6Svk/17/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: X.. X. Q., V.., bytom G. XX, O., právne zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o., so sídlom Záhradnícka 51, Bratislava, IČO: 47234318, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 9RM/2020-142-I zo dňa 11. mája 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/145/2020-63 zo dňa 15. decembra 2021, v spojení s opravným uznesením č.k. 2S/145/2020-87 zo dňa 23. februára 2022, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I.

1. Eviduje Krajský súd v Bratislave žiadosť orgánu štátu na použitie informačno-technických prostriedkov podľa zákona č. 166/2003 Z. z. na zásah do môjho súkromia? 2. Boli alebo neboli krajským súdom, ako vecne príslušným súdom v zmysle § 4a zákona č. 166/2003 Z. z., udelené súhlasy na použitie informačno-technických prostriedkov voči mojej

5. O sprístupnenie informácie, či bol vyhotovený zvukový, obrazový alebo zvukovoobrazový záznam bezodkladne zničený? 6. Sprístupniť písomnú zápisnicu o zničení záznamu alebo iného výsledku vyhotovenú podľa § 7 ods. 5 zákona č. 166/2003 Z. z."

informácií v spojení s § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). 4. Konštatoval, že medzi účastníkmi bola spornou otázka viazanosti obsahom žiadosti o sprístupnenie informácií a okruhom žiadaných informácií pre povinné osoby a následne otázka utajovania požadovaných informácií.

6. Podľa názoru správneho súdu žiadateľ (žalobca) v žiadosti zo dňa 01. apríla 2020 zreteľne a jednoznačne opísal okruh informácií, ktoré žiadal sprístupniť podľa zákona o slobode informácií. Mal za to, že z uvedeného dôvodu neexistoval priestor na doplnenie žiadosti postupom podľa § 14 ods. 3 zákona o slobode informácií. Rovnako nepokladal za dôvodný argument žalobcu, že žalovaný alebo prvostupňový správny orgán mali prekvalifikovať jeho žiadosť o sprístupnenie súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov podľa zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z.z."), pretože to nepatrí do ich kompetencie (s odkazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) a sprístupňovali by tak kvalitatívne inú informáciu, než akú žalobca žiadal v žiadosti zo dňa 01. apríla 2020, konali by tak nad rámec návrhu na začatie konania.

8. Taktiež uviedol, že správne orgány sa v súlade s § 8 ods. 1 zákona o slobode informácií aj čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vysporiadali aj s formálnou a materiálnou podmienkou utajenia požadovaných informácií. Formálna podmienka utajenia je vyjadrená označením informácie za utajovanú všeobecne záväznými právnymi predpismi (bližšie špecifikovanými v bode 3). Je tiež splnená aj materiálna podmienka utajenia, ktorú žalovaný podrobne odôvodnil v napadnutom rozhodnutí tak, že: „K materiálnej podmienke utajenia prvostupňový správny orgán uviedol len to, že existencia potreby chrániť utajované skutočnosti zakladá záujem na nevyzradení skutočnosti, či voči konkrétnej osobe bol použitý informačno- technických prostriedok, pričom odkázal na to, že pôvodcovia utajovaných skutočností (zrejme orgány, ktoré Krajskému súdu v Bratislave doručili žiadosti o vydanie súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov) nezrušili stupne utajenia. Žalovaný k materiálnej podmienke utajenia doplnil, že materiálnym dôvodom pre utajenie žiadostí a vydanie súhlasu s použitím informačno-technických prostriedkov, je záujem na odhaľovaní najzávažnejšej

Táto úvaha je základom materiálnych dôvodov utajenia informácií týkajúcich sa použitia informačno-technických prostriedkov. Ak by skupine osôb, vo vzťahu ku ktorým nebolo vydané rozhodnutie o použití informačno-technických prostriedkov, bolo v režime zákona č. 211/2000 Z. z., resp. v akomkoľvek inom režime, oznámené, že voči nim takéto rozhodnutie nebolo vydané, neexistoval by spôsob, ako by boli vybavené totožné požiadavky skupiny osôb, vo vzťahu ku ktorým rozhodnutie o použití informačno-technických prostriedkov vydané bolo, aby sa tieto nedozvedeli o tom, že sú tajne sledované a neprispôsobili svoje konanie tejto vedomosti a nezmaril by sa tým účel tajného sledovania. (.

mohol disponovať informáciami požadovanými v bodoch 5 a 6 žiadosti; je ale potrebné uviesť, že závery Krajského súdu v Bratislave boli relevantné i pre tieto informácie." Preto podľa názoru správneho súdu odôvodnenie materiálnej podmienky utajenia zodpovedá zásadám logického uvažovania, nepresahuje rámec právneho predpisu a správny súd ho považoval aj za ústavne konformný.

Inými slovami, prvostupňový správny orgán nie je pôvodcom utajovaných informácií, a teda má výrazne obmedzené možnosti sprístupnenia informácií, posúdenia trvania utajovania príslušných informácií, čo sa stalo aj v predmetnej právnej veci. Mal teda za to, že správne orgány oboch stupňov v súlade s § 8 ods. 1 zákona o slobode informácií, zákonom č. 215/ 2004 Z.z., zákonom o ochrane pred odpočúvaním, ako aj podzákonnými právnymi predpismi citovanými vyššie vec správne právne posúdili.

informačno-technických prostriedkov týka, podľa § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. je možné vybaviť len sprístupnením súhlasu, ak bol vydaný, a ak tým nebude ohrozené alebo zmarené plnenie úloh štátu; vo všetkých ostatných prípadoch bude žiadosť odmietnutá (napríklad v prípade, ak súhlas bol vydaný, ale jeho sprístupnením bude ohrozené alebo zmarené plnenie úloh štátu a v prípade, alebo ak súhlas nebol vydaný).

11. Napokon dal do pozornosti, že žalobca tiež poukazoval na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP"), z ktorých má vyplývať jeho právo na sprístupnenie požadovaných informácií. Správny súd poukázal na uznesenie Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky č. 372 zo dňa 05. júna 2018 k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 757/2004 Z.z. a ktorým bolo zavedené ustanovenie § 82a ods. 5, z ktorého vyplýva, že výnimka z nesprístupňovania súhlasov súdu nemá platiť absolútne.

12. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal, nakoľko nezistil dôvody na to, aby bolo možné spravodlivo požadovať od žalobcu náhradu účelne vynaložených trov.

13. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 14. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP), ako aj, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). 15. V podanej kasačnej sťažnosti namietal, že právo žalobcu na spravodlivý súdny proces bolo porušené tým, že správny súd sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou žalobcu prezentovanou v súdnom konaní, ako aj formalistickým posudzovaním podania žalobcu zo dňa 01. apríla 2020 označeným ako žiadosť o poskytnutie informácií. Uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa zákonné požiadavky podľa § 139 ods. 2, 3 SSP, a taktiež ani požiadavky ústavné v zmysle čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a napokon ani požiadavky medzinárodné podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor") na riadne a presvedčivé

odôvodnenie

rozsudku. 16. Zároveň namietal, že žalobca v napadnutom rozsudku nedostal odpoveď na to, ako sa krajský súd vysporiadal s kolíziou jeho práv garantovaných čl. 8 ods. 1 Dohovoru, čl. 7 Charty základných práv Európskej únie a čl. 19 ods. 2 a čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky na jednej strane a záujmom štátu na ochrane jeho bezpečnosti, verejného poriadku, ochrane verejného zdravia a mravnosti. Zdôraznil, že krajský súd, ani správne orgány nevysvetlili, ako by mohli informácie sprístupnené žalobcovi spôsobiť ujmu Slovenskej republike. 17. Ďalej namietal, že v odôvodnení rozsudku absentuje vecná argumentácia týkajúca sa dôvodov, pre ktoré považoval krajský súd podanú žalobu za nedôvodnú, ako aj vysvetlenie, akými úvahami sa spravoval pri rozhodnutí vo veci samej, a ako sa vysporiadal s judikatúrou a názormi právnej vedy, konkrétne právnymi závermi rozsudku ESĽP zo dňa 12. januára 2016, č. 37138/14 vo veci Szabó a Vissy c/a Maďarsko, rozhodnutia zo dňa 06. septembra 1978, č. 5029/71 vo veci Klass a ďalší c/a Nemecko alebo vyjadrením X.. Q. O., spoluzástupkyne Slovenskej republiky pred ESĽP, a napokon prečo považoval krajský súd právne názory žalobcu za nesprávne. Ohľadom uvedeného poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III ÚS 332/09 zo dňa 26. januára 2010, ako aj nález sp. zn. II. ÚS 6/03 zo dňa 13. marca 2003. 18. Tvrdil, že krajský súd posúdil žiadosť žalobcu len formalisticky, keď sa zameral len na jednotlivé body žiadosti bez toho, aby skúmal, čo žalobca podaním sledoval a nehľadal spôsob ako žalobcovi informácie sprístupniť. 19. Vada nesprávneho právneho posúdenia podľa žalobcu spočívala v tom, že žalobcovi ako dotknutej osobe bol znemožnený prístup k informáciám, týkajúcim sa výlučne jeho súkromia a bola mu odopretá aspoň minimálna informácia dozvedieť sa, či proti nemu použili orgány verejnej moci informačno-technické prostriedky.

21. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním zo dňa 01. apríla 2022. Ku kasačnej námietke žalobcu, smerujúcej proti porušeniu práva na spravodlivý proces, a to konkrétne tým, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou žalobcu vznesenou v súdnom konaní, uviedol, že za porušenie práva na spravodlivý proces nie je možné považovať to, že účastník nedostane v rozhodnutí odpoveď na každú parciálnu otázku, položenú v rámci určitej témy, ak je spoľahlivo a zrozumiteľne zodpovedaná podstata takejto námietky. Ďalej uviedol, že za nedostatočné vysporiadanie sa s argumentáciou žalobcu nie je možné považovať stav, kedy súd nedospeje k rovnakému názoru ako žalobca, ale sa stotožní s argumentáciou predloženou žalovaným. Dodal, že v tomto prípade súd posúdenie otázky splnenia materiálnej podmienky utajenia riadne a jednoznačne zdôvodnil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a uviedol dôvody, prečo sa stotožnil s tým, že táto bola splnená. 22. K tvrdenému porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že krajský súd posúdil žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií len formalisticky, uviedol, že by predstavovalo neprípustné porušenie práva žalobcu na sprístupnenie informácií, ak by v rozpore s jeho žiadosťou, kde riadne a jednoznačne označil informácie, ktorých sprístupnenia sa domáha, povinná osoba alebo následne súd bez použitia zákonom o slobode informácií predpokladaného mechanizmu kvalitatívne zmenil označenie informácií, ktorých sa domáha tak, že by svojvoľne bez akéhokoľvek gramatického, lexikálneho, sémantického, logického, či iného základu jednoducho konštatoval, že napriek tomu, že žiadateľ v žiadnom zo 6 bodov svojej žiadosti neuvádza, že žiada o sprístupnenie súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním, dospel k záveru, že práve tento je predmetom žiadosti. Doplnil, že takéto posúdenie žiadosti by predstavovalo neprípustnú svojvôľu nemajúcu oporu v zákone a práve takéto posúdenie žiadosti správnym súdom by mohlo predstavovať porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. 23. K namietanej vade nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že takéto odôvodnenie kasačnej sťažnosti neobstojí, nakoľko nespĺňa požiadavky § 440 ods. 2 SSP, keďže žalobca nekonkretizuje právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a neuvádza, v čom spočíva táto nesprávnosť. 24. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd") ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1, 2 SSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.

28. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám upravuje zákon o slobode informácií, podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje (§ 3 ods. 1, 3 cit. zákona).

29. Najvyšší správny súd uvádza, že zákon o slobode informácií nedefinuje pojem informácia. Nepriamo je aplikovateľná definícia s § 2 písm. b/ zákona č. 215/2004 Z. z. Informáciou je 1. obsah písomnosti, nákresu, výkresu, mapy, fotografie, grafu alebo iného záznamu, 2. obsah ústneho vyjadrenia, 3. obsah elektrického alebo elektromagnetického, elektronického alebo iného fyzikálneho transportného média. Čiže utajovanou skutočnosťou je informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením

30. Zákon o slobode informácií je založený na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, čo znamená, že povinné osoby sprístupňujú všetky informácie, okrem tých, u ktorých to zákon zakazuje. Zákaz však nemusí byť explicitne stanovený priamo zákonom o slobode informácií, ale môže vyplývať i z iných právnych predpisov verejného práva. Úlohou správneho súdnictva je preskúmavanie zákonnosti, t.j. aplikácia výkladu v systéme právneho

31. Pri posúdení sprístupnenia informácií povinnou osobou nie je možné zákon o slobode informácií aplikovať ako izolovaný právny predpis, ale je potrebné aj vyhodnotiť, či sa sprístupnením informácií neohrozí iný záujem štátu. Takýto implicitný zákaz nesprístupnenia informácie musí byť povinnou osobou dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený.

32. Vzhľadom na uvedené najvyšší správny súd považuje za potrebné prisvedčiť správnosti postupu správnych orgánov, ktoré dospeli k záveru, spočívajúcemu v nesprístupnení informácie žiadateľovi z dôvodu ochrany utajovaných skutočností v zmysle § 8 ods. 1 zákona o slobode informácií, keď správne vyhodnotili, že žalobcom požadované informácie sú utajovanými skutočnosťami, vychádzajúc z príslušných právnych predpisov, a to § 2 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním, § 2 písm. a/ a písm. e/, § 3 ods. 1 písm. c/ a písm. d/, § 7 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z.z., § 1 písm. j/ nariadenia vlády č. 216/2004 Z.z., § 3 ods. 1, § 5 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 48/2019 Z.z. a smernicou MS SR č. 8/2004. Rovnako tak sa vysporiadali s formálnou a materiálnou podmienkou utajenia požadovaných

Napokon je potrebné dodať, že v súlade so zákonom vyhodnotili aj aplikáciu § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z.z., prvá veta, časť za bodkočiarkou, z ktorého ustanovenia vyplýva, že súhlas na použitie informačno-technických prostriedkov sa sprístupní osobe, ktorej sa tento súhlas týka, ak tým nebude ohrozené alebo zmarené plnenie úloh štátu, pričom však správne zdôraznili najmä tú skutočnosť, že zo znenia žiadosti o poskytnutie informácie zo dňa 01. apríla 2020 nie je možné vyvodiť, že by žalobca o sprístupnenie súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním žiadal.

34. Ohľadom namietaného porušenia práva žalobcu na spravodlivý súdny proces tým, že správny súd sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou žalobcu, kasačný súd uvádza, že túto námietku nemohol pokladať za dôvodnú. Vo vzťahu k uvedenému ďalej dáva do pozornosti, že právo na spravodlivý proces zahŕňa právo na prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na verejnosť konania a rozhodnutia, právo na rozhodnutie v primeranej lehote a právo na spravodlivé prejednanie veci, do ktorého okrem iného patrí aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj ESĽP, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.

36. Kasačný súd má za to, že správny súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami žalobcu a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil. Osobitne zdôrazňuje, že nedôvodnou je námietka žalobcu, že správny súd sa opomenul vysporiadať s konkrétnymi právnymi závermi rozsudku ESĽP zo dňa 12. januára 2016, č. 37138/14 vo veci Szabó a Vissy c/a Maďarsko, rozhodnutia zo dňa 06. septembra 1978, č. 5029/71 vo veci Klass a ďalší c/a Nemecko alebo vyjadrením X.. Q. O., spoluzástupkyne Slovenskej republiky pred ESĽP, nakoľko uvedenému krajský súd venoval pozornosť v bode 41, pričom kasačný súd konštatuje, že takto učinil vyčerpávajúcim

38. Najvyšší správny súd po vyhodnotení dôvodov, vznesených v kasačnej sťažnosti žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho spisu nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Kasačný súd považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje.

461 SSP. 40. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobcovi, ktorý nemal v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a contrario SSP). Žalovanému kasačný súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, lebo nebola splnená podmienka výnimočnosti na jeho strane (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP veta druhá).

V Bratislave dňa 25. októbra 2022