6Svk/21/2025

1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) uznesením zo dňa 20. mája 2025, č. k. 29Sa/1/2024-195 (ďalej aj ako „napadnuté uznesenie“) (i) postupom podľa § 99 písm. h) v spojení s § 248 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 162/2015 Z.z.“ alebo „SSP“) konanie o žalobe proti nečinnosti žalovaného v časti návrhu na odstránenie nečinnosti zastavil, (ii) žalobcovi priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200,- EUR, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti napadnutého uznesenia a (iii) s odkazom na § 171 ods. 1 SSP žalobcovi priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania v rozsahu 100%.

pričom odvolací orgán - Okresný úrad Žiar nad Hronom, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií Rozhodnutím č. OU-ZH-OCDPK-2023/016001 - 002 zo dňa 14. decembra 2023 rozhodnutie o dodatočnom povolení stavby zrušil a vec vrátil žalovanému na nové prejednanie a rozhodnutie (ďalej len „rozhodnutie odvolacieho orgánu“). 3. Žalobca s poukazom na ustanovenie § 49 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 71/1967 Zb.“ alebo „správny poriadok“), upravujúce lehoty pre rozhodnutie v správnom konaní, namietal, že žalovaný doposiaľ vo veci

Svoju aktívnu legitimáciu na podanie správnej žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy odôvodňoval i tým, že neúspešne vyčerpal sťažnosť podľa zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 9/2010 Z.z.“ alebo „zákon o sťažnostiach“). Žalobca poukázal na to, že dňa 19. januára 2024 podal proti nečinnosti žalovaného sťažnosť v zmysle citovaného zákona, nakoľko žalovaný po vrátení veci odvolacím orgánom nerozhodol v zákonných lehotách.

So záverom Okresného úradu Žiar nad Hronom, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií sa žalobca nestotožnil. 4. Žalobca si s poukazom na § 242 ods. 1, druhá veta SSP v žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR. Predmetný nárok odôvodňoval dlhodobými, neodôvodnenými prieťahmi a nečinnosťou žalovaného ako stavebného úradu. Opodstatnenosť primeraného finančného zadosťučinenia ďalej odôvodňoval i tým, že v konaní o dodatočnom povolení stavby opakovane poukazoval na to, že v dôsledku jej realizácie v rozpore s § 4 ods. 2 a § 6 ods. 2 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len „vyhláška č. 532/2002 Z.z.“), dochádza k závažným zásahom do jeho vlastníckeho práva chráneného Ústavou SR (porušenie čl. 20) a tiež k porušeniu § 123 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.

Žalobca žiadal vo veci nariadiť pojednávanie. Správnemu súdu navrhol, aby vydal uznesenie, ktorým žalovaného zaviaže povinnosťou v konaní o dodatočnom povolení stavby vedenom pod sp. zn. 137/2023 konať a vydať meritórne rozhodnutie, a to do 15 dní od právoplatnosti uznesenia a zároveň, aby správny súd zaviazal žalovaného povinnosťou v rovnakej lehote vydané rozhodnutie správnemu súdu doručiť. Žalobca zároveň navrhol, aby mu bolo voči žalovanému priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 EUR.

Dňa 13. apríla 2023 sa konalo ústne pojednávanie, miestna obhliadka a zápis z prerokovania pripomienok žalobcu a spoločnosti SPP distribúcia, a. s. Dňa 08. mája 2023 žalovaný vyzval Mesto Žarnovica na doplnenie žiadosti o dodatočné stavebné povolenie v lehote 90 dní od doručenia výzvy, pričom Mesto Žarnovica výzvu prevzalo dňa 11. mája 2023. Dňa 20. mája 2023

rozhodnutie. Dňa 03. októbra 2023 žalovaný prijal odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Dňa 16. októbra 2023 žalovaný odoslal účastníkom konania a dotknutým orgánom upovedomenie o obdržaní odvolania s tým, aby sa k odvolaniu vyjadrili.

nové prejednanie. Dňa 16. januára 2024 bol žalovanému vrátený spis od odvolacieho orgánu. Dňa 18. januára 2024 bolo žalovanému doručené právoplatné rozhodnutie odvolacieho orgánu verejnej správy. Dňa 25. januára 2024 žalovaný poveril zamestnancov spoločného stavebného úradu v Žarnovici ako orgánu štátneho stavebného dohľadu na vykonanie štátneho stavebného

Dňa 19. apríla 2024 žalovaný vyzval Mesto Žarnovica na základe výsledkov zo štátneho stavebného dohľadu na predloženie žiadosti o dodatočné stavebné povolenie a dokladov o tom, že dodatočné povolenie stavby nie je v rozpore s verejnými záujmami, pričom Mesto Žarnovica výzvu prevzalo dňa 19. apríla 2024. Žalovaný uviedol, že vo veci koná v súlade s právnymi predpismi a v konaní bude pokračovať po doložení dokladov k dodatočnému stavebnému povoleniu tak, ako bolo uvedené vo výzve. 6. Žalovaný ďalej poukázal na to, že v zmysle rozhodnutia odvolacieho orgánu mu bola uložená povinnosť dôsledne preskúmať skutkový stav veci a so všetkými dôkazmi oboznámiť účastníkov konania, a to aj s tými, ktoré zabezpečí žalovaný v priebehu konania. Žalovaný tiež poukázal na to, že musel predkladať niekoľkokrát administratívny spis a vyjadrenia na prokuratúru a tiež vybavovať sťažnosti žalobcu, čo je vysoká administratívna a časová záťaž popri bežnej činnosti obce. Žalovaný v časovej chronológii odkázal na vyžiadanie vyjadrení a písomností od žalovaného zo strany prokuratúry, taktiež na sprístupňovanie informácií

Miestnym zisťovaním bolo skonštatované, že stavba nemá negatívny vplyv na užívanie pozemku žalobcu a pozemok žalobcu nie je predmetnou stavbou znehodnocovaný. 7. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného, doručenej správnemu súdu dňa 16. augusta 2024 poukázal na to, že predmetné stavebné konanie je už 8 mesiacov v štádiu po zrušení nadriadeným orgánom verejnej správy a vrátení veci žalovanému na nové prejednanie a

Postoj žalovaného vykazuje znaky liknavého konania, ktoré je judikatúrou a doktrínou považované za nečinnosť orgánu verejnej správy. Žalobca na podporu svojho tvrdenia poukázal na komentár k zákonu č. 162/2015 Z.z. Tiež uviedol, že využívanie právnych nástrojov na odstránenie nečinnosti účastníkom konania nie je ospravedlnením prieťahov konania na strane žalovaného.

Na strane žalobcu sa nejedná o šikanózny výkon práv. Hoci žalovaný nesúhlasí s tým, že si nesplnil povinnosť podľa § 49 ods. 2, posledná veta správneho poriadku, neuvádza, ktorou konkrétnou listinou si mal uvedenú povinnosť splniť. Pokiaľ touto listinou mala byť odpoveď na sťažnosť žalobcu proti nečinnosti orgánu verejnej správy, žalobca tvrdil, že žalovaný ani náznakom neuviedol, že nemôže rozhodnúť v zákonných lehotách. Žalobca tiež poukazoval na to, že predĺženie lehoty na rozhodnutie schvaľuje nadriadený orgán verejnej správy, pričom žalovaný sa nezmieňuje o tom, že by mu bola lehota na rozhodnutie zo strany nadriadeného orgánu verejnej správy predĺžená. Pokiaľ žalovaný vo vzťahu k neexistencii vzniku ujmy na strane žalobcu poukazoval na závery znaleckého posudku č. 41/2023, žalobca namietal, že orgán verejnej správy nemôže hodnotiť znalecký posudok stavebníka, Mesta Žarnovica a znalecký posudok žalobcu č. 177/2020 tak, že sa bez preskúmateľného odôvodnenia prikloní k záverom toho z nich, ktoré mu viac vyhovujú. Predmetný postup bol žalovanému vytknutý aj

8. Správny súd v Banskej Bystrici na návrh žalobcu nariadil na prejednanie veci pojednávanie na deň 20. mája 2025, na ktoré boli účastníci konania riadne a včas predvolaní. Zákonná sudkyňa po začatí pojednávania v súlade s § 112 ods. 1 SSP podala správu o priebehu administratívneho konania a oboznámila s výsledkami prípravy pojednávania.

právneho zástupcu žalobcu so zaslaním mu podania žalovaného prijatého správnym súdom emailom dňa 16. mája 2025, následne i poštou (čl. 168), elektronického podania žalovaného zo dňa 20. mája 2025 z čl. 182 - 187 súdneho spisu, ktorým žalovaný predložil rozhodnutie žalovaného číslo spisu: OcÚ 2025/141 zo dňa 16. apríla 2025 (ďalej aj ako „rozhodnutie č. OcÚ 2025/141 zo dňa 16. apríla 2025“) a žiadosť stavebníka - Mesta Žarnovica adresovanú žalovanému na preskúmanie spôsobilosti stavby na užívanie v súlade s § 140d stavebného zákona zo dňa 31. marca 2025.

10. V ďalšom správny súd priblížil a podrobne opísal priebeh administratívneho konania žalovaného, ako aj ďalších subjektov konania o žiadosti o dodatočné povolenie stavby v zmysle stavebného zákona. Na základe výzvy správneho súdu zo dňa 03. marca 2025 na oznámenie stavu administratívneho konania a preukázanie úkonov a opatrení, ktoré nastali po výzve žalovaného č. OcÚ 2024/259 zo dňa 19. apríla 2024, žalovaný zaslal správnemu súdu odpoveď č. OcÚ 2025/145 zo dňa 13. februára 2025, ktorá bola doručená správnemu súdu dňa 17. marca 2025 (čl. 133 a nasl.). Právnemu zástupcovi žalobcu bola odpoveď žalovaného doručená dňa 28. apríla 2025. Žalovaný v odpovedi na výzvu správneho súdu uviedol, že podľa výsledku orgánu štátneho stavebného dohľadu bolo zistené, že stavba je v konkrétne popísanej časti zrealizovaná v rozpore s vydaným stavebným povolením a v rozpore s overenou projektovou dokumentáciou overenou v stavebnom konaní. Žalovaný ako špeciálny stavebný úrad žiadal stavebníka - Mesto Žarnovica, aby k žiadosti o dodatočné povolenie stavby doložil v potrebnom počte vyhotovení presne popísané doklady. Žalovaný

2024. Stavebník - mesto Žarnovica opätovne listom č. 4333/2024 OVIŽP zo dňa 06. novembra 2024 požiadal o predĺženie lehoty na doloženie dokladov do 28. februára 2025. Žalovaný žiadosti vyhovel a určil novú, predĺženú lehotu na doloženie dokladov a žiadosti o dodatočné povolenie stavby s tým, že rozhodnutím číslo spisu: OcÚ 2024/259 zo dňa 15. novembra 2024 konanie o dodatočnom povolení stavby spojené s užívaním stavby prerušil do 28. februára

2025. 11. Na základe telefonického dopytu správneho súdu zo dňa 23. apríla 2025 na oznámenie stavu administratívneho konania, žalovaný uviedol, že bude rozhodovať o žiadosti o preskúmanie spôsobilosti stavby v presne neurčitom časovom horizonte (Úradný záznam zo dňa 23. apríla 2025 - čl. 155).

na ul. Partizánskej v meste Žarnovica“ z dôvodu, že stavebník - Mesto Žarnovica požiadal o preskúmanie spôsobilosti stavby v súlade s § 140d stavebného zákona. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. apríla 2025.

13. Správny súd uviedol, že z rozhodnutia č. OcÚ 2025/141 zo dňa 16. apríla 2025, ktoré nadobudlo právoplatnosť toho istého dňa, mal v čase vyhlásenia meritórneho uznesenia preukázané, že žalovaným došlo k ex offo zastaveniu administratívneho konania vo veci dodatočného povolenia stavby spojeného s užívaním stavby: „Chodník pre peších k firmám sídliacich na ul. Partizánskej v meste Žarnovica“ v dôsledku využitia inštitútu preskúmania spôsobilosti stavby na užívanie podľa § 140d stavebného zákona stavebníkom - Mestom Žarnovica, ktoré má za následok v prípade dokončenej stavby zastavenie konania o dodatočnom povolení stavby zo zákona (§ 88a ods. 11 stavebného zákona s účinnosťou od 15. marca 2025). Správny súd zároveň dodal, že má za to, že k zastaveniu administratívneho konania došlo až po dôvodnom podaní správnej žaloby žalobcom proti nečinnosti orgánu verejnej správy na tunajší správny súd. 14. Žalobca v správnej žalobe ďalej namietal prieťahy v administratívnom konaní, ktoré vo svojej následne podanej replike bližšie špecifikoval ako úsek nečinnosti žalovaného orgánu verejnej správy, kedy žalovaný až takmer po jednom mesiaci od ukončenia štátneho stavebného

Správny súd mal preukázané, že žalovanému bolo doručené Oznámenie o výsledku výkonu štátneho stavebného dohľadu dňa 15. marca 2024, pričom k výzve stavebníka na predloženie žiadosti o dodatočné povolenie stavby podľa § 88a ods. 1 stavebného zákona došlo až listom č. OcÚ 2024/259 zo dňa 19. apríla 2024, ktorý bol stavebníkovi doručený dňa 23. apríla 2024.

S prihliadnutím na priebeh administratívneho konania, kedy správny súd zistil prekročenie poriadkovej lehoty podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 správneho poriadku o niekoľko dní na vykonanie procesného úkonu, ďalej na všetky okolnosti konkrétnej veci, ako aj na skutočnosť, že žalovaný orgán verejnej správy už nepokračuje v administratívnom konaní vo veci dodatočného povolenia stavby spojeného s užívaním stavby, a to vzhľadom na ex offo zastavenie tohto konania zo zákona podľa § 88a ods. 11 stavebného zákona účinného od 15. marca 2025 (stavebník - Mesto Žarnovica požiadal o preskúmanie spôsobilosti stavby na užívanie v súlade s § 140d stavebného zákona), považoval správny súd za spravodlivé priznať žalobcovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200,- EUR.

dodáva vo vzťahu k postupu žalovaného spočívajúceho v prerušovaní administratívneho konania rozhodnutiami, že podľa § 3 ods. 1 písm. d) veta za bodkočiarkou SSP v znení účinnom od 01. júla 2023 (správne súdne konanie bolo začaté podaním správnej žaloby dňa 30. mája 2024) „nečinnosťou orgánu verejnej správy nie je stav, keď z rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy vyplýva, prečo orgán verejnej správy v administratívnom konaní nekoná a po vydaní rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy nedošlo k podstatnej zmene okolností“.

17. Pokiaľ právny zástupca žalobcu na nariadenom pojednávaní namietal nezachovanie lehoty na prípravu, správny súd uvádza, že predmetnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa § 108 ods. 3 SSP platí, že „predvolanie sa musí predvolaným osobám doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej desať dní predo dňom, keď sa má pojednávanie

Partizánskej v meste Žarnovica“, a preto má správny súd za to, že žalobcovi nebolo upreté žiadne z jeho procesných práv. Správny súd zároveň doplnil, že si je vedomý, že právny zástupca žalobcu prezentoval na nariadenom pojednávaní svoje stanovisko spochybňujúce záver o zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. spisu: OcÚ 2025/141 zo dňa 16. apríla 2025 o zastavení administratívneho konania vo veci dodatočného povolenia stavby, ako i rozhodnutí o prerušovaní tohto administratívneho konania, avšak správny súd dopĺňa, že pri prípadnom iniciovaní súdneho prieskumu môže príslušný správny súd identifikovať také vady nezákonnosti, ktoré povedú k zrušeniu citovaných rozhodnutí, ale v predmetnom konaní o správnej žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy je potrebné prihliadnuť na to, že spochybňované rozhodnutie č. spisu: OcÚ 2025/141 zo dňa 16. apríla 2025 vyvolalo príslušný účinok spočívajúci v zastavení administratívneho konania, v rámci ktorého sa žalobca domáhal odstránenia nečinnosti, čo sa odrazilo i vo výroku I. napadnutého uznesenia.

správnej žaloby, správny súd podľa § 99 písm. h) SSP v spojení s § 248 SSP, uznesením konanie v časti návrhu na odstránenie nečinnosti zastavil. Zároveň, z dôvodov tu uvedených, považoval správny súd za spravodlivé priznať žalobcovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200,- EUR. Vzhľadom na to, že podľa názoru správneho súdu, žalovaný procesne zavinil zastavenie konania, vzhliadol správny súd dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 171 ods. 1 SSP, a priznal trovy konania žalobcovi.

19. Proti uzneseniu správneho súdu podal žalobca dňa 8. júla 2025 (ďalej aj ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal jeho zrušenia a?vrátenia veci správnemu súdu na ďalšie konanie. Kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že správny súd (i) v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP), (ii) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a (iii) v konaní a rozhodovaní porušil zákon tým, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP). 20. Sťažovateľ vo vzťahu k sťažnostnému bodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP v kasačnej sťažnosti namietal, že (i) žalobcovi bolo doručené podanie žalovaného (rozhodnutie č. spisu: OcÚ 2025/141 zo dňa 16. apríla 2025) len deň pred pojednávaním (19. mája 2025), pričom pojednávanie bolo určené na 20. mája 2025; (ii) takto poskytnutý čas nemožno považovať za skutočnú lehotu na prípravu, iba za „formálnu a iluzórnu lehotu bez reálneho obsahu“; (iii) takýto postup narušuje princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, pretože žalobca nemal možnosť sa kvalifikovane pripraviť; (iv) argumentácia správneho súdu, že lehota bola zachovaná, je podľa žalobcu formalistická a v rozpore s účelom § 180 ods. 3 SSP (primeraný čas na prípravu). 21. K sťažnostnému bodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP sťažovateľ v kasačnej sťažnosti v podstatnom namietal, že správny súd nesprávne vyhodnotil podmienku, že pred podaním žaloby proti nečinnosti je potrebné osobitne vo vzťahu ku konkrétnym rozhodnutiam o prerušení konania v tu prejednávanej veci, aj voči nim vyčerpať sťažnosť alebo podnet na prokuratúru, čo podľa názoru sťažovateľa možno považovať za nadmerný formalizmus bez opory v zákone. 22. Pokiaľ ide o námietku odklonu od existujúcej súdnej praxe, sťažovateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/7/2020 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/00, citáciami ktorých zosumarizoval, že „Vzhľadom na nesprávne právne posúdenie liknavého konania žalovaného v správnom konaní spočívajúcom v kontinuálnom vydávaní rozhodnutí o prerušení konania, ktorých jediným cieľom bolo oddialiť rozhodnutie vo veci samej, správny súd nesprávne posúdil aj dĺžku trvania nečinnosti žalovaného čo malo priamy vplyv na správnosť II. výroku Uznesenia o výške primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré sa vzhľadom na skutočnú dĺžku nečinnosti žalovaného javí ako neprimerane nízke.“ 23. Sťažovateľ na základe vyššie uvedeného navrhol, aby kasačný súd uznesenie správneho súdu zo dňa 20. mája 2025, č. k. 29Sa/1/2024-195 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 24. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu, ktorá mu bola doručená 22. júla 2025, nevyjadril.

25. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (ďalej aj ako „kasačný súd“) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobca) včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.

28. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. v znení platnom v rozhodnom období, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

30. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015 Z.z. v znení platnom v rozhodnom období, sa na účely tohto zákona rozumie nečinnosťou orgánu verejnej správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie.

32. Podľa § 6 ods. 2 písm. e) zákona č. 162/2015 Z.z. v znení platnom v rozhodnom období, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách proti nečinnosti orgánu verejnej správy. 33. Podľa § 461 zákona č. 162/2015 Z.z. v znení platnom v rozhodnom období, kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že?nie je dôvodná.

35. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého uznesenia správneho súdu, vychádzal kasačný súd zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril aj administratívny spis žalovaného správneho orgánu, na ktoré už poukázal detailne aj správny súd v?texte napadnutého uznesenia a kasačný súd v úvodnej časti tohto rozhodnutia zduplikoval. Z?týchto dôvodov ich najvyšší správny súd už v?ďalších konkrétnostiach neopakuje a súčasne týmto na ne poukazuje.

obmedzený, keďže išlo o procesné rozhodnutie o zastavení konania (vyvolané novou skutočnosťou, a to podaním žiadosti o preskúmanie spôsobilosti stavby na užívanie v súlade s § 140d stavebného zákona), a teda nešlo o vec náročnú ani z hľadiska skutkového, ani právneho posúdenia. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR (nález sp. zn. III. ÚS 382/2017 z 12. septembra 2017) „Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.“, čo bolo v danom prípade zachované.

(pozn. súdu podľa v tom čase uplatňovaného Občianskeho súdneho poriadku) vyplýva, že ide o pravidlo, ktoré v prípade potreby nevylučuje stanovenie kratšej lehoty“. Tento výklad má všeobecnú povahu a je aplikovateľný aj na § 108 SSP, pretože sleduje ten istý účel.

Právny zástupca sťažovateľa bol prítomný, mal možnosť sa k nemu bezprostredne vyjadriť a túto možnosť aj reálne využil. Zároveň nepožiadal o odročenie pojednávania z dôvodu potreby ďalšej prípravy. Za týchto okolností nemožno hovoriť o tom, že by jeho procesné práva boli porušené, pretože účinná možnosť obhajoby a realizácie procesných práv bola zachovaná. Tento prístup výslovne podporuje aj judikatúra Najvyššieho správneho súdu SR.

Pri posudzovaní opodstatnenosti návrhu na odročenie je potrebné prihliadať na povahu, včasnosť a konkrétnosť uvádzaných dôvodov. Samotná krátkosť lehoty na prípravu bez návrhu na odročenie a bez preukázania reálnej ujmy nie je dôvodom na konštatovanie porušenia práva na spravodlivý proces a nemôže byť teda považovaná za dôvod na zrušenie rozhodnutia.

Napokon, osobitosti konania o žalobe proti nečinnosti podľa § 244 ods. 1 SSP vedú k tomu, že súd je povinný rozhodovať podľa stavu ku dňu svojho rozhodnutia. Skutočnosť, že správny orgán medzičasom rozhodol - a to aj procesným rozhodnutím o zastavení konania - má zásadný význam pre posúdenie predmetu konania o nečinnosti orgánu verejnej správy a samotnej žaloby. Krátkosť lehoty na prípravu pojednávania preto sama osebe nemohla mať vplyv na spravodlivé posúdenie veci ani na výsledok súdneho konania, keďže rozhodujúcim kritériom bol aktuálny stav veci v čase rozhodovania správneho súdu. Tento rámec vyplýva z § 135 ods. 2 písm. a) SSP, podľa ktorého je pre správny súd rozhodujúci stav v čase vyhlásenia (vydania) jeho rozhodnutia.

doručiť. Predmetom žaloby proti nečinnosti nie je skúmať otázku zákonnosti doručovania iných rozhodnutí, keďže ide o odlišný predmet prieskumu a inú formu súdnej ochrany. Nejde teda o predpoklad prípustnosti konania v tu prejednávanej veci. Uvedený záver je podporený judikatúrou Ústavného súdu SR (II. ÚS 70/2021), podľa ktorej už samotná skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané, ale nebolo doručené osobe, ktorá mala mať postavenie účastníka, zakladá jej aktívnu legitimáciu na podanie žaloby podľa § 179 SSP.

43. Vydaním rozhodnutia správneho orgánu č. spisu: OcÚ 2025/141 zo dňa 16. apríla 2025 o zastavení konania odpadol dôvod na ďalšie pokračovanie v konaní o žalobe proti nečinnosti (pozn. súdu správny súd rozhoduje podľa stavu ku dňu svojho rozhodnutia - § 135 ods. 2 SSP). Správny súd preto správne súdne konanie zastavil. Procesnú ochranu proti samotnému obsahu (zákonnosti) vydaného rozhodnutia o zastavení konania poskytuje všeobecná správna žaloba podľa § 177 a nasl. SSP. Ak by problém spočíval nie v obsahu, ale v tom, že rozhodnutie nebolo doručené (osobe, s ktorou sa malo konať), adekvátnym prostriedkom je vyššie uvedená žaloba opomenutého účastníka podľa § 179 a nasl. SSP. Takéto rozlíšenie medzi ochranou proti nečinnosti a ochranou proti (alebo k) rozhodnutiu výslovne vyplýva z ústavnej judikatúry k § 179 SSP (II. ÚS 70/2021). Kasačný súd preto v tejto časti námietku sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú. 44.

45. K námietke podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP kasačný súd uvádza, že žalobná legitimácia v konaní o žalobe proti nečinnosti je podľa § 244 ods. 1 SSP podmienená tým, že žalobca je účastníkom administratívneho konania a neúspešne vyčerpal sťažnosť podľa osobitného predpisu alebo podnet na prokuratúru. Táto podmienka má zákonný základ a súd prvej inštancie postupoval správne, keď skúmal jej splnenie. Nemožno však súhlasiť s výkladom správneho súdu, podľa ktorého je potrebné podávať opätovne nové podnety na prokuratúru pri každom rozšírení žaloby o ďalšie formy pretrvávajúcej nečinnosti v tom istom konaní.

Tento záver je v súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR, ktorá dlhodobo odmieta formalistické prekážky prístupu k súdu a vyžaduje materiálny pohľad na účinnosť súdnej ochrany (porov. III. ÚS 382/2017, II. ÚS 348/09-41). Súlad nachádza aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej obmedzeniu prístupu nesmú byť neprimerané a nesmú viesť k odňatiu jadra práva na spravodlivý proces (porov. Zvolský a Zvolská proti Slovenskej republike z 12.11.2002, č. 46129/99, alebo vyššie zmienený Krčmář a ostatní proti Českej republike z 3. marca 2000, č. 35376/97). Kasačný súd sa preto v tejto čiastkovej otázke nestotožňuje s formalistickým výkladom správneho súdu, avšak zdôrazňuje, že táto odlišnosť nemá vplyv ani na výsledok vo veci samej, t.j. na vecnú správnosť výroku napadnutého uznesenia správneho súdu. Rozhodnutie správneho súdu je v konečnom dôsledku správne, a preto kasačný súd nevzhliadol dôvod ho zrušiť. Má za to, že rozhodnutie sa zásadne neruší „len preto“, aby sa formálne korigovala argumentácia, pokiaľ táto korekcia nemôže viesť k vecne inému výsledku (porov.

46. K námietke neprimerane nízkeho finančného zadosťučinenia kasačný súd uvádza, že podľa § 250 SSP môže súd priznať žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie za nečinnosť orgánu verejnej správy. Pri určení výšky správny súd prihliadne na konkrétne okolnosti prípadu, najmä na celkovú dĺžku konania, zložitosť konania, správanie žalobcu, ktorým prispel k prieťahom v konaní, či žalobca využil dostupné prostriedky na odstránenie prieťahov v konaní, na postup žalovaného počas konania a na význam predmetu konania pre žalobcu. Účelom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva, nejde o sankciu (porov. ÚS SR, IV. ÚS 469/2020). V tu posudzovanej veci sťažovateľ požadoval sumu 10.000 EUR, ktorú odôvodňoval dĺžkou nečinnosti a jej negatívnym

47. V tejto súvislosti najvyšší správny súd záverom iba dodáva, že „obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.?6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania“. Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru Ústavného súdu SR základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo?svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 111/2017-17 zo dňa 08.

49. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší správny súd námietky žalobcu proti napadnutému uzneseniu správneho súdu považoval za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa §