6Svk/19/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobkyne: Z.. G. G., bytom XX M. U. XX K. A., X., Z.. B., I. G., právne zastúpenej Mgr. Vandou Durbákovou, advokátkou, so sídlom Krivá 23, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom Limbová 2, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. S11512-2021-KO-2 zo dňa 18. marca 2021 a fiktívneho rozhodnutia ministra zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 21. mája 2021, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/162/2021-64 zo dňa 10. marca 2022, v časti zastavenia konania, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I.

2. Vo vzťahu k žalobou napadnutému rozhodnutiu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. S11512-2021-KO-2 zo dňa 18. marca 2021, krajský súd uviedol, že toto bolo žalobkyni doručené až dňa 09. júna 2021, pričom dospel k záveru, že ide o rozhodnutie, ktoré je potrebné považovať za zmätočné a nadbytočné, hoci bolo vydané v lehote podľa § 17

informácie. Mal za to, že z daného skutkového stavu potom vyplýva, že v čase rozhodovania o rozklade žalobkyne popri sebe existovali dve rozhodnutia, ktorými bolo rozhodnuté o jednej a tej istej žiadosti žalobkyne o sprístupnenie informácií zo dňa 01. marca 2021.

Naviac zdôraznil, že o tej istej žiadosti žalovaný dňa 22. septembra 2021 opätovne rozhodol rozhodnutím č. S13534-2021-KO-3, ktorým nevyhovel žiadosti o sprístupnenie informácií žalobkyne z 01. marca 2021. Rozhodnutie bolo žalobkyni doručené dňa 29. septembra 2021 a táto proti nemu nepodala rozklad. Dodal, že ide o duplicitu rozhodnutí, avšak toto rozhodnutie nie je predmetom súdneho prieskumu.

Napokon zdôraznil, že inštitút fiktívneho rozhodnutia je subsidiárnym, umelo vytvoreným inštitútom, existencia ktorého je podmienená neexistenciou reálneho a objektívne rozpoznateľného rozhodnutia, pričom táto podmienka v prejednávanej veci splnená nie je.

II.

5. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť v časti zastavenia konania o preskúmanie fiktívneho rozhodnutia Ministra zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 21. mája 2021 v spojení s prvostupňovým fiktívnym rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 23. marca 2021.

7. V podanej kasačnej sťažnosti namietala porušenie práva žalobkyne na slobodný prístup k informáciám v rozsahu ustanovenom zákonom o slobode informácií. Zároveň žalovanému vyčítala nesplnenie povinností ustanovených zákonom, nakoľko o žiadosti žalobkyne a podanom rozklade proti fiktívnemu rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti nerozhodol v

Za rovnako nesprávny považovala aj názor krajského súdu, že po vydaní rozhodnutia ministra zdravotníctva Slovenskej republiky dňa 02. augusta 2021, ktorý vyhovel rozkladu žalobkyne a zrušil prvostupňové fiktívne rozhodnutie žalovaného, žalobkyňou napadnuté fiktívne rozhodnutie sa stalo bezpredmetným, čím podľa názoru krajského súdu odpadol dôvod na pokračovanie v

Dodal, že z predložených dôkazov jednoznačne vyplýva, že žalovaný nesplnil svoju zákonnú povinnosť rozhodnúť o rozklade a sprístupniť požadované informácie v zákonnej lehote. 9. Zároveň tiež namietala, že v jednej veci nemôžu existovať dve rozhodnutia a dodatočne vydané písomné rozhodnutie už nemôže zrušiť existujúce fiktívne rozhodnutie, pričom poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/233/2005 zo dňa 25. októbra

Mala za to, že s ohľadom na zákaz opätovného rozhodnutia v tej istej veci po právoplatnosti negatívneho fiktívneho rozhodnutia žalovaného nemohol minister zdravotníctva Slovenskej republiky znovu o rozklade žalobkyne rozhodnúť novým rozhodnutím. Podľa žalobkyne uvedeným

12. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu v časti zastavenia konania o preskúmanie fiktívneho rozhodnutia žalovaného zo dňa 21. mája 2021 v spojení s prvostupňovým fiktívnym rozhodnutím žalovaného a vec krajskému súdu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie.

III.

13. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobkyne písomne nevyjadril.

IV.

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal rozsudok krajského súdu v napadnutej časti zastavenia konania, ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobkyne nie je dôvodná. 15. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu v časti zastavenia konania o preskúmanie fiktívneho rozhodnutia ministra zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 21. mája 2021 v spojení s prvostupňovým fiktívnym rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 23. marca 2021 postupom podľa § 99 písm. g/ SSP. 16. Predmetom posúdenia zo strany kasačného súdu teda zostalo, či správny súd rozhodol správne o zastavení konania s poukazom na § 99 písm. g/ SSP, podľa ktorého ak odpadol dôvod na pokračovanie v konaní a nejde o prípady ustanovené v písmenách c/ a d/, správny súd konanie zastaví. 17. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovaného mal preukázané, že: - žalobkyňa mailovým podaním z 01. marca 2021 nazvaným cit.: „Žiadosť o poskytnutie informácii podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov“ požiadala žalovaného podľa zákona o slobode informácií o sprístupnenie nasledujúcich informácii súvisiacich so zmenou očkovacej stratégie týkajúcej sa očkovania osôb vo veku nad 65 rokov, a to: - kópie všetkých záznamov alebo zápisníc zo všetkých rokovaní Ministerstva zdravotníctva, na ktorých sa táto zmena prejednávala; - kópie všetkých zápisníc z rokovaní, ktoré vo veci zmeny očkovacej stratégie uskutočnil minister zdravotníctva; - zoznam všetkých odborných štúdií, stanovísk a doporučení, ktoré si Ministerstvo zdravotníctva s ohľadom na túto zmenu nechalo vypracovať a kópie týchto štúdií, stanovísk a odborných doporučení; - v nadväznosti na otázku č. 3, ak takýmito štúdiami, stanoviskami a doporučeniami ministerstvo zdravotníctva nedisponuje, kópie rozhodnutí a zápisníc z rokovaní, kde bolo rozhodnuté takéto stanoviská či štúdie nevyžadovať alebo nezadať;

- žalovaný dňa 10. marca 2021 žalobkyni e-mailom oznámil, že lehota na vybavenie jej žiadosti bola podľa § 17 ods. 2 písm. b/ zákona o slobode informácií predĺžená - o žiadosti žalobkyne zo dňa 01. marca 2021 rozhodlo Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky rozhodnutím č. S11512-2021-KO-2 zo dňa 18. marca 2021 tak, že podľa § 18 ods. 2, v spojení s § 3 ods. 1 a § 15 ods. 1 zákona o slobode informácií predmetnej žiadosti nevyhovelo, a to s odôvodnením, že žiadateľka požadovala od povinnej osoby sprístupnenie informácií, ktoré nemá k dispozícii, a preto jej tieto sprístupnené neboli - predmetné rozhodnutie žalovaný doručoval prostredníctvom poštového podniku, pričom podané na poštovú prepravu bolo dňa 22. marca 2021 na adresu - Z.. G. G., K. K. Q. M. Y. K., H. XX, H.. Z relácie pošty vyplýva, že na uvedenej adrese je adresát neznámy - následne bolo rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 18. marca 2021 doručené dňa 09. júna 2021 do elektronickej schránky žalobkyne, pričom v stanovisku

- minister zdravotníctva Slovenskej republiky rozhodol o rozklade žalobkyne rozhodnutím č. S15812-2021-OddNAPP zo dňa 02. augusta 2021 tak, že podanému rozkladu vyhovel, fiktívne rozhodnutie zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie s odôvodnením, že fiktívne rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov - dňa 22. septembra 2021 žalovaný vydal rozhodnutie č. S13534-2021-KO-3, ktorým žiadosti žalobkyne o sprístupnenie informácie z 01. marca 2021 nevyhovel, nakoľko požadované informácie nemá k dispozícii. 18.

Podľa názoru správneho súdu teda žalobkyňa dôvodne predpokladala, že nastúpila zákonná fikcia rozhodnutia, ktorým žalovaný odmietol sprístupniť požadovanú informáciu. V reakcii na uvedené žalobkyňa preto dňa 06. apríla 2021 doručila žalovanému do podateľne rozklad proti fiktívnemu rozhodnutiu, ktorý podateľňa odstúpila právnemu oddeleniu žalovaného dňa 13. mája 2021.

19. Kasačný súd sa nestotožňuje s právnym posúdením veci správnym súdom v napadnutej časti rozsudku. Nesúhlasí najmä s tvrdením správneho súdu, že dňa 23. marca 2021 došlo k vydaniu fiktívneho rozhodnutia o žiadosti žalobkyne o sprístupnenie informácií zo dňa 03. marca 2021, hoci vo veci už bolo o tejto žiadosti vydané rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. S11512-2021-KO-2 zo dňa 18. marca 2021.

20. Vo vzťahu k uvedeným záverom kasačný súd dáva do pozornosti, že povinná osoba ako správny orgán predchádza vydávaniu fiktívneho rozhodnutia, ktoré sa označuje za nezákonné rozhodnutie, najmä dôsledným dodržiavaním zásady legality podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/ 1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), zmyslom ktorej je povinnosť postupovať v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a § 32 ods. 1 až 3 správneho poriadku, podľa ktorého správne orgány sú povinné zistiť presne a úplne skutočný stav veci, a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Fiktívnemu rozhodnutiu správny orgán predchádza aj dôslednou aplikáciou § 46 správneho poriadku pojednávajúcom o konformite rozhodnutia správneho orgánu v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi a jeho vydaní príslušným orgánom, ako aj povinnosti podľa § 47 ods. 1 až 3 správneho poriadku uvádzať formálne a obsahové náležitosti pri vydávaných rozhodnutiach (výrok, odôvodnenie a poučenie). 21.

V takom prípade vzniká fiktívne rozhodnutie o nesprístupnení žiadaných informácií, proti ktorému má právo sa žiadateľ o informácie odvolať. 22. Fiktívne rozhodnutie sa spája s nečinnosťou správneho orgánu ako povinnej osoby na sprístupňovanie informácií podľa zákona o slobode informácií. Nečinnosť povinnej osoby môže byť vo forme omisívneho konania (nekonaním opomenutím) alebo komisívneho konania (úmyselným nekonaním), keď povinná osoba z určitého dôvodu tají požadovanú informáciu pred žiadateľom. Pri omisívnom a komisívnom konaní povinná osoba porušuje zákon o slobode informácií, pričom nezriedka sa stáva, že aj po zažalovaní týchto fiktívnych rozhodnutí na správnom súde a spravidla vydaného rozsudku, ktorým tieto fiktívne rozhodnutia boli zrušené, môže z dôvodu uplynutia dlhého časového obdobia pominúť význam informácie, pre ktorý žiadateľ požadoval o jej sprístupnenie povinnú osobu. Taktiež nie sú ojedinelé prípady, kedy povinná osoba nerešpektuje právny názor súdu uvedený v obsahu rozsudku, konať vo veci a vydať zákonné rozhodnutie, čím žiadateľovi opakovane fiktívnym rozhodnutím vo veci

24. Kasačný súd poukazuje na to, že ,,povinný subjekt musí o odmietnutí (de facto o nevyhovení) žiadosti vydať správne rozhodnutie, s poukazom na § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ktoré by malo obsahovať všetky náležitosti rozhodnutia v zmysle § 46, resp. 47 správneho poriadku s odkazom na § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií.

Takéto fakticky vydané rozhodnutie má totiž prednosť pred fiktívnym rozhodnutím, je aktom výkonu verejnej správy spôsobilým ovplyvniť práva a právom chránené záujmy žiadateľa. Účelom zákona o slobode informácií je totiž nielen to, aby bola žiadosť o ich sprístupnenie vybavená v čo najkratšom čase, ale v prvom rade, aby bola vybavená. Účelom právnej úpravy obsiahnutej v zákone o slobode informácii je zabezpečenie a regulácia sprístupňovania informácií a ochraňovanie oprávnených žiadateľov pred bezdôvodným upieraním informácií.

S ohľadom na to predmetom súdneho prieskumu zákonnosti v napadnutej časti je neexistujúce fiktívne rozhodnutie, ktoré teda podľa zákona nevzniklo, a preto nemôže byť predmetom preskúmavania súdom (arg. a minori ad maius). 27. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd upozorňuje na to, že súdy skúmajú svoju právomoc skôr, ako začnú vo veci konať a ich právomoc na konanie musí byť v právnom predpise uvedená pozitívne.

28. Kasačný súd taktiež považuje za potrebné poukázať na záver krajského súdu, ktorý konštatoval, že žalovaný žalobkyni v lehote na vybavenie žiadosti neposkytol požadované informácie e-mailom, tak ako to žiadala a požadovanú informáciu jej nesprístupnil, pričom žalobkyni nebolo ani poštou doručené rozhodnutie o sprístupnení, respektíve nesprístupnení požadovanej informácie, teda mal správny súd za to, že žalobkyňa dôvodne predpokladala, že nastúpila zákonná fikcia rozhodnutia, ktorým žalovaný odmietol sprístupniť požadovanú informáciu. V prvom rade je nevyhnutné vo vzťahu k otázke doručovania písomností zdôrazniť, že na konanie podľa zákona o slobode informácií sa subsidiárne aplikujú ustanovenia správneho poriadku. Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy v správnom konaní. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že na právne situácie neupravené zákonom o slobode informácií sa subsidiárne aplikuje správny poriadok.

29. V nadväznosti na uvedené kasačný súd konštatuje, že správny súd pochybil aj pri vyslovení záveru, ktorým žalovanému vyčítal, že opomenul žalobkyňou požadovanú formu sprístupnenia informácie. Naopak je potrebné zdôrazniť, že ustanovenie § 14 ods. 2 zákona o slobode informácií, z dikcie ktorého krajský súd správne vyvodil, že upravuje oprávnenie žiadateľa o sprístupnenie informácie, aby navrhol spôsob sprístupnenia informácie, sa však výlučne vzťahuje ku spomínanému spôsobu sprístupnenia informácie.

30. Najvyšší správny súd preto dospel k záveru, že nakoľko v prejednávanej veci o žiadosti žalobkyne o sprístupnenie informácií zo dňa 01. marca 2021 vydané Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky ako správnym orgánom prvého stupňa dňa 18. marca 2021 rozhodnutie č. S11512-2021-KO-2, ktoré bolo žalobkyni dňa 09. júna 2021 riadne doručené do elektronickej schránky, vo veci neboli naplnené zákonné predpoklady na vznik fiktívneho rozhodnutia, preto z dôvodu absencie právomoci správneho súdu konať vo veci o neexistujúcom predmete súdneho prieskumu, v časti prieskumu fiktívneho rozhodnutia o vyššie uvedenej žiadosti, rozhodnutie správneho súdu, ktorý konanie v tejto časti zastavil, je vo výroku vecne správne.

32. Na margo veci kasačný súd ku žiadosti žalobkyne uvedenej v petite kasačnej sťažnosti, ktorou sa domáhala, aby v časti, v ktorej súd nerozhodol o žiadosti žalobkyne prikázať žalovanému poskytnúť žalobkyni informácie požadované žiadosťou zo dňa 01. marca 2021 v lehote 8 dní od právoplatnosti rozsudku, vec vrátil v tomto rozsahu správnemu súdu na ďalšie konanie, uvádza že Správny súdny poriadok upravuje v ustanoveniach §§ 438 a nasl. dôvody, pre ktoré je možné právoplatné rozhodnutie kasačného súdu napadnúť kasačnou sťažnosťou. Podanie opravného prostriedku však dovoľuje jedine voči existujúcim výrokom napadnutého rozhodnutia. Uvedený návrh teda zákon neumožňuje uplatniť si prostredníctvom kasačnej sťažnosti. Napokon dodáva, že v žiadosti žalobkyne v zmysle § 193 SSP, ktorá bola súčasťou podanej žaloby, taktiež absentuje uvedenie, prečo neexistuje dôvod na nesprístupnenie požadovanej informácie. Navyše z dikcie ustanovenia § 193 SSP vyplýva, že je na zvážení správneho súdu, či sa rozhodne postupovať podľa tohto ustanovenia.

34. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.