6Svk/33/2022

1. Okresný úrad Prešov, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia (ďalej „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č. OU-PO- OSZP3-2020/004592-05/OH-AG zo 14.08.2020 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) udelil ďalšiemu účastníkovi konania súhlas na prevádzkovanie zariadenia na zber odpadov v zmysle ustanovenia § 97 ods. 1 písm. d/ zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch. V konaní pred prvostupňovým orgánom svoje vyjadrenie k povoľovanej činnosti doručil okrem iných subjektov aj sťažovateľ. 2. Na základe odvolania sťažovateľa žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím č. OU-PO- OOP3-2021/012325-002/HAM z 31.05.2021 (ďalej „rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec prvostupňovému orgánu vrátil na ďalšie konanie. 3. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný považoval za dôvodné odvolacie námietky sťažovateľa o chýbajúcej zmienke o rozhodnutí zo zisťovacieho konania, a tiež vo vzťahu k nedostatočnému vysporiadaniu sa s námietkami sťažovateľa. Pochybenie prvostupňového orgánu videl žalovaný aj v tom, že sa miestne zisťovanie vykonalo pred doručením pozvánky naň sťažovateľovi. 4. Okrem toho žalovaný v odôvodnení uviedol, že prvostupňový orgán nesprávne určil okruh účastníkov konania, keď nad rámec zákona do konania pribral v priebehu konania sťažovateľa.

veci. 5. Krajský súd v Prešove (ďalej „správny súd“) uznesením č. k. 6S/39/2021-59 z 18.11.2021 (ďalej „napadnuté uznesenie“) odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. g/ Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“) ako neprípustnú správnu žalobu sťažovateľa proti rozhodnutiu žalovaného; sťažovateľ ňou brojil v podstate proti právnemu názoru žalovaného o nutnosti jeho vylúčenia z konania.

Podľa neho až týmto novým rozhodnutím môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti účastníka konania priamo dotknuté, pretože môže založiť alebo deklarovať nové práva alebo povinnosti. Objektívne podľa správneho súdu nemohlo dôjsť k zásahu do práv a právom chránených záujmov účastníkov konania, pretože sa vec vrátila do štádia pred rozhodnutím. Ďalej správny súd upozornil, že po zrušení prvostupňového rozhodnutia prichádza do úvahy aj zastavenie konania alebo zamietnutie žiadosti žiadateľa (ďalšieho účastníka konania) správnom konaní, preto nie je dôvod preskúmavať rozhodnutie žalovaného ako odvolacieho

Hoci právny názor vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho orgánu by sa mal odzrkadliť v novom rozhodnutí prvostupňového orgánu, nemusí tomu tak byť v každom prípade, a záleží na tom, ako sa prvostupňový orgán s týmto právnym názorom vysporiada a ako bude v konaní

9. Napadnuté rozhodnutie teda považoval správny súd za rozhodnutie procesnej povahy, ktoré, keďže nemá za následok ujmu na sťažovateľových subjektívnych právach, je podľa ustanovenia § 7 písm. e/ SSP vylúčené zo súdneho prieskumu.

11. Kasačnú sťažnosť uviedol úvahami o zmysle účasti ekologických organizácií v konaniach týkajúcich sa životného prostredia a poukazmi na spory s ministrom hospodárstva vo vzťahu k verejnému hodnoteniu činnosti sťažovateľa; dôvodil aj tým, že žalovaný nechce, aby ekologické združenia zasahovali do činnosti správnych orgánov. Poukazoval na potrebu vonkajšej kontroly činnosti verejnej správy, ktorú podľa vlastných tvrdení vykonáva aj on. Poukazoval na zásadu právnej istoty a na potrebu skúmania účelu a zmyslu právnych noriem.

13. V ďalšom do sťažnosti zakomponoval s vecou celkom nesúvisiace argumenty o tom, že nedochádza z jeho strany k zneužitiu práva. 14. Dovolával sa toho, že správny súd nesprávne aplikuje a vykladá zákon, keď sťažovateľ ako verejnosť má mať zmysle článku 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru umožnenú účasť v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti môže byť efektívna. Mal za to, že postupom správneho orgánu došlo k priamemu vyvráteniu tejto povinnosti štátu, a teda správny súd mal poskytnúť ochranu právu sťažovateľa. Poukázal na Európsky kódex dobrej správnej praxe, ktorý má súvis s článkom 41 Charty základných práv občanov Európskej únie.

15. Sťažovateľ okrem toho navrhol, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor Európskej únie s otázkou, či udelenie pokynu správnym orgánom na vylúčenie verejnosti z konania je v súlade s právom Európskej únie, a takisto navrhol, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor s otázkou, či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány, je v súlade so Smernicou EIA (Smernica 2011/92/EÚ Európskeho parlamentu a Rady o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie, v znení Smernice 2014/52/EÚ).

17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.

19. Sťažovateľ sa odvolával na svoje právo na včasnú účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže uskutočniť efektívne (v zmysle čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru). Postupom žalovaného, ktorý prikázal sťažovateľa vylúčiť z konania, podľa neho došlo k priamemu vyvráteniu tejto povinnosti štátu, ako aj k rozporu s legitímnymi očakávaniami i so zásadou právnej istoty, čo je ústavne neudržateľné.

21. Správny súd vo svojom žalobu odmietajúcom uznesení jasne uviedol, že námietkami sťažovateľa vo vzťahu k správnosti právneho názoru žalovaného o potrebe vylúčenia sťažovateľa z administratívneho konania sa nezaoberá z dôvodu, že v okolnostiach veci chýba správnej žalobe sťažovateľa spôsobilý predmet prieskumu. Pripomenul, že rozhodnutie žalovaného vlastne vyhovelo odvolacím námietkam sťažovateľa.

22. Kasačný súd dospel k zisteniu, že sťažovateľ v sťažnostných bodoch relevantne nenapadol tieto závery správneho súdu. Totiž okrem úvah o užitočnosti a potrebe účasti zainteresovanej verejnosti v príslušných administratívnych konaniach (ktorú správny súd nijako nespochybnil), s vecou nesúvisiacich poukazoch na nešikanóznosť konania sťažovateľa a neurčitých námietok, sa za relevantnú námietku dá považovať poukaz na povinnosť správnych orgánov umožniť včasnú a efektívnu účasť verejnosti. Podľa kasačného súdu však ani táto námietka nespochybňuje správnosť napadnutého uznesenia, v ktorom správny súd jasne vysvetlil, že súdnu ochranu pred vylúčením z administratívneho konania možno sťažovateľovi poskytnúť až pri súdnom prieskume takéhoto procesného rozhodnutia vo vzťahu k účasti sťažovateľa.

Návrh na prerušenie kasačného konania podľa § 100 ods. 1 písm. c/ SSP a podanie prejudiciálnych otázok o výklade práva EÚ (Smernice o EIA) nepovažoval kasačný súd za dôvodnú. Sťažovateľ nevysvetlil, od ktorých ustanovení európskeho práva alebo od akej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa má odchyľovať posúdenie správneho súdu napadnuté kasačnou sťažnosťou. Okrem toho má kasačný súd za to, že z vyššie popísaného procesného rámca, v ktorom došlo k odmietnutiu správnej žaloby a v ktorom je podaná kasačná sťažnosť, je zrejmé, že rozhodnutím žalovaného ani napadnutým uznesením nedošlo k porušeniu práva na účasť verejnosti, ku ktorému sa ako k hlavnému argumentu utieka sťažovateľ.

Ani ďalšiemu účastníkovi konania nebolo možné v zmysle § 169 SSP priznať právo na náhradu trov, pretože mu nebola uložená povinnosť, pri plnení ktorej by mu vznikli trovy. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.