6Svk/11/2021
ECLI:SK:NSSSR:2022:4016200628.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- 23S/5/2017
- IČS
- 4016200628
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske združenie, so sídlom Tulčík č. 310, IČO: 313 03862, právne zastúpený: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Ľ. Štúra 1, Bratislava, IČO: 421 81810, za účasti: 1. Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, so sídlom Tajovského 28B, Banská Bystrica, zastúpený JUDr. Martinom Dianiškom, advokátom so sídlom Slnečná 42, Banská Bystrica, 2. PRALES, občianske združenie, so sídlom Odtrnovie 563, Rosina, IČO: 42071879, 3. Združenie domových samospráv, občianske združenie, so sídlom Rovniankova 1667/14, Bratislava, IČO: 31820174, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 6878/2016-6.3 zo dňa 6. septembra 2016, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/5/2017-170 zo dňa 26. júla 2017, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/5/2017-170 zo dňa 26. júla 2017 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 6878/ 2016-6.3 zo dňa 6. septembra 2016 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému právo na úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania pred správnymi súdmi. III. Účastníkom 1. až 3. právo na náhradu trov konania pred správnymi súdmi nepriznáva .
Odôvodnenie
I.
1. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 23S/5/2017-170 zo dňa 26. júla 2017 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 6878/2016-6.3 zo dňa 06. septembra 2016. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 167 ods. 1 a § 169 SSP tak, že žalobcovi ani ďalším účastníkom konania ich náhradu nepriznal.
2. Rozhodnutím č. 6878/2016-6.3 zo dňa 06. septembra 2016 žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa - Okresného úradu Banská Bystrica, odboru starostlivosti o životné prostredie č. OU-BB-OSZP1-2016/012283-SP zo dňa 31. mája 2016, ktorým na základe žiadosti Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky zo dňa 10. marca 2016 žiadateľovi vydal súhlas podľa § 16 ods. 2 v znení § 14 ods. 2 písm. d/ zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 543/2002 Z. z.“) na let lietadlom, ktorého výška letu je menšia ako 300 m nad najvyššou prekážkou v okruhu 600 m od lietadla, a podľa § 67 písm. h/ tohto zákona povolil výnimku zo zákazov ustanovených v § 16 ods. 1 písm. a/ v znení § 15 ods. 1 písm. e/, § 16 ods. 1 písm. b/ a § 16 ods. 1 písm. i/ tohto zákona na rozorávanie
existujúcich trvalých trávnych porastov a rúbanie drevín, na zásah do lesného porastu a poškodenie vegetačného a pôdneho krytu a na umiestnenie stavby v súvislosti s vybudovaním zariadenia - stavby vyhliadkovej veže v národnej prírodnej rezervácii Zadná Poľana na parcele
KN-C XXXXX/Xvk. ú. V. a podľa § 82 ods. 12 tohto zákona určil podrobnejšie podmienky vykonávania činnosti zabezpečujúce ochranu prírody a krajiny. 3. Krajský súd zo žalobných bodov uvedených v správnej žalobe zistil, že žalobca sa domáhal ochrany záujmov v oblasti životného prostredia, konkrétne ochrany prírody a krajiny v územiach, v ktorých platí zvýšený stupeň ochrany. V tejto súvislosti poukázal na to, že základným predpokladom pre úspešnosť správnej žaloby je, že administratívnym rozhodnutím, proti ktorému žalobca podanou správnou žalobou brojil, bol ukrátený na svojich subjektívnych právach (§ 178 ods. 1 SSP), alebo bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia (§ 178 ods. 3 SSP). V posudzovanom prípade bol rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa, v spojení s druhostupňovým rozhodnutím, udelený súhlas a povolené výnimky zo zákazov v súvislosti s výstavbou vyhliadkovej veže, ktorá mala byť umiestnená v území s piatym stupňom ochrany podľa zákona č. 543/2002 Z. z., v území, ktoré je národnou prírodnou
rezerváciou, biosferickou rezerváciou, chráneným vtáčím územím a územím európskeho významu. Povoľované činnosti bol žiadateľ - ďalší účastník konania 1. oprávnený vykonávať v období od 01. mája 2016 do 31. decembra 2016, teda na toto obdobie bola stanovená platnosť povolenia. Z vyjadrenia účastníkov konania na pojednávaní vyplynulo, že v období platnosti povolenia nebola výstavba veže realizovaná a nezačalo sa s výkonom žiadnych
prác. Preskúmavané rozhodnutia podľa názoru správneho súdu nezasiahli do žiadnych práv a chránených záujmov, konkrétne ani do záujmov na ochrane prírody a krajiny, pretože nimi povolená činnosť nebola realizovaná. Keďže platnosť povolenia uplynula, preskúmavané rozhodnutia tak nie sú spôsobilé ukrátiť akékoľvek práva a záujmy ani v budúcnosti.
Správny súd tak za najpodstatnejší dôvod pre zamietnutie správnej žaloby považoval ten, že preskúmavané rozhodnutia žiadnym spôsobom nezasiahli do akýchkoľvek práv a záujmov, pretože nimi povolená činnosť nebola realizovaná, a vzhľadom na uplynutie času, na ktorý boli výnimky a súhlas v území s piatym stupňom ochrany udelené, ani v budúcnosti nie sú spôsobilé privodiť zásah do akýchkoľvek práv a právnom chránených záujmov.
V nadväznosti na uvedenú argumentáciu správny súd poukázal aj na závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/87/2014 zo dňa 17. decembra 2015, kde sa Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací vysporiadaval so skutočnosťou, že preskúmavané rozhodnutie (vydané taktiež v režime zákona č. 543/2002 Z. z.) v priebehu odvolacieho konania stratilo platnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že ak by došlo k zrušeniu preskúmavaného rozhodnutia, ktoré v priebehu súdneho konania stratilo platnosť, žalovaný by musel správne konanie podľa § 82 ods. 9 písm. a/ v spojení s § 89 ods. 3 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z. z. zastaviť. Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že: „Rozhodnutie správneho orgánu nemožno súdom zrušiť vtedy, ak sa nemôže v ďalšom konaní privodiť vecne iné, či výhodnejšie postavenie pre účastníka.“ 4. Ďalej sa správny súd v prejednávanej veci zaoberal žalobnou námietkou, ktorej podstatou bolo tvrdenie, že udeleniu súhlasu malo predchádzať vypracovanie odborného stanoviska
podľa § 28 ods. 4 zákona č. 543/2002 Z. z. Sporným sa v posudzovanej veci stalo to, či odborné stanovisko v zmysle tohto ustanovenia má orgán verejnej správy prvého stupňa vydať vždy (a v ňom posúdiť, či môže ísť o významný vplyv na dotknuté územia v dôsledku realizácie zamýšľaného plánu alebo projektu), alebo či v prípade, že dôjde k záveru, že predmetná činnosť (realizovaná na základe plánu alebo projektu) nebude mať na dotknuté územie významný vplyv, odborné stanovisko nie je potrebné vypracovať.
5. Dal do pozornosti, že právna úprava v ustanovení § 28 ods. 4 zákona č. 543/2002 Z. z. je výsledkom transpozície Smernice Rady 92/43/EHS o ochrane biotopov, voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín zo dňa 21. mája 1992 (ďalej len „Smernica“).
Správny súd pri výklade ustanovenia § 28 zákona č. 543/2002 Z. z. vychádzal tak z textu uvedenej Smernice, ako aj z Metodickej príručky k ustanoveniam článkov 6.3 a 6.4 Smernice, vypracovanej Európskou komisiou, Riaditeľstvom pre životné prostredie.
Z úvodných ustanovení Metodickej príručky vyplýva, že hodnotenia podľa článkov 6.3 a 6.4 Smernice sú vyžadované tam, kde plán alebo projekt môže mať významný dopad na lokality sústavy NATURA 2000, pričom termín hodnotenia sa na účely príručky používa vo význame „hodnotenie vplyvov na životné prostredie“ (EIA).
6. Správny súd dospel k záveru, že postup pri rozhodovaní o povolení činností v chránených územiach, upravený v § 28 zákona č. 543/2002 Z. z., je potrebné v spojení so Smernicou a príručkou k nej vykladať tak, že nie v každom prípade sa má vypracovať odborné stanovisko, ale len v tých prípadoch, keď povoľovaná činnosť môže mať na chránené územia významný
vplyv. Konajúci orgán je oprávnený v niektorých prípadoch vyhodnotiť, že predmetná činnosť nebude mať významný vplyv na chránené lokality už na základe podkladov predložených žiadateľom (projekt), prípadne v spojení s informáciami, ktoré sú mu ako odbornému subjektu známe z jeho činnosti, taktiež v spojení s bežne publikovanými a dostupnými informáciami. Tento záver nič nemení na tom, že rozhodnutie o tom, že povoľovaná činnosť nebude mať významný vplyv, musí byť preskúmateľné a dostatočne odôvodnené, zohľadňujúc osobitosti konkrétneho prípadu.
7. V zmysle uvedených záverov mal správny súd za to, že orgány verejnej správy nepochybili, keď v predmetnom administratívnom konaní nebolo vypracované odborné stanovisko a vychádzali zo Záznamu o nezistení významných účinkov, ktorý je aj v zmysle Metodickej príručky bežný spôsob ukončenia prvej etapy konania pri nezistení významných účinkov na chránené lokality (str. 22 Metodickej príručky). Z administratívneho spisu je zrejmé, že Záznamy o nezistení významných vplyvov boli vypracované Štátnou ochranou prírody
Slovenskej republiky, Správou Chránenej krajinnej oblasti Poľana podľa vzorových formulárov uvedených v Metodickej príručke. Predmetom vyhodnocovania bol dopad činností, ktoré žiadateľ žiadal povoliť na chránené vtáčie územie, ako aj na územie európskeho
významu. Závery o nezistení významných vplyvov sú preskúmateľné a z predložených formulárov je zrejmé, čo bolo predmetom hodnotenia, aké malo byť zloženie a umiestnenie stavby, aký mal byť postup pri jej realizácii, aké podmienky s ohľadom na ochranu rastlín a živočíchov bolo potrebné dodržať, aj konkrétny popis jednotlivých druhov živočíchov a rastlín, ktoré mohli byť krátkodobo, počas výstavby, dotknuté. Bol konštatovaný čiastočný záber malej plochy na trase turistického chodníka, s rušením živočíchov len krátkodobo, počas prepravy materiálu a realizácie stavby. Celková realizácia bola podmienená dodržiavaním podmienok, ktoré zohľadňovali záujem na ochrane prírody a krajiny tým, aby boli v čo najmenšej miere dotknuté živočíchy a rastliny v bezprostrednom okolí.
8. Taktiež uviedol, že samotná Smernica pamätá na to, že právne úpravy členských štátov sú rôzne a sú v nich rôzne inštitúcie ochrany prírody a krajiny, s ktorými má povoľujúci orgán konať. V predmetnom prípade nastala určitým spôsobom neštandardná situácia, že screeningové formuláre a stanovisko k udeleniu súhlasu a povoleniu výnimiek podala v priebehu administratívneho konania organizačná zložka samotného žiadateľa.
Ani túto skutočnosť však správny súd nepovažoval za spôsobilú privodiť nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. Je nepochybné, že Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky je ako príspevková organizácia, zriadená Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky, odbornou organizáciou, ktorej poslaním podľa § 65a ods. 2 písm. v/ zákona č. 543/2002 Z. z. je aj vypracovanie odborných stanovísk pre štátne orgány. Nie je vylúčené, aby Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky realizovala v súlade so záujmami ochrany prírody a krajiny rôzne projekty v chránených lokalitách a zároveň predkladala odborné stanovisko. Ide o odbornú organizáciu, ktorej zamestnanci, pôsobiaci v jednotlivých organizačných zložkách, najlepšie poznajú pomery týchto lokalít, pretože ich dlhodobo monitorujú. Za dôležité v prejednávanom prípade navyše správny súd považoval to, že žiadny z účastníkov administratívneho konania nenamietal a nerozporoval závery v záznamoch - výsledkoch screeningu, a na spochybnenie ich správnosti nenavrhol vykonať žiadne dôkazy.
9. Pokiaľ ide o námietku o neudelení výnimky podľa § 16 ods. 1 písm. i/ zákona č. 543/ 2002 Z. z. správny súd k tejto uviedol, že rozsah konania pred orgánom verejnej správy určuje účastník konania, ktorý konanie iniciuje, teda žiadateľ, čo navyše v predmetnom prípade bola odborná organizácia, pôsobiaca v oblasti ochrany prírody a krajiny.
Napriek uvedenému považoval za potrebné uznať, že orgán štátnej správy na úseku ochrany prírody a krajiny by mal dôsledne dbať na záujmy ochrany životného prostredia a nazerať na žiadosti komplexne, pri zhodnocovaní všetkých možných dopadov povoľovanej činnosti v chránených lokalitách. V predmetnom prípade mal ale správny súd za to, že prípustnosť rušenia ticha a pokoja v dotknutom území (prípustnosť hluku) sú už subsumované v udelenom súhlase a v povolených výnimkách, z povahy ktorých vyplýva, že je pri nich možné očakávať určitý ruch a narušia krátkodobo pokoj lesnej lokality. Preto aj túto žalobnú námietku správny súd považoval za nespôsobilú privodiť nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí.
10. Vo vzťahu k poukazu žalobcu na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-243/15 zo dňa 08. novembra 2016 uviedol, že v tomto rozhodnutí sa Súdny dvor EÚ primárne zaoberal inou otázkou ako bola otázka riešená v tomto súdnom konaní, pričom ani tie jeho časti, na ktoré poukazoval žalobca, nevylučujú závery prijaté správnym súdom.
11. Správny súd zároveň pokladal za potrebné vysporiadať sa s vyjadreniami ďalšieho účastníka konania 4., ktoré boli prednesené písomne a aj ústne v rámci pojednávania. Vo svojom prvom vyjadrení tento účastník konania vyjadril súhlas s podanou správnou žalobou a jej dôvodmi, následne označil preskúmané rozhodnutia za vecne správne a namietal len nedostatky v procesnom postupe, nakoniec označil žalobu za dôvodnú, ale z iných dôvodov ako uviedol samotný žalobca. Dodal, že účastníkmi konania pred správnym súdom sú všetci účastníci administratívneho konania. Účelom tejto právnej úpravy je, aby všetky subjekty, ktoré sa zúčastnili administratívneho konania a dotýka sa ich výsledný akt tohto konania - v tomto prípade rozhodnutie, boli oboznámení s tým, že bola podaná správna žaloba, v dôsledku úspešnosti ktorej môžu byť prelomené účinky administratívneho rozhodnutia.
Preto všetky tieto subjekty v pozícii ďalšieho účastníka konania majú zákonom garantované právo vyjadriť sa v priebehu súdneho konania za účelom uplatňovania ochrany svojich práv a záujmov. Nie je však prípustné, a prieči sa to samotnej procesnej pozícii žalobcu a ďalšieho účastníka konania, aby ďalší účastník konania rozširoval, prípadne menil žalobné body za žalobcu. Ďalšiemu účastníkovi konania ako účastníkovi konania v administratívnom konaní taktiež prináležali oprávnenia vznášať námietky, navrhovať dôkazy, podať odvolanie a v konečnom dôsledku aj oprávnenie podať správnu žalobu za splnenia zákonom predpísaných podmienok.
12. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že neúspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanému nepriznal. Ďalším účastníkom správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože od nich nežiadal splnenie povinnosti, v dôsledku ktorej by im vznikli v konaní pred správnym súdom trovy (§ 169 SSP).
II.
13. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 14. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).
15. V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalobca uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom spočíva v tom, že považoval obmedzenie doby platnosti preskúmavaného správneho rozhodnutia za skutočnosť spôsobujúcu, že po uplynutí doby platnosti rozhodnutie nemôže mať akýkoľvek vplyv na práva a povinnosti účastníkov konania, ani privodiť zásah do akýchkoľvek práv a právom chránených záujmov. Žalobca mal za to, že krajský súd pri právnom posúdení veci nijakým spôsobom nezohľadnil § 178 ods. 3 SSP, ktorý zakladá právo zainteresovanej verejnosti podať správnu žalobu ak tvrdí, že napadnutým rozhodnutím bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia. 16. Žalobca poukázal na čl. 3 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), zakotvujúci úpravu základných princípov, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok, podľa ktorého je každé ustanovenie tohto zákona potrebné vykladať okrem iného v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a to s trvalým zreteľom na hodnoty,
ktoré sú touto judikatúrou a rozhodovacou činnosťou iných súdnych autorít chránené. Žalobca mal za to, že rozhodnutie správneho súdu o zastavení konania o žalobe bez preskúmania rozhodnutia ňou napadnutého je v priamom rozpore s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 08. marca 2011 a vedie k vylúčeniu Lesoochranárskeho zoskupenia VLK z možnosti domôcť sa preskúmania rozhodnutí v oblasti životného prostredia, ktoré by mohli byt' v rozpore s právnymi predpismi na ochranu životného prostredia. 17. Žalobca ďalej namietal, že každé rozhodnutie vydané v rozpore s právnymi predpismi na ochranu životného prostredia porušuje verejný záujem na takejto ochrane, keďže vytvára možnosť pre činnosť, ktorá je v rozpore s verejným záujmom na ochrane životného prostredia. Nepreskúmanie takéhoto rozhodnutia znemožňuje posúdenie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a rozhodnutie súdu o tom, či postup a rozhodnutie orgánov v oblasti životného prostredia boli zákonné alebo nie.
18. Rovnako tak namietal, že krajský súd sa právnym posúdením veci z hľadiska postavenia žalobcu ako zainteresovanej verejnosti vôbec nezaoberal. Pri argumentácii, že uplynutím lehoty platnosti výnimky napadnuté rozhodnutie nemôže mať naďalej akýkoľvek vplyv na práva a povinnosti účastníkov konania, opomenul skutočnosť, že aktívna legitimácia žalobcu spočíva v existencii rozhodnutia porušujúceho verejný záujem v oblasti životného prostredia, a nespája sa s porušením subjektívnych práv žalobcu v správnom konaní či napadnutom
rozhodnutí. 19. Taktiež tvrdil, že nesprávnosť rozhodnutia krajského súdu vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 875/2016 zo dňa 28. februára 2017, v ktorom tento vyslovil: „Ústavný súd obiter dictum dáva do pozornosti sťažovateľa právnu úpravu účinnú od 1. júla 2017, keď zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok zaviedol inštitút zainteresovanej verejnosti (resp. dotknutej verejnosti - zjednocujúc tak terminologickú nejednotnosť pomenovania tohto inštitútu v právnej úprave), ktorá predstavuje nový osobitný procesný subjekt, ktorý má oproti nedostatočnej pôvodnej právnej úprave danej piatou časťou Občianskeho súdneho poriadku zabezpečiť náležitú realizáciu procesných práv v konaní pred správnym súdom vo veciach životného prostredia a ktorý reflektuje požiadavku na účasť zainteresovanej verejnosti v administratívnom konaní vo veciach životného prostredia, ktorá vyplýva jednak z vnútroštátnych a európskych právnych predpisov, ako i medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky (tiež napr. Aarhuský dohovor); osobitne prihliada na
diskrepanciu v rozsahu procesným oprávnený účastníka takéhoto konania a zainteresovanej, resp. dotknutej osoby v takomto administratívnom konaní, zaisťujúc tak faktické stotožnenie týchto inštitútov pre konania týkajúce sa životného prostredia. Vzhľadom na zmenenú procesno-právnu úpravu možno predpokladať revíziu praxe správnych súdov stabilizovanej v režime predchádzajúcej procesnej úpravy podľa Občianskeho súdneho poriadku".
Namietal, že z neho vyplýva nesporne zásadná zmena medzi ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a Správneho súdneho poriadku vo vzťahu k žalobe žalobcu ako zainteresovanej verejnosti. 20. Vadu nesprávneho právneho posúdenia žalobca rovnako videl aj v posúdení otázky nutnosti vydania odborného stanoviska podľa § 28 ods. 4 zákona č. 543/2002 Z. z. správnym
súdom. Namietal, že záver krajského súdu, že odborné stanovisko podľa § 28 ods. 4 zákona č. 543/2002 Z. z. je potrebné vypracovať len vtedy, ak povoľovaná činnosť môže mať významný vplyv na chránené územie, je v priamom rozpore so znením cit. zákonného ustanovenia, nakoľko tvrdil, že práve predmetné ustanovenie jednoznačne zakotvuje, že práve odborné stanovisko je nástrojom, ktorého úlohou je určiť, či navrhovaná činnosť môže mať významný vplyv na chránené územie. Krajskému súdu vyčítal, že svojou úvahou posunul vyhodnotenie možnosti významného vplyvu navrhovanej činnosti do štádia predchádzajúceho vydaniu odborného stanoviska, ktoré nie je v ustanoveniach zákona č. 543/2002 Z. z. nijako zakotvené. Dodal, že ani Metodická príručka, na ktorú sa krajský súd rozsiahlo, avšak podľa názoru žalobcu nepresne odvoláva, nedáva za pravdu ním vyslovenému právnemu názoru.
Zdôraznil, že z jej časti 3. 1. 5 vyplýva, že výsledkom zisťovacieho konania musí byť rozhodnutie o tom, že možno vysloviť názor o nepravdepodobnosti významných účinkov, ale zhromaždené informácie potvrdzujú pravdepodobnosť významných účinkov, alebo ju nevylučujú.
Prisvedčil tvrdeniu, že Smernica o biotopoch neustanovuje konkrétne formálne náležitosti zisťovacieho konania a jeho ukončenia vo vzťahu k územiam NATURA 2000, ale taktiež dodal, že aj z cit. Metodickej príručky vyplýva, že ide o inštitucionalizovanú časť posudzovania, ktorej výstupy majú byť prístupné v štádiu zisťovania všetkým účastníkom, pričom aj zo samotného Záznamu o nezistení významných účinkov vyplýva, že tento má byť predmetom pripomienkovania. Mal za to, že pokiaľ v zákone č. 543/2002 Z. z. zakotvená úprava formalizuje zisťovacie konanie do podoby odborného stanoviska vydávaného v správnom konaní, nie je možné obísť zákonom predpísaný postup nepresným výkladom Metodickej príručky, ktorá nesporne slúži na implementáciu čl. 6 ods. 3 a ods. 4 Smernice o biotopoch a nie je nástrojom ako oslabiť ochranu, ktorú územiam NATURA 2000 čl. 6 ods. 3 a ods. 4 Smernice poskytujú, a zároveň z procesu tohto hodnotenia vylúčiť verejnosť.
21. Navrhoval, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.
Zároveň žiadal priznať žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške.
III.
22. Ku kasačnej sťažnosti sa žalovaný vyjadril v podaní zo dňa 13. novembra 2017. 23. Ohľadom kasačnej námietky žalobcu, v zmysle ktorej žalobca vzhliadol vadu nesprávneho právneho posúdenia veci v závere krajského súdu, ktorý považoval nerealizovanie výnimky počas doby jej platnosti za skutočnosť majúcu za následok, že preskúmavané rozhodnutia nezasiahli do práv a právnom chránených záujmov, vrátane záujmov na ochrane prírody a krajiny, zároveň zdôrazňujúc, že správny súd nezohľadnil § 178 ods. 3SSP, uviedol, že žalobca bol aktívne legitimovaným subjektom na podanie správnej žaloby podľa § 178 ods. 1, 3 SSP. Rovnako tak uviedol, že krajský súd posúdil dôvodnosť správnej žaloby žalobcu v intenciách oboch týchto ustanovení. 24. Ďalej uviedol, že podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09 zo dňa 08. marca 2011 čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo
žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľom čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je žalobca, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci súdneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.
25. Vyjadril sa, že žalovanému nie je zrejmé, aké úvahy viedli žalobcu k záveru, že zamietnutím jeho žaloby došlo k porušeniu jeho práva na prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré by mohli byť v rozpore s právnou úpravou v oblasti životného prostredia, nakoľko sa so žalobcom v priebehu celého správneho konania ako s účastníkom konalo. Doplnil, že žalobca podaním žaloby využil svoje právo na súdnu ochranu, ako aj na prístup k súdnemu konaniu, v rámci ktorého mal možnosť realizovať všetky práva účastníka súdneho konania, vyplývajúce mu z príslušných procesných právnych predpisov. Preto žalovaný nemal za opodstatnenú odvolávku žalobcu na porušenie čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.
26. Rovnako tak zdôraznil, že žalobcom napádaná výnimka nebola v čase jej platnosti vôbec zrealizovaná. Mal za to, že z uvedeného jednoznačne vyplýva, že kasačná sťažnosť podaná žalobcom je neopodstatnená. Taktiež uviedol, že krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného a orgánu verejnej správy prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, a až na základe toho správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Dodal, že krajský súd sa podrobne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu v odôvodnení napadnutého rozsudku.
27. Ku námietke, týkajúcej sa § 28 ods. 4 zákona č. 543/2002 Z. z. uviedol, že odborné stanovisko príslušný okresný úrad vydáva iba k návrhu plánu alebo projektu, ktorý pravdepodobne môže mať samostatne alebo v kombinácii s iným plánom alebo projektom na územie sústavy chránených území významný vplyv, a nie ku každému plánu alebo projektu, ktorý sa má v území sústavy chránených území realizovať. Podnetom na vydanie odborného stanoviska v zmysle § 28 ods. 4 tretej vety zákona č. 543/2002 Z. z. môže byť len zistenie o možnom významnom vplyve návrhu plánu alebo projektu na územie sústavy chránených
území. Zároveň uviedol, že súčasťou stanoviska Správy Chránenej krajinnej oblasti Poľana boli aj formuláre pre zisťovacie konanie a záznamy o nezistení významných účinkov k výstavbe vyhliadkovej veže na Zadnej Poľane v SKUEV0319 Poľana a SKCHVU022 Poľana, v ktorých je jednoznačne a odborne zdôvodnené, prečo sa neočakávajú významné vplyvy na populácie druhov živočíchov vrátane vtákov ani redukcia biotopov, ktoré sú predmetom ochrany dotknutého chráneného vtáčieho územia a územia európskeho významu.
Napokon doplnil, že vyššie uvedené odborné závery nespochybnil v rámci prvostupňového ani odvolacieho konania žiaden z účastníkov konania vrátane žalobcu a správne orgány oboch stupňov mali za ustálené, že navrhovaný projekt výstavby vyhliadkovej veže nebude mať významný vplyv na chránené vtáčie územie Poľana (SKCHVU022) a územie európskeho významu Poľana (SKUEV0319). Podľa žalovaného teda absentoval právny dôvod na vydanie odborného stanoviska podľa § 28 ods. 2 až 4 zákona č. 543/2002 Z. z.
28. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.
IV.
29. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 21. novembra 2017 na vedomie.
V.
30. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/5/2017-170 zo dňa 26. júla 2017 svojim skorším uznesením sp. zn. 5Sžk/3/2018 zo dňa 29. januára 2020 rozhodol tak, že kasačnú sťažnosť ako neprípustnú z dôvodu jej oneskoreného podania podľa § 459 písm. a/ SSP odmietol. 31. Na základe ústavnej sťažnosti občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK (v tomto konaní žalobca) Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. IV. ÚS 151/2021-38 zo dňa 05. októbra 2021 rozhodol o tom, že základné právo občianskeho združenia Lesoochranárske združenie VLK na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžk/ 3/2018 zo dňa 29. januára 2020 porušené bolo. Ústavný súd Slovenskej republiky taktiež
uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžk/3/2018 zo dňa 29. januára 2020 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. 32. V odôvodnení nálezu (bod 25.) Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nenaplnil požiadavky plynúce zo základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, keď odmietol jeho kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského súdu ako oneskorene podanú. Keďže Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k záveru o dôvodnosti ústavnej sťažnosti, vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 33. Po zrušení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžk/3/2018 zo dňa 29. januára 2020 Ústavným súdom Slovenskej republiky sa vec vrátila opäť do štádia kasačného konania.
VI.
34. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu je dôvodná. 35. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/ 5/2017-170 zo dňa 26. júla 2017, ktorým zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného č. 6878/2016-6.3 zo dňa 06. septembra 2016, ktorým tento odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Banská Bystrica, odbor starostlivosti o životné prostredie č. OU-DD-OSZP1-2016/012283-SP zo dňa 31. mája 2016. 36. Rozhodnutím č. OU-DD-OSZP1-2016/012283-SP zo dňa 31. mája 2016 správny orgán prvého stupňa na základe žiadosti Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky zo dňa 10. marca 2016 žiadateľovi vydal súhlas podľa § 16 ods. 2 v znení § 14 ods. 2 písm. d/ zákona č. 543/2002 Z. z. na let lietadlom, ktorého výška letu je menšia ako 300 m nad najvyššou prekážkou v okruhu 600 m od lietadla, a podľa § 67 písm. h/ tohto zákona povolil výnimku zo zákazov ustanovených v § 16 ods. 1 písm. a/ v znení § 15 ods. 1 písm. e/, § 16 ods. 1 písm. b/ a § 16 ods. 1 písm. i/ cit. zákona na rozorávanie existujúcich trvalých trávnych porastov a rúbanie drevín, na zásah do lesného porastu a poškodenie vegetačného a pôdneho krytu a na umiestnenie stavby v súvislosti s vybudovaním zariadenia - stavby vyhliadkovej veže v národnej prírodnej rezervácii Zadná Poľana na parcele KN-C XXXXX/Xvk. ú. V. a podľa § 82 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z. určil podrobnejšie podmienky vykonávania činnosti zabezpečujúce ochranu prírody a krajiny. 37. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že žiadosť o udelenie výnimky zo zakázaných činností a vydanie súhlasu, doručená orgánu verejnej správy dňa 16. marca 2016 zo strany ďalšieho účastníka Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, bola odôvodnená tým, že vyhliadková veža, ktorej umiestnenie sa plánuje v rámci pripravovaného projektu „Švajčiarsky projekt (Slovenské Karpaty)“, mala byť umiestnená v Národnej prírodnej rezervácii Zadná Poľana, v ktorej platí piaty stupeň ochrany v zmysle zákona č. 543/2002 Z. z., pričom dotknuté územie je zároveň chráneným vtáčím územím a územím európskeho významu. Účelom výstavby zariadenia - vyhliadkovej veže je podpora návštevnosti a koordinácia pohybu návštevníkov, zatraktívnenie územia Poľany, zefektívnenie monitorovania druhov a lesných požiarov. Práce mali byť vykonávané v predpokladanom termíne od 01. mája 2016 do 31. decembra 2016. V žiadosti ďalší účastník taktiež uviedol, že vzhľadom na charakter stavby a malý plošný záber pôdy je predpoklad, že stavba nebude mať vplyv na predmety ochrany území zaradených do sústavy Natura 2000. Deklaroval snahu väčšinu prác v teréne koordinovať tak, aby nedošlo k výrazným rušivým vplyvom na prostredie.
38. Preskúmaním veci kasačný súd zistil, že v merite prejednávanej veci bolo kľúčovým aspektom posúdenie otázky, či bol správnymi orgánmi presne a úplne zistený skutkový stav, pričom s uvedeným súviselo aj naplnenie zákonných podmienok na povolenie výnimky, ktorej výsledkom by bolo realizovanie činností zakázaných alebo podmienených súhlasom v chránených územiach. 39. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. (účinného do 26.12.2019) na území, na ktorom platí piaty stupeň ochrany, je zakázané a/ vykonávať činnosti uvedené v § 15 ods. 1; § 13 ods. 3 a § 14 ods. 3 a 5 platia rovnako, b/ zasiahnuť do lesného porastu, c/ narušiť vegetačný a pôdny kryt, d/ pásť, napájať, preháňať alebo nocovať hospodárske zvieratá, e/ umiestniť a používať intenzívny svetelný zdroj na osvetlenie územia, f/ rušiť pokoj a ticho, g/ chytať, usmrtiť alebo loviť živočícha, h/ meniť stav mokrade alebo upravovať koryto vodného toku, i/ umiestniť stavbu, j/ vysádzať rastliny. 40. Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. (účinného do 26.12.2019) na území, na ktorom platí piaty stupeň ochrany, sa vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody na vykonávanie činností uvedených v § 13 ods. 2 písm. a/, i/, j/ a l/ a § 14 ods. 2 písm. d/ a f/ a § 15 ods. 2 písm. b/. 41. Podľa § 67 písm. h/ zákona č. 543/2002 Z. z. (účinného do 31.07.2019) okresný úrad v sídle kraja môže v odôvodnených prípadoch povoliť výnimku zo zakázaných činností v územiach s druhým, tretím, štvrtým alebo piatym stupňom ochrany, v chránených vtáčích územiach a ak ide o prírodné pamiatky a národné prírodné pamiatky a ich ochranné pásma podľa § 24 a ak ide o druhy podľa § 40 v súvislosti s povoľovaním výnimky z územnej ochrany, ak tak určí ministerstvo a povoľuje výnimku podľa § 7b ods. 2. 42. Právna úprava ochrany životného prostredia v sebe zahŕňa právo na priaznivé životné prostredie, právo na informácie o životnom prostredí ako aj stanovenie povinností štátu a iných subjektov pri ochrane životného prostredia. Právo na priaznivé životné prostredie každému zaručuje čl. 44 ods. 1 ústavy a ako také patrí medzi práva tzv. tretej generácie ľudských práv zahrňujúcich pomerne široký okruh práv, ktoré možno charakterizovať ako práva solidarity. Ich zabezpečovanie si vyžaduje určitú formu účasti a spolupráce jednotlivcov a štátov (bod 19 nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III.ÚS 4/2018-45 zo dňa 13. novembra 2018). 43. Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie. 44. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 45. Podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. 46. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutia týkajúce sa základných práv a slobôd.
47. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb alebo orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom oblasti životného prostredia.
48. Základné pojmy a základné zásady ochrany životného prostredia, povinnosti právnických a fyzických osôb pri ochrane a zlepšovaní stavu životného prostredia a pri využívaní prírodných zdrojov vymedzuje zákon č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších predpisov, ktorý vychádza z princípu trvalo udržateľného rozvoja, označuje za životné prostredie všetko, čo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov, vrátane človeka a je predpokladom i ďalšieho vývoja; jeho zložkami sú hlavne ovzdušie, voda, horniny, pôda,
organizmy. Zákonná úprava obsahuje aj iné právne predpisy v oblasti životného prostredia s platnosťou na celom území Slovenskej republiky. Zároveň tu existujú právne predpisy vydané regionálnymi orgánmi verejnej správy, ktoré majú platnosť na území jednotlivých regiónov, resp. právne predpisy vydané miestnou špecializovanou štátnou správou s platnosťou na území miest a obcí (bod 21 nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 274/2018-45 zo dňa 13. novembra 2018).
49. V prejednávanej veci bolo preukázané, že výnimka zo zákazov ustanovených v § 16 ods. 1 písm. a/ v znení § 15 ods. 1 písm. e/, § 16 ods. 1 písm. b/ a § 16 ods. 1 písm. i/ zákona č. 543/2002 Z. z. (účinného v čase rozhodovania správnych orgánov) nebola počas obmedzenej časovej platnosti rozhodnutia ministerstva, a to v období od 01. mája 2016 do 31. decembra 2016 realizovaná.
50. V predchádzajúcich obdobiach Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaniach týkajúcich sa povoľovania výnimiek podľa zákona č. 543/2002 Z. z., ktorých prevažná časť sa vzťahovala k povoleniu odstrelu jedincov medveďa hnedého (napr. rozhodnutia sp. zn. 7Sžo/136/2015 zo dňa 30. novembra 2016, sp. zn. 6Sžo/130/2015 zo dňa 27. júla 2016, sp. zn. 9Sžp 11/2013 zo dňa 26. novembra 2013, 3Sžo/143/2015 zo dňa 26. apríla 2017) striktne aplikoval publikované Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Snj 72/2013 zo dňa 24. júna 2013 a v jeho zmysle opakovane vo svojich rozhodnutiach uvádzal: „Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na uvedené zákonné ustanovenia ako aj stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. Snj 72/2013, z 24. júna 2014, podľa ktorého neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha - medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že
odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Správny orgán, resp. súd preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.“ 51. Na druhej strane však nemožno prehliadnuť, že v ďalšom vývoji rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky došlo k odklonu od tohto názoru, prejavom čoho je aj jeho kasačne záväzné rozhodnutie sp. zn. 4Sžk/21/2018 zo dňa 13. mája 2019, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/ 188/2017 - 90 zo dňa 29. marca 2018 o zastavení konania vo veci súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, ktoré vychádzalo z vyššie uvedeného Stanoviska.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom argumentoval aktuálnou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, konkrétne nálezom č. k. III. ÚS 274/2018-45 zo dňa 13. novembra 2018 a nálezom č. k. III. ÚS 418/2018-41 zo dňa 29. januára 2019.
52. Z rozhodovacej praxe súdov je zrejmé, že obsah a záväznosť vyššie uvedeného Stanoviska naďalej významne ovplyvňuje rozhodovanie najmä krajských súdov. O jednoznačnosti zmeny smerovania judikatúry však svedčí aj ďalší nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.
I. ÚS 380/2019 - 83 zo dňa 13. júla 2021, v ktorom tento konštatoval porušenie práva totožného žalobcu na súdnu ochranu v zmysle č. 46 ods. 1,2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a v bode 34 a 35. predmetného nálezu uviedol: 34. Ústavný súd v zásade akceptuje argumentáciu sťažovateľa v ústavnej sťažnosti z toho hľadiska, že záujem na ochrane životného prostredia nezaniká nevyhnutne uplynutím lehoty, na ktorú bolo príslušné rozhodnutie vydané. Záujem na ochrane životného prostredia okrem iných spočíva v tom, aby rozhodnutia, ktoré môžu porušovať tento záujem, neboli vydané a ak boli vydané, aby boli predmetom preskúmania súdom. Ústavný súd ale dodáva, že takáto ochrana na druhej strane nemôže byť paušalizovaná a zovšeobecňovaná, ale musí spĺňať aj podmienku účinnosti v kontexte konkrétneho prípadu, ktorý je predmetom konkrétneho (správneho) konania so zreteľnou subjektívno-právnou pozíciou zainteresovanej verejnosti k predmetu tohto konania, inak by takéto konanie logicky nebolo vo sfére jej záujmu (pozri bod 23 odôvodnenia).
35. Verejný záujem na preskúmaní špecifikovanej výnimky, teda preskúmaní potenciálne negatívneho zásahu do životného prostredia, bezpochyby existuje a pretrváva v okolnostiach danej veci aj po časovom uplynutí výnimky (bez ohľadu na to, či bola zrealizovaná výnimka zo zakázaných činností). Záujmom každého, teda verejným záujmom, je, aby dôvodnosť a zákonnosť takejto výnimky - výnimka zo zakázaných činností podľa § 35 ods. 1 písm. b) a e) zákona č. 543/2002 Z. z. (povolenie usmrtiť zákonom chráneného živočícha) - bola preskúmaná nezávislým súdom, a to bez ohľadu na uplynutie jej platnosti.
Potrebné je ale dodať, že pokiaľ je možné účinné prostriedky na ochranu uplatniť na súde v reálnom čase (počas platnosti výnimky), poskytnutá ochrana súdu reálnymi prostriedkami v takom čase môže byť zjavne účinnejšia ako jeho následné závery po meritórnom prieskume nasledujúcom až po realizácii (ale aj nerealizácii) výnimky. V takom prípade je potrebné mať na zreteli vyváženie nevyhnutnosti potreby na vydanie výnimky s argumentáciou na jej nevydanie v kontexte dôsledkov s takýmto postupom spojených, nielen v kontexte ochrany samotného životného prostredia, ale aj ochrany iných ľudských práv (ochrana života a zdravia, ochrana
majetku. . .). 53. Predmetný nález bol vydaný v konaní o námietke porušenia ústavných práv žalobcu postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7Sžk/36/ 2017, v ktorom uznesením zo dňa 27. marca 2019 zamietol kasačnú sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu o zastavení konania vo veci preskúmania rozhodnutia o povolení výnimky zo zákazu odstrelu medveďa hnedého podľa § 99 písm. g/ SSP s poukazom na odpadnutie dôvodov ďalšieho vedenia konania tým, že zanikli účinky napadnutého rozhodnutia.
54. Vzhľadom na uvedené, predovšetkým s dôrazom na potrebu ochrany životného prostredia aj cestou judikovania v otázke požiadaviek na priebeh správnych konaní a obsah rozhodnutí týkajúcich sa udeľovania výnimiek podľa zákona č. 543/2002 Z. z., kasačný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu kasačných dôvodov.
55. Kasačný súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu konštatuje, že dôvodom pre povolenie výnimky zo zákazov ustanovených v § 16 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 15 ods. 1 písm. e/ zákona č. 543/2002 Z. z., v § 16 ods. 1 písm. b/ cit. zákona, ako aj v § 16 ods. 1 písm. i/ cit. zákona je podľa rozhodnutí správnych orgánov skutočnosť, že vyhliadková veža má plniť multifunkčnú funkciu, teda okrem popularizácie a zapojenia miestnych obyvateľov, má byť aj miestom pre monitoring živočíchov, ako aj prípadných lesných požiarov, pričom v neposlednom rade bude mať edukačný význam zameraný na dôležitosť lesných ekosystémov. Jej umiestneniu predchádzalo zisťovanie ohľadom optimálneho vizuálneho obrazu pre návštevníkov, hasičov, ako i pre monitoring, prieskum vhodnosti miesta vzhľadom na geologické podložie a do úvahy bol braný aj historický kontext. Navyše prevádzkou veže, ktorá sa nachádza priamo pri turistickom a náučnom chodníku, sa neočakávajú významné vplyvy na populácie druhov živočíchov alebo redukcia biotopov, ktoré sú predmetom ochrany týchto chránených území. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že v predmetnej
veci bolo dostatočným spôsobom preukázané, že výstavba vyhliadkovej veže v predmetnom chránenom území a jej využívanie návštevníkmi nie sú v rozpore s predmetom a účelom ochrany chráneného územia, nakoľko správny orgán prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, náležitým spôsobom posúdil žiadateľom navrhovanú činnosť z hľadiska jej vplyvov na dotknuté chránené územie, keď zohľadnil skutočnosti uvedené v odbornom stanovisku Správy Chránenej krajinnej oblasti Poľana, ako aj ďalšie skutočnosti uvedené v žiadosti žiadateľa, ktoré mali pre vec podstatný význam, a náležite sa vyrovnal aj s vyjadrením odvolateľa k podkladom rozhodnutia. 56. Žalovaný tiež vyhodnotil ako neodôvodnenú námietku žalobcu, že pozícia žiadateľa ako investora stavby v národných prírodných rezerváciách je v rozpore so zákonom č. 543/ 2002 Z. z., ako aj námietku, že žiadateľ nebol v rámci konania upozornený na potrebu udelenia výnimiek z ďalších ustanovení cit. zákona. Žalovaný vyslovil, že prvostupňový správny orgán pri rozhodovaní o povolení výnimiek a vydaní súhlasu podľa zákona č. 543/
2002 Z. z. vychádzal zo žiadosti žiadateľa, ktorého pôsobnosť a úlohy sú vymedzené rozhodnutím ministra životného prostredia Slovenskej republiky č. 76/2007-1.8 zo dňa 05. decembra 2007 o vydaní štatútu Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky v znení neskorších dodatkov. Žiadateľ je odbornou organizáciou ochrany prírody a krajiny zriadenou ministerstvom a teda musí mať vedomosť o tom, ktoré ustanovenia zákona č. 543/2002 Z. z. môžu byť dotknuté činnosťou, ktorú vykonáva. Žalovaný mal za to, že zo žiadosti žiadateľa o vydanie rozhodnutia bolo v súlade s § 82 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. zrejmé, kto ju podáva, akej činnosti sa týka a čo sa navrhuje a teda správny orgán prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom č. 543/2002 Z. z. a správnym poriadkom, keď rozhodol o povolení výnimiek a vydaní súhlasu podľa cit. zákona v rozsahu ako to žiadateľ požadoval vo svojej žiadosti.
57. Podľa § 28 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. (účinného do 26.12.2019) chránené vtáčie územia, chránené územia európskeho významu a zóny chránených území podľa § 27 ods. 9 sú súčasťou európskej sústavy chránených území, ktorej cieľom je zabezpečiť priaznivý stav ochrany biotopov európskeho významu a priaznivý stav ochrany druhov európskeho významu
v ich prirodzenom areáli. 58. Podľa § 28 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. akýkoľvek plán alebo projekt, ktorý priamo nesúvisí so starostlivosťou o územie patriace do európskej sústavy chránených území, navrhované chránené vtáčie územie alebo územie európskeho významu (ďalej len „územie sústavy chránených území“) alebo nie je pre starostlivosť oň potrebný, ale ktorý pravdepodobne môže mať samostatne alebo v kombinácii s iným plánom alebo projektom na toto územie významný vplyv, podlieha hodnoteniu jeho vplyvov na takéto územie z hľadiska cieľov jeho ochrany.
59. Podľa § 28 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. každý, kto zamýšľa uskutočniť plán alebo projekt podľa odseku 2 (ďalej len „navrhovateľ“), je povinný predložiť návrh plánu alebo projektu na posúdenie orgánu ochrany prírody. Táto povinnosť sa nevzťahuje na plány alebo projekty, ktoré sú predmetom posudzovania vplyvov podľa osobitného predpisu.
60. Podľa § 28 ods. 4 zákona č. 543/2002 Z. z. okresný úrad v sídle kraja vydá k návrhu plánu alebo projektu podľa odseku 3 odborné stanovisko k možnosti jeho významného vplyvu na územie sústavy chránených území. Ak sa plán alebo projekt má uskutočniť na území viacerých krajov, odborné stanovisko vydá ten okresný úrad v sídle kraja, na území ktorého sa má uskutočniť najväčšia časť plánu alebo projektu. Odborné stanovisko môže vydať aj ministerstvo alebo okresný úrad v sídle kraja z vlastného podnetu, ak podnet na jeho vydanie bol zistený počas konania o vydanie výnimky, súhlasu alebo vyjadrenia podľa tohto zákona. Ak podľa odborného stanoviska plán alebo projekt môže mať samostatne alebo v kombinácii s iným plánom alebo projektom významný vplyv na toto územie, je predmetom posudzovania vplyvov podľa osobitného predpisu.
61. Podľa § 54 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. dokumentácia ochrany prírody a krajiny najmä a/ určuje strategické ciele ochrany prírody a krajiny a opatrenia na ich dosiahnutie, b/ vymedzuje chránené územia a ich ochranné pásma vrátane zón a stupňov ich ochrany, biotopy chránené týmto zákonom, chránené druhy a územia medzinárodného významu, stanovuje zásady ich vývoja vo vzťahu k činnostiam jednotlivých odvetví, c/ posudzuje dôsledky zásahov do ekosystémov, ich zložiek a prvkov alebo do biotopov a navrhuje ich optimálne využitie a spôsob ochrany, d/ obsahuje návrh asanačných, rekonštrukčných, regulačných alebo iných zásahov do územia a ďalších preventívnych alebo nápravných opatrení v územnej ochrane, druhovej ochrane a ochrane drevín,
e/ určuje programové zámery a opatrenia na dosiahnutie trvalo udržateľného rozvoja 83) a územného systému ekologickej stability, f/ poskytuje súhrn poznatkov o základných prírodných zložkách ekosystémov chránených území, ich ochranných pásiem a zón, g/ určuje vzácnosť, zriedkavosť a ohrozenosť chránených druhov vrátane prioritných druhov a prioritných biotopov.
62. Podľa § 54 ods. 2 písm. d/ zákona č. 543/2002 Z. z. dokumentáciu ochrany prírody a krajiny tvoria dokumenty osobitne chránených častí prírody a krajiny. 63. Podľa § 54 ods. 4 zákona č. 543/2002 Z. z. dokumenty starostlivosti sa vyhotovujú najmä na účel uvedený v odseku 1 písm. b/ až d/ a tvoria ich a/ programy starostlivosti o chránené územia a chránené stromy, b/ programy starostlivosti o druhy rastlín a živočíchov, c/ programy záchrany osobitne chránených častí prírody a krajiny, d/ programy starostlivosti o lesy.
64. Podľa čl. 6 ods. 3 Smernice akýkoľvek plán alebo projekt, ktorý priamo nesúvisí so správou lokality alebo nie je potrebný pre ňu, ale môže pravdepodobne významne ovplyvniť túto lokalitu, či už samotne, alebo v spojení s inými plánmi alebo projektmi, podlieha primeranému odhadu jeho dosahov na danú lokalitu z hľadiska cieľov ochrany lokality.
Na základe výsledkov zhodnotenia dosahov na lokalitu a podľa ustanovení odseku 4 príslušné vnútroštátne orgány súhlasia s plánom alebo projektom iba po presvedčení sa, že nepriaznivo neovplyvní integritu príslušnej lokality, a v prípade potreby po získaní stanoviska verejnosti.
65. Podľa čl. 6 ods. 4 Smernice ak sa aj napriek negatívnemu odhadu dosahov na lokalitu a pri neexistencii alternatívnych riešení plán alebo projekt musí realizovať z dôvodov vyššieho verejného záujmu, vrátane záujmov sociálnej a ekonomickej povahy, členský štát prijme všetky kompenzačné opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, že celková koherencia sústavy Natura
2000 bude ochránená. O prijatých kompenzačných opatreniach informuje Komisiu. 66. Ak sa v príslušnej lokalite vyskytuje prioritný biotop a/alebo prioritný druh, jediné dôvody, ktoré môžu prichádzať do úvahy, sú tie, ktoré sa týkajú zdravia alebo bezpečnosti ľudí, priaznivých dôsledkov primárneho významu na životné prostredie alebo tiež stanoviska Komisie k ďalším nevyhnutným dôvodom vyššieho verejného záujmu.
67. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k záveru, že je potrebné napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť, nakoľko nie je v súlade so zákonom.
68. Po preskúmaní veci sa kasačný súd nestotožnil s názorom krajského súdu ako aj názorom správnych orgánov, že postup pri rozhodovaní o povolení činností v chránených územiach, upravený v § 28 zákona č. 543/2002 Z. z. je potrebné v spojení so Smernicou a Metodickou príručkou k nej vykladať tak, že nie v každom prípade sa má vypracovať odborné stanovisko, ale len v tých prípadoch, keď povoľovaná činnosť môže mať na chránené územia významný vplyv, pričom konajúci orgán je oprávnený v niektorých prípadoch vyhodnotiť, že predmetná činnosť nebude mať významný vplyv na chránené lokality už na základe podkladov predložených žiadateľom (projekt), prípadne v spojení s informáciami, ktoré sú mu ako odbornému subjektu známe z jeho činnosti, taktiež v spojení s bežne publikovanými a dostupnými informáciami.
69. Taktiež dáva do pozornosti, že v danom prípade územie, na ktorom mala byť vyhliadková veža vybudovaná, sa nachádza v Národnej prírodnej rezervácii Zadná Poľana, kde platí piaty stupeň ochrany prírody a je zaradené do sústavy NATURA 2000 (územie európskeho významu Poľana (SKUEV0319) a tiež Chránené vtáčie územie Poľana (SKCHVU022)).
70. Kasačný súd k veci uvádza, že krajský súd ako aj správne orgány nesprávne právne posúdili ustanovenie § 28 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. Z dôvodu, že predmetné územie patrí do chráneného územia, tak podľa názoru kasačného súdu akýkoľvek plán alebo projekt, ktorý priamo nesúvisí so starostlivosťou o územie patriace do európskej sústavy chránených území, je potrebné vyhodnotiť z pohľadu, či tento môže mať na toto územie významný vplyv, pričom závery tohto posúdenia určia, či podlieha hodnoteniu jeho vplyvov na takéto územie z hľadiska cieľov jeho ochrany, tak ako to vyplýva z § 28 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. Uvedené vyplýva aj z čl. 6 ods. 3 a ods. 4 Smernice. Preto nie je možné obísť dané ustanovenie uvedením, že odborné stanovisko je potrebné vypracovať len v tých prípadoch, keď povoľovaná činnosť môže mať na chránené územia významný vplyv, za predpokladu že konajúci orgán uplatní oprávnenie vyhodnotiť, že predmetná činnosť nebude mať významný vplyv na chránené lokality už na základe podkladov predložených žiadateľom (projekt),
prípadne tiež s prihliadnutím na informácie, ktoré sú mu ako odbornému subjektu známe z jeho činnosti, rovnako tak v spojení s bežne publikovanými a dostupnými informáciami. Nakoľko ide o územie patriace do územia sústavy chránených území, nebol postup krajského súdu, ako ani správnych orgánov v súlade s ustanovením § 28 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. Starostlivosť o územia patriace do európskej sústavy chránených území sa zabezpečuje v súlade s dokumentáciou ochrany prírody podľa § 54 zákona č. 543/2002 Z. z. Skutočnosť, či je určitá činnosť potrebná pre starostlivosť o územie európskej sústavy chránených území, vyplýva z dokumentov starostlivosti. Ak táto činnosť nie je súčasťou dokumentov starostlivosti, nejedná sa o činnosť potrebnú pre starostlivosť o dotknuté chránené územie.
V takomto prípade v zmysle § 28 ods. 2 a 4 zákona č. 543/2002 Z. z. je vždy potrebné, aby okresný úrad v sídle kraja k návrhu takéhoto plánu alebo projektu vydal odborné stanovisko k možnosti jeho významného vplyvu na územie sústavy chránených území. Až po vypracovaní predmetného odborného stanoviska môže správny orgán rozhodnúť o podanej žiadosti o povolenie výnimky zo zakázaných činností.
71. Kasačný súd ďalej uvádza, že z napadnutých rozhodnutí správnych orgánov je zrejmé, že pred rozhodnutím o udelení súhlasu (prvoinštančné rozhodnutie správneho orgánu) nebolo vydané odborné stanovisko okresného úradu v sídle kraja o tom, že činnosť žiadateľa, vybudovanie zariadenia - vyhliadkovej veže, nemôže mať významný vplyv na územie sústavy chránených území (§ 28 ods. 4 zákona č. 543/2002 Z. z.).
Absenciou daného stanoviska sa nezaoberal ani žalovaný vo svojom rozhodnutí. Na uvedený záver nemá vplyv ani stanovisko Správy Chránenej krajinnej oblasti Poľana č. CHKO PO/246/16 zo dňa 12. apríla 2016, ktorého prílohou je Záznam o nezistení významných účinkov na chránené lokality, podľa ktorého všetky práce budú realizované tak, aby sa minimalizovala možnosť rušenia živočíchov a budú sústredené len priamo na lokalitu, kde bude výstavba veže prebiehať, pričom výstavbou veže dôjde k priamemu záberu plochy len na minimálnej ploche umiestenia pätiek.
Prevádzkou veže sa nepredpokladá výrazné zvýšenie návštevnosti tejto lokality oproti minulosti a tým aj nárastu rušivých vplyvov na okolie lokality. 72. Kasačný súd ďalej vytýka správnym orgánom, že sa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali ani s ochranou biotopov a biotopov druhov, pre ktoré boli územia vyhlásené za chránené a zaradené do sústavy NATURA 2000.
73. Kasačný súd na základe vyššie uvedených záverov konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď žalobu zamietol. Preto využijúc pritom (aj vzhľadom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania podľa § 5 ods. 7 SSP) zákonom danú možnosť zmeny rozhodnutia krajského súdu, rozsudok krajského súdu postupom podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného č. 6878/2016-6.3 zo dňa 06. septembra 2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
74. Podľa § 469 SSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu. 75. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd v zmysle § 467 ods. 1 a 2 SSP tak, že procesne úspešnému žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu účelne vynaložených trov kasačného konania ako aj konania pred Krajským súdom v Banskej Bystrici, o výške ktorých rozhodne krajský súd. Ďalším účastníkom konania 1. až 3. náhradu trov konania nepriznal, nakoľko pre taký postup neboli splnené zákonné podmienky (§ 467 SSP v spojení s § 169 SSP).
76. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 24. augusta 2022