6Svk/13/2023
ECLI:SK:NSSSR:2025:5021200348.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Žiline
- Sp. zn. 1. inštancie
- 31S/145/2021
- IČS
- 5021200348
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a členov senátu Mgr. Petra Macha, PhD. (sudca spravodajca), a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom: Rovniankova 1667/14, Bratislava, IČO: 31820174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s. r. o., Hrnčiarska 29, Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií, so sídlom: Vysokoškolákov č. 8556/33B, Žilina, za účasti ďalšieho účastníka konania: Mesto Žilina, so sídlom: Námestie obetí komunizmu č. 1, Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OCDPK-2020/011870-009 zo 6. marca 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 31S/145/2021-74 z 15. novembra 2022, takto
rozhodol:
I. Návrh na prerušenie kasačného konania sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť sa zamieta. III. Žiadnemu z účastníkov konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie
1. Mesto Žilina ako príslušný prvostupňový špeciálny stavebný úrad pre pozemné komunikácie (ďalej len „stavebný úrad“) podľa § 3a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (ďalej len „cestný zákon“) rozhodnutím č. 16881/2019-4666/2019/ OD/Mo zo dňa 26. 11.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) žalobcovi nepriznal postavenie účastníka konania v stavebnom konaní podľa § 59 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon“) v spojení s § 14 ods. 1, ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), a to v stavebnom konaní vedenom stavebným úradom pod č. 15526/2019-35514/2019/OD/Mo na stavbu „Stavebné úpravy križovatky K2 Obvodová ulica - účelová komunikácia Tesco Žilina I. etapa“ (ďalej aj „líniová stavba“). Podľa stavebného úradu vzhľadom na skutočnosť, že táto líniová stavba nebola predmetom posudzovania vplyvov na životné prostredie, nebola splnená ani podmienka § 34 ods. 1 stavebného zákona a nemohlo žalobcovi byť priznané postavenie účastníka v územnom konaní ako dotknutej verejnosti. Nebola splnená ani podmienka podľa § 59 ods. 1 písm. c) stavebného zákona, preto nemôže byť žalobcovi priznané ani postavenie účastníka stavebného konania. 2. Žalovaný rozhodnutím č. OU-ZA-OCDPK-2020/011870-009 zo dňa 06.03.2020 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“), konajúc o odvolaní žalobcu prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 3. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia okrem iného poukázal na stanovisko Okresného úradu Žilina, odboru starostlivosti o životné prostredie, oddelenia ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia zo dňa 23.01.2020, č. OU-ZA-OSZP3-2020/009447-002/Hnl, z ktorého citoval „Vzhľadom na to, že ide o úpravu jestvujúcich objektov miestnej a účelovej komunikácie, v zmysle § 18 zákona č. 24/2006 Z. z. nie je navrhovaná činnosť zaradená do prílohy č. 8 tohto zákona, takže uvedený projekt nespĺňa kritériá podľa § 18 a prílohy č. 8 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov a nie je predmetom posudzovania“. Toto stanovisko jednoznačne definuje, že stavba: „Stavebné úpravy križovatky K2 Obvodová ulica - účelová komunikácia TESCO Žilina I. etapa“ nie je navrhovaná činnosť zaradená do prílohy č. 8 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z. z.“ ). Žalobca sa tak podľa žalovaného mylne domnieval, že líniová stavba je predmetom zisťovacieho konania alebo posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny. Žalovaný dospel k záveru, že ide o samostatné stavebné konanie a samostatne sa musí posudzovať, či táto stavba je ako navrhovaná činnosť zaradená do prílohy č. 8 zákona č. 24/2006 Z. z., a stavebný úrad takto aj postupoval.
II. Priebeh konania na správnom súde
4. Žalobca podal na Krajský súd v Žiline (ďalej len „správny súd“) správnu žalobu a navrhol rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. 5. Žalobca v správnej žalobe v podstate namietal, že stavba je predmetom zisťovacieho konania alebo posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny v zmysle zákona č. 24/2006 Z. z., pretože pokiaľ táto stavba je ako vyvolaná investícia súčasťou stavby, resp. zámeru „Polyfunkčný komplex Rudiny II. - Žilina“ musí byť rovnako predmetom zisťovacieho konania alebo posudzovania vplyvu navrhovanej činnosti alebo jej zmeny v zmysle zákona č. 24/2006 Z. z. Práve z tohto titulu potom žalobca tvrdil, že môže byť účastníkom stavebného konania ako dotknutá verejnosť podľa § 24 ods. 2 zákona.
6. Správny súd rozsudkom č. k. 31S/145/2021-74 z 15. novembra 2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v účinnom znení (ďalej len „SSP“) ako nedôvodnú zamietol.
7. V odôvodnení rozsudku vyhodnotil námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov pre nezrozumiteľnosť ako nedôvodnú. Vzhľadom na všeobecnú formuláciu žalobnej námietky správny súd len vo všeobecnej rovine skonštatoval, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím stavebného úradu obsahuje všetky náležitosti rozhodnutia podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v spojení s § 140 stavebného zákona.
8. Správny súd ako nedôvodnú hodnotil aj žalobnú námietku, podľa ktorej sa žalovaný náležitým spôsobom nevysporiadal s pripomienkami žalobcu ako dotknutej verejnosti doručenými v priebehu zisťovacieho konania. Zdôraznil, že predmetom konania je rozhodnutie stavebného úradu o nepriznaní postavenia účastníka konania v stavebnom konaní žalobcovi. Žalobca v správnej žalobe ani nešpecifikoval, s akými konkrétnymi pripomienkami sa žalovaný nevysporiadal. 9. Ďalej uviedol, že podľa § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. pre vznik statusu účastníka stavebného konania o povolenie stavby by museli byť v konaní preukázané nasledovné právne významné skutočnosti: 1/ Povoľovaná stavba by musela spĺňať pojmové znaky navrhovanej činnosti, ktorá bola predmetom posudzovania jej vplyvov, resp. zisťovacieho konania podľa postupu uvedeného v tretej časti zákona č. 24/2006 Z. z. 2/ Žalobca ako dotknutá verejnosť [§ 3 písm. s) zákona č. 24/2006 Z. z.] uplatnil v konaní vedenom podľa tretej časti tohto zákona postup podľa § 24 ods. 3, ods. 4 zákona č. 24/2006 Z.
z. 10. Z administratívneho spisu súd nemal preukázané naplnenie podmienky 1/ v spojení s podmienkou 2/ pre vznik statusu účastníka stavebného konania. Povoľovaná stavba nebola predmetom zisťovacieho konania, resp. posudzovania vplyvov na životné prostredie.
11. Súd považoval za irelevantnú argumentáciu, podľa ktorej ak povoľovaná činnosť (stavba) nebola predmetom zisťovacieho konania, mala ňou byť ako vyvolaná investícia, pretože zámer predmetom zisťovacieho konania bol. Pre vznik statusu účastníka povoľovacieho konania je nevyhnutné, aby dotknutá verejnosť realizovala procesnú aktivitu, čo je kumulatívnou
podmienkou. 12. Podľa názoru správneho súdu stavebný úrad odôvodnil aj absenciu podmienky účastníctva podľa § 59 ods. 1 písm. b) stavebného zákona. Správne orgány nemali zo spisového materiálu preukázané, že by žalobca namietal, že bude zasiahnuté do jeho vlastníckych práv k susediacim stavbám a pozemkom.
13. Stavebný úrad podľa súdu správne ustálil, že status účastníka stavebného konania žalobcovi nemôže prináležať ani podľa § 14 Správneho poriadku. Podľa súdu (s poukazom na § 140 stavebného zákona) § 59 ods. 1 stavebného zákona má svoju osobitnú právnu úpravu prvej a druhej kategórie účastníka (v stavebnom konaní účastníkom stavebného konania je stavebník a osoby, ktoré majú vlastnícke a iné práva k pozemkom a stavbám na nich, vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich, vrátane susediacich pozemkov a stavieb, môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté), preto sa úprava v Správnom poriadku v tomto rozsahu nepoužije na stavebné konanie.
14. Správny súd pokračoval, že zo zákona č. 24/2006 Z. z. nevyplýva, že by akákoľvek vyvolaná investícia plynúca zo zámeru investičného projektu (ktorý bol predmetom zisťovacieho konania alebo posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny) mala tvoriť predmet zisťovacieho konania, bez ohľadu na splnenie podmienok prílohy č. 8.
15. Záverom správny súd dodal, že pokiaľ bol žalobca mienky, že povoľovaná stavba by mala podliehať posudzovaniu, hoci nie je osobitne upravená v prílohe č. 8 zákona č. 24/2006 Z. z., mohol využiť právny prostriedok podľa § 19 ods. 1 tohto zákona, a podať odôvodnený písomný podnet.
III. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenia účastníkov konania
16. Žalobca (ďalej „sťažovateľ“) podal proti napadnutému rozsudku kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, tvrdiac nesprávne právne posúdenie veci. Kasačnému súdu navrhol, aby podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec správnemu súdu vrátil na ďalšie konanie.
17. Sťažovateľ poukázal na diskreditačnú antikampaň, obmedzujúcu záujmy verejnosti v oblasti ochrany životného prostredia. Sťažovateľ ďalej v rámci kasačnej sťažnosti ozrejmil ciele svojho pôsobenia v oblasti ochrany životného prostredia a všeobecnú právnu úpravu ochrany životného prostredia. Tvrdil, že správny súd rozhodovacou praxou voči sťažovateľovi zabraňuje prístupu k spravodlivosti nielen podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj v zmysle čl. 9 Aarhuského dohovoru, ktorý je podľa čl. 7 ods. 4 Ústavy SR súčasťou slovenského a európskeho právneho poriadku tým, že sa správnymi žalobami sťažovateľa zaoberá povrchne a namiesto prieskumu zákonnosti skúma činnosť sťažovateľa.
18. Správny súd podľa sťažovateľa nesprávne právne posúdil § 24 ods. 2 zákona č. 24/ 2006 Z. z. Skutkovo podľa neho nastala situácia, kedy navrhovateľ zámeru Polyfunkčný komplex Rudiny II - Žilina (ďalej len „zámer“) spoločnosť ISTROFINAL, a. s., podal návrh na posúdenie zámeru vytvorenia polyfunkčného komplexu, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo zisťovacieho konania č. OU-ZA-OSZP3-2016/009433-005/Hnl zo dňa 20.06.2016 (ďalej „rozhodnutie zo zisťovacieho konania“). V priebehu realizácie zámeru vyvstala potreba na ďalšie práce, ktoré neboli súčasťou zámeru a boli spôsobené ako vyvolaná investícia.
Vznikla teda potreba podania návrhu na vydanie stavebného povolenia na stavbu „Stavebné úpravy križovatky K2 Obvodová ulica - účelová komunikácia TESCO Žilina I. etapa“. 19. Podľa sťažovateľa správny súd vec nesprávne právne posúdil, keď vznik účastníctva v stavebnom konaní odvádzal od predchádzajúceho konania o posudzovaní vplyvov na životné
prostredie. Sťažovateľovi podľa jeho názoru vzniklo postavenie účastníka konania na základe konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo zisťovacieho konania. Tvrdil, že prejavením záujmu na účasti na tomto konaní nastala situácia, kedy je sťažovateľ účastníkom konania vo všetkých následných povoľovacích konaniach. Stavba je vyvolanou investíciou, a medzi realizáciou stavby a zámeru je priama príčinná súvislosť. 20. Účelom § 24 ods. 2 zákona o EIA je podľa sťažovateľa v prípade, ak verejnosti nevyplýva postavenie účastníka z iného právneho predpisu, nastaviť rámec, ktorý verejnosti zakladá postavenie účastníka v konaní, čím sa napĺňa tiež čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru, umožniť včasnú účasť verejnosti v čase, keď sa účasť verejnosti môže uskutočniť efektívne.
Splnením povinnosti podľa § 19 zákona o životnom prostredí mu tak malo vzniknúť, zároveň s účastníctvom na základe § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z., postavenie účastníka konania v zmysle § 59 ods. 1 písm. c) stavebného zákona.
21. Sťažovateľ mal za nesporné, že postavenie účastníka konania mu vyplýva z rozhodovacej činnosti súdov, kedy je potrebné pri rozhodovaní o priznaní účastníctva použiť extenzívny eurokonformný výklad (SD EÚ C-240/09 zo dňa 08.03.2011). Správne orgány majú podľa neho povinnosť postupovať v zmysle rozsudku SD EÚ C-416/10, ktorým poskytol záväzný výklad Zmluvy o fungovaní EÚ, pričom tieto orgány neaplikovali právo eurokonformným spôsobom, porušili zásadu právnej istoty a legitímnych očakávaní.
22. Záverom navrhol prerušenie kasačného konania za účelom podania prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Návrh odôvodnil absenciou eurokonformného výkladu a aplikácie práva v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa zákona č. 24/ 2006 Z. z., smernice Európskeho parlamentu a Aarhuského dohovoru, a to jednak správnymi orgánmi ako aj správnym súdom preskúmavajúcim zákonnosť rozhodnutia. Otázku navrhol formulovať: „Či výklad práva, ktorý obmedzuje účastníctvo verejnosti na nasledovnom správnom konaní vo veciach, ktoré začali v dôsledku činnosti posúdenej podľa zákona EIA je v súlade s právom Európskej únie. 23. Žalovaný ani ďalší účastník konania sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu nevyjadrili.
III. Právne posúdenie veci kasačným súdom
24. Táto vec bola po predložení kasačnému súdu náhodným výberom pridelená do senátu 6S. Podľa § 27c písm. A Rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2023 v znení opatrenia č. 6 bola vec náhodným výberom prerozdelená do senátu č. 5, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou.
25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny súd“) konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP najprv preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce dôvody jej odmietnutia.
Po konštatovaní jej včasnosti, ako aj splnení ostatných podmienok konania, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov v zmysle § 453 v spojení s § 445 ods. 1 písm. c/, § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený vopred na úradnej tabuli a na webovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk a kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP
zamietol. 26. Zákon č. 24/2006 Z. z. stanovuje, že zainteresovaná/dotknutá verejnosť, ktorá bola účastníkom konania podľa tohto zákona (na základe postupu podľa § 24 ods. 3 alebo ods. 4), je následne účastníkom v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti alebo jej zmene.
V takomto prípade je pre účastníctvo v zmysle § 59 ods. 1 písm. c) stavebného zákona podstatné (i) či konkrétne konanie je povoľovacím konaním (čo stavebné konanie nesporne je) a (ii) či bola konkrétna stavba súčasťou navrhovanej činnosti v zisťovacom konaní, alebo nie. 27. Úlohou kasačného súdu bolo posúdiť, či správny súd správne právne posúdil závery orgánov verejnej správy k otázke práva sťažovateľa na účasť v tomto stavebnom konaní.
28. Kasačný súd sa oboznámil s administratívnym spisom, prvostupňovým rozhodnutím a preskúmavaným rozhodnutím, a v zhode so správnym súdom konštatuje, že žalovaný sa riadne venoval všetkým kľúčovým námietkam sťažovateľa týkajúcim sa najmä aplikácie § 14 Správneho poriadku <aspi://module='ASPI'&link='71/1967%20Zb.%252314'&ucin-k- dni='30.12.9999'>, § 59 a § 140 Stavebného zákona <aspi://module='ASPI'&link='50/ 1976%20Zb.'&ucin-k-dni='30.12.9999'>, § 19 zákona o životnom prostredí či § 24 zákona EIA. Podľa § 59 ods. 1 Stavebného zákona <aspi://module='ASPI'&link='50/ 1976%20Zb.%252359'&ucin-k-dni='30.12.9999'> účastníkmi stavebného konania sú: a) stavebník, b) osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté, c) ďalšie osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu.
29. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.
Kasačný súd preto v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3Svk/41/2023 z 28. novembra 2024, a v príslušnom rozsahu ho uvádza: „22.
V súvislosti s postavením účastníka v stavebnom konaní kasačný súd už opakovane uviedol, že účastníctvo v stavebnom konaní je osobitne upravené v § 59 Stavebného zákona. A v tejto súvislosti upriamuje pozornosť sťažovateľa na § 140 Stavebného zákona upravujúci práve konkurenciu Správneho poriadku a Stavebného zákona, a to v zhode s jedným so základných právnych princípov spočívajúcim v aplikačnej prednosti osobitnej (špeciálnej) právnej úpravy pred úpravou všeobecnou (lex specialis derogat legi generali).
Vzhľadom na to, že ustanovenie § 59 Stavebného zákona obsahuje komplexnú osobitnú úpravu účastníctva v konaní o povolení stavby, na postavenie účastníka v stavebnom konaní sa neaplikuje Správny poriadok (napr. rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Svk/7/2023, 5Svk/47/2022 alebo 3Svk/35/2022). [.
. .] 23. Vychádzajúc z uvedeného, postavenie sťažovateľa ako účastníka stavebného konania mohlo vyplývať z § 59 Stavebného zákona, čo správne právne vyhodnotil žalovaný ako aj správny súd, že mu takéto postavenie nepatrí. Sťažovateľ jednak nepreukazoval žiadne vlastnícke či iné práva k pozemkom či stavbám, ktoré by mohli byť dotknuté, a rovnako mu právo na účasť v konaní nevyplývalo ani zo zákona EIA. Zákonodarca v stavebnom konaní síce pripúšťa, aby sa účastníkmi konania stali aj osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu (§ 59 ods. 1 písm. c/ Stavebného zákona), pričom takýmto predpisom je napríklad v zmysle poznámky pod čiarou zákon EIA, konkrétne jeho ustanovenia § 24 až § 27 týkajúce sa účasti verejnosti a dotknutej verejnosti v konaní, ale sťažovateľovi ani podľa týchto ustanovení postavenie účastníka v stavebnom konaní nevzniklo.
[. . .] 25. Sťažovateľ tiež namietal, že postavenie účastníka mu malo vyplývať z § 19 zákona o životnom prostredí. Ak kasačný súd berie do úvahy skutočnosť, že poznámka pod čiarou k ustanoveniu § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona je len interpretačnou pomôckou a teda osobitným zákonom by mohol byť aj iný zákon, než len zákon EIA, potom sťažovateľova alternatívna argumentácia spočívajúca v tom, že pod citované ustanovenie Stavebného zákona je možné subsumovať § 19 zákona o životnom prostredí, neobstojí, keďže toto ustanovenie nesúvisí s otázkou účastníctva, ale ukladá všeobecnú povinnosť pri ohrození životného prostredia, alebo pri poškodení životného prostredia bez meškania ohlásiť tieto skutočnosti príslušnému orgánu štátnej správy. Nedotýka sa teda práv, ktoré by vo všeobecnosti vyplývali z účastníctva v administratívnom konaní alebo s ním súviseli, ale ide v zásade len o oznamovaciu povinnosť, ktorá prináleží komukoľvek bez ohľadu na jeho postavenie a vôľu byť účastníkom príslušného konania.
Za daných okolností preto nemožno sťažovateľovo postavenie účastníka konania podľa § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona odvodzovať alternatívne ani od § 19 zákona o životnom prostredí.“ 30. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tvrdil, že správny súd nesprávne právne posúdil vec, keď urobil záver, že povoľovaná stavba nebola predmetom zisťovacieho konania, resp. posudzovania vplyvov, a preto ani sťažovateľ v takomto konaní nevyvinul príslušnú aktivitu, a tak sa nestal následne účastníkom konania v tomto stavebnom konaní (body 18 - 21 napadnutého rozsudku). Sťažovateľ argumentoval, že ak by sa zámer Polyfunkčný komplex Rudiny II. - Žilina, ku ktorému sa viaže spomínané rozhodnutie zo zisťovacieho konania, nerealizoval, nevznikla by ani potreba stavebných úprav križovatky. Z príčinnej súvislosti medzi realizáciou zámeru a realizáciou teraz posudzovanej stavby (ako vyvolanej či vynútenej investície) odvodzoval svoje účastníctvo ako dôsledok svojej aktivity v zisťovacom konaní, teda ako dôsledok prejavenia záujmu.
31. Podľa kasačného súdu je však udržateľné posúdenie veci správnym súdom (a obdobne orgánmi verejnej správy), ktorý svoje závery postavil v podstate na zisteniach, že takáto stavba (ako úprava jestvujúcich objektov miestnej a účelovej komunikácie) nespadá pod § 18 a nie je zaradená v príslušnej prílohe zákona č. 24/2006 Z. z., a preto nepodlieha zisťovaciemu či posudzovaciemu konaniu.
32. V bode 21 napadnutého rozsudku správny súd skonštatoval, že sa nepreukázalo, že by táto stavba bola predmetom zisťovacieho konania alebo posudzovania vplyvov, v bode 23 poukázal na možnosť podania podnetu podľa § 19 zákona č. 24/2006 Z. z., a napokon v bode 24 uviedol, že zo zákona č. 24/2006 Z. z. neplynie, že by akákoľvek vyvolaná investícia plynúca z takéhoto investičného projektu (podliehajúcemu tomuto zákonu) mala tvoriť predmet zisťovacieho
konania. Voči týmto záverom a argumentom správneho súdu sťažovateľ v kasačnej sťažnosti priamo nenamietal. 33. Nekonkretizoval ani, kde v rozhodnutí zo zisťovacieho konania, kde sa uvádzajú aj jednotlivé stavebné objekty, identifikoval túto konkrétnu stavbu, ako všeobecne uviedol v správnej žalobe. Práve naopak, v kasačnej sťažnosti (bod 25) sám uviedol, že tieto práce neboli súčasťou zámeru polyfunkčného komplexu. Kasačný súd poznamenáva, že zámer i rozhodnutie zo zisťovacieho konania sa venujú aj miestnej doprave, ale táto úprava križovatky nebola ich súčasťou. Pritom v oboch týchto dokumentoch boli konkrétne označené jednotlivé stavebné objekty zámeru. Samotný fakt, že určitá stavba (bez ohľadom na svoj vlastný charakter) súvisí so zámerom, ktorý prešiel zisťovacím konaním, ešte nestačí na to, aby išlo o povoľovanú činnosť v zmysle § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z., resp. že by sa bez ďalšieho mala podriadiť režimu posudzovaniu a povoľovaniu pôvodného zámeru.
Na tom nič nemení ani tvrdená príčinná súvislosť medzi realizáciou zámeru a tu povoľovanej stavby. Takémuto výkladu sťažovateľa nedáva základ ani zákon č. 24/2006 Z. z., ani Aarhuský dohovor, a ani sťažovateľom citovaná judikatúra.
34. K poukazu sťažovateľa na rozsudky Súdneho dvora EÚ C-240/09 a C-416/10 kasačný súd uvádza, že v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho správneho súdu nepostačuje, ak účastník konania v žalobe či kasačnej sťažnosti poukáže na rozsudok SD EÚ, resp. odcituje z neho určitú časť bez toho, aby súčasne špecifikoval skutkové a právne okolnosti vyplývajúce z predmetného rozsudku, vzťahujúce sa na preskúmavaný prípad a bez toho, aby poukázal na jeho totožnosť alebo obdobnosť s prejednávaným prípadom.
Požadovaný široký eurokonformný výklad otázky účastníctva prichádza v zmysle tejto judikatúry do úvahy len v určitých situáciách, najmä v spojení s možným rozporom rozhodnutia prijatého v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia, a jeho prípadným súdnym prieskumom (C-240/09). Skutkové okolnosti súdenej veci sú však zreteľne iné.
35. Pokiaľ ide o návrh sťažovateľa na prerušenie kasačného konania a s tým spojené podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ o výklade práva Európskej únie, kasačný súd nezistil potrebu predloženia prejudiciálnej otázky. Sťažovateľ nevysvetlil, výkladu ktorého konkrétneho ustanovenia európskeho práva alebo ktorej konkrétnej oblasti judikatúry SD EÚ sa má jeho otázka týkať a kasačný súd takéto ustanovenia práva EÚ taktiež neidentifikoval. Kasačný súd si je pritom vedomý, že predmetom prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEÚ nemôže byť otázka, či sa správne aplikovalo právo Európskej únie v konkrétnej veci. Kasačný
súd otázku nastolenú sťažovateľom vo veľmi všeobecnej rovine, ktorá ani priamo nevychádza zo skutkových okolností veci, nepovažoval rozhodujúcu pre posúdenie veci, a preto sa neobrátil na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou.
IV. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
36. Kasačný súd sa z popísaných dôvodov nestotožnil s námietkami sťažovateľa voči napadnutému rozsudku správneho súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti, a tieto vyhodnotil ako nedôvodné. Preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 37. O trovách konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP a contrario tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodu neúspechu v konaní. Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP). Ani pri ďalšom účastníkovi konania kasačný súd nezistil dôvody pre priznanie náhrady trov konania. 38. Tento rozsudok prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 30. apríla 2025