6Svk/25/2022

1. Okresný úrad Dunajská Streda, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový orgán“), svojím rozhodnutím, č. OU-DS-OSZP-2019/023745-17, zo dňa 30.12.2019, (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol podľa § 29 ods. 2 zákona č.

Poukázal na § 24 ods. 4 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, v zmysle ktorého verejnosť môže prejaviť záujem na navrhovanej činnosti alebo jej zmene a na konaní o jej povolení podaním odôvodneného písomného stanoviska alebo

doplnil v súlade s ust. § 29 ods. 13 zákona o posudzovaní vplyvov o podmienky eliminujúce alebo zmierňujúce vplyv na životné prostredie, nasledovne: 1) dodržať opodstatnené opatrenia na zmiernenie nepriaznivých vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie uvedené v časti IV. 10 predloženého zámeru, 2) ak sa zistí, že skutočné vplyvy posudzovanej činnosti sú väčšie, ako sa uvádza v zámere, je ten, kto činnosť vykonáva, povinný zabezpečiť opatrenia na zosúladenie skutočného vplyvu s vplyvom uvedeným v zámere a v súlade s podmienkami určenými v rozhodnutí o povolení

3. Žalovaný rozhodnutie odôvodnil tým, že prvostupňový orgán dostatočne uviedol, ktoré okolnosti boli podkladom na rozhodnutie, v súlade s § 23 ods. 4 zákona o posudzovaní vplyvov prihliadal aj na stanoviská rezortného orgánu, povoľujúceho orgánu, dotknutého orgánu a dotknutej obce. Stanoviská boli bez zásadných pripomienok a vo vyjadreniach bolo konštatované, že za predpokladu dodržania zákonov, legislatívnych noriem a podmienok správny orgán rozhodol, že nie je potrebné posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Námietku žalobcu, že nie je zabezpečená vysoká úroveň ochrany životného prostredia nesprávnou aplikáciou § 29 ods. 3, ods. 13 zákona o posudzovaní vplyvov považoval za neopodstatnenú, pretože podľa tohto ustanovenia sa rozhoduje, či navrhovaná činnosť alebo jej zmena sa bude posudzovať podľa tohto zákona, a primerane sa použijú kritériá pre zisťovacie konania uvedené v prílohe č. 10, pričom príslušný orgán prihliadne aj na stanoviská podľa § 23 ods. 4 zákona. Žalovaný vo výroku rozhodnutia určil podmienku podrobne sa zaoberať pripomienkami dotknutej verejnosti a požiadavky zohľadniť v dokumentácii stavby pre

4. Považoval za neopodstatnenú námietku, že žalobcovi neboli sprístupnené doklady a informácie o životnom prostredí a úrad na žiadosť žalobcu doklady nezverejnil, a z tohto dôvodu sa nemohol vyjadriť k podkladom rozhodnutia, pretože § 24 ods. 1 písm. i/ zákona o posudzovaní vplyvov, sa týka iných informácií dôležitých na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia. V tomto prípade nejde o vydanie záverečného stanoviska, ani o vydanie povolenia podľa osobitných predpisov. Prvostupňový orgán dňa 07.11.2019 na stránke enviroportal zverejnil informácie pre verejnosť podľa § 24 ods. 1 zákona o posudzovaní vplyvov. Zároveň zaslal oznámenie o začatí konania, dotknutej obce Bellova Ves, aby v zmysle § 23 ods. 3 zákona o posudzovaní vplyvov informovala verejnosť a zároveň verejnosti oznámila, kedy je možné do zámeru navrhovanej činnosti nahliadnuť.

II. Konanie pred správnym súdom

6. Krajský súd v Trnave (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom č. k. 20S/101/ 2020-108 zo dňa 02.12.2021, ECLI:SK:KSTT:2021:2020200174.2 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 SSP správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

na 02.12.2021. Pojednávania sa zúčastnila len poverená zástupkyňa žalovaného, ktorá žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 7. Z administratívneho spisu zistil, že správny orgán prvého stupňa upovedomil dotknutú Obec Bellova Vec a dotknuté orgány o tom, že dňom doručenia zámeru začalo zisťovacie konanie podľa zákona o posudzovaní vplyvov a informoval ich, že na webovej stránke Ministerstva životného prostredia SR je zverejnený zámer. Obec vyzval, aby do 3 pracovných dní informovala verejnosť o zámere navrhovanej činnosti a zároveň, obec aj dotknuté orgány vyzval na doručenie stanovísk do 21 dní. Pripomienky dňa 09.11.2019 zaslal aj žalobca - Združenie domových samospráv, o. z..

9. Správny orgán prvého stupňa listom zo dňa 13.12.2019 účastníkom konania oznámil, že v rámci oboznámenia sa s podkladmi rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku majú možnosť sa pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k podkladom do 5 dní od doručenia upovedomenia a upovedomil ich o možnosti nahliadnuť do podkladov. Žalobca vo vyjadrení k podkladom zo dňa 27.12.2019, zotrval na uložení podmienok pôvodného stanoviska.

10. Správny súd ďalej skonštatoval, že zainteresovaná verejnosť sa domáha preskúmania postupu správneho orgánu pri rozhodovaní, či navrhovaná činnosť „IBV Bellova Ves“ je v súlade s enviromentálnymi požiadavkami a boli prijaté dostatočne účinné opatrenia na elimináciu vplyvov na životné prostredie.

Návrhom na rozhodnutie o posudzovaní navrhovanej činnosti nevyhovel, pretože neboli predložené konkrétne negatívne vplyvy, ktoré by sa dali posúdiť. 12. Správny súd poznamenal, že z obsahu jednotlivých pripomienok žalobcu, vznesených v zisťovacom konaní ako zainteresovanou verejnosťou, nevyplývajú žiadne konkrétne negatívne vplyvy, ktoré by vznikli v procese navrhovanej činnosti. Žalobca sa stavia do pozície osoby, ktorá háji záujmy verejnosti na úseku ochrany životného prostredia, a pri rozličných investičných zámeroch podáva obsahovo totožné žaloby a námietky, nereagujúce na špecifiká investičných zámerov a špecifiká oblastí, v ktorých sa majú tieto realizovať (napr. konania vo veci sp. zn. 14S/16/2020, sp. zn. 14S/30/2020 a pod.). Mal za to, že o strany žalobcu ide o účelové konanie, ktorého cieľom nie je poukazovať na negatívne vplyvy na životné prostredie, ale sa jedná osobný zámer, ktorému chýba akýkoľvek verejný záujem.

rozhodnutia. 14. Úlohou správneho orgánu nie je podľa správneho súdu poskytovať zo spisu listiny, pretože účastníkovi konania vyplýva priamo zo zákona možnosť nahliadnuť do spisu a zabezpečiť si listinné dôkazy osobne na svoje náklady. Neopodstatnená bola tiež námietka nezabezpečenia vysokej úrovne ochrany životného prostredia, pretože podľa § 29 ods. 3 zákona o posudzovaní vplyvov sa rozhoduje o tom, či sa navrhovaná činnosť bude posudzovať podľa tohto zákona a pre zisťovacie konanie sa primerane použijú kritériá v prílohe č. 10 zákona a prihliada sa na stanoviská dotknutých orgánov podľa § 23 ods. 4 tohto zákona.

Správny orgán určil, že dotknutá verejnosť má právo pripomienkami zasahovať do konania tým, že pripomienkami môže určovať podmienky, ktoré bude navrhovateľ povinný akceptovať pri povoľovaní navrhovanej činnosti. 16. Nedošlo k porušeniu Aarhuského dohovoru, keď správny orgán sprístupnil verejnosti informácie o životnom prostredí, ako aj zámer o navrhovanej činnosti štandardným spôsobom - na webovej stránke správneho orgánu. K námietke nemožnosti zúčastniť sa konzultácií počas posudzovania vplyvov podľa § 63 zákona správny súd poukázal na § 64 zákona o posudzovaní vplyvov, podľa ktorého za takéto konzultácie je potrebné považovať aj ústne prejednanie veci podľa § 21 správneho poriadku. V danom prípade správny orgán nepovažoval za potrebné uskutočniť ústne pojednávanie, pretože zhromaždené podklady boli dostatočné na vydanie rozhodnutia, žalobca ako zainteresovaná verejnosť mohol v priebehu konania poslať písomné stanoviská a konzultácie mohli byť vedené písomnou formou. 17. Žalovaný sa v preskúmavanom rozhodnutí dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu, a pri každej námietke uvádza stanovisko odvolacieho orgánu. Žalovaný

19. Cieľom Arhuského dohovoru je umožniť účastníkom konania za podmienok určených vnútroštátnym právom prístup k informáciám, nie však tým, že na požiadanie žalobcu bude sprístupňovať a zasielať spisové materiály účastníkom konania. Dohovor apeluje na príslušné orgány umožniť účastníkom konania prístup do spisu, čo značí, že k porušeniu dohovoru by došlo v prípade, ak by správny orgán akýmkoľvek spôsobom zamedzil účastníkovi konania prístup k spisu, nahliadnutie, zabezpečenie si fotokópie a pod.

III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia účastníkov konania

V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením poukázal na právo na priaznivé životné prostredie ako subjektívne právo verejnej povahy. Sťažovateľ tvrdil, že má záujem na tom, aby práva garantované Aarhuským dohovorom neboli dostupné iba formálne, ale ich vykonávanie bolo možné v súlade s účelom a cieľom Aarhuského dohovoru, pričom tieto práva možno zhrnúť do troch skupín: (i) právo na úplné informácie o životnom prostredí podľa čl. 4 a 5 Aarhuského dohovoru, (ii) právo na priaznivé životné prostredie ako také podľa čl. 6 Aarhuského dohovoru, (iii) právo na prístup k spravodlivosti podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru. 22. Ďalej poukázal na to, že správne orgány sú v dôsledku diskreditačnej antikampane navádzané na aplikáciu práva spôsobom, ktorý efektívne neutralizuje činnosti občianskych združení konajúcich vo verejnom záujme. Podľa zákona o životnom prostredí a zákona o posudzovaní vplyvov je navrhovateľ povinný aplikovať zmierňujúce a preventívne opatrenia. Právo či povinnosť podľa § 33 Správneho poriadku vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia nemožno nahradiť odkazom na § 23 ods. 1, ods. 4 Správneho poriadku, ide o dve rôzne práva

Sťažovateľovi právo na poskytnutie podkladov vyplýva priamo z čl. 4 ods. 1 a 2 Aarhuského dohovoru, bez preukázania záujmu. Podľa názoru správnych orgánov nemožno poskytnúť ochranu ekologickým spolkom, ak nepreukážu skutočný záujem o navrhovaný projekt.

23. Sťažovateľ v ďalšej časti argumentácie výklad odôvodňujúci nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona o posudzovaní vplyvov považoval za nesprávny, prílišne formalistický a vytvárajúci prekážky na prístup k informáciám zainteresovanej verejnosti, a to najmä na základe bodov 23, 29 a 34 novely Smernice o EIA 2011/92/EÚ. Verejnosť tak má nárok na vykonanie konzultácií v každej fáze povoľovacieho konania, povoľovací orgán má povinnosť konzultácie vykonať a informácie nadobudnuté v rámci konzultácií zapracovať do svojich analýz. Poukázal na pojem „dobrý správny prístup“ naviazaný na Európsky kódex dobrej správnej praxe. Konzultáciami sa má garantovať právo verejnosti participovať na rozhodovaní o veciach životného prostredia podľa čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru a ich nevykonanie je procesným pochybením vážne obmedzujúcim právo verejnosti ako účastníka účinne presadzovať svoje opodstatnené záujmy. Nesprávnou aplikáciou práva bol podľa sťažovateľa tiež postup, pri ktorom správne orgány nevykonanie konzultácií opreli o § 21 Správneho poriadku s tým, že si povaha veci nevyžaduje ústne pojednávanie.

Poukázal na štúdiu združenia VIA IURIS (analýza vybraných aspektov fungovania a výkonu štátnej správy starostlivosti o životné prostredie), ktorá formalistický postup zo strany správnych orgánov v administratívnych konaniach identifikuje ako snahu o obchádzanie zákona zo strany podnikateľských subjektov. Vo vzťahu k zásade lex specialis derogat lex generali poukázal na časť rozsudku správneho súdu, označenú ako relevantné právne predpisy, pričom prvostupňový správny orgán ako aj správny súd uvádzajú ustanovenia všeobecného predpisu a následne osobitné normy, tak že všeobecnej právnej úprave podriaďujú osobitnú právnu úpravu.

Sťažovateľom presadzované pripomienky sú prvkami tzv. zelenej infraštruktúry definovanej zákonom č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny. Žalovaný ako aj prvostupňový orgán sa podľa tvrdení sťažovateľa nesprávne domnievali, že sa mali riadiť výlučne stavebným zákonom, mali sa však riadiť aj zákonom o ochrane prírody a krajiny, stanovujúcim podmienky pri ochrane územia.

Náležite nebol zdôvodnený ani napadnutý rozsudok správneho súdu a tento v odôvodnení nereagoval na potrebu eurokonformného výkladu práva, ale pri preskúmavaní rozhodnutí postupoval formalistickým spôsobom. Podľa § 178 ods. 3 SSP neštátnymi subjektmi kontroly zákonnosti sú aj občianske združenia, pričom okrem čo najvyššej možnej ochrany životného prostredia je vedľajším záujmom sťažovateľa byť súčasťou vytvárania rozhodovacej praxe v oblasti ochrany životného prostredia, čo sledoval podaním správnej žaloby ako aj kasačnej sťažnosti. Považoval za dôležité, aby sa na základe rozhodovacej praxe určil rozsah práv a povinností zainteresovanej verejnosti pri účasti na povoľovacích konania a spôsob akým môže zainteresovaná verejnosť vplývať na jednotlivé procesy. Stotožnil sa s názorom súdu, podľa ktorého je v podmienkach právneho štátu neprípustné uprednostňovať mechanickú a formalistickú aplikáciu práva bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou

IV. Posúdenie veci kasačným súdom

30. Kasačný súd zistil, že predmetom súdnych konaní už v minulosti boli skutkovo aj právne obdobné veci, pričom s obdobnými sťažnostnými bodmi sťažovateľa sa kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už opakovane stretol. V tomto smere kasačný súd predovšetkým poukazuje na svoje rozsudky sp. zn. 4Svk/17/2021 z 28.02.2023, ECLI:SK:NSSSR:2023:2020200049.1; sp. zn. 5Svk/40/2022, z 30.03.2023, ECLI:SK:NSSSR:2023:2020200296.1; sp. zn. 5Svk/5/2022 z 30.03.2023, ECLI:SK:NSSSR:2023:6020200192.1. Tieto rozsudky sa týkali totožného sťažovateľa v postavení zainteresovanej verejnosti a obdobné sú i viaceré sťažnostné námietky, pričom kasačný súd v týchto konaniach považoval argumentáciu sťažovateľa za nedôvodnú.

odlišná od účastníka konania, a z tohto dôvodu je právna úprava nastavená tak, že v zmysle § 178 ods. 3 SSP zainteresovaná verejnosť je oprávnená podať správnu žalobu, ak tvrdí porušenie verejného záujmu v oblasti životného prostredia.

Je tak na príslušnom orgáne verejnej správy, aby po vyhodnotení jednotlivých podkladov, resp. stanovísk dotknutých orgánov posúdil opodstatnenosť jednotlivých námietok. Samotná nenárokovateľnosť vyhovenia pripomienkam neznamená, že by sťažovateľ nemal dostatočne konkrétne vymedziť pripomienky k zámeru navrhovanej činnosti tak, aby príslušný orgán verejnej správy mohol tieto pripomienky vecne konfrontovať s ďalšími podkladmi, z ktorých pri vydaní rozhodnutí, resp. formulácii výroku vrátane prijatých opatrení vychádza.

33. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti ďalej namietal porušenie práva na prístup k informáciám o životnom prostredí a práva podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, pretože mu zo strany orgánov verejnej správy neboli zaslané kópie dokumentov z administratívneho spisu. Podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom.

34. Pokiaľ ide o v žalobe a potom v kasačnej sťažnosti (už všeobecnejšie) namietané nedodržanie povinnosti správneho orgánu podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku, resp. porušenie práva na informácie, k čomu malo dôjsť neposkytnutím elektronických kópií zo spisu, kasačný súd poukazuje na to, že pred vyjadrením sa k podkladom § 33 ods. 2 Správneho poriadku mohol sťažovateľ realizovať svoje práva podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku. Prvostupňový orgán zaslal list obsahujúci upovedomenie o podkladoch rozhodnutia zo dňa 13.12.2019, vrátane informácie, kde je možné nahliadnuť do podkladov rozhodnutia. Sťažovateľ síce v žalobe uviedol, že listom požiadal o kópiu listu, ale podľa administratívneho spisu sťažovateľ o takúto kópiu vôbec správne orgány nepožiadal. Taktiež sťažovateľ v žalobe tvrdil, že v rozhodnutí žalovaného v tejto súvislosti žalovaný odkázal na § 33 ods. 2 Správneho

35. Sťažovateľ tiež namietol porušenie práva na konzultácie podľa § 63 zákona o posudzovaní vplyvov. Zodpovedaním týchto otázok sa tiež už kasačný súd zaoberal, napríklad v rozsudku sp. zn. 5Svk/40/2022, z 30.03.2023, ECLI:SK:NSSSR:2023:2020200296.1, nasledovne: „(43.) Pokiaľ sa týka sťažovateľom namietaného neuskutočnenia konzultácií, ktoré mali mať za následok porušenie práva účasti verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach, kasačný súd v zhode s krajským súdom ako aj žalovaným uvádza, že konzultácie podľa § 63 zákona o posudzovaní vplyvov sú vykonávané v súlade s § 64 tohto zákona ako ústne pojednávanie podľa § 21 správneho poriadku. Vychádzajúc z § 21 správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak si to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. V tomto prípade prvostupňový správny orgán v konaní o posudzovaní vplyvov zámeru navrhovanej činnosti „[.

Toto ustanovenie ponecháva na posúdení správneho orgánu, aby ho nariadil, ak to povaha veci vyžaduje. V posudzovanom prípade kasačný súd konštatuje, že v nenariadení ústnej formy konzultácií nevzhliadol porušenie zákona o posudzovaní vplyvov ani správneho poriadku a sťažovateľ ani neprezentoval argumentáciu, ako by toto namietané porušenie zákona malo viesť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. 37. (45.) Okrem uvedeného kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že samotný čl. 6 ods. 7 Aarhuského dohovoru predpokladá, že účasť verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach môže byť realizovaná nie len výlučne formou ústnou (ústne konzultácie), ale aj formou písomnou, kedy výslovne ustanovuje, že: ,,Spôsoby účasti verejnosti umožnia verejnosti predložiť písomné alebo v prípade potreby na verejnom prerokovaní alebo preskúmaní so žiadateľom akékoľvek pripomienky, informácie, analýzy alebo názory, ktoré považuje za dôležité vo vzťahu k navrhovanej činnosti.“. Vzhľadom na uvedené ako aj skutočnosť, že sťažovateľ ako zainteresovaná verejnosť mohol písomne zaslať stanoviská

38. Kasačný súd ďalej poznamenáva, že sťažovateľ v správnej žalobe ako ani v kasačnej sťažnosti z vecnej stránky nešpecifikoval, s ktorými konkrétnymi závermi správnych orgánov nesúhlasí, z akých dôvodov namieta správnosť záverov vyslovených správnymi orgánmi v napadnutých rozhodnutiach; pri nejasne a vágne formulovaných námietkach možno len ťažko konštatovať nepreskúmateľnosť rozsudku.

43. Hoci deklarovaný zámer sťažovateľa podieľať sa na teoreticko-právnom rozvoji v oblasti ochrany životného prostredia môže byť prínosný, patrí takáto iniciatíva viac na akademickú pôdu a menej do správneho súdnictva, ktorého úlohou je preskúmavať zákonnosť rozhodnutí, opatrení a iných zásahov orgánov verejnej správy, či poskytovať ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy. K sťažovateľovej požiadavke, aby sa na základe rozhodovacej praxe súdov určil rozsah práv a povinností zainteresovanej verejnosti pri účasti na povoľovacích konaniach a spôsob, akým môže zainteresovaná verejnosť vplývať na jednotlivé procesy, kasačný súd uvádza, že tieto práva a povinnosti sú zakotvené v európskej legislatíve a príslušných všeobecne záväzných právnych predpisoch Slovenskej republiky.

46. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že v konaní neúspešnému sťažovateľovi ich náhradu podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanému ich náhrada zo zákona nevyplýva. Ďalším účastníkom konania náhradu trov kasačného konania nepriznal, pretože im v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by mu trovy kasačného konania vznikli (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP).

V Bratislave dňa 25. apríla 2024