6Svk/30/2023

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 6S/60/2014-73 zo dňa 14.12.2017 (i) zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal súdneho prieskumu oznámenia žalovaného o zrušení pobytu zo dňa 20.01.2014, (ii) súčasne zaviazal neúspešného žalobcu voči žalovanému na náhradu trov konania v plnom rozsahu a (iii) ďalším účastníkom konania 1) a 2) náhradu trov konania nepriznal.

K časti týkajúcej sa trov konania priznaných žalovanému kasačný súd uviedol nasledovné: „(24.) Vzhľadom na to, že kasačná sťažnosť žalobcu smerovala výlučne čo do posúdenia otázky náhrady trov konania, najvyšší správny súd v takto determinovanom rámci uvádza, že recentná právna úprava nastolená SSP explicitne umožňuje (za podmienok uvedených nižšie) priznať náhradu trov konania aj žalovanému, na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 99/1963 Zb.-Občiansky súdny poriadok, v zmysle ktorej priznanie náhrady trov konania žalovanému správnemu orgánu prichádzalo do úvahy skôr výnimočne (pozri znenie § 250k Občianskeho súdneho poriadku). Aktuálne, náhrada trov konania vo vzťahu k žalovanému je všeobecne upravená v § 168 veta prvá SSP, podľa ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať.

Z dôvodovej správy k § 168 SSP možno vyčítať ako jeden z prípadov, kedy môže pristúpiť správny súd k priznaniu náhrady trov konania žalovanému, prípad, spočívajúci v podaní šikanóznej žaloby. Je zrejmé, že sa nebude jednať o jediný prípad, pričom ďalšie do úvahy prichádzajúce eventuality pripraví sama prax s tým, že za každých okolností správny súd uvažujúc o takomto postupe (priznaní náhrady trov konania podľa § 168 SSP) musí zohľadňovať jednak okolnosti prípadu vrátane jeho zložitosti, respektíve náročnosti a jednak sociálne a majetkové pomery žalobcu. (25) V predmetnej veci krajský súd žiadnym relevantným spôsobom nezdôvodnil svoju úvahu o uložení náhrady trov konania podľa § 168 SSP. Jeho strohý poukaz na povahu žalovaného - orgán miestnej samosprávy podľa názoru najvyššieho správneho súdu neobstojí, nakoľko v predmetnej veci žalovaný ako mestská časť na úseku hlásenia a evidencie pobytu občanov a registra konal v rámci preneseného výkonu štátnej správy (pozri § 26 ods. 1 zákona č. 253/1998 Z. z.). Pod pojmom prenesený výkon štátnej správy na obce / mestskej časti treba

Podľa článku 71 Ústavy Slovenskej republiky na obec a vyšší územný celok možno zákonom preniesť výkon určených úloh miestnej štátnej správy. Náklady takto preneseného výkonu štátnej správy uhrádza štát s tým, že výkon štátnej správy prenesený na obec alebo na vyšší územný celok zákonom riadi a kontroluje vláda. Konkrétne v danej veci podľa § 26 ods. 1 veta prvá zákona č. 253/1998 Z. z. výkon štátnej správy na úseku hlásenia a evidencie pobytu občanov a registra riadi Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Zároveň najvyšší správny súd považuje za potrebné dodať, že u obcí, respektíve mestských častí v rámci plnenia úloh štátnej správy na úseku preneseného výkonu štátnej správy možno prezumovať existenciu dostatočného materiálneho ako aj personálneho vybavenia a zabezpečenia vedúceho k tomu, aby táto obec / mestská časť bola schopná kvalifikovane brániť svoje práva a záujmy bez toho, aby sa musela uchyľovať k využívaniu právnej pomoci zo strany advokátov. Právne zastúpenie advokátom by malo byť preto krajným riešením, pričom zásadný rozlišovací znak by mal spočívať predovšetkým v zložitosti a špecifickej povahe konkrétnej problematiky.

20. januára 2014. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu tento typ správnej agendy vykonávanej v rámci preneseného výkonu štátnej správy neprekračuje rámec bežnej agendy vykonávanej týmto správnym orgánom. Možno teda doplniť, že mestská časť má postavenie správneho orgánu, a teda jednou z jej úloh je aj bránenie zákonnosti a správnosti ňou vydaného opatrenia pred správnym súdom, v prípade ak je napadnuté správnou žalobou.

K časti týkajúcej sa trov konania nepriznaných ďalším účastníkom konania 1) a 2) kasačný súd uviedol nasledovné: „(29) Obdobne, ako v prípade podania kasačnej sťažnosti žalobcom, aj kasačná sťažnosť ďalších účastníkov 1/ a 2/ smerovala výlučne čo do posúdenia otázky náhrady trov konania (samozrejme v časti týkajúcej sa ďalších účastníkov 1/ a 2/), najvyšší správny súd zase v takto stanovenom rámci uvádza, že aktuálna právna úprava (na rozdiel od právnej úpravy vychádzajúcej z Občianskeho súdneho poriadku) tiež explicitne upravuje náhradu trov konania vo vzťahu k ďalšiemu účastníkovi konania, osobe zúčastnenej na konaní a zainteresovanej verejnosti pri zúčastnení sa na konaní podľa § 42 ods. 1 písm. d/ SSP.

Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, 836 s.). V predmetnej veci ďalší účastníci konania 1/ a 2/ namietali, že krajský súd ich listom z 30. októbra 2017 vyzval, aby sa v lehote 15 dní písomne vyjadrili k správnej žalobe s tým, že túto výzvu súd koncipoval ako povinnosť a nie ako možnosť zaslania vyjadrenia k správnej žalobe. Najvyšší správny súd po overení tohto tvrdenia dospel k záveru, že výzva / výzvy krajského súdu z 30. októbra 2017 (v ktorých navyše absentovalo poučenie o tom, že ak sa ďalší účastníci konania nevyjadria, správny súd môže vo veci konať ďalej) v znení cit.: „(.

6. Súc viazaný záväzným právnym názorom kasačného súdu Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 6S/60/2014-155 zo dňa 19.01.2023 (ďalej aj ako „napadnuté uznesenie“) žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal (výrok I.) a súčasne priznal „pribratým účastníkom konania v I. a II. rade“ voči žalobcovi právo na úplnú náhradu trov konania, ako aj trov kasačného konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením (výrok II.). V odôvodnení v plnom rozsahu správny súd odkázal na právny názor kasačného súdu vyjadrený uznesením sp. zn. 6Svk/10/2021 zo dňa 21.09.2022.

7. Proti napadnutému uzneseniu v časti výroku priznávajúcemu ďalším účastníkom konania v I. a II. rade právo na náhradu trov konania podal žalobca kasačnú sťažnosť, požadujúc v tejto časti zrušenie napadnutého uznesenia a jeho vrátenie správnemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ namietol, že správny súd napadnutým uznesením nerešpektoval záväzný právny názor vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o predchádzajúcej kasačnej sťažnosti, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8. Tým, že správny súd priznal ďalším účastníkom konania v I. a II. rade právo na „úplnú náhradu trov konania, ako aj trov kasačného konania“, podľa sťažovateľa v podstate prekročil rámec daný zákonom ako aj zrušujúcim rozhodnutím kasačného súdu, toto prekročenie však žiadnym spôsobom nevysvetlil a neodôvodnil, čím napadnuté uznesenie zaťažil vadou podľa § 440 ods. 1 písm. f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). 9. Sťažovateľ pripomenul, že podľa § 169 SSP má ďalší účastník konania voči účastníkovi, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré mu vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil, pričom z dôvodov hodných osobitného zreteľa mu môže správny súd na návrh priznať právo na náhradu ďalších trov konania. Správny súd však v napadnutom uznesení nezdôvodnil, prečo a z akých dôvodov ďalším účastníkom konania v I. a II. rade priznal náhradu nielen tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s podaním písomného vyjadrenia k správnej žalobe, čo bola jediná povinnosť im v správnom súdnom konaní uložená, ale im priznal „právo na úplnú náhradu trov konania“ a dokonca aj „trov kasačného konania“. 10. Sťažovateľ poukázal na to, že ani zo zrušujúceho rozhodnutia kasačného súdu nevyplýva, že by ďalším účastníkom konania v I. a II. rade mala prislúchať náhrada aj iných trov nad rámec tých, ktoré im vznikli v súvislosti s podaním vyjadrenia k správnej žalobe. Podľa sťažovateľa náhrada trov kasačného konania sa v prípade ďalších účastníkov nespravuje zásadou úspechu, typickou pre sporové konanie, a preto iba fakt, že kasačnej sťažnosti ďalších účastníkov konania bolo kasačným súdom vyhovené, nemôže bez ďalšieho v zmysle § 169 SSP postačovať na to, aby im bol priznaný nárok na náhradu trov kasačného konania, ako to učinil správny súd. Aplikácia ustanovenia § 169 SSP zo strany správneho súdu nie je správna, nezodpovedá nielen textu a účelu právnej normy, ale ani záväznému právnemu názoru vyjadrenému uznesením Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Svk/10/2021 zo dňa 21.09.2022. 11. Ku kasačnej sťažnosti žalobcu sa ďalší účastníci konania v I. a II. rade nevyjadrili.

12. Najvyšší správny súd po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania.

14. Preskúmaním veci dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, keď ani jeden z kasačných bodov uplatnených sťažovateľom nevyhodnotil kasačný súd ako relevantný. 15. Ako prvé musel kasačný súd vyhodnotiť sťažovateľom tvrdenú nespreskúmateľnosť napadnutého uznesenia správneho súdu.

nepostačujúca. Prvým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako „ESĽP“) je to, že ide o také vady v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, keď tento neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (napr. rozsudok ESĽP z roku 2009 vo veci Sutyazhnik proti Rusku), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (napr. rozsudok ESĽP z roku 2003 vo veci Ryabykh proti Rusku). Druhým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia je právny názor, že súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania alebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania [najmä rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr García Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)].

16. Kasačný súd po preskúmaní obsahu, štruktúry a vzájomnej argumentačnej nadväznosti jednotlivých bodov napadnutého uznesenia dospel k záveru, že správny súd síce nie vzorovo a ukážkovo, ale ešte v medziach stanovených judikatúrou postupoval v intenciách ustanovenia § 139 ods. 2 v spojení s § 147 ods. 2 SSP, akceptovateľne vysvetlil právne dôvody, ktoré ho viedli k jeho záverom týkajúcim sa výroku o trovách konania, pričom správne zdôraznil, že záväzným prameňom jeho právnych názorov je zrušujúce uznesenie kasačného súdu sp. zn. 6Svk/10/2021 zo dňa 21.09.2022. Odôvodnenie napadnutého uznesenia umožňuje kasačnému súdu jeho preskúmateľnosť.

18. Kasačný súd po preskúmaní veci nezistil prítomnosť sťažovateľom vytýkaných vád v napadnutom uznesení. Ak správny súd vo výroku vyslovil, že ďalším účastníkom konania v I. a II. rade patrí právo na úplnú náhradu trov konania, nespočíva táto „úplnosť“ v tom, že by im patrila náhrada všetkých trov, ktoré im vznikli počas konania vedeného pred správnym súdom pod sp. zn. 6S/60/2014. Úplnosť sa vzťahuje výlučne k rámcu vymedzenému ustanovením § 169 SSP, t. j. že im majú byť nahradené úplne všetky tie trovy, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti uloženej správnym súdom. Povinnosť spočívala vo vyjadrení sa k správnej žalobe. Iný výklad slovného spojenia „úplná náhrada trov konania“ sa nepodáva ani z bodov 8. a 9. napadnutého uznesenia, v rámci ktorých správny súd opakovane poukazuje na to, že rozsah náhrady trov vecne súvisí s povinnosťou uloženou im správnym súdom. Kasačný súd nad rozsah argumentácie správneho súdu iba dopĺňa, že aj v tomto prípade bude ďalším rozhodujúcim kritériom (pri rozhodovaní o konkrétnej výške priznanej náhrady trov konania) v zmysle už ustálenej judikatúry kategória dôvodnosti a účelnosti vynaloženia trov v súvislosti s plnením povinnosti uloženej správnym súdom. 19. Ani námietka priznania náhrady trov kasačného konania ďalším účastníkom v I. a II. rade nie je dôvodná. Trovy kasačného konania, v ktorom ďalší účastníci konania zaznamenali procesný úspech, je potrebné vnímať ako nevyhnutný predpoklad pre to, aby sa vôbec domohli svojho práva vyplývajúceho im z ustanovenia § 169 SSP. Podanie kasačnej sťažnosti bolo jediným procesne efektívnym prostriedkom nápravy nezákonného stavu založeného vo vzťahu k ďalším účastníkom v I. a II. rade rozsudkom správneho súdu č. k. 6S/60/2014-73 zo dňa 14.12.2017, ktorý im právo na náhradu trov konania nepriznal. Tento nezákonný stav mohli ďalší účastníci zvrátiť jedine podaním kasačnej sťažnosti, ktorá sa tak stala dôvodným a účelným právnym prostriedkom pre to, aby im v konečnom dôsledku bolo priznané právo na náhradu trov konania v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 169 SSP. Ďalší účastníci sa podaním kasačnej sťažnosti dostali do postavenia sťažovateľa, teda účastníka kasačného konania. 20. S poukazom na uvedené argumenty kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú (§ 461 SSP). 21. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal, nakoľko procesne neúspešnému sťažovateľovi právo na náhradu trov konania neprináleží a na strane ďalších účastníkov konania neidentifikoval kasačný súd v tomto kasačnom konaní žiadne trovy, ku ktorých náhrade by bolo potrebné zaviazať sťažovateľa. 22. Toto rozhodnutie prijal senát kasačného súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.