6Svk/27/2023

1. Mestu Topoľčany (ďalej aj „prvostupňový orgán“) bolo 17. augusta 2020 doručené elektronické podanie žalobcu - vyjadrenie účastníka územného konania podľa § 37 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom a stavebnom poriadku (ďalej aj „stavebný zákon“), v zmysle ktorého sa domáhal postavenia účastníka konania a uplatňoval svoje práva za účelom kontroly splnenia verejných záujmov životného prostredia ako dotknutá verejnosť v územnom konaní o umiestnení stavby „IBV ZA KOSTOLOM“ v Rajčanoch. 2. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 2020/Výst.649-On-004 z 10. septembra 2020 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) bol žalobca vylúčený z tohto správneho konania, keď prvostupňový orgán dospel k záveru, že žalobca nemá postavenie účastníka konania, pretože navrhovaná činnosť nebola predmetom zisťovacieho konania ani povinného hodnotenia podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon EIA“). 3. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Okresný úrad Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky ako odvolací orgán (ďalej „pôvodný žalovaný“) rozhodnutím č. OU-NR-OVBP2-2020/041028-005 z 5. novembra 2020 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“) odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Podľa pôvodného žalovaného po posúdení žiadosti Okresného úradu Topoľčany, odbor starostlivosti o životné prostredie, bolo zistené, že činnosť na projektovej dokumentácii nespadá pod prílohu č. 8 k zákonu o EIA, a z tohto hľadiska nebolo potrebné uvedenú činnosť posudzovať podľa zákona o EIA. Pokiaľ sa vo veci neviedlo konanie podľa zákona o EIA, kde by bol žalobca účastníkom konania, nemohol byť ani účastníkom konania podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona. Ďalej žalovaný dôvody žalobcu preukazujúce právo byť účastníkom konania nepovažoval za dostatočné. Žalobca nebol ani vlastníkom pozemkov, ani navrhovateľom, ani nemal k týmto pozemkom iné právo a nebol ani vlastníkom susedných stavieb alebo pozemkov, ktoré by ho oprávňovalo byť účastníkom územného konania.

4. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, v ktorej žiadal zrušiť preskúmavané rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím. 5. Krajský súd v Nitre (ďalej „správny súd“) dospel k záveru, že žaloba bola nedôvodná, a preto ju podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej „SSP“) zamietol rozsudkom č. k. 11S/2/2021-194 z 23. novembra 2022 (ďalej „napadnutý rozsudok“).

7. Správny súd ďalej uviedol, že zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „správny poriadok“), ktorý všeobecným spôsobom upravuje konanie a rozhodovanie v oblasti verejnej správy, v § 14 obsahuje i definíciu účastníka správneho konania. V tomto prípade, pretože išlo o územné konanie, je osobitným zákonom stavebný zákon, ktorý v § 34 ustanovuje, kto môže byť účastníkom územného

8. Správny súd ďalej uviedol, že stavebný zákon výslovne pomenúva účastníkov každého konania podľa stavebného zákona osobitne a odlišne ako sú účastníci konania definovaní vo všeobecnom predpise o správnom konaní, pričom § 140 stavebného zákona vylučuje aplikáciu ustanovení správneho poriadku vo vzťahu k účastníkom konania.

10. V danom prípade podľa správneho súdu sa konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie nerealizovalo, pretože navrhovaná činnosť - výstavba stavebných objektov, podľa vyjadrenia Okresného úradu Topoľčany, odboru starostlivosti o životné prostredie z 18. decembra 2019, nespĺňala kritériá uvedené v prílohe č. 8 zákona EIA, čo nebolo žalobcom namietané, a preto navrhovaná činnosť nepodliehala posudzovaniu podľa tohto zákona, teda ani žalobca nespĺňal podmienku účastníctva v zmysle § 34 ods. 1 stavebného zákona s poukazom na § 24 zákona EIA, pričom logické opodstatnenie ani oporu v právnom poriadku nemá pripustenie tej skutočnosti, aby účastníkom územného konania mohlo byť ktorékoľvek občianske združenie, ktoré si stanoví sféru svojho pôsobenia v oblasti ochrany životného prostredia, teda iba na základe tejto skutočnosti (deklarovanej oblasti pôsobenia) bez splnenia akýchkoľvek zákonných podmienok.

priznáva. Takéto právo nie je možné bez ďalšieho vyvodzovať ani z článku 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ani z ustanovenia § 19 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí (ďalej aj „zákon o životnom prostredí“), ktoré upravuje povinnosti (nie práva) pri hrozbe alebo existencii poškodenia životného prostredia.

12. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť, ktorú formálne odôvodnil podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP tak, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že zruší napadnutý rozsudok a vec správneho súdu vráti na ďalšie konanie.

14. Sťažovateľ odôvodňoval svoje účastníctvo v územnom konaní (sťažovateľ nesprávne uvádza v celej kasačnej sťažnosti „stavebné konanie“) nielen poukazom na § 14 ods. 1 správneho poriadku, ale aj poukazom § 178 ods. 3 a § 7 ods. 1 SSP a § 19 zákona o životnom

15. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že mal prvostupňový orgán podľa § 126 ods. 1 stavebného zákona povinnosť skúmať splnenie aj verejných záujmov životného prostredia, ak sa jednalo o konanie, voči ktorému bol sťažovateľ zákonom poverený vykonávať kontrolu z pozície účastníka konania a povinnosť upozorňovať na možné porušenia verejných záujmov životného prostredia. Žalovaný ako aj správny súd sa v odôvodnení svojich rozhodnutí podľa sťažovateľa nijak nevysporiadali s odvolacou námietkou, v zmysle ktorej prináleží sťažovateľovi postavenie účastníka stavebného konania pri aplikácii § 14 správneho poriadku v súbehu s § 178 ods. 3 SSP a § 19 zákona o životnom prostredí. Sťažovateľ mal v zmysle ním uvedenej judikatúry SD EÚ a Ústavného súdu SR dostať konkrétnu odpoveď na svoju námietku.

17. Sťažovateľ ďalej poukázal na porušenie zásady právnej istoty ako aj legitímnych očakávaní, kedy správne orgány mali vykladať právo v súlade s nielen vnútroštátnym predpisom, ale aj v súlade s právom Európskej únie (odkazujúc na rozsudok veľkej komory Súdneho dvora z 15. januára 2013, C-416/10).

19. Sťažovateľ zároveň uviedol, že z dôvodu súčasnej nesúladnej aplikačnej praxe v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie s platným slovenským právnym poriadkom i právom Európskej únie, má kasačný súd povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou podľa článku 267 ZFEÚ a posúdiť, či výklad práva, ktorý obmedzuje účastníctvo verejnosti vo veciach životného prostredia, je v súlade s právom Európskej únie.

20. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie. Kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30. júna 2023), a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP) vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.

22. Podľa kasačného súdu predstavujú námietky sťažovateľa vo väčšine kasačnej sťažnosti len jeho všeobecne formulované názory na konania vo veciach životného prostredia, bez ukotvenia v skutkových okolnostiach veci a hlbšej právnej argumentácie polemizujúcej s riadne odôvodnenými závermi správneho súdu. Nie je povinnosťou kasačného, ale ani správneho súdu, aby sa stotožnil s akýmkoľvek tvrdením sťažovateľa, ktoré je založené len na nesúlade jeho názoru s výsledkom konania. Sťažovateľ na viacerých stranách predkladal rozsiahle úvahy bez právnej relevancie pre samotné konanie, ktoré neobsahovali žiadne konkrétne a presne formulované kasačné námietky v zmysle § 440 a nasl. SSP. 23.

sťažovateľom: „21. Z dôvodu, že navrhovaná stavba nepodlieha posudzovaniu podľa zákona č. 24/2006 Z. z., tak kasačný súd musí konštatovať, že záver správnych orgánov ako aj krajského súdu o tom, že sťažovateľovi neprislúcha postavenie účastníka konania, je správny.

22. Najvyšší správny súd dospel k záveru, že dôvody, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňoval predmetné rozhodnutie krajského súdu boli totožné s námietkami, ktoré namietal už v správnom konaní i v žalobe, a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal. Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť sťažovateľa neobsahuje žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.“

25. Správny súd nie je povinný explicitne reagovať na každý argument, ktorý sťažovateľ predkladá, pokiaľ takáto námietka nepresahuje rámec všeobecných tvrdení a zároveň absentuje akákoľvek identifikovateľná opora argumentu v právnom predpise, ktorý by čo i len potenciálne podkladal tvrdenú existenciu práva či povinnosti. V posudzovanom prípade sťažovateľ vystaval svoj právny záver mechanickým spojením ustanovení §?178 ods.?3 a §?7 ods.?1 SSP, §?19 zákona o životnom prostredí a §?14 ods.?1 správneho poriadku, ktoré však upravujú odlišné procesné situácie a medzi sebou netvoria systémovú väzbu relevantnú pre prejednávanú vec. Zo žiadneho z týchto ustanovení nevyplýva právny titul oprávňujúci sťažovateľa vystupovať ako účastník konania a sťažovateľ ani nepredložil prijateľné vysvetlenie o tom, v čom by mal spočívať prienik citovaných ustanovení do územného

27. Podstatou sťažovateľom citovaného nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 306/2010 z 8. decembra 2010 bola otázka interpretácie ustanovenia § 16 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení na konkrétny prípad sťažovateľa, predovšetkým právne posúdenie, či zamestnanie sťažovateľa bolo vykonávané v obchodnej spoločnosti, ktorá vznikla zo štátneho podniku, pričom podľa Ústavného súdu SR došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy v spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Relevancia tohto nálezu na posudzovanú vec je minimálna, keďže nález riešil individuálny sociálny nárok jednej osoby, nie otázku procesného postavenia verejnosti v environmentálnom stavebnom konaní a formalizmus spočíval v obmedzujúcom výklade kategórií zamestnávateľov, nie v určení okruhu účastníkov konania. Právny výklad, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva, nemôže viesť k ignorovaniu explicitnej vôle zákonodarcu pri vymedzení účastníctva, inak by sa súd dostal na hranicu nelegislatívnej tvorby

K citovanému rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžp/30/2009 z 2. júna 2011 kasačný súd uvádza, že predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského úradu životného prostredia v Prešove v konaní o povolení výnimiek zo zakázaných činností podľa § 16 ods. 1 písm. b) a f) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny.

Sťažovateľ pritom vôbec neuviedol, akým konkrétnym spôsobom by umiestnenie tejto stavby ohrozovalo prírodu, a?nepredložil jediný dôkaz ani odborné vyjadrenie, ktoré by takýto vplyv potvrdzovalo. Zatiaľ čo v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžp/30/2009 z 2. júna 2011 bolo rozšírenie účastníctva odôvodnené ochranou reálneho, preukázaného záujmu na zachovaní prírodného územia, v tomto prípade chýba pomenovaný environmentálny zásah, a preto má kasačný súd za to, že nie je dôvod preberať rovnaký extenzívny prístup.

29. Stavebný zákon podľa kasačného súdu jasne a predvídateľne vymedzuje účastníkov konania; postup správnych orgánov bol preto z hľadiska vnútroštátneho aj európskeho práva dostatočne určiteľný a sťažovateľ nemohol dôvodne nadobudnúť legitímne očakávanie, že mu vznikne procesné postavenie nad rámec zákona (aj v kontexte predchádzajúcich rozsudkov kasačného súdu, kde bol sťažovateľ účastníkom konania).

31. Na základe uvedeného kasačný súd nepovažoval sťažnostné body za dôvodné, a preto podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. 32. Kasačný súd neúspešnému sťažovateľovi náhradu trov kasačného konania podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona. Ďalšiemu účastníkovi konania súd nepriznal náhradu trov podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP, pretože mu v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by mu trovy vznikli a zároveň kasačný súd nezistil v konaní dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce priznanie práva na náhradu ďalších trov konania.

V Bratislave dňa 29. mája 2025