6Svk/21/2022

1. Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 1S/49/2018-172 zo dňa 17. marca 2022 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia ministra obrany Slovenskej republiky č. SELP-111-5/2017-RK zo dňa 20. marca 2017, ktorým tento zamietol rozklad žalobcu a súčasne potvrdil rozhodnutie Ministerstva obrany Slovenskej republiky č. SEĽUZ-41-20-2/2017-OdSP zo dňa 13. februára 2017 o odmietnutí poskytnúť informácie. Žalovaný rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcom požadované odpovede na otázky by nemali charakter informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) a nie sú predmetom rozhodovacej činnosti Ministerstva obrany Slovenskej republiky v zmysle § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií. Žalobcom požadované odpovede na otázky majú charakter určitej právnej, resp. odbornej rady, ktorá by následne vyjadrovala právny resp. odborný názor povinnej osoby,

2. Rozhodnutím o odmietnutí poskytnúť informácie č. SEĽUZ-41-20-2/2017-OdSP zo dňa 13. februára 2017, žalovaný ako povinná osoba vecne príslušná podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií žiadosti žalobcu doručenej žalovanému 02. februára 2017 o sprístupnenie informácií sčasti nevyhovel a podľa § 18 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií žalobcovi informácie v bode 11., druhá veta v bode 12., 13., 14., 15., 16., 17., 18., 20., 21., 23., 24., 25., 26. jeho žiadosti odmietol poskytnúť.

3. Správny súd dôvodil, že žiadateľ môže požadovať len informácie o takých jemu neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Nakoľko zákon o slobode informácií pojem informácia nedefinuje, tento pojem preto musí byť ustálený súdnou judikatúrou v kontexte princípov a systému uvedeného zákona.

Zo zákona o slobode informácií tiež nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, alebo realizovať šetrenia, či kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie oprávnených osôb. Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť.

žalobcom požadované informácie v rozsahu, v akom neboli povinnou osobou sprístupnené, charakter žiadosti o právne poradenstvo, resp. výklad ustanovení príslušných právnych predpisov a netýkajú sa činnosti žalovaného bez priameho dopadu vo vzťahu k verejnosti. Preto podľa názoru súdu čiastočné odmietnutie poskytnúť žalobcovi ako žiadateľovi požadované informácie z dôvodu, že žalovaný nimi nedisponuje, zodpovedalo zákonnej

4. Správny súd na podporu právnych záverov vyslovených v napadnutom rozsudku poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právne a skutkovo totožných veciach, konkrétne na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžik/3/2020 zo dňa 26. mája 2021 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžik/7/2019 zo dňa 25. novembra 2019, ktorými kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť podanú žalobcom proti rozsudkom Krajského súdu v Bratislave o zamietnutí žaloby.

predpisov). Minister obrany Slovenskej republiky nie je sám osebe správnym orgánom, ale osobou stojacou na čele tohto správneho orgánu. Teda pri ústredných orgánoch štátnej správy je žalovaným tento orgán, aj keď rozhodnutie vydal ten, kto stojí na jeho čele, ako v tomto prípade, minister obrany. Za zodpovedajúce zákonu sa preto považuje správna žaloba, ktorá smeruje proti ministerstvu, pričom sa žalobca správne domáhal zrušenia rozhodnutia ministra. S poukazom na uvedené, právny názor žalovaného uvedený vo vyjadrení k žalobe v súvislosti s označením účastníka na strane žalovaného, správny nebol.

II.

7. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 8. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). 9. V podanej kasačnej sťažnosti namietal, že krajský súd v prejednávanej veci opomenul vykonať riadne dokazovanie. Taktiež videl pochybenie krajského súdu v tom, že vo veci nenariadil pojednávanie. Rovnako tak v postupe krajského súdu vzhliadol porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, ako aj princípu rovnosti strán. 10. Namietal tiež absenciu riadneho odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Poukázal aj na nesprávnosť a nedostatočnosť poučenia v rozhodnutiach žalovaného. Zároveň krajskému súdu vyčítal porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktoré porušenie videl v tom, že v danom prípade neboli riadne vyhodnotené predložené listinné dôkazy. Za nesprávny tiež označil postup žalovaného, ktorý vo vzťahu k bodom 11., druhá veta v bode 12., 13., 14., 15., 16., 17., 18., 20., 21., 23., 24., 25., a 26. žiadosti žalobcu, odmietol požadované informácie sprístupniť, pričom žalobca tvrdil, že tieto informácie určite nemali charakter odbornej rady, ani právneho poradenstva, tiež netvorili štátne tajomstvo a nevyjadrovali právny názor žalovaného. 11. Dodal, že informácia, o ktorú žalovaného žiadal, nie je svojvoľnou, či šikanóznou požiadavkou žalobcu, ale ide o poskytnutie informácie, od ktorej priamo závisí jeho ďalší postup v dôchodkovom konaní pred Vojenským úradom sociálneho zabezpečenia. Mal za to, že ak by žalobcovi bola požadovaná informácia sprístupnená, uvedené by jednoznačne ovplyvnilo jeho nároky pri výpočte výšky dôchodku, prípadne iných dôchodkových nárokov. 12. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného č. SELP-111-5/2017-RK zo dňa 20. marca 2017 zruší a vec vráti krajskému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Zároveň žiadal žalobcovi priznať náhradu trov konania.

13. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním zo dňa 02. mája 2022. Uviedol, že žalobca v kasačnej sťažnosti primárne krajskému súdu vyčítal, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, tiež že sa „výrazne odklonil od výkonu objektívneho dokazovania“, ako aj, že „argumenty žalobcu ostali opäť nepovšimnuté“, avšak bez akéhokoľvek bližšieho právne relevantného popisu, pričom následne len opätovne poukázal na skutočnosti, ktoré žalobca pomenovával prostredníctvom žaloby zo dňa 07. apríla 2017, vyjadrenia zo dňa 18. októbra 2017, či vyjadrenia zo dňa 26. novembra 2018. 14. Ďalej uviedol, že napriek skutočnosti, že žalobca je v predmetnej právnej veci zastúpený advokátom, podaná kasačná sťažnosť žalobcu nespĺňa náležitosti ustanovené Správnym súdnym poriadkom, nakoľko táto je nejasná, nezrozumiteľná, a to až do takej miery, že podľa názoru žalovaného uvedené zakladá dôvod na jej odmietnutie. Zdôraznil, že nie je možné ponechať na kasačný súd, aby si „domyslel“, aké námietky a výhrady má sťažovateľ

15. Taktiež namietal, že žalobca neuviedol žiadne konkrétne jemu patriace procesné práva, ktorých uskutočňovanie mu malo byť nesprávnym postupom krajského súdu znemožnené, a to až do takej miery, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

resp. II. kategórie funkcií. Žalovaný zastával názor, že žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, resp. podaním kasačnej sťažnosti nie je možné dosiahnuť určenie, či určitú dobu alebo činnosť je možné považovať za zamestnanie I. alebo II. pracovnej kategórie.

Napokon na podporu svojich tvrdení poukázal na podobné rozsudky kasačného súdu v skutkovo obdobných veciach, kedy sa rôzni žalobcovia, zastúpení však tým istým právnym zástupcom, obrátili na žalovaného s obsahovo totožnými otázkami, a to rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžik/7/2019 zo dňa 25. novembra 2019, sp. zn. 3Sžik/1/2020, a tiež sp. zn. 8Sžik/3/2020 zo dňa 26. mája 2021.

IV.

19. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 09. mája 2022 na vedomie.

V.

21. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozhodnutie o kasačnej sťažnosti žalobcu podanej proti rozsudku správneho súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy č. SELP-111-5/2017-RK zo dňa 20. marca 2017, ktorým zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie o odmietnutí poskytnúť informácie č. SEĽUZ-41-20-2/2017-OdSP zo dňa 13.

23. Podľa názoru kasačného súdu bola celá vec prešetrená riadne a skutkový stav bol podrobne zistený, o čom svedčí obsah pripojeného administratívneho spisu, z ktorého vyplýva uvedené. V súdnom konaní bolo obsahom administratívneho spisu preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako správny súd, ani kasačný súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy.

25. Preto sa s ním kasačný súd stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci správnym súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov konania známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi správneho súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia k námietkam žalobcu uvedeným v podanej kasačnej sťažnosti dopĺňa nasledovné.

V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že správny súd nie je súdom skutkovým, t. j. zásadne nezisťuje skutkový stav a dokazovanie vykonáva iba výnimočne, pretože účelom správneho súdneho konania je predovšetkým preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a opatrení orgánov verejnej správy a jeho cieľom je odstránenie nezákonnosti. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne

Konanie pred správnym súdom teda zásadne nie je konaním nachádzacím (s výnimkou osobitných konaní), ale preskúmavacím a svojím charakterom sa viac približuje konaniu pred civilným odvolacím súdom. Správny súd pri rozhodovaní o veci tak principiálne nevychádza z poznatkov, ktoré získal na ústnom pojednávaní. Druhým nemenej podstatným dôvodom pre nepovinné nariadenie ústneho pojednávania je skutočnosť, že správny súd, až na zákonom ustanovené výnimky, je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 1 SSP), vrátane žalobných bodov (§ 181 ods. 1 písm. e/ SSP), pričom žalobca rozsah a dôvody žaloby môže meniť iba do uplynutia lehoty na podanie žaloby (§ 62 ods. 1 a § 183 SSP). Správny súd tak spravidla môže rozhodnúť na základe obsahu spisov.

28. Ustanovenie § 107 ods. 1 SSP dáva správnemu súdu dostatočné možnosti, aby ustálil, kedy je nariadenie ústneho pojednávania nevyhnutné (písm. a/ a e/), resp. potrebné (písm. b/, c/ a d/). Účastník konania, a to žalobca alebo žalovaný, či ďalší účastník (§ 32 ods. 3 SSP), môžu požiadať o nariadenie pojednávania alebo v žalobe alebo vo vyjadrení k žalobe. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy (§ 250f ods. 2 OSP) správny súd už nemusí žalobcu ani žalovaného či ďalších účastníkov konania vyzývať, aby sa k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania vyjadrili. Nedostatok žiadosti o nariadenie pojednávania správny súd nemusí odstraňovať ako vadu podania (správnej žaloby). Na druhej strane absencia vyjadrenia obsahujúceho žiadosť o nariadenie pojednávania má za následok, že správny súd môže vec prejednať a rozhodnúť bez nariadenia ústneho pojednávania.

30. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kasačný súd dáva do pozornosti, že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04). Kasačný súd má za to, že správny súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami žalobcu

32. Ohľadom vytýkaného porušenia princípu rovnakého zaobchádzania, ako aj princípu rovnosti strán, kasačný súd uvádza, že namietané porušenie žalobca ničím bližšie nekonkretizoval, pričom kasačný súd nezistil, že by sa v priebehu konania účastníci dostali do nerovnocenného postavenia, ani že by došlo k zvýhodneniu ktoréhokoľvek z nich.

zákonné náležitosti a nie je im možné vyčítať nedostatok v podobe jeho nesprávnosti, či nedostatočnosti. 34. Kasačný súd zistil, že žalobca dňa 02. februára 2017 podal na Ministerstve obrany Slovenskej republiky podľa zákona o slobode informácií žiadosť o sprístupnenie informácie s tým, že žiada o písomnú odpoveď k nasledovným otázkam: “1. Kto bol zriaďovateľom vojenských stredných škôl, konkrétne VSOS - zdrav, v Ž.? Ako,

Na základe čoho som musel ako žiak vojenskej strednej školy nosiť vojenskú rovnošatu s oficiálnymi znakmi príslušnosti k ČSĽA a štátneho znaku? Aký právny predpis reguloval používanie oficiálneho štátneho znaku a vojenských symbolov na verejnosti maloletými občanmi ČSSR? 4.

5. Na základe čoho boli voči študentom vojenských stredných škôl uplatňované základné vojenské predpisy: Zákl-1-1, Zákl-1-2, Zákl-1-3 a prečo ich museli dodržiavať a navyše rešpektovať aj mnohé ďalšie vojenské predpisy?

. . atď? 7. Na základe čoho sa žiaci vojenských stredných škôl zúčastnili slávnostnej Vojenskej prehliadky napr. dňa 08.05.1975 v G.? (Pozn. medzi nimi boli i takí, čo mali iba 16 rokov). Prečo tam nepochodovali žiaci civilných stredných škôl?

Vysvetlite dôvody, prečo žiaci vojenských stredných škôl tvorili vojenské jednotky, napr. družstvo, čata, rota, batéria, prápor, oddiel, ktorým velili regulárni vojenskí velitelia v hodnosti poručíka až plukovníka? 9. Na základe čoho žiaci vojenských stredných škôl vykonávali vojenskú prípravu (strelecká, taktická, chemická, OPZHN a ďalšie) a prečo takmer všetky vyučovacie predmety boli úzko špecializované len na vojenskú tematiku, prípadne s ňou úzko súviseli? Napr. zdravotná výchova? 10.

Na základe čoho a prečo im boli pridelené osobné zbrane, napr. 7,62 mm samopaly vz. 58? Boli týmito ručnými zbraňami vyzbrojení aj vojaci základnej služby ČSĽA, ktorí neboli žiakmi vojenských škôl? 11. Žiaci vojenských stredných škôl mali počas štúdia na škole pridelené aj poľné uniformy vz. 60, tzv. „maskáče“ s ihličkovým vzorom a čierne vysoké boty vz. 60 (tzv. „kanady“), ktorými boli jednotne vystrojení aj všetci ostatní vojaci z povolania i vojaci základnej vojenskej služby ČSĽA. Zdôvodnite prečo tieto poľné uniformy žiaci vojenských stredných škôl používali, a k akému účelu? 12. Žiaci vojenských stredných škôl boli počas 4-ročného štúdia ubytovaní v kasárňach, alebo internátoch? Akým bol v tom zásadný rozdiel a čo slúžilo k ich rozlíšeniu? 13. Žiadam MO SR predložiť tri oficiálne rezortné zoznamy preferovaných funkcií uplatňovaných v rezorte MNO ČSSR ako I. a II. kategórie funkcií z roku 1964, 1975 a 1988 (platné v rozhodnom čase), registrované v Zbierke zákonov ČSSR, ktoré by MO SR

? ?). 15. Prečo sa deň nástupu do vojenskej strednej školy nepovažuje za začiatok odpočítavania telesnej, psychickej, duševnej, fyzickej a inej záťaže, vypätia a drancovania zdravia a stresu žiakov a toto kontinuitné vyčerpávanie a nemilosrdné ničenie osobnosti, nepretržite pokračovalo až do skončenia (záveru) vojenskej služby, do jeho odchodu do zálohy (civilu). Prečo toto odpočítavanie riešite iba od nástupu na vojenskú základnú službu, či niekedy až oveľa neskôr? Vysvetlite, prečo práve deň nástupu žiakov na vojenskú strednú školu netreba považovať za začiatok najvyššej prípustnej expozície dôsledkov na ich zdravie vyplývajúcej z I. kategórie funkcií. Išlo, alebo nešlo o prácu v ťažkom rizikovom prostredí, ktoré malo negatívny vplyv na kondíciu a zdravotný stav žiaka a jeho bezpečnosť a hygienu v službe? Nepredstavovali tieto okolnosti dôvody pre zaradenie tejto služby do preferovaných kategórií?

17. Tie vojenské stredné odborné školy (VSOS) niesli predovšetkým názov ODBORNÉ. Prečo nemali názov PRIEMYSELNÉ? V čom bol zásadný rozdiel, a čím sa líšili od názvu civilných stredných škôl? 18. Rezortné zoznamy preferovaných zamestnaní museli byť registrované v Zbierke zákonov ČSSR a nielen vychádzať z údajov evidenčného listu vojaka, ale aj zo všetkých prípustných dôkazných prostriedkov preukazujúcich vznik nároku na znížený dôchodkový vek.

? ? Mali k dispozícii písomný súhlas týchto orgánov na výkon dozornej služby (aj niekoľkokrát do mesiaca) a vojenského výcviku vykonávaných žiakmi vojenských stredných škôl? Vie MO SR tieto pochybnosti vyvrátiť a vierohodne preukázať požadované skutočnosti?

20. Prečo žiaci vojenských stredných škôl museli chodiť niekoľkokrát mesačne do 24- hodinových dozorných služieb u svojej jednotky? Len pre pamäť pripomíname, že podľa ustanovenia § 166 ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb. bývalého zákonníka práce: „Zamestnávateľ nesmie mladistvých zamestnávať prácou nadčas a prácou v noci. Výnimočne môžu mladiství

odohrávalo? 21. Prečo žiaci vojenských stredných škôl okrem dozorných služieb u svojej jednotky museli navyše držať aj stálu bojovú pohotovosť (v čase mieru), čo fakticky znamenalo, že iba 10% z celkového počtu žiakov mohlo napr. ísť na vychádzky mimo kasární.

24. Je pravdou, že schopnosť vojenských stredných škôl smerovať svojich žiakov k budúcemu vojenskému povolaniu značne skomplikovalo aj prijatie čl. 26 Listiny základných práv a slobôd garantujúci každému občanovi ČSSR právo sa slobodne rozhodovať o svojom povolaní?

Ak je vojenská knižka oficiálnym dokladom, t. j. verejnou listinou rovnako ako občiansky preukaz, prečo potom štúdium 1., 2., 3. a 4. ročníka VG SNP, VSOŠ, VSJŽ, VŠKD a ostatných vojenských stredných škôl chronologicky zapisovaných do kolónky: „Vojenská činná služba“, MO SR dnes odmieta tento zápis vo vojenskej knižke rešpektovať, s tým, že vraj nejde o službu? Vysvetlite dôvody.“ 35. Žalovaný v napadnutom druhostupňovom rozhodnutí č. SELP-111-5/2017-RK zo dňa 20. marca 2017, zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie o odmietnutí poskytnúť informácie č. SEĽUZ-41-20-2/2017-OdSP zo dňa 13. februára 2017, konštatujúc, že informáciami požadovanými žiadateľom ako oprávnenou osobou k bodom 11., 12. - druhá

36. Posúdením obsahu bodov 1 až 26, na ktoré žiadateľ žiada poskytnúť informácie podľa zákona o slobode informácií, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky ako povinná osoba dospelo k úvahe, že súvisia s históriou vývoja vojenského školstva v bývalej Československej socialistickej republike a od roku 1993 s reformou vojenského školstva Slovenskej republiky a s hodnotením štúdia žiakov vojenských škôl na účely dôchodkového (výsluhového) zabezpečenia. 37.

38. Ministerstvo obrany Slovenskej republiky žiadosti o sprístupnenie informácií k bodom 11., druhá veta v bode 12., 13., 14., 15., 16., 17., 18., 20., 21.,23., 24., 25. a 26. podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií nevyhovelo, pretože nie je povinné vytvárať nové informácie. Žiadateľ žiadal od oprávnenej osoby, aby vyjadrila svoj názor, stanovisko, právnu úvahu, resp. aby poskytla právne poradenstvo vzťahujúce sa k výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich dôchodkové zabezpečenie bývalých profesionálnych vojakov.

Správny súd správne konštatoval, že zákon o slobode informácií neobsahuje definíciu pojmu informácia. Z tohto dôvodu je obsah pojmu informácia ponechaný na výklad povinných osôb, rozhodujúcich o sprístupnení informácie s následnou kontrolou zákonnosti použitého výkladu v konaní v správnom súdnictve.

42. Správny súd v odôvodnení rozsudku správne uviedol, že zo zákona o slobode informácií vyplýva, že musí ísť o povinnú osobu, ktorá má žiadanú informáciu vo svojej pôsobnosti alebo k dispozícii a musí ísť o verejný záujem, aby ich mala, zhromažďovala a poskytovala.

43. V uvedenom prípade aj podľa názoru kasačného súdu otázky žiadateľa obsiahnuté v žiadosti o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií, smerované na žalovaného, jednoznačne vykazujú charakter žiadosti o poskytnutie právnych rád, spracovanie právneho rozboru, resp. právnej pomoci, čo v súhrne charakterizuje právne poradenstvo poskytované advokátom pri výkone advokácie v zmysle zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii.

Vo svetle uvedeného kasačný súd ustálil, že žiadosť o poskytnutie informácie v preskúmavanej veci je typickou ukážkou požiadaviek, na ktoré sa zákon o informáciách nevzťahuje a ani sa vzťahovať nemôže. 46. Z uvedených dôvodov kasačný súd vyhodnotil sťažnostné body žalobcu ako nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia správneho súdu, a preto kasačný súd kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/49/2018-172 zo dňa 17. marca 2022, podľa ustanovenia § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

48. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).