6Svk/3/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca), zo sudkyne JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a zo sudcu JUDr. Martina Tisa, vo veci žalobcu (sťažovateľa): Z.. Q. Š.Z., R.., s adresou trvalého pobytu A. X, X., dátum narodenia: X. J. XXXX, zastúpeného: Mgr. Paskal Milata, advokát, so sídlom Hviezdoslavova 3, Rožňava, proti žalovanému: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: KaKE-134649/21474/2023-145390/2023 zo 6. decembra 2023, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 5S/16/2023-141 z 27. augusta 2024, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania

2. Preskúmavanému rozhodnutiu predchádzalo nasledovné konanie: (i) Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd) uznesením sp. zn. 5Co/66/2023 zo dňa 17. apríla 2023 zmenil uznesenie Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 34C/27/2022-99 zo dňa 8. júla 2022 (vo veci návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia) tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia voči žalobcovi zamietol; (ii) uznesením mestského súdu č. k. 34C/27/2022-1145 zo dňa 16. októbra 2023 (ďalej aj „uznesenie zo 16. októbra 2023“) bolo žalobcovi priznané oslobodenie od súdnych poplatkov; (iii) žiadosťou zo dňa 7. novembra 2023 požiadal žalobca žalovaného o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci „na podanie sťažnosti proti tomuto uzneseniu a taktiež ústavnej sťažnosti“ (ďalej aj „žiadosť žalobcu“); (iv) opatrením žalovaného č. 0p-KE/8/2023 zo dňa 13. novembra 2023 bola žiadosť žalobcu rozdelená tak, že konanie v časti žiadosti žalobcu vo veci sťažnosti proti uzneseniu zo 16. októbra 2023 bolo vedené pod č. s.:

3. Žalobca napadol preskúmavané rozhodnutie správnou žalobou (ďalej len „správna žaloba“), v podstatnom argumentujúc, že (i) došlo k vzniku neodôvodnených rozdielov pri rozhodovaní žalovaného, keďže vo veci došlo k rozdeleniu žiadosti žalobcu na dve konania, ktorých výsledkom bolo vydanie až troch rozhodnutí žalovaného; (ii) rozdelenie žiadosti žalobcu bolo podľa žalobcu v rozpore s požiadavkou, aby administratívne konanie prebiehalo hospodárne, pričom žalovaný konal v rozpore s ustanovením § 3 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), čím malo dôjsť k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia; (iii) postup žalovaného je podľa žalobcu úmyselným odopieraním ústavného práva podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky z dôvodu zdravotného postihnutia žalobcu s úmyslom vytvárania bariér pre získanie nároku na poskytovanie právnej pomoci v rozpore s Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím (zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky na

. . netvrdila, že ústavnú sťažnosť mieni podávať pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o jej podanej sťažnosti proti uzneseniu Mestského súdu Košice, sp.zn. 34C/27/2022 zo dňa 16.10.2022,“; (ix) ďalej dôvodil, že preskúmavané rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, a preto je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu žalovaným je nedostačujúce na riadne posúdenie veci.

vo forme sťažnosti, a preto procesný nedostatok - právoplatné uznesene zo dňa 16.10.2023, je nutné hodnotiť ako skutočnosť, ktorá jej bola známa. Z týchto dôvodov podľa názoru správneho súdu podanie ústavnej sťažnosti proti uzneseniu zo dňa 16.10.2023 by bolo bezúspešné z procesných dôvodov na strane žalobkyne. Správny súd posúdil preskúmavané rozhodnutie vo svetle vyššie uvedených striktných výkladových východísk a má za to, že vo veci sú splnené predpoklady pre aplikáciu § 6 ods. 1 písm. b) v spojení s § 8 zákona č. 327/ 2005 Z. z. žalovaným.“; (v) ďalej uviedol, že „ .

Za týchto okolností žalovaný nemal inú možnosť ako vychádzať z podkladov rozhodnutia, ktoré mal k dispozícii v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia a vec posúdiť na ich základe (§ 22 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z., § 32 správneho poriadku). Správny súd ako obiter dictum dodáva, že predmetom konania o nároku na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti je posúdenie splnenia podmienok na strane žiadateľa podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. Medzi tieto podmienky nemožno zaraďovať určitý konkrétny výsledok budúceho alebo doposiaľ neukončeného sporu. Z tohto dôvodu dosiahnutie určitého výsledku budúceho sporu nemožno zaradiť medzi predbežné otázky riešené v tomto type administratívneho konania podľa § 29 ods. 1 správneho poriadku.“; (vi) v súvislosti s námietkou žalobcu, že došlo k rozdeleniu žiadosti žalobcu na dve administratívne konania správny súd uzavrel, že podľa jeho názoru sa jednalo o dva samostatné nároky na poskytnutie právnej pomoci, a preto takýto postup nepovažoval za nesprávnosť na strane žalovaného.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia účastníkov konania

nebol žalobca zastúpený advokátom; (iii) namietal porušenie § 103 ods. 1 SSP tvrdiac, že správny súd nepostupoval v zmysle tohto ustanovenia a správnu žalobu zaslal žalovanému až po vyše dvoch mesiacoch; (iv) ďalej dôvodil, že správny súd procesne pochybil, keď žalobcu riadne neupovedomil o konkrétnom termíne vyhlásenia napadnutého rozsudku.

ktorú predniesla v podanej správnej žalobe.“; (ix) poukázal na viaceré príklady, keď správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku neprihliadal na viaceré vyjadrenia a tvrdenia žalobcu; (x) dôvodil, že správny súd nedal riadnu a presvedčivú odpoveď na viacero podstatných námietok žalobcu, čím odoprel prístup k súdnej ochrane a spravodlivému súdnemu procesu, ktoré garantuje článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; (xi) dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP žalobca identifikoval v nezohľadnení ustanovenia § 132 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov so (ďalej len „zákon č. 314/2018 Z. z.“); (x) v tejto súvislosti dôvodil, že „ .

. . Z uvedených skutočností bolo možné jednoznačne vyvodiť záver, že žalobkyňa mienila podať ústavnú sťažnosť aj z dôvodu porušenia jej základných práv a slobôd nezákonným procesným postupom Mestského súdu Košice .

Uviedol, že správny súd pritom vychádzal iba z jazykového výkladu textu, uprednostnil tak prílišný formalizmus nad materiálnou ochranou základných práv a slobôd žalobcu; (xiv) namietal, že správny súd mal k dispozícii pripojený spis mestského súdu maximálne 3 pracovné dni pred vyhlásením napadnutého rozsudku; (xv) ďalej dôvodil, že správny súd v bode 30 napadnutého rozsudku odkazuje na časť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, v ktorej sú uvedené informácie získané žalovaným formou telefonického rozhovoru, a teda také, ktoré neboli získané zákonným spôsobom; (xvi) namietal taktiež nesprávnu interpretáciu ustanovenia § 132 ods. 3 zákona č. 314/2008 Z. z., tvrdiac, že z neho možno vyvodiť kvázi zákonom poskytnutú výnimku zo subsidiárnej právomoci Ústavného súdu; (xvii) namietal, že správny súd nesprávne vyhodnotil námietku žalobcu spočívajúcu v nesprávnom označení dátumu doručenia žiadosti žalobcu žalovanému; na rozdiel od správneho súdu žalobca zastáva názor, že aj takáto formálna vada má v celkovom kontexte konania a rozhodovania žalovaného podstatný význam, keďže

. .“. 8. V závere kasačnej sťažnosti žalobca žiadal, aby najvyšší správny súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie, eventuálne, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie

na svojom vyjadrení k správnej žalobe. Žiadal, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol. 10. Žalobca na vyjadrenie žalovaného (opísané v predchádzajúcom bode) reagoval podaním zo dňa 28. januára 2025, v ktorom uviedol, že „ .

. . z uvedených skutočností bolo možné jednoznačne vyvodiť záver, že žalobkyňa mienila podať ústavnú sťažnosť aj z dôvodu porušenia jej základných práv a slobôd nezákonným procesným postupom Mestského súdu Košice .

III. Posúdenie veci kasačným súdom

III. A Procesný postup najvyššieho správneho súdu

11. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobca) včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 12. Najvyšší správny súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 13. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

III. B Aplikovateľné právne predpisy

18. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 19. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 20. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 21. Podľa § 139 ods. 2 SSP, v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný priebeh administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a zainteresovanej verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

neupovedomenie o konkrétnom termíne vyhlásenia napadnutého rozsudku; (v) nenariadenie pojednávania ešte pred vyhlásením rozsudku vo veci samej. 25. V súvislosti so všetkými žalobcom tvrdenými parciálnymi dôvodmi kasačnej sťažnosti, ktoré žalobca podradil pod ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f) SSP (tvrdiac, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) najvyšší správny súd konštatuje, že tieto, ani v jednotlivosti, ani vo vzájomnej súvislosti (spojitosti) nepovažoval za opodstatnené. 26. Žalobca v kasačnej sťažnosti nevymedzil, a z obsahu súdneho spisu ani nevyplynulo, že by konanie pred správnym súdom trpelo takou relevantnou vadou zmätočnosti, ktorá by aplikáciu uvedeného ustanovenia opodstatňovala. Z podaní žalobcu (najmä kasačnej sťažnosti) ani z obsahu súdneho spisu nevyplýva, aký dopad na uskutočnenie žalobcových procesných práv malo alebo mohlo mať (i) sprístupnenie a aktivácia elektronického súdneho spisu neskôr ako bez zbytočného odkladu po podaní žaloby; (ii) nepoučenie žalobcu podľa § 26 ods. 1a

žalobcovho procesného práva mohlo byť opísaným postupom správneho súdu znemožnené, tobôž nie, že sa tak stalo v takej miere, že by tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. 27. V súvislosti s vyššie uvedeným poukazuje najvyšší správny súd taktiež na odbornú spisbu reflektovanú do rozhodovacej praxe kasačného súdu, podľa ktorej „Pri posudzovaní nesprávneho procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že účastníkovi konania bolo znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva, bude nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv bude potrebné hodnotiť v kontexte celého správneho súdneho konania.

Praha : C. H. Beck, 2018, 1613 a 1615 s.). 28. Vychádzajúc z uvedeného dospel najvyšší správny súd k záveru o nedôvodnosti žalobcom tvrdených dôvodov kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP, keď žalobcom tvrdené skutočnosti nepredstavovali porušenie zákona zo strany správneho súdu s intenzitou opodstatňujúcou záver o porušení práva žalobcu na spravodlivý proces.

29. Druhým (a vo svojej podstate centrálnym) dôvodom kasačnej sťažnosti bolo tvrdenie žalobcu, že správny súd porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávne právne posúdenie zo strany správneho súdu žalobca taktiež asocioval s nepreskúmateľnosťou, zmätočnosťou a arbitrárnosťou napadnutého rozsudku v podstatnom v tejto časti namietajúc (i) porušenie § 3 ods. 4 správneho poriadku tým, že žalovaný žiadosť žalobcu rozdelil na osobitné časti; (ii) formalistické zjednodušovanie argumentácie žalobcu v odôvodnení napadnutého rozsudku; (iii) ignorovanie (neprihliadanie na) viaceré vyjadrenia a tvrdenia žalobcu zo strany správneho súdu; (iv) nezohľadnenie a nesprávna interpretácia ustanovenia § 132 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. (akcentujúc pritom, že mienil podať nielen jednu ústavnú sťažnosť, ale viacero ústavných sťažností, osobitne voči samotnému uzneseniu mestského súdu, ale osobitne aj voči nesprávnemu postupu mestského súdu); (v) akcent na potrebu nariadenia pojednávania vo veci z dôvodu, že správny súd mal

30. Odhliadnuc od množstva a značnej nesúrodosti tvrdení žalobcu (viď predchádzajúci bod, resp. sumár tvrdení uvedených v bode 7 vyššie) kasačný súd za základnú spornú právnu otázku (rozhodnú pre posúdenie správnosti právneho posúdenia veci správnym súdom), identifikoval otázku splnenia podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. b) v spojení s § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. Správny súd pri posudzovaní tejto otázky vychádzal z východísk formulovaných primárne v bodoch 26 až 32 napadnutého rozsudku, konštatujúc, že (i) „ .

. . žalobkyni bolo uznesenie Mestského súdu Košice sp. zn. 34C/27/2022-1145 zo dňa 16.10.2023 o oslobodení od súdnych poplatkov doručené dňa 07.11.2023. Žalobkyňa podala proti uzneseniu zo dňa 16.10.2023 sťažnosť označenú ako - doslovne citované: „Sťažnosť proti uzneseniu Mestského súdu Košice zo dňa 16.10.2023 z dôvodu jeho zmätočnosti a spôsobenie ujmy žalovanej v 1. rade“ zo dňa 16.11.2023.

. . Keďže uznesenie zo dňa 16.10.2023 nebolo v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia právoplatné, podanie ústavnej sťažnosti žalobkyňou proti tomuto uzneseniu by bolo bezúspešné (a contrario § 122 zákona č. 314/2018 Z.z.). Sama žalobkyňa podala proti uzneseniu zo dňa 16.10.2023 opravný prostriedok vo forme sťažnosti, a preto procesný nedostatok - právoplatné uznesene zo dňa 16.10.2023, je nutné hodnotiť ako skutočnosť, ktorá jej bola známa.

na základe rozhodnutia CPP - Kancelária Košice, sp. zn.: KaKE 19462/2022, ČRZ: 121020/ 2022 zo dňa 25.10.2022, oslobodená od súdnych poplatkov, keďže mi bol priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci v tejto veci až do právoplatného skončenia veci, čo nastalo dňa 29.5.2023. A po tomto dátume som žiaden návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov

mne zamietol. Vydaným uznesením mi boli porušené moje ústavné práva, keďže ma dokonca neoprávnene lustrovali, čím mi bola spôsobená ujma. Taktiež súd prvej inštancie nerešpektuje rozhodnutie odvolacieho súdu a naďalej o mne šíri nepravdivé informácie, čím znižuje moju ľudskú dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Z týchto dôvodov žiadam o poskytnutie právnej pomoci na podanie sťažnosti proti tomuto uzneseniu a taktiež ústavnej sťažnosti.

podanie sťažnosti proti uzneseniu je lehota 15 dní“. Ako koniec lehoty uviedol dátum 22. novembra 2023. 32. Z obsahu žiadosti žalobcu (viď citované časti v predchádzajúcom bode) vyplýva, že žalobca žiadal žalovaného o poskytnutie právnej pomoci v spore, ktorý vymedzil označením súdu (Mestský súd Košice), jeho rozhodnutia (sp. zn. K1-34C/27/2022) dátumu jeho doručenia žalobcovi (7. novembra 2023), pričom požadovanú právnu pomoc vymedzil (v podstatnom) slovami: „Z týchto dôvodov žiadam o poskytnutie právnej pomoci na podanie sťažnosti proti tomuto uzneseniu a taktiež ústavnej sťažnosti.“. Zároveň žalobca žiadal o predbežné poskytnutie právnej pomoci (podľa § 11 zákona č. 327/2005 Z. z.) z dôvodu hroziaceho nebezpečenstva zmeškania lehoty, koniec ktorej označil dátumom 22. novembra 2023. Žalobca v časti F žiadosti žalobcu („Doplňujúce informácie“) neuviedol žiadne skutočnosti.

tento žiadal o poskytnutie právnej pomoci na podanie (i) sťažnosti proti uzneseniu zo 16. októbra 2023 a taktiež (ii) ústavnej sťažnosti týkajúcej sa toho istého uznesenia; na druhej strane zo žiadosti žalobcu nevyplýva, že by predmetom ústavnej sťažnosti mali byť iné skutočnosti ako tie, ktoré majú byť obsahom sťažnosti proti uzneseniu zo 16. októbra 2023. Inými slovami, zo žiadosti žalobcu nevyplýva, že by sa táto týkala „obsahovo“ dvoch rôznych konaní, ale len jedného. Žalobca v žiadosti nevyjadril ani podmienenosť podania ústavnej sťažnosti neúspechom v konaní o sťažnosti proti uzneseniu zo 16. októbra 2023 (bez ohľadu na existenciu takejto možnosti). Žalovaný preto dospel k správnemu záveru (viď nižšie) o bezúspešnosti sporu - konania o ústavnej sťažnosti v čase, kedy uznesenie zo 16. októbra 2023 nebolo ešte právoplatné (ergo podanie ústavnej sťažnosti by bolo v danom čase predčasné). Najvyšší správny súd sa v tejto súvislosti zaoberal aj námietkou žalobcu, že „ .

16. októbra 2023. Inými slovami, je úlohou žalobcu vymedziť obsahový rámec žiadosti o poskytnutie právnej pomoci. Zároveň je nutné dodať, že nie je úlohou žalovaného posudzovať komplexnosť takejto žiadosti vo svetle očakávaní žalobcu a už vôbec nie je úlohou žalovaného žiadosť žalobcu „interpretáciou jeho slov“ dopĺňať o ďalšie konania. 34. Čo sa týka posúdenia samotnej bezúspešnosti sporu - konania o ústavnej sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu zo 16. októbra 2023 v čase, kedy toto ešte nebolo právoplatné, kasačný súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci správnym súdom, ktoré tento uviedol v bodoch 29 až 35 napadnutého rozsudku. Najvyšší správny súd považuje toto právne posúdenie preskúmavanej otázky správnym súdom za správne a súladné so zákonom a nemá dôvod sa od neho odchýliť.

35. V neposlednom rade sa najvyšší správny súd zaoberal žalobcom tvrdeným dôvodom kasačnej sťažnosti spočívajúcom v odklone správneho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, konkrétne od rozsudkov najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3Svk/24/2023 z 24. augusta 2023, sp. zn. 3Svk/56/2022 z 27. júna 2023 a sp. zn. 7Svk/2/2024 z 26. júna 2024.

Praha : C. H. Beck, 2018, 1618 s.). V uvedenom je vyjadrená ochrana princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov demokratického právneho štátu implicitne obsiahnutého v č. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Právna istota pri interpretácii a následnej aplikácii práva spočíva v tom, že „ . . . na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.“ (pozri napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Takýto prístup vedie k zabezpečeniu istoty účastníka konania, že v jeho prípade bude rozhodnuté obdobne ako v podobnom prípade v minulosti. Účastník konania tak môže predvídať rozhodnutie vo svojej veci aj s ohľadom na predchádzajúce rozhodnutia v podobných prípadoch. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pre posudzovanie prípustnosti kasačnej sťažnosti z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP je nutné skúmať „podobnosť vecí“, konkrétne podobnosť prejednávanej veci a veci skôr rozhodnutej (ustálene judikovanej kasačným súdom). Aby mohla byť podobnosť skúmaná, musí byť táto v prvom rade artikulovaná, vymedzená, resp. opísaná. Vymedzenie „podobnosti vecí“ je, vychádzajúc z ustanovenia § 445 ods. 1 písm. c) SSP, povinnosťou sťažovateľa.

V súvislosti s vymedzením „podobnosti vecí“ poukazuje kasačný súd na výrok H. L. A. Harta, že „ . . . aj keď býva formulácia „Posudzuj podobné prípady podobne a odlišné prípady odlišne“ ústredným prvkom predstavy spravodlivosti, je sama osebe táto formulácia nedostatočná a dokiaľ ju nedoplníme, nemôže poskytovať žiaden určitý návod konania. Je tomu tak preto, že jednotlivci v akejkoľvek skupine sú si v niektorých ohľadoch navzájom podobní a v iných zase odlišní a pokiaľ nestanovíme, aké podobnosti a aké rozdiely sú relevantné, zostane veta „Posudzuj podobné prípady podobne“ iba prázdnou formou“. (Hart, H.L.A_ Pojem práva.

Pre potreby obsahového vymedzenia pojmu „právne posúdenie“ možno poukázať na jeho vcelku komplexnú formuláciu, ktorú Najvyšší súd Slovenskej republiky artikuloval nasledovne „ . . . riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/27/2019 zo 14. marca 2019). 36. Žalobca tvrdenie o porušení zákona správnym súdom vo forme odklonu od rozsudkov najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3Svk/24/2023 z 24. augusta 2023, sp. zn. 3Svk/56/2022 z 27. júna 2023 a sp. zn. 7Svk/2/2024 z 26. júna 2024 uzavrel konštatovaním, že „Po porovnaní

. .“. Najvyšší správny súd sa však s takýmto záverom nestotožnil a námietku žalobcu považoval za nedôvodnú práve pre nedostatok podobnosti prejednávanej veci so žalobcom označenou „prejudikatúrou“. 37. Pre ilustráciu najvyšší správny súd nižšie cituje relevantné časti žalobcom označenej „ustálenej rozhodovacej praxe“ kasačného súdu, z ktorej samotnej citácie vyplýva, že v predmetných veciach kasačný súd nerozhodoval o „podobnej veci“ ako je vec prejednávaná: (i) vo veci vedenej pod sp. zn. 3Svk/24/2023 najvyšší správny súd o. i. dôvodil: „Kasačný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ je povinný postupovať v zmysle zákona o poskytovaní právnej pomoci a v prípade, ak na základe vykonaného dokazovania (§ 34 Správneho poriadku) rozhodne negatívne, jeho rozhodnutie o zrejmej bezúspešnosti sporu musí byť založené na konkrétnych dôvodoch. V danom prípade sťažovateľ tieto dôvody neskúmal, ale obmedzil sa len na poukázanie zákonných ustanovení (napr. na § 65dc ods. 4 zákona č. 4/2021 Z. z.), čo mu správny súd dôvodne vytkol.“ (bod 33 rozsudku sp. zn. 3Svk/24/2023 z 24. augusta 2023);

prípade. Opomenul však ustanovenie § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento dovolací dôvod nahradil starší dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Už skoršia judikatúra najvyššieho súdu pritom za prípady odňatia možnosti konať pred súdom podľa tohto ustanovenia považovala okrem iného aj prípady nesprávne odmietnutého podania účastníka konania hoci procesné predpoklady pre taký postup neboli dané (porov. napr. rozsudok Sdo 3/93, judikát R 23/1994).

38. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a najmä vzhľadom na značne simplexný spôsob vyjadrenia kasačného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP žalobcom (viď vyššie) najvyšší správny súd pre potreby posúdenia prejednávanej veci konštatuje, že vymedziť „podobnosť vecí“ bez aspoň bazálnej artikulácie skutkovej otázky (quaestio facti), ale najmä právnej otázky (quaestio iuris), ktoré otázky boli riešené jednak vo veci prejednávanej a jednak vo veci „referenčnej“ (judikovanej - predstavujúcej ustálenú rozhodovaciu prax) nemožno. Inými slovami právne posúdenie veci musí byť špecifikované v oboch prípadoch dostatočne konkrétne na to, aby mohli byť tieto prípady porovnané. K tomu však zo strany žalobcu nedošlo, a preto kasačný súd vyhodnotil jeho námietku ako nedôvodnú.