6Svk/18/2023
ECLI:SK:NSSSR:2025:4019200596.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Nitre
- Sp. zn. 1. inštancie
- 15S/116/2019
- IČS
- 4019200596
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra Macha, PhD. (sudca spravodajca), v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): NUBIUM, s. r. o., so sídlom Trenčianska 705/55, Bratislava, IČO: 47545674, zastúpený: JUDr. Ján Mišura, PhD., advokát so sídlom Kopčianska 10, Bratislava, proti žalovanému: Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, Regionálny úrad pre územné plánovanie a výstavbu Nitra, Novozámocká 67D, Nitra, (pôvodne žalovaný: Okresný úrad Nitra, odbor výstavy a bytovej politiky), za účasti: R. F., W. XX. L. XXXX, F. L. XX, W., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia pôvodne žalovaného č. OU-NR-OVBP2-2019/038949-002 z 3. septembra 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 15S/116/ 2019-157 z 8. novembra 2022, takto
rozhodol:
Kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15S/116/2019-157 z 8. novembra 2022 zrušuje a vec vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalobca podal 10. augusta 2015 Mestu Nitra (ďalej „stavebný úrad“) žiadosť o zmenu doby trvania reklamnej stavby: 2 ks - jednostranná reklamná stavba typu „Billboard“, miesto stavby: Nitra. Stavebný úrad žalobcu vyzval na predloženie stanoviska cestného správneho orgánu, lebo predložená žiadosť spolu s prílohami neposkytovala dostatočný podklad pre posúdenie a neboli v nej doklady v zmysle vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 453/2000 Z. z. Žalobca reagoval v podaní z 27. októbra 2015, v ktorom uviedol, že reklamné stavby boli povolené a žiadal len o predĺženie doby trvania týchto reklamných stavieb, nie o povolenie nových reklamných stavieb. K podaniu pripojil stanovisko Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej „ministerstvo dopravy“), sekcie cestnej dopravy a pozemných komunikácií zo dňa 29. septembra 2015, ktoré konštatovalo, že tieto reklamné stavby boli umiestnené v cestnom ochrannom pásme rýchlostnej cesty R1A, a preto nesúhlasilo s vydaním predĺženia pre umiestnené reklamné stavby. 2. Stavebný úrad vydal rozhodnutie pod č. 16045/2015-032-Re z 13. mája 2019 (ktorému predchádzali žalovaným zrušené rozhodnutia z 3. novembra 2015, z 30. augusta 2016, z 5. mája 2017, z 11. júla 2018), ktorým podľa § 117 ods. 1, § 67 ods. 4 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej aj „stavebný zákon“) zamietol žalobcovu žiadosť (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“). 3. Okresný úrad Nitra, odbor výstavy a bytovej politiky (pôvodný žalovaný) rozhodnutím č. OU-NR-OVBP2-2019/038949-002 z 3. septembra 2019 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“) zamietol odvolanie žalobcu a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
II. Konanie pred správnym súdom
4. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, v ktorej žiadal zrušiť preskúmavané rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátiť stavebnému úradu na ďalšie konanie. 5. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom č. k. 15S/116/2019-157 z 8. novembra 2022 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) preskúmavané rozhodnutie i prvostupňové rozhodnutie zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. e) v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) a podľa § 191 ods. 4 SSP vec vrátil stavebnému úradu na ďalšie konanie. Súčasne priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania. 6. V odôvodnení rozsudku správny súd uviedol, že v zmysle § 10 ods. 3, ods. 4 zákona č. 135/ 1961 Zb. o pozemných komunikáciách (ďalej aj ako „cestný zákon“) v znení účinnom od 2. januára 2015, t. j. v čase rozhodovania, na diaľniciach, rýchlostných cestách a medzinárodných cestných ťahoch, je zakázané umiestňovať reklamné stavby a mimo sídelného útvaru obce ohraničeného dopravnou značkou označujúcou začiatok a koniec obce je v území 100 metrov od osi vozovky priľahlého jazdného pásu diaľnice, rýchlostnej cesty a cesty I. triedy, ktoré sú medzinárodným cestným ťahom, okrem odpočívadiel, taktiež zakázané umiestňovanie reklamných stavieb, pričom tento zákaz sa nevzťahuje na označenia stavby a označenia súvisiace s výstavbou alebo prevádzkou diaľnice, rýchlostnej cesty alebo cesty I. triedy, ktoré sú medzinárodným cestným ťahom. 7. Podľa správneho súdu bolo vo veci podstatné zistiť, kde boli reklamné stavby umiestnené, teda či v sídelnom útvare obce, kde nie sú vytvorené cestné ochranné pásma diaľnic, rýchlostných ciest a ciest prvej triedy, alebo mimo sídelného útvaru obce ohraničeného dopravnou značkou označujúcou začiatok a koniec obce, kde je v území 100 metrov od osi vozovky priľahlého jazdného pásu diaľnice, rýchlostnej cesty a cesty I. triedy, ktoré sú medzinárodným cestným ťahom, zakázané umiestňovať reklamné stavby. Uvedené zistenia boli podľa názoru správneho súdu dôležité pre ďalší postup správneho orgánu aj preto, že v roku 2012, kedy boli reklamné stavby vybudované, cestné ochranné pásma slúžili na ochranu diaľnic, ciest a miestnych komunikácií a premávky na nich mimo súvisle zastavaného územia a cestný zákon nepoznal pojem sídelný útvar.
8. Správny súd mal za to, že bolo povinnosťou správneho orgánu zistiť skutočný stav v zmysle § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., zákon o správnom konaní (ďalej „správny poriadok“) tak, aby bolo možné jednoznačne preukázať a konštatovať, či sa reklamné stavby nachádzajú v sídelnom útvare obce, resp. mimo tohto sídelného útvaru a v cestnom ochrannom pásme.
K tvrdeniu ministerstva dopravy o tom, že reklamné stavby sa nachádzajú v cestnom ochrannom pásme, nebolo vykonané žiadne dokazovanie a nebol predložený žiadny dôkaz, resp. žiadny takýto dôkaz sa v administratívnom spise nenachádzal. Tvrdenie ministerstva dopravy však nezbavovalo správny orgán povinnosti zistiť skutočný stav veci v takom rozsahu, aby bolo možné na základe neho rozhodnúť.
9. Správny súd mal za to, že správny orgán nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami správneho poriadku, keď napriek svojej povinnosti úplne zistiť skutočný stav veci takto nepostupoval. V administratívnom spise sa nenachádzal žiadny dôkaz o stotožnení miesta osadenia reklamných stavieb vo vzťahu k označeniu začiatku, resp. konca sídelného útvaru obce. Správny súd mal za to, že zo strany správnych orgánov nebolo žiadnym spôsobom zadokumentované, že reklamné stavby sa nachádzajú mimo sídelného útvaru obce, a že sú umiestnené vo vzdialenosti menšej ako 100 m od osi priľahlého jazdného pásu rýchlostnej cesty R1A (§ 15 ods. 3 písm. a) vyhlášky č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách), teda v jej ochrannom pásme. Vo svojom rozhodnutí žalovaný len popísal priebeh administratívneho konania a nezaoberal sa námietkami žalobcu, citoval právne predpisy, uviedol obsah odvolania žalobcu a k jeho námietkam len konštatoval, že poloha reklamných stavieb vzhľadom k vozovke rýchlostnej cesty R1A bola zrejmá z grafickej prílohy žiadosti a z tohto podkladu bolo možné vyvodiť, že posudzovaná vzdialenosť reklamných
stavieb je podstatne menšia ako 100 m definovaných v § 10 a § 11 cestného zákona a jeho vykonávacieho predpisu. Z rozhodnutia pôvodného žalovaného však nevyplývalo, na základe čoho konštatoval tento stav, keď sa v administratívnom spise nenachádzali žiadne dôkazy o osadení reklamných stavieb (okrem jednej fotografie, ktorú pripojil žalobca k svojej žiadosti) a ani grafická príloha k žiadosti žalobcu.
10. Za danej dôkaznej situácie považoval správny súd námietky žalobcu týkajúce sa nedostatočne zisteného stavu veci za plne opodstatnené. Skutočný stav, na základe ktorého správny orgán vydal rozhodnutie, musí byť známy nielen správnemu orgánu, ktorý vo veci rozhoduje, ale musí byť jednoznačne zadokumentovaný v spise tak, aby o ňom nevznikali žiadne pochybnosti. Paušálny odkaz na mapové podklady Google maps, mapy CDB a ZB GIS, sám o sebe nepostačuje na zistenie osadenia reklamných stavieb a už vôbec nie na úplné zistenie skutočného stavu veci. Z administratívneho spisu nie je zrejmé, akým spôsobom dospeli správne orgány k záveru, že reklamné stavby sú umiestnené, resp. osadené mimo sídelného útvaru obce a v území do 100 metrov od osi vozovky priľahlého jazdného pásu rýchlostnej cesty R1A. Uvedené nevyplývalo zo žiadnej listiny, ktorá tvorila obsah administratívneho spisu a s ktorou by bol žalobca oboznámený.
11. V tejto súvislosti správny súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 2 Sžo/112/2015, podľa ktorého „okrem popisu skutkových zistení, má odôvodnenie správneho rozhodnutia obsahovať rozbor jednotlivých dôkazov a ostatných podkladov pre rozhodnutie, reakciu na pripomienky a návrhy účastníkov konania a na ich vyjadrenia k podkladom rozhodnutia a závery o tom, ktoré skutočnosti správny orgán považuje za nepochybne zistené, ako posúdil správny orgán ich právny význam a zdôvodnenie použitia právnej normy.“ Skutočný stav veci musí byť zrejmý nielen správnemu orgánu, ktorý vo veci koná, ale aj účastníkom správneho konania a následne i správnemu súdu, inak nie je možné vykonať súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu správnym súdom.
III. Kasačná sťažnosť
12. Pôvodný žalovaný (ďalej aj „sťažovateľ“) v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť, ktorú formálne odôvodnil podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP tak, že sa správny súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý
rozsudok
zrušil a vec správnemu súdu vrátil na ďalšie konanie. 13. Sťažovateľ reagujúc na bod 38. napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca vzdialenosť reklamných stavieb od priľahlého jazdného pásu rýchlostnej cesty vo svojom odvolaní nenamietal, čo je v protiklade tvrdenia správneho súdu, ktorý v bode 38. napadnutého rozsudku konštatoval „pokiaľ žalobca namietal tvrdenia správnych orgánov o tom, že reklamné stavby sú umiestnené mimo sídelného útvaru obce a aj jej vzdialenosť od priľahlého jazdného pásu rýchlostnej cesty, bolo potrebné sa s jeho námietkou vysporiadať a vykonať dokazovanie..“. 14. Sťažovateľ ďalej poukázal na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu napadnutým rozsudkom v skutkovo a právne podobnej veci, navyše medzi totožnými účastníkmi konania na strane žalobcu a žalovaného poukazujúc na bod 39. napadnutého rozsudku. Napadnutý rozsudok sa odchýlil od skôr vydaného rozhodnutia kasačného súdu sp. zn. 8Sžk/18/2020 zo dňa 31. marca 2022, ktoré sa zaoberalo totožnými otázkami umiestnenia reklamnej stavby popri ceste I. triedy a v jej ochrannom pásme, posudzujúc umiestnenie reklamnej stavby v rámci sídelného útvaru obce, zohľadňujúc pritom záväzné stanovisko cestného správneho orgánu. Citované rozhodnutie kasačného súdu naviac poukazovalo na ďalšie rozhodnutia kasačného súdu v obdobnej veci (1Sžk/1/2020 z 27. septembra 2021, 2Sžk/ 19/2019 zo 16. decembra 2021 a 5Sžk/5/2020 zo 16. decembra 2021). 15. Vo vyššie uvedených rozhodnutiach kasačného súdu boli podľa sťažovateľa predmetom konania námietky k otázke vymedzenia tzv. sídelného útvaru obce a proti nezisteniu skutkového stavu správnych orgánov o ustálení priebehu hraníc tohto útvaru. Kasačný súd následne vo všetkých vyššie uvedených rozhodnutiach kasačného súdu vyslovil jednoznačný právny názor, že posúdenie, či je alebo nie je reklamná stavba v sídelnom útvare obce, je na posúdení dotknutého orgánu a stavebný úrad nie je spôsobilý takéto posúdenie vykonať. Odborne spôsobilý na takéto posúdenie je potom dotknutý orgán, ktorý má príslušné záujmy chrániť. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na stanovisko dotknutého orgánu (ministerstva dopravy) č. 10754/2015/C212-SCDPK/60037 zo dňa 29. septembra 2015, v ktorom sa ako cestný správny orgán jednoznačne vyjadril, že reklamné stavby, ktorých predĺženie doby trvania bolo predmetom správneho konania, sa nachádzajú v ochrannom pásme cesty R1A, a preto nesúhlasil s predĺžením doby ich trvania.
IV. Vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti
16. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril, že podľa jeho názoru je napadnutý rozsudok s ohľadom na preskúmanie administratívneho spisu zákonný a vecne správny, pričom sa domnieval, že nie je možné považovať sprievodný list oznamujúci podanie kasačnej sťažnosti žalovaným za kasačnú sťažnosť, ktorá v skutočnosti nebola riadne podaná. 17. Žalobca ďalej tvrdil, že doručená kasačná sťažnosť nebola elektronicky podpísaná, čo mu bolo potvrdené aj po telefonickom preverení zo dňa 10. marca 2023 o 14:10 hod. Kasačná sťažnosť je podaním a ak sa robí v elektronickej podobe bez autorizácie, treba ho dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované. Ak platná autorizácia chýba, na takéto podanie sa hľadí, akoby nikdy nevzniklo. Orgán verejnej moci má právo preto takéto podanie odmietnuť, ako aj v danej veci nekonať či konanie zastaviť [poukazujúc na § 56 ods. 2 a § 55 ods. 2 SSP, § 23 ods. 1, § 24 ods. 5 a § 25 zákona č. 305/2013 Z. z., o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o e-Governmente“)]. 18. Keďže podľa žalobcu nebola kasačná sťažnosť platne autorizovaná a nebola v zákonom stanovenej lehote ani doplnená, nevyvolala žiadne účinky a správny súd naň nemá prihliadať ako na podanie. Opačný prístup by bol porušením základného práva žalobcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako je zrejmé aj z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 03. februára 2022, č. k. II. ÚS 442/2021-41.
V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
19. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie (ďalej aj ako „kasačný súd“). Kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), kasačný súd vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 20. V dôsledku zákona č. 200/2022 Z. z. o územnom plánovaní v znení neskorších predpisov došlo v priebehu konania pred kasačným súdom ku kompetenčnému presunu z pôvodne žalovaného odboru okresného úradu na Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, Regionálny úrad pre územné plánovanie a výstavbu Nitra, s ktorým preto ďalej kasačný súd konal ako so žalovaným. V texte odôvodnenia sa používa výraz „sťažovateľ“ na označenie pôvodného žalovaného, ktorý podal aj kasačnú sťažnosť, hoci pri vyhlásení rozsudku už bol v jeho pozícii práve regionálny úrad. 21. Kasačný súd musel najskôr posúdiť, či podanie sťažovateľa spĺňa všetky zákonné predpoklady - teda, či bolo podané vo forme, ktorú vyžaduje zákon v § 56 SSP. Podanie musí byť podľa § 56 ods. 1 SSP urobené písomne, a to buď v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe s tým, že podľa § 56 ods. 2 SSP podanie urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. 22. Po analýze sťažovateľovho podania bolo zrejmé, že sťažovateľ doručil elektronickú správu, ktorá obsahovala jeden elektronický dokument opatrený kvalifikovaným elektronickým podpisom - autorizáciou podľa § 23 ods. 1 zákona o e-Govermnente, a štyri elektronické dokumenty ako prílohy, pričom správnemu súdu ani kasačnému súdu nebolo doručené žiadne ďalšie dodatočné podanie. Obsahom autorizovaného dokumentu bolo označenie napadnutého rozsudku, dátum jeho doručenia sťažovateľovi, a veta „Okresný úrad Nitra, ako žalovaný v uvedenej veci podáva v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.“ Ďalej nasledoval v autorizovanom dokumente zoznam príloh, z ktorých prvá bola uvedená „Kasačná sťažnosť“. Pripojená príloha bola podľa obsahu bežne koncipovanou kasačnou sťažnosťou proti napadnutému rozsudku.
23. Zmyslom a účelom ustanovení § 56 ods. 1, ods. 2 SSP je záruka identifikácie účastníka konania a autenticity podania. Dôvodom, prečo majú byť elektronické podania vo veci samej bez autorizácie doplňované dodatočným doručením, buď v listinnej podobe, alebo v elektronickej podobe s autorizáciou, je snaha o odstránenie pochybností týkajúcich sa totožnosti osoby, ktorá podanie urobila, t. j. zabrániť tomu, aby v mene podávateľa urobil podanie bez jeho vedomia alebo proti jeho vôli niekto iný (takto aj:
Správny súdny poriadok, 1. vydanie, 2018, s. 379 - 382: R. Zahradníková). Tento názor potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/19/2023 z 28. júna 2024 (publikované ako R 50/2024), v ktorom dovolací súd konštatoval, že v porovnateľnom skutkovom stave postačilo na splnenie zákonom sledovaného účelu (verifikovaná totožnosť osoby podávajúcej odvolanie) to, že odvolací formulár bol opatrený kvalifikovaným elektronickým podpisom a zároveň formulár obsahoval výslovný odkaz na pripojenú, hoci osobitne neautorizovanú, prílohu.
Hoci dovolací súd, prísne vzaté vykladal ustanovenie iného právneho predpisu, teda § 125 ods. 2 Civilného sporového poriadku, s ohľadom na jeho takmer totožné znenie s tu vykladaným § 56 ods. 2 SSP, je možné vychádzať z jeho záverov, pričom pri publikovanom rozhodnutí už ide o ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyššej súdnej autority. Pretože aj konajúci senát dospel k rovnakému záveru, odkazuje bližšie na tam uvedenú argumentáciu.
24. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že i keď na prvý pohľad sa môže zdať, že opomenutím elektronického podpisu niektorých dokumentov obsiahnutých v elektronickej správe, (najmä dokumentu „kasačná sťažnosť“, ktorý je z hľadiska tohto konania ťažiskovým dokumentom z hľadiska formulácie sťažnostných bodov), dochádza bez ďalšieho k porušeniu povinnej formy podania kasačnej sťažnosti, nie je tomu tak. Účelom § 56 ods. 1, ods. 2 SSP je zabezpečiť identifikáciu účastníka konania a autenticitu jeho podania; ak sú tieto prvky splnené v podstatnej miere (podanie z elektronickej schránky sťažovateľa; a jeho autorizácia tzv. sprievodného listu podania, jednoznačne vyslovujúceho vôľu podať kasačnú sťažnosť proti tam označenému napadnutému rozsudku, s odkazom na pripojený dokument obsahujúci sťažnostné body) - nemožno z neprítomnosti autorizácie (elektronického podpisu) ostatných dokumentov bez ďalšieho dovodiť neprihliadanie na kasačnú sťažnosť, čo žiadal žalobca. Rovnako kasačný súd nevidel priestor ani na alternatívny postup, ktorým by bolo odmietnutie
takto podanej kasačnej sťažnosti ako neprípustnej, kvôli chýbajúcim sťažnostným bodom. Tieto sťažnostné body totiž jednoznačne a nepochybne vyplynuli z obsahu (prílohy) rovnakej elektronickej správy. 25. Kasačný súd má za to, že v takýchto okolnostiach nemožno striktné vyžadovanie autorizácie prílohy, obsahujúcej dôvody podania, považovať za naplnenie účelu ustanovenia, ak samo podanie obsahuje autorizáciu podľa § 23 ods. 1 zákona o e-Governmente.
Vyššie uvedené úvahy potvrdzuje aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 269/2022 zo dňa 12. januára 2023, kde pri posudzovaní inej otázky týkajúcej sa autorizácie elektronických podaní uviedol, že: „Nemožno spochybňovať význam formalít a podmienok konania, ktoré musia byť dodržané v konaní pred súdmi (III. ÚS 194/2012 alebo Ústavný súd Českej republiky
IV. ÚS 281/04, III. ÚS 2373/21). Tieto obmedzenia a ich výklad však nemôžu neprimeraným spôsobom obmedziť jednotlivca v prístupe k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by právo na prístup k súdu bolo spochybnené vo svojej podstate. Preto sa pri posudzovaní splnenia formálnych podmienok a náležitostí konania treba vyhnúť prehnanému formalizmu, ktorý by zasahoval do zásad spravodlivého procesu, ale aj prehnanej pružnosti, ktorá by viedla k spochybneniu procesných podmienok stanovených zákonom [...].“
„Všeobecné súdy musia v prípade posudzovania splnenia určitých formálnych podmienok vždy zohľadniť, či procesná strana naplnila účel, ktorý sleduje konkrétna procesná norma. Bezpodmienečné trvanie na splnení určitých podmienok bez zohľadnenia toho, či bol naplnený účel danej normy, môže viesť k odopretiu práva na prístup k súdu.“ Kasačný súd len dodáva, že v dôsledku princípu rovnosti účastníkov konania v správnom súdnom konaní je potrebné tieto požiadavky na prístup k súdu uplatniť aj na sťažovateľa, ktorý je orgánom štátnej správy.
26. Zo skutočnosti, že „sprievodný list“ bol riadne opatrený kvalifikovaným elektronickým podpisom a zároveň vo svojom obsahu spĺňal zákonom stanovené náležitosti uvedené v § 445 SSP (označením napadnutého rozhodnutia; údajom, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; odkazom na dokument uvedený v prílohe), pričom list s prílohami tvorili jednu elektronickú správu odoslanú z elektronickej schránky sťažovateľa, vyplýva, že sťažovateľ dostatočne zabezpečil identifikáciu aktívne legitimovaného subjektu a podanie sťažovateľa tým naplnilo účel § 56 SSP.
27. K rozhodnutiu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 442/2021 z 03. februára 2022, na ktoré odkazuje žalobca, kasačný súd poznamenáva, že ústavný prieskum v tejto veci spočíval v posúdení postupu odvolacieho súdu, ktorý žiadal odstraňovanie vád podania pri elektronickom podaní odvolania v obyčajnom dokumente MS Word bez autorizácie podľa zákona o e- Governmente, pričom autorizovaná bola len sprievodná listina. Prejednávaná vec je odlišná už v tom, že tu z autorizovaného listu priamo vyplýva, že sťažovateľ podáva kasačnú sťažnosť proti označenému napadnutému rozsudku; prílohou mu bol, presne podľa zoznamu príloh, PDF súbor obsahujúci scan kasačnej sťažnosti podpísaný v listinnej podobe, ktorý obsahoval špecifikáciu sťažnostných bodov. Okrem toho nemožno opomínať, že rozhodovacia činnosť ústavného súdu sa naďalej vyvíja, ako potvrdzuje aj iné vyššie uvedené rozhodnutie ústavného
súdu. 28. Kasačný súd sa ďalej zaoberal sťažnostnými námietkami, ktoré vyhodnotil ako opodstatnené. Podstatným zistením je, že správny súd sa skutočne odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe - rozhodnutí kasačného súdu sp. zn. 8Sžk/18/2020 zo dňa 31. marca 2022, 1Sžk/1/2020 zo dňa 27. septembra 2021 a ďalšie (ktoré riešili totožné otázky umiestnenia reklamnej stavby v ochrannom pásme cesty I. triedy pri rovnakých účastníkoch konania).
Z týchto rozhodnutí je zrejmé, že správny orgán (stavebný úrad), je povinný do konania zapojiť príslušné dotknuté orgány (ministerstvo dopravy), ktoré majú príslušné záujmy chrániť, pričom odborne spôsobilý je na takéto posúdenie spravidla len dotknutý orgán. Posúdenie, či reklamná stavba je alebo nie je v sídelnom útvare obce, nie je prioritne na úvahe správneho orgánu (stavebného úradu), ako ani povinnosť najskôr zistiť priebeh cestného ochranného pásma podľa § 11 cestného zákona, čo je prioritne úlohou dotknutého orgánu. Preto záver správneho súdu, ktorý považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné práve kvôli absencii týchto úvah a dokazovania (napriek odkazu na záväzné stanovisko), nebol správny.
29. Kasačný súd sa preto stotožnil s námietkami žalovaného voči napadnutému rozsudku správneho súdu o odklone od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP. To zároveň znamená, že správny súd vec v tejto časti aj nesprávne právne posúdil, keď konajúci senát kasačného súdu nezistil potrebu sa od takejto ustálenej praxe odchýliť.
Preto napadnutý rozsudok kasačný súd zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie podľa § 462 ods. 1 SSP, s poukazom na § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Úlohou správneho súdu v ďalšom konaní bude opätovne posúdiť žalobné body, pričom bude viazaný vyššie uvedeným posúdením kasačného súdu (§ 469 SSP).
30. V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania. (§ 467 ods. 3 SSP). 31. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
V Bratislave dňa 29. mája 2025