.

30. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z., právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3.

32. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 82/2005 Z. z., nelegálne zamestnávanie je aj zamestnávanie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky v rozpore s osobitným predpisom a ktorý vykonáva závislú prácu.

34. Podľa § 23a ods. 1 písm. u/ zákona č. 82/2005 Z. z., zamestnávateľ môže zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý bude zamestnaný na určené obdobie na účel jeho zaškolenia, najviac na šesť po sebe nasledujúcich týždňov v kalendárnom roku, ak ide o výkon zamestnania s nedostatkom pracovnej sily v okrese podľa § 12 písm. ai/, a ktorý má podanú žiadosť o udelenie prechodného pobytu na účel zamestnania spolu so všetkými náležitosťami podľa osobitného predpisu na to isté pracovné miesto.

prvostupňový orgán konštatoval porušenie § 2 ods. 2 písm. c/ zákona č. 82/2005, lebo neboli splnené podmienky na ich zamestnávanie podľa § 23a ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. a udelil mu pokutu vo výške 7.500,- eur, zároveň bol pred prvostupňovým rozhodnutím vyhotovený protokol č. IZA-126-40-2.4/P-A24,28-19 zo dňa 09. 07. 2019, ktorý bol prerokovaný dňa 09. 07. 2019 s konateľom žalobcu]; - na odvolanie žalobcu žalovaný ako druhostupňový (odvolací) správny orgán rozhodnutím zo dňa 3. augusta 2020, Číslo: PO/BEZ/2020/4481 O-240/2020 odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietol a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie zo dňa 3. júna 2020 [žalovaný v napadnutom rozhodnutí potvrdil správnosť postupu prvostupňového orgánu vo vzťahu k udeleniu pokuty a konštatovaniu nelegálneho zamestnávania zo strany žalobcu, pričom vo vzťahu k § 23a ods. 1 písm. u/ zákona č. 5/2004 Z. z. uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že kontrolované fyzické osoby, ktoré sú štátnymi príslušníkmi tretej

žalobcu; v predmetnom liste spoločnosť uviedla, „aby ste akékoľvek porušenia vo vzťahu k uvedeným pracovníkom uplatňovali voči našej spoločnosti JOB4PEOPLE, doo nakoľko spoločnosť MIX SK, s.r.o. bola iba konečným užívateľom poskytovania služieb vyplývajúcich zo zmluvy.

§ odpoveď zo strany Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina zo dňa 24. 06. 2019, v rámci ktorej bolo potvrdené, že spomínaní pracovníci z tretích krajín neoprávnene vykonávali závislú prácu na mieste výkonu práce, ktoré sa nezhodovalo s miestom uvedeným na informačnej karte na výnimku písmena „u“, zároveň žalobca neuviedol zmenu miesta výkonu práce a údaje v informačnej karte musia byť totožné s údajmi v prísľube a v žiadosti o prechodný pobyt na

rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. 37. Žalobca primárne namietal nesprávne právne posúdenie ustanovenia § 23a ods. 1 písm. u/ zákona č. 5/2004 Z. z. zo strany krajského súdu a tiež nedostatočné odôvodnenie výšky uloženej pokuty.

Obdobne tiež pre danú vec nie je relevantné, že dotknutí zamestnanci žalobcu boli zároveň zamestnancami inej spoločnosti so sídlom v Srbsku, preto aj podanie zo strany tejto spoločnosti je nedôvodné. Prvostupňový orgán, resp. žalovaný kontroloval podmienky zamestnávania štátnych príslušníkov tretích krajín vo vzťahu k žalobcovi, ako ich zamestnávateľovi, a preto ten mal zabezpečiť splnenie podmienok, ktoré sú vyžadované právnou úpravou zákona č. 5/ 2004 Z. z. týkajúca sa zamestnávania štátnych príslušníkov tretích krajín. 39. Žalovaný, resp. prvostupňový orgán na základe vykonanej kontroly v spoločnosti (kontrolované pracovisko) GLOVIS SLOVAKIA, s.r.o. zistil, že došlo k porušeniu zákazu nelegálneho zamestnávania zo strany žalobcu, najmä z dôvodu, že neboli splnené podmienky ustanovené v § 23a ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z., ktoré bližšie upravujú zamestnávanie štátnych príslušníkov tretích krajín. Porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania spočívalo najmä v tom, že zamestnanci žalobcu vykonávali zárobkovú činnosť na inom mieste výkonu práce ako

Pre úplnosť je potrebné uviesť, zhodne ako tak urobil aj krajský súd, že v informačnej karte sa nachádzalo miesto výkonu práce - Fučíkova 335/2, Rajec. Uvedenú skutočnosť potvrdil vo svojej odpovedi prvostupňovému orgánu aj príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, a zároveň kópie týchto informačných kariet spomínaných zamestnancov boli doložené aj v administratívnom spise prvostupňového orgánu, resp. žalovaného. Zároveň je nevyhnutné doplniť, že za každé a práve aktuálne miesto výkonu práce, má byť podaný formulár informačnej karty na príslušnom úrade práce, sociálnych vecí a rodiny.

Z predložených pracovných zmlúv uzatvorených medzi žalobcom a spomínanými štátnymi príslušníkmi tretích krajín nebolo preukázané, že žalobca môže vyslať zamestnanca na iné pracovné miesto. Zároveň žalobca ani nepredložil žiadnu dohodu o vyslaní týchto zamestnancov, ani netvrdil, že takéto dohody uzatvorené medzi ním a zamestnancami existujú.

Rajec. 40. Obdobne bolo príslušným úradom práce, sociálnych vecí a rodiny potvrdené, že v čase vykonanej kontroly sa zamestnanci nenachádzali v mieste, ktoré sa malo zhodovať s miestom uvedeným na informačnej karte na výnimku písmena „u“. Žalobcovi tak nič nebránilo, aby vykonal zmenu miesta výkonu práce na príslušnom úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, pretože ak by nebolo potrebné zaznamenávať zmenu súvisiacu so zmenou miesta výkonu práce štátnych príslušníkov tretích krajín, tak ako to nepriamo naznačuje žalobca, vytratil by sa aj samotný účel v podávaní takýchto informačných kariet, keďže by bolo v zásade jedno, kde by osoba vykonávala činnosť, dôležité by bolo pracovné miesto v zmysle pracovnej pozície. S takýmto konštatovaním sa však nemožno stotožniť. Zároveň by sa stratil význam uvádzania miesta výkonu práce v informačnej karte štátneho príslušníka tretej krajiny uvedeného v § 23a ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z., pretože v podstate by tieto osoby mohli pracovať kdekoľvek bez nahlasovania týchto informácií príslušnému úradu práce, sociálnych vecí a

Nadväzne však na okolnosti tu prejednávanej veci týkajúce sa zásadne zamestnávania štátnych príslušníkov tretích krajín je potrebné dodať, že režim zamestnávania štátnych príslušníkov tretích krajín podlieha inému režimu, ako je to v prípade občanov

ponímaní, a to práve s ohľadom na špecifiká spojené so zamestnávaním štátnych príslušníkov tretej krajiny. 41. V neposlednom rade, najvyšší správny súd ešte poukazuje vzhľadom na argumentáciu žalobcu, konkrétne na § 23a ods. 1 písm. u/ zákona č. 5/2004 Z. z. v spojení s § 12 písm. ai/ uvedeného zákona, a to, že zamestnávateľ môže zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý bude zamestnaný na určené obdobie na účel jeho zaškolenia, najviac na šesť po sebe nasledujúcich týždňov v kalendárnom roku, ak ide o výkon zamestnania s nedostatkom pracovnej sily v okrese podľa § 12 písm. ai/, a ktorý má podanú žiadosť o udelenie prechodného pobytu na účel zamestnania spolu so všetkými náležitosťami podľa osobitného predpisu na to isté pracovné miesto. Spornou v danom prípade nebola možnosť využitia zaškolenia pre dotknutých zamestnancov žalobcu, ale naopak ním bolo miesto výkonu práce, a to konkrétne nesúlad týchto údajov s údajmi, ktoré vyplynuli z pracovných zmlúv, ale aj s údajmi, ktoré boli poskytnuté žalobcom príslušnému úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.

42. Okrem vyššie uvedenej námietky, žalobca v kasačnej sťažnosti namietal, že prvostupňový orgán, resp. žalovaný nepridelil správnemu deliktu primeranú výšku sankcie, pričom výšku sankčného postihu dostatočne a spoľahlivo neodôvodnil, tak ako to vyžaduje § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. prihliadajúc pri odôvodňovaní jeho výšky i na aplikačnú prax súdov v správnom súdnictve. S uvedením sa však najvyšší správny súd nestotožnil.

súd. 43. Záverom tak možno zhrnúť, že najvyšší správny súd argumentáciu žalobcu, v prejednávanom prípade vyhodnotil ako nedôvodnú, keď bolo na základe dôkazov preukázané, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu zákazu nelegálneho zamestnávania vo vzťahu k zamestnávaniu štátnych príslušníkov tretích krajín, pretože dotknutí zamestnanci žalobcu sa nachádzali na inom mieste výkonu práce, tak ako to deklaroval žalobca pred príslušným úradom práce, sociálnych vecí a rodiny. Tvrdenia žalobcu, že v danom prípade šlo o vyslanie za účelom zaškolenia nebolo možné akceptovať, keďže žalobca o uvedenom nepredložil žiadne doklady, ani zo skôr predložených dokladov uvedená skutočnosť nebola preukázaná, preto jeho vyjadrenia ostali len v rovine tvrdení. 44. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, najvyšší správny súd vyhodnotil podanú kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú, keď námietky v nej uvedené neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

46. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.