6Svk/2/2024

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcov: 1) R. Z., narodená XX. O. XXXX, bytom C.-H.-D. XX, XXXX D., K. K. a 2) M. X., narodený X. O. XXXX, bytom R. XXb, XXX XX K.-U., X. R. K., obaja zastúpení Dr. Andreas Cwitkovits, narodený XX. C. XXXX, hosťujúci euroadvokát, ART LAW BUSINESS, so sídlom Schwindgasse 7, 1040 Viedeň, Rakúska republika, proti žalovaným: 1) mesto Piešťany, Nám. SNP 3, 921 45 Piešťany, IČO: 00612031 a 2) Slovenská republika, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00151866, spojené s vecou žalobcu 3) D. R., bytom R. X-X, XXXX Y.Ň., K. K., zastúpený Dr. Andreas Cwitkovits, nar. XX. C. XXXX, hosťujúci euroadvokát, ART LAW BUSINESS, so sídlom Schwindgasse 7, 1040 Viedeň, Rakúska republika, proti žalovanému 3) Slovenská republika, Úrad vlády Slovenskej republiky, Námestie slobody 1, 813 70 Bratislava, IČO: 00151513, o preskúmanie rozhodnutia Župného úradu v Trenčíne č. 36.458/IV-1940 zo dňa 2. októbra 1940 a rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 102.409-1941 zo dňa 18. novembra 1943, o kasačnej sťažnosti žalobcov proti uzneseniu Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. TN - 13S/ 23/2020-438 z 15. augusta 2023, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I.

18. novembra 1943 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“). Prvostupňovým rozhodnutím (výmer č. 36.458/IV-1940) prvostupňový správny orgán podľa § 4 ods. 4 v spojení s § 1 bod a) zákona zo dňa 24. septembra 1940, č. 232 Sl. zák. rozhodujúc o prevedení obmedzení a zrušení práv vyvlastneného G.. Y. U.? vyvlastnil nehnuteľnosti vo vlastníctve vyvlastneného a zrušil aj vecné a osobné práva uvedené vo výroku výmeru. Preskúmavaným rozhodnutím (výmer č. 102.409/1941) druhostupňový správny orgán ako odvolací orgán podané odvolania odmietol, resp. zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil so zmenami tak, že vypustil z vyvlastnenia niektoré nehnuteľnosti a uviedol, že Slovenský štát ako vyvlastňovateľ zaplatí G.. Y. U.? za vyvlastnené nehnuteľnosti a ich príslušenstvo sumu spolu 17.751.943,55 Ks obecnej ceny. 2. V úvode napadnutého uznesenia správny súd dôsledne opísal a vysvetlil aplikované právne normy - (i) zákon Slovenskej republiky č. 232/1940 Sl. z. zo dňa 24. septembra 1940 o využití liečivých a minerálnych prameňov na ciele zdravotníctva; (ii) ústavný zákon č. 120/1940 Sl. z., ktorým bol zriadený najvyšší správny súd; (iii) zákon dočasného Národného zhromaždenia Československej republiky č. 128/1946 Zb. o neplatnosti majetkovo právnych konaní z doby neslobody; (iv) vyhlášku Ministerstva spravodlivosti č. 19/1947 Ú. l.; (v) ústavný dekrét prezidenta republiky č. 11/1944 Úr. vest. čsl. o obnovení právneho poriadku a (vi) ústavný zákon č. 57/1946 Zb. zo dňa 28. marca 1946. Následne, po odôvodnení interpretácie a aplikácie týchto noriem, správny súd uzavrel, že „ ... napadnuté rozhodnutie nie je možné v súčasnosti preskúmať, a to ani v rámci správneho konania návrhom na jeho zrušenie alebo zmenu, keďže uplynula na to určená zákonná lehota a ani v rámci správneho súdneho konania, nakoľko samotný zákon, podľa ktorého boli vydané, súdny prieskum vylučoval a po obnovení demokratického právneho poriadku v roku 1945 nebol súdny prieskum umožnený žiadnym právnym predpisom, ale na nápravu spôsobených krívd bol ustanovený postup uvedený vyššie, ktorý už nie je možné v súčasnosti uplatniť. Preto súd správne žaloby žalobcov 1) a 2) aj žalobcu 3) podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP odmietol ako neprípustné, nakoľko podľa § 7 písm. h) správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia, opatrenia, rozkazy, nariadenia, príkazy a pokyny, personálne rozkazy a disciplinárne rozkazy orgánov verejnej správy, ktorých preskúmanie vylučuje osobitný predpis.“. 3. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) a b) SSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Správny súd zároveň konštatoval, že nezistil dôvody na aplikáciu ustanovenia § 171 SSP.

III.

5. Žalovaný 1) sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 4. januára 2024, v ktorom v podstatnom uviedol, že sa stotožňuje s právnymi i skutkovými zisteniami, ako aj odôvodnením napadnutého uznesenia. Uviedol, že podľa jeho názoru je kasačná sťažnosť vecne nedôvodná, pričom uvádzané tvrdenia sú účelové a subjektívne vytrhávajú z kontextu nielen obsah predmetných listín, ale aj súvisiace skutočnosti, a teda výkon práva na takom základe nemá požívať právnu ochranu. Uviedol, že kasačná sťažnosť v skutočnosti smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu a s poukazom na ustanovenie § 439 ods. 3 písm. c) SSP považuje kasačnú sťažnosť za neprípustnú. Na záver navrhol, aby kasačný súd po preskúmaní kasačnú sťažnosť v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú podľa § 461 SSP. 6. Žalovaný 3) sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 2. januára 2024, v ktorom v podstatnom uviedol, že sa s kasačnou sťažnosťou nestotožňuje v celom rozsahu, vznáša námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného 3, pričom poukázal na ustanovenia zákona číslo 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov. Zároveň poukázal na článok 1 ústavného zákona číslo 72/1947 Zb., ktorým sa menia predpisy o obnovení právneho poriadku. Zdôraznil, že z uvedeného vyplýva, že posledným dňom žalobcu 3) na uplatnenie svojho práva bol 17. jún 1949. Uviedol, že má za to, že žalobca 3) si uplatnil právo po uplynutí prekluzívnej lehoty a preto žiada, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.

7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) konajúci prostredníctvom senátu podľa § 438 ods. 2 SSP, ako súd rozhodujúci o?kasačnej sťažnosti (§ 11 písm. h/ SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), v?zákonom stanovenej lehote (§ 443 ods. 1 SSP), na zákonom určenom mieste (§ 444 ods. 1 SSP), proti právoplatnému rozhodnutiu správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), po oboznámení sa s?obsahom a?rozsahom kasačnej sťažnosti a?po jej preskúmaní v medziach sťažnostných bodov (§ 453 ods. 1, ods. 2 SSP), bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť podľa § 461 SSP.

9. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

súde. 11. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

14. Podľa § 97 SSP, ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť. 15. Podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je

16. Podľa § 440 ods. 2 SSP, dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.

a aplikáciou právnych noriem prezentovaných v bodoch 7 až 13 napadnutého uznesenia sa v celom rozsahu stotožnil, pričom nevzhliadol žiaden dôvod sa od nich odkloniť. Nad rámec tohto konštatovania najvyšší správny súd k veci udáva nasledovné.

ustanovením § 107 a § 108 SSP, nakoľko vo veci nerozhodoval meritórne, ale procesným uznesením, keď správnu žalobu žalobcov odmietal. Správny súd z tohto dôvodu nemusel nariaďovať pojednávanie, keďže nerozhodoval „vo veci“ (pozri § 106 ods. 1 SSP a § 108 ods. 1 SSP). V súvislosti s tvrdením žalobcov, že „V prípade, že súd bude toho názoru, že žalobný nárok je potrebné zmeniť alebo upraviť, mal dať žalobcom túto možnosť.

. .“ najvyšší správny súd poukazuje na bod 14 napadnutého uznesenia, v ktorom správny súd uviedol, že „Z vyššie uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutie nie je možné v súčasnosti preskúmať, a to ani v rámci správneho konania návrhom na jeho zrušenie alebo zmenu, keďže uplynula na to určená zákonná lehota a ani v rámci správneho súdneho konania, nakoľko samotný zákon, podľa ktorého boli vydané, súdny prieskum vylučoval a po obnovení demokratického právneho poriadku v roku 1945 nebol súdny prieskum umožnený žiadnym právnym predpisom, ale na nápravu spôsobených krívd bol ustanovený postup uvedený vyššie, ktorý už nie je možné v súčasnosti uplatni.“. Nad tento rámec kasačný súd poukazuje na záver správneho súdu vyjadrený v bode 10 in fine napadnutého uznesenia („Ak však bol zákon zneužitý na rasovú diskrimináciu, bolo možné domáhať sa zrušenia takto vydaného rozhodnutia, čo súd bližšie rozoberá v nasledujúcom odseku. Správny súd dodáva, že pokiaľ by aj uvedený zákon bol neplatný, napadnuté rozhodnutia by ex lege stratili platnosť, a preto by neprichádzal do úvahy

20. Pokiaľ žalobcovia napadnutému uzneseniu vytýkali, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, najvyšší správny súd považoval tento dôvod kasačnej sťažnosti (podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP) rovnako za neopodstatnený, a to jednak z vyššie uvedených dôvodov (stotožnenie sa kasačného súdu s právnym názorom správneho súdu), jednak z dôvodu aplikácie ustanovenia § 440 ods. 2 SSP. Žalobcovia totiž v kasačnej sťažnosti relevantným spôsobom neuviedli právne posúdenie veci, ktoré pokladajú za nesprávne, resp. neuviedli, v čom má spočívať nesprávnosť tohto právneho posúdenia (viď str. 4 a 5 kasačnej sťažnosti). Naviac samotná skutočnosť, že sa žalobcovia nestotožnili s právnym názorom správneho súdu, nie je dôvodom na zrušenie uznesenia správneho súdu. V tejto súvislosti najvyšší správny súd poukazuje na to, že „obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.?6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,

08. ?03. ?2017). 21. Z vyššie uvedených dôvodov, najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť žalobcov postupom podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 22. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcom, ktorí v tomto konaní nemali úspech, nárok na ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovaným ich nepriznal, lebo nebola splnená podmienka výnimočnosti na ich strane (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP).

V Bratislave dňa 18. decembra 2024