6Svk/25/2025

1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom zo dňa 12. júna 2025, č. k. 3S/73/2024-217 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu žalobcu (ďalej taktiež „správna žaloba“), ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 69594-14/2018/BA zo dňa 4. decembra 2018 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „druhostupňové rozhodnutie“).

3. Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán odmietol sprístupniť informácie požadované žalobcom ako žiadateľom na základe jeho žiadosti o sprístupnenie informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z., doručenej prvostupňovému správnemu orgánu dňa 17. septembra 2018 (ďalej taktiež „žiadosť“), ktorou tento žiadal o sprístupnenie dokumentov, resp. informácií, a to: a) zoznamu všetkých vecí (v rozsahu mena a priezviska/obchodného mena žalobcu a žalovaného, konajúceho súdu, spisovej značky veci a predmetu konania - požadovanej náhrady škody, ktorá Sociálnej poisťovni vznikla voči tretím osobám výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania) pri nárokoch na náhradu škody

4. Napadnutému rozsudku správneho súdu predchádzalo rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zo dňa 26. mája 2021, č. k. 2S/30/2019-85 (ďalej taktiež „rozsudok krajského súdu“), ktorým tento postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP zrušil preskúmavané rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

preskúmavaných rozhodnutí, dôvodiac, že to má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia a je dôvodom na zrušenie v súlade s § 191 ods. 1 písm. d) SSP; (vi) nakoniec krajský súd vyhodnotil ako dôvodnú aj žalobnú námietku žalobcu, ktorou tvrdil, že žalovaný pre potreby sprístupnenia žalobcom požadovaných informácií nemusel vytvoriť kvalitatívne novú informáciu.

odôvodnil tým, že (i) uviedol, že ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. obsahuje tzv. negatívne vymedzenie informácie, t. j. definíciu informácie, na ktorú sa právo prístupu na informácie podľa citovaného zákona nevzťahuje. Ide o informácie, ktoré nie sú k dispozícii, a za ktoré zákonodarca demonštratívnym výpočtom považuje najmä dotazy na nové informácie v podobe vytvárania výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, odborných stanovísk, politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov či vytváranie názorov; (ii) konštatoval, že žalovaný tak vo svojom druhostupňovom rozhodnutí, ako napokon aj v prvostupňovom rozhodnutí, odmietol sprístupniť žalobcovi žiadané informácie s odôvodnením, že ich nemá k?dispozícii; (iii) ďalej dôvodil, že krajský súd sa vôbec nezaoberal kľúčovou právnou otázkou, ktorá tvorila aj základ správnej žaloby, a?to, či?je správny záver žalovaného, že žiadanými informáciami (v požadovanej forme a rozsahu) vôbec nedisponuje, resp. ide o takú „novú informáciu“, ktorú by žalovaný musel vytvoriť na základe konkrétnej

Je potrebné zvážiť, či sama okolnosť, že žalovaný (prípadne pobočky žalovaného) síce eviduje početné súdne konania o náhrade škody podľa § 238 zákona o sociálnom poistení, znamená, že žalovaný má k?dispozícii rozbor údajov o?týchto konaniach usporiadaných podľa žalobcom vymedzených kritérií (tak ako sú uvedené v bode 23 tohto rozhodnutia v členení pod písm. a) až c)) alebo či by takéto usporiadanie existujúcich údajov znamenalo vytváranie novej, doteraz neexistujúcej informácie (spracovanie novej databázy pri vynaložení neprimeraného úsilia nad rámec jednoduchých operácií) v?zmysle citovanej judikatúry a horeuvedenej smernice.

Na dôvažok je potrebné zohľadniť aj to, či by osobné údaje v týchto informáciách (dokumentoch) uvedené, či už jednotlivo, prípadne vo vzájomnej spojitosti neviedli k priamemu alebo nepriamemu identifikovaniu konkrétnych osôb a ich údajov, vrátane osobitných kategórií osobných údajov (údaje o zdravotnom stave), čím by došlo k zásahu do práva dotknutých osôb v rozpore s ustanoveniami zákona č. 211/ 2000 Z.z., ako zákona o ochrane osobných údajov a zákona o sociálnom poistení.

6. Po vrátení veci najvyšším správnym súdom rozhodol vo veci správny súd napadnutým rozsudkom tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. V odôvodnení napadnutého rozsudku (i) predostrel interpretáciu ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.; (ii) vymedzil kľúčové posúdenie, ktoré je pre rozhodnutie prejednávanej veci rozhodné - teda otázku, či žiadanými informáciami žalovaný vôbec disponuje, resp. ide o takú novú informáciu, ktorú by musel žalovaný vytvoriť na základe konkrétnej žiadosti žalobcu; (iii) poukázal na rozhodnutia

rámca zákona č. 211/2000 Z. z.; (v) dôvodil, že žiaden právny predpis neukladá žalovanému povinnosť evidovať informácie v takej forme, v akej to požadoval žalobca. Takáto povinnosť mu nevyplýva zo zákona č. 461/2003 Z. z. a ani z iného právneho predpisu; (vi) následne uviedol, že žalovaný nebol povinný žalobcovi požadované informácie sprístupniť, keď vyhľadávanie informácií, na základe kritérií stanovených žalobcom, je podstatne sťažené tým, že povinná osoba by mala fyzicky vyhľadávať údaje v tisíckach spisov žalovaného. Požadované informácie by bolo možné z databázy žalovaného získať, ale nie iba jednoduchým mechanickým vyhľadávaním a zapísaním do inej tabuľky, ale vzhľadom na požadované informácie by bolo potrebné odborné preštudovanie a preskúmanie celého spisového materiálu každého spisu týkajúceho sa náhrady škody podľa § 238 zákona o sociálnom poistení, aby

7. O práve na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 v spojení s §175 ods. 1 SSP tak, že vo veci úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal (nakoľko žiadne dôvodne vynaložené trovy konania mu nevznikli, žiadne si ani neuplatnil a ide o orgán

trovách.

440 ods. 1 písm. g) SSP (tvrdiac, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci). 9. Žalobca uviedol, že napadnutý rozsudok trpí nedostatkami, ktoré spočívajú v tom, že správny súd vychádzal z právneho posúdenia, ktoré je podľa žalobcu nesprávne a právne

konaní. Z uvedeného vyvodil záver, že žalovaný, ako aktívne legitimovaná sporová strana (žalobca), vystupoval priemerne ročne najviac v desiatich až jedenástich súdnych konaniach. Z uvedeného dospel k záveru, že správny súd vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu a následne z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej dôvodil, že z výročných správ žalovaného vyplýva, že tento z rozsiahlej databázy pravidelne vykonáva (aj bez ohľadu na info žiadosť žalobcu) za účelom ich vyhotovenia príslušnú analýzu, respektíve štúdium.

judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky. 10. V záverečnej časti kasačnej sťažnosti žalobca poukázal na príslušné ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1024 zo dňa 20. júna 2019 o otvorených dátach a opakovanom použití informácií verejného sektora (ďalej taktiež „smernica“), ktorých relevantnú časť citoval. Následne uviedol, že ak by sa kasačný súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu, žiada, aby bolo toto konanie prerušené a aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor EÚ s nasledujúcimi otázkami: (i) „Je možné považovať za súladnú s článkom 5. smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1024 zo dňa 20. júna 2019 o otvorených dátach a opakovanom použití informácií verejného sektora (prepracované znenie) takú vnútroštátnu právnu úpravu alebo prax, ktorá bráni poskytnutiu informácií/dokumentov zo súdnych konaní (v rozsahu označenia účastníkov súdneho konania, konajúceho súdu, spisovej značky a predmetu konania), v ktorých ako subjekt konania vystupuje subjekt verejného sektora, a to vrátane súdnych rozhodnutí, žalôb, návrhov a podaní subjektu verejného sektora

11. Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalobca žiadal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie alebo aby napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec vrátil správnemu súdu na

konaniach. Uviedol, že v zmysle čl. 24 Organizačného poriadku Sociálnej poisťovne, odbor právnej služby zastupuje poisťovňu v súdnych sporoch a konaniach najmä občianskoprávnej a obchodnoprávnej povahy, okrem súdnych sporov a konaní vo veciach sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia. Na konanie vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom zákonom o sociálnom poistení sú vecne príslušné organizačné zložky Sociálnej poisťovne, a to ústredie a pobočky.

Konštatoval preto, že závery žalobcu o počte súdnych konaní v rokoch 2013 až 2024 sú mylné, a preto jeho tvrdenia obsiahnuté v kasačnej sťažnosti nezodpovedajú realite. Ďalej uviedol, že čo sa týka evidencie regresov, organizačný útvar pobočky poverený výkonom agendy regresov vedie evidenciu regresov v elektronickej podobe v programe APV od apríla 2011. Následne uviedol, že počet regresných prípadov bol približne 50000 a počet podaných žalôb bol približne

Následne konštatoval, že podstatným dôvodom nesprístupnenia požadovaných informácií je skutočnosť, že požadovanými informáciami žalovaný nedisponoval a nedisponuje. Uviedol taktiež, že ako povinná osoba s ohľadom na obsah zákona o slobode informácií nie je povinný vytvárať databázu informácií, ktorou v momente podania žiadosti nedisponuje, a to bez ohľadu na počet súdnych sporov, ktoré sú predmetom žiadosti. Zároveň uviedol, že nie je povinný sprístupňovať informácie, ktoré sú k dispozícii, ale ktoré je potrebné spracovať takým spôsobom, že sa z nich po spracovaní stanú kvalitatívne odlišné alebo nové informácie. Zdôraznil, že v prípade požadovaných informácií by nešlo iba o mechanické vyhľadanie a zhromažďovanie údajov zo systému Sociálnej poisťovne, ktorými Sociálna poisťovňa disponuje, ale jednoznačne by išlo o spracúvanie údajov do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, teda o vytvorenie novej informácie vrátane poskytovania kompletných podkladov, ktoré má Sociálna poisťovňa k dispozícii, čím by sa však žiadosť o poskytnutie informácie zmenila na pokyn nadriadeného, čo nie je účelom zákona o slobode informácií.

13. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené dňa 10. septembra 2025 na vedomie.

17. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje na informácie, ktoré nie sú k dispozícii, najmä na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, odborných stanovísk, politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na vytváranie názorov. 18. Podľa § 9 ods. 1, prvej vety zákona č. 211/2000 Z. z. informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. 19. Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 20. Podľa § 170 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení Sociálna poisťovňa zhromažďuje údaje na výkon sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom, na plnenie funkcie prístupového bodu podľa § 120 ods. 5 a údaje potrebné na hodnotenie vývoja hospodárenia Slovenskej republiky a tvorbu a hodnotenie efektívnosti a účinnosti verejných politík (ďalej len "analytické údaje") vo vlastnom informačnom systéme. Používanie údajov zhromaždených v informačnom systéme je výhradným právom Sociálnej poisťovne. 21. Podľa § 170 ods. 2, prvej a druhej vety zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení

23. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti je napadnutý rozsudok, ktorým správny súd zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia preskúmavaného rozhodnutia. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu smerujúce proti prvostupňovému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, ktorým tento odmietol sprístupnenie žalobcom požadovaných informácií/dokumentov, konkrétne: (a) zoznamu všetkých vecí (v rozsahu mena a priezviska/obchodného mena žalobcu a žalovaného, konajúceho súdu, spisovej značky veci a predmetu konania - požadovanej náhrady škody, ktorá Sociálnej poisťovni vznikla voči tretím osobám výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania) pri nárokoch na náhradu škody podľa § 238 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, v ktorých Sociálna poisťovňa vystupuje/vystupovala ako žalobca, (b) všetkých súdnych rozhodnutí vo veci samej, t. j. súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu, dovolacieho súdu, prípadne Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to vo všetkých veciach zo

V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že argumentácia žalobcu obsiahnutá v kasačnej sťažnosti nemala zásadný vplyv ani na východiská, ani na závery, ktoré kasačný súd artikuloval vo svojom skoršom rozsudku. 25. Kasačný súd už vo svojom skoršom rozsudku poukazoval na skutočnosť, že podľa § 3 ods. 1 prvej vety zákona č. 211/2000 Z. z. má každý právo na prístup k?informáciám, ktoré má povinná osoba k?dispozícii. Druhá veta tohto ustanovenia formuluje tzv. negatívne vymedzenie informácie, t. j. definíciu informácie, na ktorú sa právo prístupu na informácie podľa citovaného zákona nevzťahuje. Ide o informácie, ktoré nie sú k dispozícii, a za ktoré zákonodarca demonštratívnym výpočtom považuje najmä dotazy na nové informácie v podobe vytvárania výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, odborných stanovísk, politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov či vytváranie názorov. Zásadnou otázkou v prejednávanej veci je teda posúdenie, či žalovaný informáciami požadovanými žalobcom (v požadovanej forme a rozsahu) disponuje, resp. ide o takú „novú

konštatuje, že tvrdenia žalobcu (viď bod 25 vyššie) naznačujúce malý počet vecí, na ktoré sa vzťahovala jeho infožiadosť, sú v kategorickom rozpore s údajmi uvádzanými žalovaným. 27. Žalobca ku kasačnej sťažnosti pripojil výročnú správu Sociálnej poisťovne za rok 2024, pričom sa v nej odvolával na bod 6.1, z ktorého má byť zrejmý počet súdnych sporov, v ktorých žalovaný v danom kalendárnom roku vystupoval ako aktívne legitimovaný.

konaniach. V súvislosti s uplatňovaním náhrady škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu poisťovňa v roku 2024 evidovala 12 žiadostí fyzických osôb o náhradu škody za nesprávny úradný postup poisťovne, resp. za vydanie nezákonného rozhodnutia.

. . V rámci uplatňovania nárokov v súdnom konaní poisťovňa evidovala v roku 2024 spolu 80 súdnych sporov, z toho 49 sporov občiansko-právnej povahy, 20 sporov správnej povahy a 11 sporov pracovno-právnej povahy. V 8 súdnych sporoch je poisťovňa aktívne legitimovaná a v 72 sporoch pasívne legitimovaná.

ako žalobca. Ide o obsahovo iné vymedzenie sporov, ako sú spory uvádzané v citovanej časti výročnej správy. Naopak, žalovaným konštatovaná skutočnosť o počte sporov rádovo v tisíckach (50.000 regresných prípadov, resp. 2.700 žalôb) naviac evidovaných príslušnými organizačnými útvarmi jednotlivých pobočiek potvrdzuje správnosť záverov správneho súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku.

. . . orgány verejnej správy postupovali v prejednávanej veci v súlade so zákonom č. 211/ 2000 Z. z. a zákonom o sociálnom poistení, keď žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií nevyhoveli dôvodiac, že informácie podľa žalobcom požadovaných kritérií nevedú, pričom následne realizované úkony by viedli k vzniku novej informácie, ktorá skutočnosť už spadá mimo rámca zákona č. 211/2000 Z. z.“. Rovnako tak správny súd správne dôvodil, že za účelom poskytnutia informácií/dokumentov požadovaných žalobcom v jeho infožiadosti by nepostačovalo len mechanické vyhľadanie a zhromaždenie údajov z jednotlivých spisov, ale bolo by potrebné nielenže vykonať analýzu (štúdium) každého jedného spisu za účelom zistenia a vyabstrahovania údaju, týkajúceho sa náhrady škody podľa § 238 zákona č. 461/2003 Z. z., ale zároveň aj štatistické spracovanie údajov takto zistených do samotného výstupu.

Z príslušného zákona tiež nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály požadované žalobcom ako žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe v dokumentácii nenachádzajú. Rovnako zo zákona nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, alebo realizovať šetrenia, či kontrolu alebo vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie oprávnených osôb. Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej osobe kompletné podklady, ktoré má k dispozícii, by žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona. Žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť

31. Pokiaľ žalobca v kasačnej sťažnosti poukazoval na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 830/2016 tvrdiac tým rozpor medzi právnym posúdením veci zo strany správneho súdu a „rozhodovacou praxou súdnych autorít“, kasačný súd uvádza nasledovné. Vec, o ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodoval sp. zn. II. ÚS 830/2016 sa týkala infožiadosti, o ktorej Krajský súd v Bratislave (ako povinná osoba) rozhodol tak, že žiadosť o sprístupnenie informácie (na základe § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.) odmietol dôvodiac, že ako povinná osoba nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t. j. podľa paragrafov a zákonov, na ktoré vo svojej žiadosti poukazuje sťažovateľ. Predmetná infožiadosť sa týkala oznámenia spisového čísla rozsudkov Krajského súdu v Bratislave, ktoré boli v súdnom oddelení 9Saz vydané od 21. apríla 2011 do 8. marca 2012.

32. Zo skutočností uvedených v predchádzajúcom bode je zrejmá značná odlišnosť prejednávanej veci so žalobcom uvádzanou referenčnou vecou rozhodovanou Ústavným súdom Slovenskej republiky. V prejednávanej veci sa jednalo rádovo o tisícky sporov - regresných nárokov evidovaných príslušnými organizačnými útvarmi jednotlivých pobočiek žalovaného, údaje o ktorých žalobca požadoval bez časového obmedzenia a zároveň komplexne a vyčerpávajúco. Najvyšší správny súd po vyhodnotení v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov žalobcom vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho spisu preto konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od zásadných záverov prijatých správnym súdom vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu považuje z vyššie uvedených dôvodov právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so

Kasačný súd zdôrazňuje, že cieľom konania o prejudiciálnej otázke je objasnenie práva Únie v prípadoch, ak je rozhodnutie o nej nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia, t. j. podstata sporu obsahuje otázku výkladu európskeho práva, ktorú treba vyriešiť.

zamietol. 34. V súvislosti so žalobcom formulovanými otázkami týkajúcimi sa výkladu európskeho práva kasačný súd nad rámec vyššie uvedeného poukazuje na článok 13 úvodných ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/98/ES zo 17. novembra 2003 o opakovanom použití informácií verejného sektora, podľa ktorého „ (.

. .)“, prípadne článok 5 ods. 1 aktuálne platnej smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1024 z 20. júna 2019 o otvorených dátach a opakovanom použití informácií verejného sektora, podľa ktorého „ (. . .) Bez toho, aby bola dotknutá kapitola V, subjekty verejného sektora a verejné podniky sprístupňujú svoje dokumenty v akomkoľvek už existujúcom formáte alebo jazyku a pokiaľ je to možné a vhodné elektronickými prostriedkami, vo formátoch, ktoré sú otvorené, strojovo čitateľné, prístupné, vyhľadateľné a opakovane použiteľné, spolu s ich metaúdajmi. Formát i metaúdaje spĺňajú podľa možnosti formálne otvorené štandardy.“ A v spojení s článkom 5 ods. 3 smernice, podľa ktorého cit.: „Z odseku 1 nevyplýva subjektom verejného sektora povinnosť vytvoriť alebo upraviť dokumenty alebo poskytnúť výňatky s cieľom zabezpečiť súlad s uvedeným odsekom, ak by si to vyžadovalo neprimerané úsilie presahujúce rámec jednoduchej operácie.“. Za takto nastavených východísk má najvyšší správny súd za to, že správne orgány správne postupovali, keď žiadosti o poskytnutie

35. Z dôvodov uvedených vyššie sa najvyšší správny súd nestotožnil s námietkami žalobcu voči napadnutému rozsudku správneho súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku.

37. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.