6Ssk/98/2023

1. Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 29Sa/7/2022-13 zo dňa 2. februára 2023 (ďalej len „napadnuté uznesenie“ a „krajský súd“) odmietol žalobu žalobcu ako neprípustnú, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 04. 10. 2022, Číslo: XXX XXX XXXX X vo veci zamietnutia jeho žiadosti o starobný dôchodok.

3. Z podanej správnej žaloby mal krajský súd preukázané, že žalobca žiadal zrušenie rozhodnutia žalovanej zo dňa 04. 10. 2022, Číslo: XXX XXX XXXX X (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktoré je rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Súd po preštudovaní spisu ďalej zistil, že žalobca podal voči rozhodnutiu správneho orgánu odvolanie v lehote určenej v poučení napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo prílohou žaloby.

V správnom konaní je ním odvolanie. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe, v prípade napadnutého prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu ide o rozhodnutie, ktoré samo o sebe nemôže byť predmetom preskúmavania súdom (Najvyšší súd SR, sp. zn. 8Sžf/91/2014). Z toho dôvodu krajský súd nemohol predmetné rozhodnutie preskúmať, a teda nemohol o ňom ani rozhodnúť. Keďže v tomto konaní nebol daný spôsobilý predmet prieskumu, súd bol povinný žalobu odmietnuť.

6. Proti napadnutému uzneseniu v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť žalobca z dôvodu, že nesprávnym procesným postupom správneho súdu mu nebolo umožnené využiť jeho procesné práva (právo konania za jeho účasti, právo na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom), čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Zároveň dodal, že jeho žaloba bola nezákonne odmietnutá. Žalobca namietal, že krajský súd rozhodol bez nariadenia verejného konania a zároveň bolo porušené jeho právo na starobný dôchodok, ktoré je garantované Dohovorom č. 128, Európskym dohovorom na ochranu základných ľudských práv a slobôd, ale aj právnym poriadkom Slovenskej republiky. Poukázal, že § 137 ods. 1 SSP umožňuje súdu prejednať vec bez nariadenia pojednávania, týmto však dochádza k porušovaniu zásady verejnosti súdneho konania, ktorá nie je iba v záujme účastníkov, ale aj v záujme celej verejnosti, pretože je to jedným z rozhodujúcich momentov pre nastolenie dôvery vo výkon spravodlivosti. Tým, že sa nekonalo verejné pojednávanie došlo k tomu, že žalobca ako účastník konania nebol súdom riadne vypočutý a nemohol sa vyjadriť k vykonaným dôkazom,

XXX XXX XXXX X. Uviedla, že dôvody, ktoré žalobca v kasačnej sťažnosti uviedol, nepovažuje za dôvodné a v celom rozsahu sa stotožnila s právnym názorom krajského súdu. Zároveň uviedla, že žalobca proti napadnutému rozhodnutiu podal odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím generálneho riaditeľa žalovanej zo dňa 12. 01. 2023, ktoré bolo doručené žalobcovi elektronicky 20. 01. 2023.

9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania, dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

11. Podľa § 7 písm. a/ SSP, správne súdy nepreskúmavajú právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník konanie pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis; povinnosť vyčerpať všetky riadne opravné prostriedky sa nevzťahuje na prokurátora a zainteresovanú verejnosť, ak táto nebola na podanie riadneho opravného prostriedku oprávnená.

13. Podľa § 181 ods. 1 SSP, fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje

16. Podľa § 461 SSP, kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. 17. Z obsahu súdneho spisu mal najvyšší správny súd preukázané nasledovné skutočnosti. Žalobca sa podanou správnou žalobou domáhal súdneho prieskumu rozhodnutia žalovanej zo dňa 04. 10. 2022, Číslo: XXX XXX XXXX X (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o starobný dôchodok. Žalobcova žiadosť o starobný dôchodok bola prvostupňovým rozhodnutím zamietnutá z dôvodu, že neboli splnené podmienky nároku na starobný dôchodok, a to konkrétne nesplnenie podmienky potrebného počtu rokov dôchodkového poistenia na vznik nároku na starobný dôchodok (žalobca ku dňu dosiahnutia dôchodkového veku, t. j. 10. mája 2022 získal 5.276 dní obdobia dôchodkového poistenia, t. j. 14 rokov a 166 dní obdobia dôchodkového poistenia, pozn. súdu). Žalobca proti prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie (uvedená skutočnosť vyplynula z podanej správnej žaloby, pozn. súdu), o ktorom rozhodol generálny riaditeľ žalovanej rozhodnutím zo

18. Najvyšší správny súd poukazuje, že konanie v správnom súdnictve je založené na dispozičnej zásade, v zmysle ktorej konanie súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je možné začať len na základe žaloby, a súčasne je na samom žalobcovi, aby určil predmet súdneho prieskumu. To však neznamená, že žalobca môže označiť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci a správny súd musí takto označené rozhodnutie podrobiť súdnemu prieskumu. Ustanovenie § 7 SSP upravuje, ktoré rozhodnutia a opatrenia orgánov verejnej moci sú vylúčené zo súdneho prieskumu. 19.

Zo znenia tohto ustanovenia je zrejmé, že ak účastník konania použil prípustný opravný prostriedok, môže správnu žalobu podať až proti rozhodnutiu toho orgánu, ktorý je príslušný rozhodnúť o ňom (bližšie pozri, rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Ssk/71/2021).

bolo žalobcovi oznámené rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej o jeho odvolaní, začala plynúť dvojmesačná lehota podľa § 181 ods. 1 SSP. 20. Tiež nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že žaloba, ktorou sa domáhal svojho práva na starobný dôchodok nemôže byť odmietnutá, čo má vyplývať aj z judikatúry Ústavného súdu SR, keď podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR ,,Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“ V danom prípade nebola žalobcova žaloba vylúčená z prieskumu súdom, pretože bolo na žalobcovi, aby sa tohto súdneho prieskumu riadne domáhal, pričom práve žalobca označil nespôsobilý predmet súdneho prieskumu, pre ktorý nemohol krajský súd o žalobe ďalej konať. Žalobca nesplnil procesné podmienky, ktoré zákon (Správny súdny poriadok) ustanovuje ako predpoklad konania o správnej žalobe, krajský súd nemohol vec meritórne prejednať bez ohľadu na to, či sa konanie týka základného práva. Nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak správny

Správny súd rozhoduje uznesením, ak nerozhoduje vo veci samej, pričom podanie vo veci samej je podľa žalobcu najmä žaloba. Najvyšší správny súd uvádza, že napadnuté uznesenie krajského súdu je procesným rozhodnutím, v rámci ktorého sa konanie končí bez meritórneho preskúmania veci.

23. Záverom najvyšší správny súd zdôrazňuje, že žalobca podal žalobu proti rozhodnutiu žalovanej zo dňa 04. 10. 2022, Číslo: XXX XXX XXXX, ktoré mu bolo doručené podľa jeho vyjadrenia dňa 25. 10. 2022. V predmetnom rozhodnutí bol žalobca poučený, že proti tomuto rozhodnutiu môže podať v lehote 30 dní od jeho doručenia odvolanie, pričom žalobca uvedenú možnosť využil. Odvolanie proti rozhodnutiu zo dňa 04. 10. 2022 podal dňa 08. 11. 2022. Následne dňa 20. 12. 2022 (v čase prebiehajúceho odvolacieho konania) podal správnu žalobu a žiadal zrušiť rozhodnutie zo dňa 04. 10. 2022. Z vyjadrenia žalovanej ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyplynulo, že o odvolaní žalobcu zo dňa 08. 11. 2022 rozhodol generálny riaditeľ žalovanej rozhodnutím zo dňa 12. 01. 2023 (žalobcovi doručené elektronicky 20. 01. 2023). Krajský súd odmietol správnu žalobu žalobcu napadnutým uznesením zo dňa 02. 02. 2023 (doručené žalobcovi 07. 03. 2023). Žalobca tak aj z obsahu rozhodnutia generálneho riaditeľa

24. Najvyšší správny súd zároveň uvádza, že „obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania“. Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ÚS SR základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 111/2017-17 zo dňa 8. marca 2017). Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší správny súd námietky žalobcu proti napadnutému uzneseniu krajského súdu považoval za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský súd tak rozhodol správne, ak v danom prípade odmietol žalobu žalobcu podanú proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovanej.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.