6Svk/22/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 1667/14, Bratislava, IČO: 31820174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, so sídlom Hrnčiarska 29, Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Vysokoškolákov 8556, Žilina, za účasti ďalších účastníkov konania: 1) Slovenská správa ciest, Investičná výstavba a správa ciest Žilina, so sídlom M. Rázusa 104/A, Žilina, 2) Obec Oravská Jasenica, so sídlom Oravská Jasenica 126, 3) Obec Ťapešovo, so sídlom Ťapešovo 83, v?konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP3-2022/011008-004 zo dňa 24. marca 2022, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA - 31S/90/ 2022-125 z 13. augusta 2024, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Návrh žalobcu na prerušenie konania sa zamieta. III. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva . IV. Ďalšiemu účastníkovi 1), 2) a 3) právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania

2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Okresného úradu Námestovo, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. OU-NO- OSZP-2021/016488-021 zo dňa 2. decembra 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX, XXXX/X, XXXX/X (k. ú. V. S.), KN-C č. XXX, XXX/ X, XXX/X, XXXX/X, XXXX/X (k. ú. Ť.) (ďalej len „navrhovaná činnosť“ alebo „zmena navrhovanej činnosti“) sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z. z“) a pre uvedenú činnosť je možné požiadať o povolenie podľa osobitných predpisov. V ďalšej časti výroku prvostupňový orgán uložil pre realizáciu navrhovanej činnosti nasledovné opatrenia: (i) primárne posúdenie stavby podľa § 16 ods. 6 písm. b) zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona č. 372/1993 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon č. 364/2004 Z. z.“); (ii) povinnosť so vznikajúcimi odpadmi počas výstavby, ako aj počas prevádzky nakladať v súlade v ustanoveniami zákona o odpadoch a vykonávajúcich vyhlášok; (iii) zabezpečiť, aby odpad z búracích prác z vrchnej časti, ale aj spodnej časti mosta nepadal do toku Biela Orava a jej brehových porastov; (iv) výrub drevnej

preskúmavaným rozhodnutím. Toto žalovaný v podstatnom odôvodnil tým, že (i) konštatoval, že prvostupňový správny orgán posúdil zmenu navrhovanej činnosti z hľadiska povahy a rozsahu zmeny navrhovanej činnosti, miesta vykonávania zmeny navrhovanej činnosti a

prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnými právnymi predpismi, vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a obsahovalo predpísané náležitosti; (v) ďalej zdôraznil, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva právny nárok občianskych združení a zainteresovanej verejnosti, aby ich pripomienkam, ktoré podávajú v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie, bolo vyhovené; (vi) dospel preto k záveru, že nebolo potrebné prvostupňové rozhodnutie meniť a určovať ďalšie revitalizačné opatrenia, nakoľko stanovenie podmienok na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie je súčasťou výrokovej časti predmetného rozhodnutia a žalovaný sa s nimi plne

podmienky revitalizácie brehov a územia dotknutého rekonštrukciou, pričom poukázal na skutočnosť, že týmto postupom je rozhodnutie v rozpore so zásadou materiálnej rovnosti podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku; (vi) namietal, že samotný zámer uvádzal viaceré zmierňujúce opatrenia, ktoré neboli premietnuté do rozhodnutia; (vii) uviedol, že správny orgán mal ako zmierňujúce opatrenia podľa § 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z. z. uviesť zmierňujúce opatrenia minimálne v rozsahu tzv. cestnej zelene; (viii) ďalej tiež namietal, že nesprávnym procesným postupom bolo aj nezvolanie konzultácií podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z.; (ix) uviedol, že nie je spravodlivé ako dôvod zamietnutia žaloby uvádzať jej prílišnú všeobecnosť (neadresnosť); (x) uviedol, že má za to, že aplikácia zákona č. 24/2006 Z. z. má viaceré aspekty výkladu práva, ktoré sú priamo späté s eurokonformným výkladom práva a požiadal o položenie otázky „o súladnosti aplikácie práva v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie so zmluvami.“; (xi) zároveň žiadal, aby správny súd žalobe priznal odkladný účinok.

opatrenie za nezákonné. Uviedol, že nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, resp. že žalobca sa s rozhodnutím orgánu verejnej správy nestotožňuje; (ii) ďalej dôvodil, že „Pokiaľ žalobca uvádzal, že príslušný orgán mal ako zmierňujúce opatrenia podľa § 29 ods. 13 Zákona EIA v napadnutom rozhodnutí uviesť zmierňujúce opatrenia minimálne v rozsahu cestnej zelene podľa § 14 Cestného zákona, prvostupňový orgán v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia reagoval, že tieto pripomienky sú predmetom nasledujúcich povoľujúcich konaní.“; (iii) správny súd neuznal dôvodnosť správnej žaloby čo do nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorú žalobca asocioval s neurčením ani minimálneho opatrenia (opatrení);

Pokiaľ žalobca v správnej žalobe namietal, že samotný zámer uvádzal viaceré zmierňujúce opatrenia, ktoré neboli premietnuté do prvostupňového rozhodnutia, opätovne správny súd poukazuje na to, že ide o všeobecnú námietku neumožňujúcu prieskum.“; (iv) v súvislosti s námietkou, že v zisťovacom konaní neboli akceptované žalobcom navrhované eliminačné alebo zmierňujúce podmienky, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8Sžo/ 89/2015 z 23. februára 2017, ktorého relevantnú časť citoval; (v) zdôraznil, že z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný prvostupňové rozhodnutie preskúmal v celom rozsahu, zaoberal sa aj argumentmi žalobcu uplatnenými v podanom odvolaní, pričom dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie spĺňa všetky zákonné náležitosti a stotožnil sa s jeho závermi; (vi) vo vzťahu k požiadavke na vykonanie konzultácií správny súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny

pochybenie by malo ísť a s akým následkom pre zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Úlohou žalobcu bolo konkrétne skutkovo a právne vymedziť správnu žalobcu v súlade s požiadavkami podľa § 134 ods. 1 v nadväznosti na § 182 ods. 1 písm. e) SSP.

To znamená, že všeobecne uplatnené námietky (za všeobecne uplatnené námietky sa považujú aj námietky uplatnené formou odkazu na inú listinu) v rámci žalobných bodov správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je správny súd pri prieskume limitovaný a súčasne aj vedený (§ 134 ods. 1 SSP).

7. O náhrade trov konania rozhodol správny súd s odkazom na ustanovenie § 167 ods. 1

8. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť zo dňa 21. októbra 2024. Dôvod kasačnej sťažnosti žalobca v jej úvode vymedzil odkazom na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP (tvrdiac, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci). 9. Žalobca kasačnú sťažnosť v podstatnom odôvodnil tým, že (i) uviedol, že správny súd nesprávne právne posúdil vyhodnotenie správneho orgánu, keď prevzal konštatovanie, že zámer nespôsobuje žiadne významné vplyvy, resp. zhoršenie stavu životného prostredia, a to preto, že takéto tvrdenie nie je podložené v administratívnom spise a ani z neho nevyplýva; (ii) konštatoval, že odôvodnenie napadnutého rozsudku sa opieral len o niektoré konkrétne dôvody, a preto je len čiastočne „well-based“, avšak vecné vyhodnotenie týchto dôvodov je vecne nesprávne v zmysle právnych predpisov, ktoré mal pri vecnom vyhodnotení úrad aplikovať; (iii) tvrdil, že jednak pripomienky, ako aj odvolacie námietky žalobcu boli relevantné a zároveň konkrétne; (iv) namietal, že správny súd nesprávne právne posúdil postavenie žalobcu ako

pripomienok v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie; (xi) následne venoval priestor opisu charakteru a postavenia verejnosti v procese EIA; (xii) poukázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 1/2014, ako aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7Sžk/ 15/2017 zo dňa 1. augusta 2018, ktorých relevantnú časť citoval; (xiii) namietal, že správny súd nesprávne právne posúdil spôsob aplikácie ustanovenia § 29 ods. 13 zákona číslo 24/ 2006 Z. z., nakoľko ho neposudzoval v kontexte s ustanovením § 17 ods. 1 zákona č. 17/ 1992 Zb.; (xiv) uviedol, že „Žalobcovi je pripisované na ťarchu, že sa o túto ingerenciu snaží cestou budovania materiálneho právneho štátu a nie cestou, ktorú slovenské právne predpisy nepredpokladajú.“; (xv) následne zdôraznil, že správny súd zľahčoval postavenie žalobcu ako ekologického spolku a zainteresovanej verejnosti chrániacej životné prostredie ako celku, v dôsledku čoho k sťažovateľovi pristupoval predpojato a zároveň diskriminačne; (xvi) taktiež

10. V závere kasačnej sťažnosti žalobca uviedol, že podľa jeho názoru „ . . . aplikácia zákona EIA ako aj konania vo veciach životného prostredia majú viaceré aspekty výkladu práva, ktoré sú priamo späté s eurokonformným výkladom práva.“. Žiadal preto, aby sa najvyšší správny súd obrátil na Súdny dvor EU s nasledovnými otázkami: „a) Či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa sú zneužívaním práva, ktoré priznáva smernica EIA verejnosti; b) Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu ku nutnosti zverejňovania informácií pre verejnosť sú v súlade so smernicou EIA; c) Či neaplikácia prevzatých právne záväzných aktov Európskej únie vo veci posudzovania vplyvov na životné prostredie je v súlade s právom Európskej únie; d) Či nedostatočne eurokonformný výklad jednotlivých inštitútov je v súlade s právom Európskej únie; e) Či je možné aplikovať priamu účinnosť Smernice EIA v konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie aj vzhľadom na recepčnú normu § 66 zákona EIA; f) Pôsobia Smernice ako pramene práva Európskej únie recipovaná prostredníctvom recepčných noriem vnútroštátnych predpisov priamo ako

11. Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalobca žiadal, aby kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 12. Kasačná sťažnosť žalobcu bola žalovanému doručená 22. októbra 2024. Žalovaný (rovnako ako ďalší účastníci) sa k podanej kasačnej sťažnosti nevyjadril.

17. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

súde. 19. Podľa § 178 ods. 3 SSP, zainteresovaná verejnosť je oprávnená podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia.

realizácie. 21. Podľa § 20a zákona č. 24/2006 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní a záverečné stanovisko okrem všeobecných náležitostí rozhodnutia obsahuje a) odôvodnenie rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní podľa § 29 ods. 13 alebo b) odôvodnenie záverečného stanoviska vrátane toho, ako sa príslušný orgán vysporiadal s jednotlivými stanoviskami doručenými v priebehu posudzovania vplyvov, ako aj s odborným posudkom podľa § 36 a dôvody odsúhlasenia alebo neodsúhlasenia realizácie navrhovanej činnosti podľa § 37 ods. 4 a prílohy č. 12 časti VII a c) ďalšie údaje uvedené v prílohe č. 12. 22.

Podľa § 63 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov.

25. Podľa § 63 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, príslušný orgán uvedie výsledky konzultácií v odôvodnení rozhodnutia zo zisťovacieho konania podľa § 7 a 29 a v záverečnom stanovisku podľa § 14 a 37.

26. V prejednávanej veci bolo úlohou kasačného súdu na základe kasačnej sťažnosti prioritne posúdiť nasledovné otázky: (i) či bolo prvostupňové rozhodnutie a preskúmavané rozhodnutie dostatočne odôvodnené; (ii) či a aké podmienky má obsahovať rozhodnutie v zisťovacom konaní a v neposlednom rade (iii) či bolo povinnosťou prvostupňového správneho orgánu vykonať konzultácie podľa § 63 zákona EIA. V zásade rovnakými otázkami sa najvyšší správny súd zaoberal napr. aj v konaní, v ktorom vydal rozsudok sp. zn. 3 Svk/22/2023 z 27. júna 2024, pričom argumentácia žalobcu bola v predmetnej veci postavená na obdobných, resp. rovnakých tvrdeniach. Z tohto dôvodu kasačný súd v ďalšom čerpá aj zo svojej skoršej prejudikatúry.

V súvislosti s touto námietkou je potrebné dať do pozornosti, že správna žaloba, ako aj kasačná sťažnosť, majú povahu mimoriadnych opravných prostriedkov. Preto aj jednotlivé dôvody zrušenia príslušných rozhodnutí je potrebné vnímať v kontexte mimoriadnosti, resp. výnimočnosti.

v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Kasačný súd sa stotožnil s vyhodnotením námietky sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia prvostupňového rozhodnutia, ako aj preskúmavaného rozhodnutia, ktoré prezentoval správny súd v napadnutom rozsudku. V zhode so správnym súdom konštatuje, že námietky sťažovateľa o nepreskúmateľnosti týchto rozhodnutí boli všeobecného charakteru a neuvádzali, s ktorými konkrétnymi námietkami sa správne orgány nemali vysporiadať. Napriek tomu správny, ako aj kasačný súd preskúmavané rozhodnutia podrobili kontrole ich preskúmateľnosti. Kasačný súd konštatuje, že v preskúmavaných rozhodnutiach boli pripomienky sťažovateľa v odôvodnení uvedené a zároveň aj to, ako sa v podstatnom s nimi správne orgány vysporiadali Z prvostupňového rozhodnutia mal pritom kasačný súd za preukázané, že prvostupňový správny orgán najmä zohľadnil povahu a rozsah zmeny navrhovanej činnosti a jej technické parametre, opísal navrhovanú činnosť, vyhodnotil jej vplyvy na životné prostredie a stanovil opatrenia na zmiernenie nepriaznivých vplyvov.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa kasačného súdu dostatočne vyplývajú skutočnosti a právne dôvody, ktoré viedli správny súd k právnemu záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, čo je v súlade s procesnými požiadavkami vyjadrenými v § 139 SSP. Správny súd sa riadne vysporiadal s kľúčovými námietkami sťažovateľa, že rozhodnutia správnych orgánov boli všeobecné a nevzali do úvahy ním navrhované opatrenia, resp. že neboli vykonané konzultácie podľa § 63 zákona č. 24/2006

Ak však sťažovateľ opakovane uvádza návrhy/námietky, ktoré nie sú vôbec na prejednávanú vec aplikovateľné, dáva v tomto kasačný súd za pravdu správnemu súdu, že v súvislosti s týmito postačí odpoveď správnych orgánov, že tieto námietky sa tu posudzovanej veci netýkajú. Žalobca ďalej namietal aj to, že prvostupňové rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní neobsahuje také podmienky stanovené v § 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z. z., ktoré sťažovateľ navrhoval.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ svoju námietku bližšie nekonkretizoval, kasačný súd mohol len konštatovať, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje podmienky podľa § 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z. z., a teda správny orgán v tu posudzovanej veci splnil svoju zákonnú povinnosť v rozhodnutí zo zisťovacieho konania uviesť aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie. 30. Ďalšou z kľúčových námietok sťažovateľa bolo nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z., o ktoré žiadal v rámci zaslania pripomienok v zisťovacom konaní. Podľa § 63 ods. 1 uvedeného zákona „príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov.“. Vychádzajúc z vlastného znenia citovaného ustanovenia, zákon č. 24/2006 Z. z. inštitút tzv. konzultácií spája až so samotným

4 smernice. Rovnako sú relevantné aj úvodné ustanovenia novely č. 2014/52/EÚ Smernice EIA, ktorá konzultácie v zisťovacom konaní len odporúča ako „dobrý správny postup“ (bod 29). Vzhľadom na to, že zákon č. 24/2006 Z. z. a ani Smernica EIA v zisťovacom konaní výslovne nepredpokladajú vykonanie konzultácií, ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na životné prostredie, v prípade, že príslušný orgán tieto v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené považovať za nezákonný postup. Preto námietku sťažovateľa v tomto smere kasačný súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú.

informácie dôležité na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia, toto ustanovenie je podľa kasačného súdu potrebné vykladať tak, že neupravuje povinnosť sprístupňovať iné dokumenty ako sú uvedené v danom ustanovení (tieto zákonodarca presne určil), ale týka sa informácií nezachytených v dokumente. Navyše, ak toto ustanovenie odkazuje na „povolenie“, toto treba vykladať v súlade s definíciou tohto pojmu stanovenou v § 3 zákona EIA, pričom ide o rozhodnutie v nasledujúcom povoľovacom konaní a nie o rozhodnutie vydané v zisťovacom v konaní, ktoré je predmetom posudzovanej veci. Rovnako, ani Smernica EIA, ktorá v čl. 6 ods. 2 upravuje zverejňovanie informácií o navrhovanej činnosti, nestanovuje povinnosť aktívne zverejňovať vyjadrenia dotknutých orgánov či verejnosti. V čl. 6 ods. 2 Smernice EIA je stanovená povinnosť zverejniť výslovne žiadosť o povolenie a následne povinnosť pre členské štáty zverejniť informácie o konaní, medzi ktoré patrí aj informovanie o dostupnosti relevantných informácií a o možnostiach získania týchto informácií (čl. 6 ods. 2 písm. f) Smernice EIA), čo bolo v tu posudzovanom konaní splnené.“.

V posudzovanej veci kasačný súd (vychádzajúc aj zo svojej skoršej rozhodovacej činnosti v obdobných veciach) konštatuje, že sám nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej prejudiciálnych otázok. Za týchto okolností kasačný súd dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie v?režime článku 267 Zmluvy o?fungovaní Európskej únie.

III. D Záver

34. Na základe všetkých uvedených úvah tak kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je v rozsahu uplatnených sťažnostných bodov nedôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol. 35. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP, keď žalobca (sťažovateľ) bol v konaní pred kasačným súdom neúspešný a u žalovaného nezistil mimoriadne dôvody, pre ktoré by mu malo byť spravodlivo priznané právo na náhradu trov konania. Ďalším účastníkom konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže im nebola súdom v kasačnom konaní uložená žiadna právne vynútiteľná povinnosť. 36. Tento rozsudok prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 26. marca 2025