6Svk/24/2025

1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) rozsudkom z 15. mája 2025, č. k. 5S/30/2023-143 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo 06. júla 2023, číslo OU-ZA-OVBP2-2023/ 035832-003, ktorým tento postupom podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v rozhodnom znení (ďalej len „Správny poriadok“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie Mesta Martin z 19. apríla 2023, číslo SÚ-33272/63142/2023 o tom, že žalobca nie je účastníkom konania v správnom konaní vo veci vydania zmeny územného rozhodnutia zo 07. decembra 2020, číslo SÚ-42074/ 164350/2020, ktorým Mesto Martin rozhodlo o umiestnení stavby „Bytový dom Centrum Priekopa, ul. Uzlovská.

X., navrhovateľa Centrum Priekopa, s. r. o. 2. Správny súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách článku článku 7 ods. 2, 44 ods. 1, článku 45, článku 51 Ústavy Slovenskej republiky, článku 3ods. 2, článku 4 ods. 1, článku 9 ods. 3,4,5 Aarhuského dohovoru, článku 6 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (kodifikované znenie), § 34 ods. 1,2, § 41 ods. 1, § 140, § 140c ods. 8,9,10 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 50/1976 Zb.“), § 14 ods. 1,2 Správneho poriadku a v zmysle právnej úpravy ustanovenej SSP a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby.

Navrhovateľ príslušného zámeru navrhovanej činnosti vzal späť návrh na začatie zisťovacieho konania pre navrhovanú činnosť, z ktorého dôvodu bolo potom predmetné zisťovacie konanie zastavené bez toho, aby bolo rozhodnuté vo veci samej. V takto skončenom administratívnom konaní sa nenaplnil jeho zákonom sledovaný účel (aj v časti procesných práv dotknutej verejnosti), t.j. nebolo výsledkom tohto konania právoplatné meritórne rozhodnutie vo veci samej, či sa navrhovaná činnosť, respektíve jej vplyv na životné prostredie bude alebo nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z.z., a taktiež neboli a nemohli byť záväzne stanovené podmienky podľa osobitných predpisov, ktoré by sa mali dodržať v nasledujúcich povoľovacích konaniach pre navrhovanú činnosť podľa osobitných predpisov. Žalobcovi ako subjektu uplatňujúcemu práva na prístup k informáciám o životnom prostredí, na jeho ochranu a na účastníctvo v administratívnych konaniach s dopadom na životné prostredie, nemohlo zostať zachované účastníctvo v územnom konaní o umiestnení stavby v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1 in fine zákona č. 50/1976 Zb. v nadväznosti na jeho účasť v zisťovacom konaní, ktorého výsledkom

24 až § 27 zákona č. 24/2006 Z.z., teda aj zainteresovanej verejnosti, ktorej vzniklo postavenie účastníka konania podľa § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z.z., napríklad podaním odôvodneného stanoviska k príslušnému zámeru podľa § 23 ods. 4 v spojení s § 24 ods. 3 písm. a/ zákona č. 24/2006 Z.z. Pokiaľ žalobca odvodzoval svoje postavenie účastníka predmetného územného konania zo všeobecného pravidla vyjadreného v ustanovení § 14 ods. 2 Správneho poriadku, správny súd uviedol, že priraďovacia spojka „aj“ v právnej vete „účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva“ sa vzťahuje na zdôraznenie ďalšej možnosti určenia podmienok vzniku postavenia účastníka konania, ako sú kritériá uvedené v ustanovení § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Neindikuje však bezbrehé rozšírenie okruhu účastníkov administratívnych konaní, ale výslovne stanovuje ich rozšírenie pre ten ktorý typ administratívneho konania podľa podmienok upravených v osobitných zákonoch. V tomto prípade boli konajúce orgány verejnej správy pri posudzovaní účastníctva žalobcu v územnom konaní o umiestnení stavby povinné vyhodnotiť splnenie osobitných podmienok, vyplývajúcich z ustanovenia § 34 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. v nadväznosti na podmienky účastníctva v povoľovacom konaní odvodeného od účasti žalobcu získanej v konaní podľa osobitného zákona - zákona č. 24/2006 Z.z. Pokiaľ žalobca odvodzoval svoje postavenie účastníka územného konania z § 15 a § 19 zákona č. 17/1992 Zb. správny súd uviedol, že tieto ustanovenia nesúvisia s otázkou účastníctva v konaní. Námietku žalobcu ohľadom neposkytnutia podkladov a nemožnosti sa k nim vyjadriť správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Rozhodnutie žalovaného považoval za dostatočne odôvodnené. Návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, keď dôvody na prerušenie konania jednak nezistil a jednak návrh žalobcu bol nekonkrétny, pretože nevysvetlil, výkladu ktorého konkrétneho ustanovenia európskeho práva alebo ktorej konkrétnej oblasti judikatúry Súdneho dvora Európskej únie sa mala jeho?otázka týkať; takéto ustanovenia práva Európskej únie neidentifikoval ani samotný súd. Predmetom prejudiciálnej otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie nemôže byť otázka, či sa správne aplikovalo právo Európskej únie v konkrétnej veci. 4. Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

5. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 6. Namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a tiež, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). 7.

Nebolo zrozumiteľné, ako sa v predmetnom územnom konaní mohol dostatočne chrániť verejný záujem životného prostredia, ak nebola dodržaná ani len základná zásada ochrany životného prostredia, v dôsledku ktorej bolo procesne znemožnené oprávnenému subjektu zákonom predpokladaným spôsobom chrániť životné prostredie. Bolo totiž zrejmé, že žalobca si uplatnil pripomienky k zámeru, a teda mu vzniklo postavenie účastníka konania pre nasledujúce povoľovacie

Správny súd potom použil zjavne excesívny výklad, ktorý nemôže obstáť už ani pri gramatickom výklade. Zdôraznil, že rozhodnutie o zastavení konania na podklade späťvzatia zámeru je rozhodnutím vo veci samej, lebo reakciou a právnym vyhodnotením procesnej aktivity navrhovateľa a na základe osobitného právneho predpisu. V prípade nespäťvzatia je meritórnym rozhodnutím rozhodnutie o ďalšom posudzovaní alebo neposudzovaní, v prípade späťvzatia je meritórnym rozhodnutím rozhodnutie o zastavení konania. Takéto rozhodnutie však nefalzifikuje ani nederoguje už zabezpečené skutkové zistenia, ako napríklad stanoviská verejnosti či dotknutých orgánov. Rovnako ako nesprávny vyhodnotil poukaz správneho súdu na ustanovenia § 140c ods. 8 až 12 zákona č. 50/1976 Zb., ktoré sa však výlučne týkajú neúčastníkov konania, a teda odvodzovať od týchto ustanovení akékoľvek úvahy vo vzťahu k účastníkom bolo absolútne nelogické. Tiež uviedol, že predmetom správnej žaloby nebol prieskum rozhodnutia zo zisťovacieho konania, keďže tento prieskum je možný len základe návrhu žalobcu, ktorý však žalobca nepodal.

prostredie. Poukaz na závery plynúce z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Svk/41/2023 považoval za nedôvodný, keďže relevantný je eurokonformný výklad právnych predpisov, ktorý však v menovanom rozsudku použitý nebol, bol založený na systematickom výklade vnútroštátneho práva procesného. 8. Ďalej namietal, že mu nebolo umožnené nahliadnuť do spisu, z ktorého dôvodu bolo žalobcovi znemožnené priniesť protiargumentáciu a postaviť obhajobu práv životného prostredia na kvalifikovanom vyjadrení o znalosti veci samej.

Rovnako žalobca namietal predpojatosť sudcov správneho súdu z dôvodu ich subjektívneho vzťahu k žalobnej veci a žalobcovi spočívajúcom v subjektívnom postoji, že žalobami žalobcu nie je potrebné sa dôsledne a dôkladne zaoberať, že je možné jeho žaloby a procesné úkony bagatelizovať a zľahčovať, a teda celkový šikanózny prístup sudcov, ktorí vo vzťahu k žalobcovi zľahčujú jeho právo na spravodlivosť v oblasti životného prostredia ako v materiálnej, tak aj v procesnej rovine. Subjektívny vzťah sudcov správnych súdov je taký, že žalobu zainteresovanej verejnosti a ňou vyvolané právne účinky považujú za antisystémový prvok a systematickú procesnú aktivitu žalobcu za zneužívanie práva na prístup k súdu. 9.

10. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie, alebo (alternatívne) zruší napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie

III.

v územnom konaní nemožno aplikovať. Rozšírenie okruhu účastníkov stavebného konania o zainteresovanú verejnosť je možné iba za predpokladu, že vec súvisí s procesmi podľa zákona č. 24/2006 Z.z. upravenými v tretej časti zákona (§ 24 ods. 2 zákona).

činnosťou, ktorá by podliehala zisťovaciemu konaniu alebo posudzovaniu vplyvov na životné prostredie (príloha č. 8 časť AaB zákona č. 24/2006 Z.z.), a preto je možné predpokladať, že jej vplyv na životné prostredie nie je relevantný.

povinný dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania, a preto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného neporušuje základné právo žalobcu na spravodlivý proces v podobe nedostatočného odôvodenia rozhodnutia žalovaného.

IV.

12. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobcovi dňa 03. septembra 2025 na vedomie.

V.

14. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo 06. júla 2023, číslo OU-ZA-OVBP2-2023/035832-003, ktorým tento postupom podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie Mesta Martin z 19. apríla 2023, číslo SÚ-33272/63142/ 2023 o tom, že žalobca nie je účastníkom konania v správnom konaní vo veci vydania zmeny územného rozhodnutia zo 07. decembra 2020, číslo SÚ-42074/164350/2020, ktorým Mesto Martin rozhodlo o umiestnení stavby „Bytový dom Centrum Priekopa, ul.

k.ú. X., navrhovateľa Centrum Priekopa, s. r. o. 15. Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 50/1986 Zb., účastníkom územného konania je navrhovateľ, obec, ak nie je stavebným úradom príslušným na územné konanie a ten, komu toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. 1g) (odkaz na § 24 až 27 zákona č. 24/2006 Z.z.; pozn. súdu).

17. Podľa § 140 zákona č. 50/1976 Zb., ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. 18. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z.z., dotknutá verejnosť má postavenie účastníka v konaniach uvedených v tretej časti a následne postavenie účastníka v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti alebo jej zmene, ak uplatní postup podľa odseku 3 alebo odseku 4, ak jej účasť v konaní už nevyplýva z osobitného predpisu.24) (odkaz na § 14 Správneho poriadku; pozn. súdu). Na odôvodnené písomné stanoviská a pripomienky podané v konaní podľa tretej časti tohto zákona o ktorých už bolo rozhodnuté, sa nemusí prihliadať v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti. Právo dotknutej verejnosti na priaznivé životné prostredie, ktorá prejavila záujem na navrhovanej činnosti alebo jej zmene postupom podľa odseku 3 alebo odseku 4, môže byť povolením navrhovanej činnosti alebo jej zmeny alebo následnou realizáciou navrhovanej činnosti alebo jej zmeny priamo dotknuté.

20. Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 24/2006 Z.z., verejnosť má právo podať odvolanie proti rozhodnutiu o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona (ďalej len "rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní"), alebo proti záverečnému stanovisku aj vtedy, ak nebola účastníkom zisťovacieho konania alebo konania o vydaní záverečného stanoviska alebo jeho zmeny. Za deň doručenia rozhodnutia sa pri podaní takého odvolania považuje pätnásty deň zverejnenia rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní podľa § 29 ods. 15 alebo záverečného stanoviska príslušným orgánom podľa § 37 ods. 6. Verejnosť podaním odvolania zároveň prejaví záujem na navrhovanej činnosti a na konaní o jej

- prvostupňový správny orgán následne listom z 10. februára 2023 oznámil začatie konania o zmene územného rozhodnutia o umiestnení stavby, - žalobca do predmetného konania zaslal dňa 20. februára 2023 vyjadrenie, v ktorom primárne uvádzal, že podľa rozhodnutia z 03. júna 2020 na predmetnú stavbu bolo začaté zisťovacie konanie, v ktorom mal žalobca postavenie účastníka konania, na predmetnú stavbu malo byť vydané rozhodnutie podľa zákona č. 24/2006 Z.z., keď podľa pôvodného zisťovacieho konania mal predmetný zámer obsahovať 84 bytov, čo predstavuje potrebu 118 parkovacích miest, čím boli splnené podmienky pre zisťovacie konanie, - listom z 09. marca 2023 prvostupňový správny orgán oznámil začatie správneho konania o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania podľa § 34 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb., - k príslušnému oznámeniu zaslal žalobca vyjadrenie dňa 27. marca 2023, ktoré obsahovo korešpondovalo s predchádzajúcim vyjadrením z 20. februára 2023, - prvostupňový správny orgán následne rozhodnutím z 10. marca 2023 prerušil územné

umiestnení stavby. 22. Najvyšší správny súd po vyhodnotení žalobcom v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom.

Najvyšší správny súd rozsudkom z 28. novembra 2024, sp. zn. 3Svk/41/2023 kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol. Ústavný súd Slovenskej republiky ústavnú sťažnosť žalobcu uznesením z 27. marca 2025, sp. zn. I. ÚS 223/2025 odmietol. Obdobne otázku účastníctva žalobca „otvoril“ v nadväzujúcom stavebnom konaní, pričom rovnako prvostupňový správny orgán rozhodnutím z 02. septembra 2021 nepriznal žalobcovi postavenie účastníka stavebného konania. Žalovaný rozhodnutím z 19. októbra 2021 zamietol žalobcom podané odvolanie a potvrdil rozhodnutie z 02. septembra 2021. Správny súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 02. augusta 2023, č. k. ZA-30S/227/2021-109 následne žalobcom podanú správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. Najvyšší správny súd rozsudkom z 30. januára 2025, sp. zn. 1Svk/43/2023 kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol. Ústavný súd Slovenskej republiky ústavnú sťažnosť žalobcu uznesením z 23. októbra 2025, sp. zn. I. ÚS 484/2025, odmietol.

konania predmetného konania odvodzoval od toho, že v súlade s § 24 ods. 2 a 3 zákona č. 24/2006 Z.z. prejavil záujem na navrhovanej činnosti alebo jej zmene a na konaní o jej povolení, keď podal odôvodnené písomné stanovisko k zámeru navrhovateľa.

veci samej. V takto skončenom administratívnom konaní sa nenaplnil jeho zákonom sledovaný účel (aj v časti procesných práv dotknutej verejnosti), t.j. nebolo výsledkom tohto konania právoplatné meritórne rozhodnutie vo veci samej, či sa navrhovaná činnosť, respektíve jej vplyv na životné prostredie bude alebo nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z.z. a taktiež neboli a nemohli byť záväzne stanovené podmienky podľa osobitných predpisov, ktoré by sa mali dodržať v nasledujúcich povoľovacích konaniach pre navrhovanú činnosť podľa osobitných predpisov. Možno doplniť, že žalobca sa nemôže domáhať účastníctva v konaní tým, že podal odôvodnené stanovisko k zámeru navrhovateľa, hoci konanie podľa zákona č. 24/2006 Z.z. pre nesplnenie podmienok plynúcich z prílohy č. 8, kapitola 9 - Infraštruktúra, položka č. 16 písm. b/ zákona č. 24/2006 Z.z. ani začať nemalo a ktorú skutočnosť napokon potvrdil aj Okresný úrad Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie v stanovisku zo 04. septembra 2020, v ktorom uviedol, že stavba, ktorá bola predmetom územného konania svojím rozsahom nespĺňala kritériá posudzovania podľa zákona č. 24/

septembra 2022 konanie v režime zákona č. 24/2006 Z.z. neprebiehalo. Ďalej možno uviesť, že zákonodarca v územnom konaní síce pripúšťa, aby sa účastníkmi konania stali aj osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu (§ 34 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb.), pričom takýmto predpisom je napríklad v zmysle poznámky pod čiarou zákon č. 24/2006 Z.z., konkrétne jeho ustanovenia § 24 až § 27 týkajúce sa účasti verejnosti a dotknutej verejnosti v konaní, ale žalobcovi ani podľa týchto ustanovení postavenie účastníka v územnom konaní nevzniklo.

25. Pokiaľ žalobca odvodzoval postavenie účastníka konania z § 14 Správneho poriadku, najvyšší správny súd uvádza, že pojem účastníka konania definuje tak zákon č. 50/1976 Zb., ako aj Správny poriadok, ktorý je všeobecným predpisom o správnom konaní s tým, že je potrebné postupovať podľa interpretačného pravidla, ktoré určí, ktorá právna norma sa má na konkrétny prípad použiť. V právnej teórii platí vo vzťahu všeobecných a osobitných právnych noriem derogačné pravidlo lex specialis derogat legi generali (špeciálny zákon ruší generálny zákon), pričom aplikáciou tohto pravidla v prejednávanom prípade možno dospieť k rovnakému záveru ako dospeli správne orgány oboch stupňov, že na posúdenie účastníctva žalobcu v územnom konaní bolo potrebné postupovať podľa § 34 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb., ktorý je v územnom konaní zákonom špeciálnym vo vzťahu k všeobecnému predpisu o správnom konaní - Správnemu poriadku. Bez ohľadu na všeobecne platné pravidlo pri aplikácii právnych noriem, v danom prípade je otázka aplikácie vyššie uvedených právnych predpisov výslovne zodpovedaná v § 140 zákona č. 50/1976 Zb., podľa ktorého, ak nie je

Vzhľadom na odlišné špecifiká sú jednotlivé druhy správnych procesov upravené osobitnými právnymi aktmi. Správny poriadok ako všeobecný predpis o správnom konaní má subsidiárne použitie, ak konkrétne konanie v štátnej správe je upravené samostatným právnym aktom, osobitným zákonom. Účastníkmi územného konania sú navrhovateľ, obec, ak nie je stavebným úradom príslušným na územné konanie a ten, komu toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. 1g) (odkaz na § 24 až 27 zákona č. 24/2006 Z.z.; pozn. súdu). Rovnako podľa § 34 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb., v územnom konaní o umiestnení stavby a o využívaní územia sú účastníkmi konania aj právnické osoby a fyzické osoby, ktorých vlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám vrátane bytov môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.

26. Rovnako odkaz žalobcu na § 15 a § 19 zákona č. 17/1992 Zb. v snahe dosiahnutia postavenia účastníka konania nie je relevantné, keď tieto ustanovenia nesúvisia s otázkou účastníctva v konaní. Podľa § 15 menovaného zákona sa môže každý určeným spôsobom domáhať na príslušnom orgáne svojich práv vyplývajúcich z tohto zákona a ďalších predpisov upravujúcich veci životného prostredia. Z uvedeného je zrejmé, že „určený spôsob“ upravujú primárne právne predpisy, ktoré okrem iného upravujú aj otázku účastníctva v tom-ktorom konaní, napríklad zákon č. 50/1976 Zb. (§ 34). Ustanovenie § 19 zákona zase hovorí o prevenčnej povinnosti v tom smere, že každý, kto zistí, že hrozí poškodenie životného prostredia alebo že k nemu už došlo, je povinný urobiť v medziach svojich možností nevyhnutné opatrenia na odvrátenie hrozby alebo na zmiernenie následkov a bez meškania ohlásiť tieto skutočnosti orgánu štátnej správy; povinnosť zasiahnuť nemá ten, kto by tým ohrozil život alebo zdravie svoje alebo blízkej osoby. Toto ustanovenie teda nesúvisí s otázkou účastníctva v konkrétnom konaní.

Podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, pričom v tu prejednávanej veci je žalobca (odhliadnuc od faktu, že má postavenie zainteresovanej verejnosti) zastúpený právnym zástupcom. 28. Žalobca namietal, že mu nebolo umožnené nahliadnuť do spisu, z ktorého dôvodu nemal možnosť sa oboznámiť s podstatnými časťami administratívneho spisu a do konania doložiť kvalifikované podanie. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že žalobca nemal možnosť nahliadnuť do administratívneho spisu, práve naopak, prvostupňový správny orgán listom z 09. marca 2023 dal žalobcovi možnosť vyjadriť sa k otázke jeho účastníctva v príslušnom územnom konaní, na čo žalobca reagoval a dňa 27. marca 2023 sa vyjadril.

V tomto smere najvyšší správny súd nezistil žiadne (procesné) pochybenie na strane správneho orgánu, ktoré by zakladalo dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného výlučne z tohto dôvodu. 29. K namietanej zaujatosti sudcov najvyšší správny súd uvádza, že s ohľadom na žalobcom vznesené argumenty možno len dodať, že tieto námietky smerujú výlučne voči rozhodovacej činnosti sudcov s tým, že podľa § 87 ods. 3 SSP, dôvodom na vylúčenie sudcu správneho súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.

nedôvodnú odmietol. 31. Poukaz žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžk/15/2017 vecne nekorešponduje s tu prejednávanou vecou, keď v tam prejednávanej veci bolo rozhodnuté, že žalobca (akciová spoločnosť) nemá vlastnícke alebo iné právo k pozemkom, alebo stavbám na nich, vrátane susediacich pozemkov a stavieb, pri ktorých by mohli byť stavebným povolením priamo dotknuté vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám. Najvyšší súd Slovenskej republiky právny názor žalovaného, že nehnuteľnosti žalobcu nie sú nehnuteľnosťami, na ktorých sa má stavba realizovať a nepatria ani k susediacim pozemkom a stavbám, a preto pri nich nemôžu byť stavebným povolením priamo dotknuté ich vlastnícke alebo iné práva k tomuto pozemku a stavbe, považoval za formalistický, nesledujúci ochranu účastníka, ktorému zákonodarca v právnej norme § 59 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. takúto ochranu jeho práv a oprávnených záujmov priznáva.

V tejto súvislosti aj Ústavný súd Slovenskej republiky pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vo svetle takto prezentovaných záverov možno potvrdiť, že správny súd konal v medziach svojej právomoci, primerane rozumným a v okolnostiach veci dajúc zreteľ na charakter súdneho prieskumného konania v rámci správneho súdnictva reflektoval na žalobcom vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie, ktorým správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, presvedčivo a náležite aj s podporným odkazom na rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3Svk/41/2023 týkajúcim sa právne a skutkovo totožnej veci odôvodnil. Rovnako z obsahu prvostupňového správneho rozhodnutia je zrejmý skutkový stav, sú tam uvedené skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutia a uvedené jasné závery ohľadom procesného postavenia žalobcu v tomto konaní. Žalovaný sa následne v dostatočnej miere zaoberal aj námietkami žalobcu, uvedenými v podanom odvolaní. Obe napadnuté rozhodnutia aj podľa názoru najvyššieho správneho súdu vo svojich odôvodneniach dostatočne uvádzajú konkrétne dôvody, na základe ktorých pristúpili k vydaniu rozhodnutia o tom, že žalobca nie je

Vzhľadom na postavenie najvyššieho správneho súdu ako vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, mu z článku 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vyplýva povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku, ktorej zodpovedanie by bolo nevyhnutné pre jeho rozhodnutie vo veci; nie je pritom viazaný návrhmi účastníkov konania.

Riadne sa žalobcom uplatnenými námietkami zaoberal, tieto riadne vo svojom odôvodnení posúdil a vyhodnotil a vo veci vydal meritórne rozhodnutie. Vo vzťahu k druhej otázke možno aj s odkazom na už vyššie zmieňovaný rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3Svk/41/ 2023 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 223/2025 uviesť, že Súdny dvor Európskej únie priznal postavenie účastníka konania zainteresovanej verejnosti aj v konaniach, ktorým nepredchádzalo konanie podľa zákona č. 24/2006 Z.z., a to v súvislosti s aplikáciou článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

organizáciou, ktorá deklaruje záujem na ochrane životného prostredia, postavenie účastníka konania jej teda nevzniká v akomkoľvek povoľovacom konaní, ale iba v takom, ktoré môže mať významný vplyv na životné prostredie a takýmto vplyvom aj takáto mimovládna organizácia argumentuje. Uplatňujúc uvedené na posudzovaný prípad, žalobca v správnom konaní relevantne neargumentoval vplyvom povoľovanej činnosti na životné prostredie a neargumentoval tak ani v konaní pred súdom. Žalobca iba bez bližšej podpornej argumentácie uvádzal, že vo vzťahu k príslušnému zámeru z dôvodu zriadenia 118 počtu parkovacích miest malo prebiehať zisťovacie konanie podľa zákona č. 24/2006 Z.z., avšak tak z návrhu navrhovateľa z 21. septembra 2021, ako aj samotného následného územného rozhodnutia z 10. augusta 2023 je zrejmé, že počet parkovacích miest neprekročil v prílohe č. 8, kapitola 9 položka 16 stanovený limit, prekročenie ktorého by odôvodňovalo uskutočnenie zisťovacieho

Za týchto okolností súd dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie v režime článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. 34. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil rozsudok správneho súdu ako vecne správny, preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol. 35.

V Bratislave dňa 29. januára 2026