6Svk/3/2024

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 1667/14, Bratislava, IČO: 31820174, právne zastúpeného: Tkáč & Partners, so sídlom Hrnčiarska 29, Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Nám. Ľudovíta Štúra 1, Bratislava, IČO: 42181810, za účasti ďalších účastníkov konania: 1) ECS Slovakia, s. r. o., so sídlom Továrenská 7, Smolenice, IČO: 44377398, 2) Obec Smolenice, so sídlom SNP 52, Smolenice, IČO: 00312983, v?konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra životného prostredia Slovenskej republiky č. sp. 3151/2022-1.1, číslo: 59872/2021 zo dňa 1. apríla 2022, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/129/2022-78 z 22. novembra 2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Návrh žalobcu na prerušenie konania sa zamieta. III. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Rozhodnutie krajského súdu a priebeh administratívneho konania

f) zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z. z.“) rozhodlo podľa § 46 a § 47 správneho poriadku a § 29 zákona č. 24/2006 Z. z., že zmena navrhovanej činnosti „Umývacia linka na IBC kontajnery“ navrhovateľa ECS Slovakia, s. r. o., Továrenská 7, 919 04 Smolenice, IČO: 44377398 (ďalej aj „ďalší účastník 1“) sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. 3. Žalobca napadol preskúmavané rozhodnutie správnou žalobou doručenou krajskému súdu dňa 3. júna 2022 (ďalej len „žaloba“), ktorou namietal, že preskúmavané rozhodnutie (i) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP; (ii) namietal jeho nezrozumiteľnosť s odkazom na ustanovenie § 191 ods. 1 písm. d) SSP; (iii) namietal rozpor skutkového stavu, ktorý vzal správny orgán za základ napadnutého rozhodnutia s obsahom administratívneho spisu podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP a nakoniec (iv)

Po tom, ako uviedol aplikované právne predpisy (bod 12 - 16 napadnutého uznesenia) a zhrnul priebeh administratívneho konania (bod 17 - 21 napadnutého uznesenia), krajský súd konštatoval, že „ . . . po preštudovaní napadnutého rozhodnutia ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu zistil, že žalovaný sa v závere rozhodnutia vysporiadal s námietkami žalobcu ako nedôvodnými, nakoľko žalobca sám nenavrhol žiadne konkrétne podmienky súvisiace so zmenou navrhovanej činnosti a neuviedol ani to, z akého dôvodu sú zmierňujúce podmienky uvedené v prvostupňovom rozhodnutí nedostatočné, ale len všeobecne poukázal na právnu úpravu.“. 5.

. . obdobné konanie žalobcu už bolo aj iným správnym súdom v uznesení Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5S/36/2020 zo dňa 29.07.2021, potvrdeného uznesením Najvyššieho správneho súdu SR ako kasačného súdu sp. zn. 6Svk/14/2021 zo dňa 23.02.2022, vyhodnotené ako šikanózne využitie práva na prístup k súdu, v dôsledku čoho bola správna žaloba odmietnutá.“; (iv) poukázal taktiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžik/3/2017 zo dňa 31. júla 2018 konštatujúc, že „Vychádzajúc z citovaných rozsudkov najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu, odôvodnení napadnutých rozhodnutí v spojení s uplatnenými žalobnými bodmi, ktoré smerujú len voči nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia správnych orgánov, pričom podanie žalobcu - rozklad, obsahujúci pripomienky voči zmene navrhovanej činnosti, je všeobecné bez akejkoľvek súvislosti s touto činnosťou, pričom žalobca žiadal odpovede na otázky, ktoré boli zverejnené v texte zámeru,

riešiť. Zadefinoval jednotlivé zložky životného prostredia, ako aj zákonné normy, ktoré sa na ich ochranu využívajú a rozsah ním požadovanej aplikácie nielen v zisťovacom konaní ale aj v nadväzujúcich povoľovacích konaniach.“, v podstatne len automaticky využil svoj prístup k správnemu súdu, ktorý mu ako zainteresovanej verejnosti patrí. Správny súd však z vyššie uvedených dôvodov tento prístup žalobcu vyhodnotil ako šikanózny práve vo vzťahu k samotnému správnemu súdu, nakoľko žalobca v danom prípade podal správnu žalobu bez toho, aby z nej bol zrejmý verejný záujem, ktorému sa žalobca ako zainteresovaná verejnosť snaží poskytnúť ochranu, poukazujúc na osobitosti konkrétneho prípadu. Z podaní žalobcu nie je správnemu súdu zrejmé, v čom má navrhovaná činnosť odporovať predpisom na ochranu životného prostredia.“.

7. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP, podľa ktorého žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak bola žaloba odmietnutá; pričom krajský súd nezistil žiaden dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 171 ods. 1 SSP.

8. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť zo dňa 23. marca 2023. Dôvody kasačnej sťažnosti žalobca v jej úvode vymedzil odkazom na ustanovenie (i) § 440 ods. 1 písm. f) SSP (tvrdiac, že krajský súd v konaní a pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces); (ii) § 440 ods. 1 písm. g) SSP (tvrdiac, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a (iii) § 440 ods. 1 písm. j) SSP (tvrdiac, že podanie žalobcu bolo nezákonne odmietnuté). Žalobca potom uviedol: „Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa je správnym aktom vydaným orgánom verejnej správy v konaní podľa zákona číslo 39/2013 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "ZOIP“), na ktoré je potrebné v zmysle § 39 ZOIP aplikovať

Vo všeobecnosti sa zákaz zneužitia práva definuje ako taký výkon subjektívneho práva, či interpretácia objektívneho práva, ktoré sú v rozpore s jeho účelom, i keď nie v rozpore s objektívnym právom, či znením právnej normy. . . . Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia však iba naznačuje domnienky o zneužívaní práva sťažovateľom bez ich dôkladnejšieho odôvodnenia.

prostredia. Pokiaľ sťažovateľ trvá na určitej kvalite rozhodovania správnych orgánov, ktorú správne akty v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu SR majú mať a zároveň trvá na čo najvyššej možnej miere ochrany životného prostredia je logické, že pri opačnej rozhodovacej praxi bude žiadať prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu.“; (v) poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky spisová značka II. ÚS 107/2019 - 13, ako aj II. ÚS 522/2021 - 32 a následne venoval priestor vlastnej interpretácii princípu zákazu zneužitia práva; (vi) v ďalšom dôvodil, že „Sťažovateľ taktiež pri svojej činnosti nadobudol pocit, že je pri svojej činnosti diskriminovaný jednak činnosťou orgánov verejnej moci v administratívnych konaniach, kedy namiesto obsahového posúdenia pripomienok sťažovateľa rozhodujú na základe povesti sťažovateľa, pričom iné správne súdy majú tendenciu tento diskriminačný postup voči sťažovateľovi preberať. Takýto postup nutne vytvára predpoklad, že všetky konania, ktorých účastníkom je sťažovateľ budú mať charakter aj antidiskriminačného

10. V závere kasačnej sťažnosti žalobca uviedol, že podľa jeho názoru „ . . . aplikácia zákona EIA, ZOIP ako aj konania vo veciach životného prostredia majú viaceré aspekty výkladu práva, ktoré sú priamo späté s eurokonformným výkladom práva.“. Žiadal preto, aby sa Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) obrátil na Súdny dvor EÚ s nasledovnými otázkami: a) Či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa sú zneužívaním práva, ktoré priznáva smernica EIA verejnosti; b) Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu k podaniu odôvodneného stanoviska, sú v súlade so smernicou EIA; c) Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu ku konzultáciám, sú v súlade so smernicou EIA; d) Či výklad práva, ktorý nepreferuje dosiahnutie zmieru v rámci konania o posudzovaní vplyvov, je v súlade so smernicou EIA.

Poukázal na skutočnosť, že žalobca väčšinu námietok vzniesol len všeobecne s konštatáciou právnej teórie, bez označenia jednotlivých častí odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia, bez prepojenia skutkových dôvodov s konkrétnym odôvodnením, ktoré sa podľa názoru žalobcu javia byť nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Následne poukázal na rozhodnutia najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Svk/14/2021 zo dňa 23. februára 2022, sp. zn. 3 Svk/14/2021 zo dňa 20. apríla 2022, ako aj sp. zn. 3Svk/18/2021 zo dňa 20. apríla 2022.

13. Vyjadrenie žalovaného bolo žalobcovi doručené dňa 16. októbra 2023 na vedomie.

14. Najvyšší správny súd konajúci prostredníctvom senátu podľa § 438 ods. 2 SSP, ako súd rozhodujúci o?kasačnej sťažnosti [§ 11 písm. h) SSP], po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), v?zákonom stanovenej lehote (§ 443 ods. 1 SSP), na zákonom určenom mieste (§ 444 ods. 1 SSP), proti právoplatnému rozhodnutiu správneho (krajského) súdu (§ 438 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), po oboznámení sa s?obsahom a?rozsahom kasačnej sťažnosti a?po jej preskúmaní v medziach sťažnostných bodov (§ 453 ods. 1, ods. 2 SSP), bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť podľa § 461 SSP.

16. Podľa článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. 17. Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 20. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

súde. 22. Podľa § 5 ods. 12 SSP, správny súd výnimočne neposkytne ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby, ak nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva. 23.

24. Podľa § 42 ods. 1 písm. a) SSP, ak má zainteresovaná verejnosť alebo dotknutá verejnosť (ďalej len "zainteresovaná verejnosť") právo podľa osobitného predpisu na účasť v administratívnom konaní vo veciach životného prostredia, je oprávnená a) podať správnu žalobu podľa § 6 ods. 2 písm. a).

26. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bolo napadnuté uznesenie krajského súdu (zo dňa 22. novembra 2022, č. k. 5S/129/2022-78), ktorým súd postupom podľa § 28 v spojení s § 98 ods. 1 písm. h) odmietol správnu žalobu žalobcu. Správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného (č. sp. 3151/2022-1.1 číslo: 59872/2021 zo dňa 1. apríla 2022), ktorým tento zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie ministerstva. Prvostupňovým rozhodnutím, vydaným v zisťovacom konaní, ministerstvo rozhodlo, že zmena navrhovanej činnosti „Umývacia linka na IBC kontajnery“ navrhovateľa - ďalšieho účastníka 1, sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. Jadrovým dôvodom pre vyslovenie záveru krajského súdu (vyjadreného vo výrokovej časti napadnutého uznesenia) bolo jeho konštatovanie, že „ .

28. Na vyššie uvedené uznesenie najvyššieho súdu nadviazal (resp. z neho vychádzal) kasačný súd, keď v uznesení sp. zn. 6Svk/14/2021 zo dňa 23. februára 2022 dôvodil, že (i) „Zároveň najvyšší správny súd zdôrazňuje, že právo na prístup k súdu neplatí absolútne, môže byť teda za účelom zabezpečenia efektívneho výkonu spravodlivosti obmedzené.

Ukrajine z 18. októbra 2005, číslo sťažnosti 6778/05 - uloženie primeraných lehôt a procesných podmienok na uplatňovanie nárokov môže podporiť správne spravovanie spravodlivosti zaistením právnej istoty a právoplatnosti a ochranou možných odporcov pred starými nárokmi, voči ktorým môže byť zložité brániť sa z dôvodu uplynutého času), v kladení istých formálnych požiadaviek na určité typy podaní adresovaných súdu, spoplatnení súdneho konania (napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kreuz proti Poľsku z 19. júna 2001, číslo sťažnosti 28249/95, prípadne rozsudok vo veci Stankov proti Bulharsku z 12. júla 2007, číslo sťažnosti 68490/01), v povinnom právnom zastúpení (Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Meftah a iní proti Francúzsku z 26. júla 2002, číslo sťažnosti č. 32911/ 96, 35237/97 a 34595/97 napríklad uviedol, že osobitná povaha konania môže odôvodňovať použitie služieb špecializovaných obhajcov). Zároveň platí pravidlo, že obmedzenia nesmú zamedziť alebo obmedziť prístup osoby takým spôsobom alebo v takom rozsahu, aby bola

ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu, za predpokladu, že nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva (§ 5 ods. 12 SSP). Jedná sa o všeobecné východisko (princíp), ktorý je následne v ďalších ustanoveniach Správneho súdneho poriadku bližšie špecifikovaný a rozvinutý. V tomto smere je kľúčovým

Z uvedeného je zrejmé, že k odmietnutiu správnej žaloby podľa § 28 SSP môže dôjsť na základe troch dôvodov - šikanózny charakter správnej žaloby, správnou žalobou sa sleduje zneužitie práv, či jeho bezúspešné uplatňovanie. O aký prípad v praxi pôjde bude závisieť výlučne od konkrétnych okolností prejednávanej veci s tým, že bude úlohou a zároveň povinnosťou súdu takéto správanie riadne identifikovať a vzhľadom na to, že sa bude jednať o celkom výnimočný postup, aj presvedčivo odôvodniť. Z uvedeného teda vyplýva, že aplikácia princípu zákazu zneužitia práva by mala byť výlučne výnimočnou a hraničnou možnosťou - ultima ratio.“; (bod 37); (iii) „V tomto smere aj s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 10. novembra 2005, sp. zn. 1Afs/104/2005 možno pod zneužitím práva rozumieť cit.: „(.

(viz. Knapp, V.: Teorie práva. C. H. Beck, Praha, 1995, s. 184-185). Výkonu práva, který je vlastně jeho zneužitím, proto soud neposkytne ochranu. (. . .) Nejvyšší správní soud podotýká, že institut zákazu zneužití subjektivních práv (k ničím neodůvodněné újmě jiného či k ničím neodůvodněné újmě společnosti, tj. konec konců jejích členů) představuje materiální korektiv formálního pojímání práva, prostřednictvím něhož se do právního řádu vnáší hledisko ekvity

Takové chování má potom povahu nikoliv výkonu subjektivního práva, nýbrž jeho (právem reprobovaného) zneužití. Zároveň je zapotřebí zdůraznit, že zákaz zneužití práva představuje výjimku z pravidla; proto nelze např. předem paušálně říci, že o zneužití práva by se již nejednalo tam, kde by dalšími členy spolku byly tři, pět, deset či kolik dalších osob, mezi nimiž a žalobcem by již neexistovaly úzké rodinné vazby. Jinak řečeno, nelze předem a obecně stanovit s matematickou přesností - ostatně právo není matematika -, kdy se zákazu zneužití - jakožto výjimky z pravidla - použije a kdy nikoliv.

Zákaz zneužitia práva je v istom zmysle ultima ratio, a preto musí byť uplatňovaný nanajvýš reštriktívne a za dôkladného vyhodnotenia s inými obdobne dôležitými princípmi vlastnými právnemu poriadku, zvlášť s princípom právnej istoty (porovnaj uznesenie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 27. mája 2010, sp. zn. 1As/70/2008).“ (bod 38); (iv) „Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že špecifický prípad zneužitia práva predstavuje šikana - šikanózne konanie (a tiež obchádzanie zákona a podvod), pričom v tomto smere šikanózny výkon práva spočíva v tom, že niekto vykonáva svoje právo so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 31. októbra 2007, sp. zn. III. ÚS 374/06), prípadne jeho jediným cieľom je poškodiť iného (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 07. septembra 2004, sp. zn. 22Cdo/1567/2004). Šikanózne konanie predstavuje svojvoľné uplatňovanie práva (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A.

však motívom konania osoby získať neodôvodnenú výhodu, pôjde skôr o obchádzanie zákona, alebo o podvod. Odlišnosť medzi obchádzaním zákona a šikanóznym využívaním verejného subjektívneho práva, alebo slobody spočíva teda v tom, že kým pri obchádzaní verejné subjektívne právo neexistuje, v prípade šikanózneho správania verejné subjektívne právo existuje a je vykonávané nad rámec svojho obsahu (Košičiarová, S., Zákaz zneužitia verejných subjektívnych práv a slobôd.

Podstatná je zároveň tá skutočnosť, že takéto zneužitie je možné konštatovať výlučne v konkrétnej prejednávanej veci, a teda takéto rozhodnutie nevedie k paušálnemu odmietaniu akýchkoľvek podaní toho istého účastníka čo do budúcna. Jedná sa iba o materiálny korektív formálneho ponímania práva na súdnu ochranu v súlade s princípom ekvity (spravodlivosti) a bude vyhradený celkom výnimočným prípadom, u ktorých sa bežný procesný postup bude javiť ako neefektívny a súčasne bude zjavné, že podanie vo veci samej (správna žaloba, prípadne kasačná sťažnosť) nemôže byť úspešné (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 19. septembra 2013, sp. zn. 8Ans/7/2013, bod 10).“ (bod 39).

V slovenskom právnom systéme bola smernica transponovaná o. i. do zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov. Implementačné usmernenia k Aarhuskému dohovoru k úlohe účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch uvádzajú o.i. cit.: „Dôležitosť plnohodnotného zahrnutia záujmov v oblasti životného prostredia do rozhodovania orgánov verejnej moci vyžaduje, aby orgány verejnej moci mali presné, ucelené a čo najaktuálnejšie informácie

dôveru. Zabezpečením takéhoto rámca, v ktorom môže verejnosť uplatňovať svoje právo na informácie, združovanie sa a účasť, obe strany napĺňajú svoje ciele súčasne - zlepšuje sa schopnosť inštitúcií vykonávať svoje úlohy a zabezpečovať nevyhnutné podmienky na to, aby verejnosť mohla využívať svoje práva a plniť svoje povinnosti. .

subjekt přirozeně sleduje svůj soukromý ekonomický zájem, vůči kterému stojí v opozici veřejný zájem státu na právně korektním výběru daní. Obdobná a snad ještě zřetelnější je situace v případě zneužití procesních práv v případě přestupkového řízení, kdy vůči sobě opět stojí soukromý zájem na neuložení trestu a na druhé straně veřejný zájem na potrestání pachatele přestupku. Subjektem, který zneužívá svých práv, je v těchto případech tedy zjednodušeně řečeno uplatňován určitý a zpravidla poměrně zjevný soukromý zájem stojící v opozici k určitému zájmu veřejnému. V případě účasti veřejnosti v procesech práva životního prostředí to však zcela neplatí. Určitá část této veřejnosti jako tzv. dotčená veřejnost sice v příslušných rozhodovacích procesech hájí svůj soukromý zájem zpravidla související s jejími vlastnickými právy k nemovitostem. Úloha environmentálních organizací je však odlišná, respektive sama je pojena s ochranou veřejného zájmu. Například v již citovaném rozsudku Nejvyššího správního soudu je konstatováno, že smyslem a účelem účasti environmentálních

organizace. Uvedené pochopitelně souvisí také s širším kontextem účasti veřejnosti jako projevu participace veřejnosti na rozhodování o věcech týkajících se životního prostředí či ještě obecněji občanské společnosti.“. (bod 39). 30. Vo svetle záverov vyššie uvedenej „prejudikatúry“, aplikujúc pritom citované právne predpisy, posudzoval najvyšší správny súd aj kasačnú sťažnosť žalobcu a v jej rozsahu aj priebeh správneho, resp. súdneho konania a rozhodnutia správnych orgánov a následne napadnuté uznesenie krajského súdu. Po oboznámení sa s obsahom správnej žaloby žalobcu dospel kasačný súd k záveru, že táto má skôr povahu všeobecného, resp. univerzálneho dokumentu, vo svojej podstate „použiteľného“ pre potreby neurčitého okruhu konaní s obdobným predmetom.

napríklad aj „omyl“ žalobcu, keď tento v bode 2 sub. 3 kasačnej sťažnosti uvádza, že „ . . . rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie orgánu prvého stupňa je správnym aktom vydaným orgánom verejnej správy v konaní podľa zákona č. 39/2013 Z. z. .

Zmenou navrhovanej činnosti malo dôjsť k zvýšeniu počtu pracovníkov z 13 na 17. Správna žaloba a ani kasačná sťažnosť špecifiká prejednávanej veci nereflektuje a v podstate ani nezmieňuje. Žalobcom artikulované „výhrady“ sa na zmenu navrhovanej činnosti „Umývacia linka na IBC kontajnery“ (ktorá bola špecifikovaná v oznámení o zmene navrhovanej činnosti) „vzťahujú a zároveň nevzťahujú“ rovnako, ako v podstate na akúkoľvek inú zmenu navrhovanej činnosti

Obdobne, ako vo vyššie citovaných rozhodnutiach, dospel kasačný súd k záveru, že v posudzovanom prípade žalobca podal žalobu de facto bez akejkoľvek nadväznosti na posudzovanú vec, v ktorej namietal porušenie procesných pravidiel žalovaným a prvostupňovým orgánom bez konkrétneho prepojenia na prejednávanú vec a nepredložil žiadne námietky vecného charakteru, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o účele žaloby smerujúcom k ochrane životného prostredia súvisiace s vecou. Z toho dôvodu podľa kasačného súdu správny súd vyslovil záver o zneužití práva žalobcom správne, keď žalobca nevystupoval v súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o meritórne vyriešenie sporu, ale len pre samotné vedenie sporu a takémuto konaniu právny poriadok ochranu neposkytuje.

33. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil napadnuté uznesenie krajského súdu ako vecne správne, preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol. 34. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, lebo nebola splnená podmienka výnimočnosti na jeho strane (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP). Ďalšiemu účastníkovi konania náhradu trov kasačného konania nepriznal, nakoľko mu v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by mu trovy kasačného konania vznikli (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP). 35.

V Bratislave dňa 21. februára 2025