6Svk/38/2022
ECLI:SK:NSSSR:2023:6021200110.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- 74S/9/2021
- IČS
- 6021200110
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a zo sudcov JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. vo veci žalobcu: Slovenská autobusová doprava, Lučenec, a.s., so sídlom Mikušovská cesta 17, 984 01 Lučenec, IČO: 36054259, zastúpeného advokátom JUDr. Róbert Gombala, so sídlom ul. P. Rádayho č. 14/A, 984 01 Lučenec, proti žalovanému: Banskobystrický samosprávny kraj, IČO: 37828100, so sídlom Nám. SNP 23, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja sp. zn. 09382/2020/ODD PRS zo dňa 30. decembra 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 74S/9/2021-93 z 23. februára 2022, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky mení rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 74S/9/2021-93 zo dňa 23. februára 2022 tak, že rozhodnutie žalovaného č. 09382/ 2020/ODD PRS zo dňa 30. decembra 2020 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému plnú náhradu trov konania pred správnym súdom, ako aj trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Konanie pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. sp. zn. 09382/2020/ODD PRS zo dňa
30. decembra 2020, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového orgánu sp. zn. 0873/ 2020/ODDPRS zo dňa 29. októbra 2020, ktorý žiadosti žiadateľa o sprístupnenie informácií podľa § 3 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 2 nevyhovel z dôvodu, že ide o informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám (ZSI).
2. Krajský súd zotrval na svojej argumentácii uvedenej v bode 104 predchádzajúceho zrušovacieho rozsudku 23S/55/2019: „104.Správny súd ale v rámci postupu podľa § 193 SSP zistil iný dôvod, pre ktorý žiadanú informáciu nie je možné žalobcovi sprístupniť, a to podľa §11 ods. 1 písm. d) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Žiadaná informácia bola vypracovaná advokátskou kanceláriou za účelom riešenia sporného záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobcom a BBSK. Tento spor je riešený v rámci súdnych konaní príslušnými okresnými súdmi. Žiadaná informácia obsahuje návrhy postupov a stratégie riešenia sporného záväzkovo-právneho vzťahu, teda ide o právne poradenstvo poskytnuté advokátom klientovi. Obsah žiadanej informácie sa v podstate premieta do jednotlivých krokov zo strany BBSK pri riešení sporného vzájomného záväzkovo-právneho vzťahu a zrejme aj do argumentácie pri riešení prebiehajúcich sporov pred inými súdmi. Sprístupnením týchto informácií by sa protistrane v súdnom konaní, ale aj verejnosti, sprístupnil obsah právneho poradenstva, stratégia a argumentácia BBSK, čím by mohlo dôjsť v podstate aj k pochybnostiam o tom,
či boli efektívne a účinne vynaložené verejné prostriedky, keď služba za ne obstaraná, resp. jej obsah, by bol zverejnený ešte pred samotnou realizáciou jednotlivých krokov v analýze obsiahnutých, čo by mohlo oslabiť pozíciu účastníka pri riešení sporného vzťahu, teda k narušeniu rovnosti strán sporu. Správny súd nepopiera dôležitosť verejného záujmu na kontrole vynakladania verejných prostriedkov - či boli vynaložené účelne, efektívne, hospodárne, v súlade so zákonom a posudzovanie tejto otázky presahuje predmet tohto súdneho konania. Zároveň presahuje predmet tohto súdneho konania riešenie sporného zmluvného vzťahu medzi žalobcom a BBSK. Podstatné pre zistenie dôvodu pre nesprístupnenie informácie je, že žiadaná informácia obsahuje také skutočnosti, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu, pretože súvisia s prebiehajúcimi súdnymi sporovými konaniami a nemožno ich preto sprístupniť.
Ich sprístupnením by protistrana v súdnych konaniach pred ich skončením disponovala celou stratégiou a právnou argumentáciou pri riešení sporu, ktorého podstatou je taktiež nakladanie s verejnými prostriedkami a zabezpečovanie realizácie verejných potrieb. Správny súd v tejto súvislosti ale zdôrazňuje, že v tomto konaní bola predmetom riešenia len otázka, či je dôvodné nesprístupnenie žiadanej informácie a nie, či je stratégia a argumentácia obsiahnutá v žiadanej právnej analýze dôvodná, resp. či išlo o hospodárne nakladanie s verejnými prostriedkami“.
3. Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) ZSI uviedol, že tento zákon v § 11 obsahuje obmedzenia práva na informácie z hľadiska predmetu tohto práva negatívnym výpočtom informácií, ktoré sa nesprístupnia alebo obmedzene sprístupnia.
Toto ustanovenie platí pre všetky povinné osoby. Zmysel a účel obmedzení v prístupe k informáciám je vyjadrený vo vyššie uvedenom článku 26 ods. 4 Ústavy SR. Žalobca svojim výkladom zužuje obmedzenia prístupu k informáciám len k informáciám obsiahnutým v súdnych spisoch, resp. spisoch orgánov činných v trestnom konaní.
Zákon ale neobmedzuje prístup len k týmto informáciám, ale všetkým ktoré sa rozhodovacej činnosti týchto orgánov týkajú. V prípade, že povinnou osobou je štátny orgán - súd, bude taký výklad na mieste, pretože súd iné informácie súvisiace s jeho rozhodovacou činnosťou ako tie, ktoré sú obsiahnuté v súdnych spisoch, nemá. Avšak z pohľadu povinnej osoby, ktorá je účastníkom súdneho konania, sú informáciami, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu, všetky informácie, ktoré sa týkajú súdneho konania, a teda aj informácie z právneho poradenstva vo vzťahu k vedeniu súdneho sporu pre povinnú osobu a to až do právoplatnosti skončenia súdneho sporu. Slovné spojenie obsiahnuté v § 11 ods. 1, písm. d) ZSI „týka sa rozhodovacej činnosti súdu“, treba vykladať v súlade s vyššie uvedeným, ako týkajúce sa súdneho konania. Tak možno zachovať právo povinnej osoby, uplatňovať svoje právo na súdnu ochranu v plnej miere tak, aby právne poradenstvo k sporom obsiahnuté v právnej analýze právnych vzťahov, z ktorých sú práva uplatňované, malo účel, pre ktorý bolo za verejné zdroje získané. Ide o informácie, ktorých dôvod nesprístupnenia
je časovo obmedzený do právoplatného skončenia súdneho konania. Takýto výklad prejde testom proporcionality, keď obmedzenie prístupu k informáciám týkajúcich sa prebiehajúceho súdneho konania má legitímny cieľ a to ochranu práv iných, nakoľko povinná osoba, ktorá je orgánom územnej samosprávy, presadzovaním svojich práv zo vzťahov uzatvorených vo verejnom záujme (oblasť verejnej dopravy) v súdnom konaní v podstate presadzuje práva dotknutej verejnosti na prospech tohto verejného záujmu. Dočasné nesprístupnenie informácie - právneho poradenstva o konkrétnych právnych vzťahoch môže byť pre úspech v súdnom spore kľúčové, potom také obmedzenie sprístupnenia spĺňa aj podmienku nevyhnutnosti, pričom nie je možné toto nahradiť iným opatrením, z čoho plynie, že spĺňa aj podmienku vhodnosti. Dočasnosť obmedzenia dostatočne vyvažuje obmedzenie práva na informácie.
4. Správny súd na záver uviedol, že existencia dôvodu pre nesprístupnenie informácií podľa § 11 ods. 1, písm. d) ZSI záleží od skutkových okolností v danom prípade, teda či je vedený spor o práva, ktoré vyplývajú z právnych vzťahov, ktoré sú analyzované v požadovanej
právnej analýze. Správny súd takýmito podkladmi v čase rozhodovania nedisponoval. Preto bolo úlohou žalovaného vec znovu posúdiť a v prípade odmietnutia sprístupnenia informácií toto rozhodnutie odôvodniť aktuálnymi skutočnosťami, ktoré toto odmietnutie odôvodňujú.
V opačnom prípade samozrejme sprístupniť požadovanú informáciu
II. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde
5. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 74S/9/2021 zo dňa 23. februára 2022 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, eventuálne aby napadnutý rozsudok zmenil a rozhodnutie žalovaného zrušil a uložil mu povinnosť sprístupniť požadovanú informáciu. Zároveň žiadal o
priznanie úplnej náhrady dôvodne vynaložených trov konania. 6. Sťažovateľ v prvom rade tvrdí, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom súd podľa sťažovateľa pri svojom rozhodovaní vyložil nesprávne a neprípustne rozširujúco ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, pričom súd naproti argumentácii sťažovateľa, že informácie z Právnej analýzy vo veci poradenstva a kontroly procesov vo verejnej osobnej doprave, ktorú pre žalovaného spracovala spoločnosť TaylorWessing e/n/w/c advokáti s.r.o. (ďalej aj „právna analýza“) nie sú informáciami týkajúcimi sa rozhodovacej činnosti súdu podľa sťažovateľa nesprávne právne vyhodnotil, že informácie z právnej analýzy sa považujú za informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu a súd tiež naproti argumentácii žalobcu, že ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) ZSI sa týka len povinných osôb v ňom uvedených podľa sťažovateľa nesprávne právne vyhodnotil, že citované ustanovenie neobsahuje zoznam povinných osôb, ktoré sú oprávnené obmedziť prístup k informáciám ale sa týka akejkoľvek
povinnej osoby, preto nejde o výklad ale o doplnenie textu zákona zo strany sťažovateľa. 7. Sťažovateľ v správnej žalobe a aj v rámci konania pred súdom argumentoval a aj stále trvá na tom, že pod pojmom „rozhodovacia činnosť súdu“ je potrebné v súlade s účelom celého zákona o slobode informácií rozumieť samotný postup súdu v konaní, úkony súdu smerujúce k zisteniu skutkového stavu a k jeho právnemu posúdeniu, úkony účastníkov urobené voči súdu alebo iným účastníkom konania a nakoniec aj samotné rozhodovanie súdov, teda pojem „rozhodovacia činnosť“ súdu je potrebné v zmysle právnej úpravy spájať s informáciami, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise, a ktoré sú zásade prístupné len účastníkom konania. Pri takomto výklade pojmu „rozhodovacia činnosť súdu“ je podľa žalobcu náležitý výklad ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) ZSI taký, že predmetné ustanovenie umožňuje rozhodnúť o nesprístupnení informácií len subjektom vymenovaným v tomto ustanovení (súdom, orgánom činným v trestnom konaní), ktoré okrem zákonom vymedzených situácií (ako a následne normuje ďalší text tohto ustanovenia) nemôžu sprístupniť len informácie zo súdneho spisu a
informácie, ktoré zo súdneho spisu vyplývajú. 8. Sťažovateľ v súvislosti s konkrétnymi okolnosťami tohto prípadu poukázal aj na to, že žalovaný aj napriek tomu, že so sťažovateľom v čase podania žiadosti o sprístupnenie informácie neviedol žiadny súdny spor sťažovateľovi právu analýzu aj tak nesprístupnil čo odôvodňoval rôzne (zjavne aj protiprávne - čo malo za následok zrušenie jeho predchádzajúceho rozhodnutia o odmietnutí sprístupnenia informácie), no je zrejmé, že žalovaný v priebehu konania pred správnym súdom vysvetľoval, že už samotná príprava na súdne konanie (ktorej súčasťou je spracovanie právnej analýzy) môže trvať dlho (aj niekoľko mesiacov) a už táto samotná príprava môže mať jednak časovú súvislosť s rozhodovacou činnosťou súdu a jednak môže sa už samotná dotýkať rozhodovacej činnosti súdu.
Pri takomto výklade ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) ZSI by podľa sťažovateľa každá povinná osoba „dokázala“ obmedziť prístup k informáciám z dôvodu, že sa vo veci týkajúcej sa požadovanej informácie pripravuje na súdne konanie - teda informácia sa týka rozhodovacej činnosti súdu, čo je podľa sťažovateľa neprípustné, no takýto výklad predmetného ustanovenia je podľa sťažovateľa rozsudkom súdu pripustený a ešte aj podporený vykonaním nesprávne nastaveného testu proporcionality, ktorý nesprávne vyvažuje odmietnutie sprístupnenia informácie dočasnosťou tohto obmedzenia.
9. Podľa sťažovateľa bol nesprávny postup súdu pokiaľ vykladal ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) ZSI extenzívne tak, že by mohla akákoľvek povinná osoba (mimo subjektov výslovne uvedených v tomto ustanovení) odmietnuť sprístupnenie informáciu iba z dôvodu, že sa požadovaná informácia dostala do zákonom nedefinovanej „sféry“ týkajúcej sa rozhodovania súdu (v našom konkrétnom prípade dokonca odmietnuť sprístupniť informáciu o právnej analýze, zabezpečenej za verejné zdroje, na základe ktorej sa možno vedie, alebo bude viesť súdny spor) a ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) ZSI mal súd vykladať po správnosti reštriktívne tak, že sprístupnenie informácie mohla odmietnuť len povinná osoba uvedená v tomto ustanovení a to len v prípade, že sa jedná o informácie, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise, a ktoré sú zásade prístupné len účastníkom konania. Pritom sťažovateľ zopakoval, že v tomto konkrétnom prípade podľa neho určite existuje verejný záujem na prístupe k informácií - právnej analýzy vo veci poradenstva a kontroly procesov vo verejnej osobnej doprave aj práve z dôvodu, že na základe tejto informácie je vedený zo strany žalovaného súdny spor
o zaplatenie verejných prostriedkov a tiež určenie neplatnosti právneho úkonu - predĺženia zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme a to tobôž v prípade keď právna analýza bola známa povinnej osobe ešte pred začiatkom akéhokoľvek súdneho sporu, nevznikla ako dôsledok súdneho konania a ani počas neho a existovala a tiež existuje aj mimo akékoľvek súdne konanie, pričom ide zároveň o informáciu vypovedajúcu o činnosti povinnej osoby.
Aj zo všetkých týchto dôvodov povinná osoba nemôže sprístupnenie takejto informácie odmietnuť iba z dôvodu, že informácia sa stala / mohla stať (doteraz nie je ani preukázané ako sa právna analýza týka rozhodovacej činnosti súdu - je len žalovaným tvrdené) podkladom pre vedenie nejakého súdneho sporu.
10. Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 522/2021-32 zo dňa 03. februára 2022, podľa ktorého pokiaľ povinná osoba nedisponuje konkrétnou zákonnou normou, ktorá by sprístupnenie informácie vylučovala, je povinná požadovanú informáciu sprístupniť. Žiadne odmietnutie sprístupnenia informácie nemožno odôvodniť teoretickou koncepciou bez opory v zákonnom
texte. 11. Vo vzťahu k druhému sťažnostnému dôvodu podľa ustanovenia § 440 ods. 1 písm. h) SSP sťažovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 8Sži/39/2014 zo dňa 19. augusta 2015, v ktorom vyslovil názor: Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, právo na prístup k informáciám predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. V intenciách prejednávanej veci nemožno nezdôrazniť, že právny audit bol vypracovaný na základe zmluvy, ktorú uzavrel žalovaný ako subjekt verejnej správy, teda nie ako súkromná osoba, či pri výkone vlastnej podnikateľskej činnosti, pričom vypracovanie tohto auditu bolo hradené z verejných prostriedkov.
V danej veci sa tak javí ako oprávnená požiadavka združenia občanov na poskytnutie požadovanej informácie ako určitá forma verejnej kontroly nakladania s finančnými prostriedkami zo strany občanmi volených orgánov. 12. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, požadované sprístupnenie informácie sťažovateľom považuje za nedôvodné a žiadal, aby kasačnú sťažnosť kasačný súd zamietol ako nedôvodnú.
III. Posúdenie kasačného súdu
13. Najvyšší správny súd (ďalej len „kasačný súd“), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
14. Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie, že povinná osoba nebola oprávnená postupovať podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, keďže požadovaná informácia sa netýka rozhodovacej činnosti súdu v takom zmysle, aby mohlo byť jej sprístupnenie obmedzené podľa tohto ustanovenia. Zároveň podľa jeho názoru povinná osoba nemohla aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, nakoľko obmedziť sprístupnenie informácie podľa tohto ustanovenia by mohla len povinná osoba uvedená priamo v tomto ustanovení.
15. Sťažovateľ argumentuje aj odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, pričom poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sži/39/2014 zo dňa 19. augusta 2015. K uvedenému kasačný súd uvádza, že predmetný právny názor v uvedenej veci vychádza z odlišných skutkových okolností, nakoľko v uvedenom konaní povinná osoba nespájala nesprístupnenie informácie (pozn. súdu: právneho auditu) s dôvodom obmedzenia sprístupnenia podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZSI a teda nie je možné v uvedenom vidieť odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Kasačný súd preto námietky sťažovateľa posúdil ako smerujúce čisto k nesprávnemu právnemu posúdeniu.
16. Výkladom ústavou garantovaného práva na informácie sa zaoberal kasačný súd aj vo veci vedenej pod spis. zn. 5Sžik/3/2020 zo dňa 16.12.2021, kde konštatoval, že: „Zákon o slobodnom prístupe k informáciám predstavuje najvšeobecnejšiu a zároveň najkomplexnejšiu úpravu ktorá je prejavom ústavne garantovaného práva na informácie v zmysle čl. 26 Ústavy
SR. To však nevylučuje, aby iné právne predpisy vydané v súlade s čl. 26 ods. 1 a 4 Ústavy obsahovali obmedzenia, ktoré nemusia vždy korešpondovať s kategóriami pokrytými § 8-11 zákona o slobode informácií, obsahujúcimi explicitné obmedzenie práva na prístup k informáciám.
Súdy prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti deklarovali koncepciu implicitného obmedzenia prístupu k informáciám, v zmysle ktorej obmedzenie sprístupnenia informácií vyplýva aj z iných právnych predpisov, nielen zo zákona o slobode informácií (napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/4/2009 zo dňa 21.04.2010, ktoré prešlo následným testom ústavnosti II. ÚS 514/2010 zo dňa 07.12.2010, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/29/2013 zo dňa 11.02.2014, sp. zn. 6Sži/8/2012 zo dňa 31.07.2013, sp. zn. 2Sži/7/2011 zo dňa 21.03.2012, ako aj z rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 96/2010 zo dňa 09.03.2010. Túto koncepciu súdna prax, vrátane ÚS SR, opakovane potvrdzuje, avšak vyžaduje, aby bol implicitný zákaz poskytnutia informácie vždy zrozumiteľne odôvodnený v rozhodnutí, ktorým sa žiadosti nevyhovuje“. 17. „Súdna prax zároveň akcentuje potrebu reštriktívneho výkladu prípustnosti obmedzenia práva na informácie. Obmedzenie práva na informácie, ktoré spadá do kategórie základných
práv a slobôd, je možné výlučne za splnenia troch podmienok, a to zákonnosti (zásah do tohto práva možno vykonať len na základe zákona a v súlade s ním), legitímnosti cieľa (Ústava Slovenskej republiky taxatívne vymenúva dôvody obmedzenia práva na informácie) a nevyhnutnosti zásahu v demokratickej spoločnosti. Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto zmysle uvádza, že cit.: „ (.
. .) Ústava podľa čl. 26 zaručuje osobitnú ochranu slobody prejavu aj práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie. Okrem všeobecných podmienok, ktoré sa pri obmedzovaní všetkých základných práv a slobôd musia dodržať podľa čl. 13 ústavy, sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa môže obmedziť, iba ak sa splnia osobitné podmienky podľa čl. 26 ods. 4 ústavy.
Obmedzenie práva na informácie v súlade s ústavou je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna podmienka zákona a dve kumulatívne materiálne podmienky. Ústava za nijakých okolností nedovoľuje upustiť od splnenia všetkých troch podmienok obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie. Formálna podmienka znamená, že obmedzenie prijme národná rada v právnom predpise so silou zákona.
Termínom „zákon“ sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily (II. ÚS 28/96). . . . Prvou materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť. Na splnenie prvej materiálnej podmienky stačí preukázanie existencie jedného z citovaných záujmov.
Druhou materiálnou podmienkou je podmienka nevyhnutnosti prijatia obmedzenia.“ (PL. ÚS 15/98). 18. Kasačný súd sa v predmetnej veci vyjadril aj k materiálnej stránke potreby ochrany informácie, kde konštatoval, že: „rozhodovacia prax súdov požaduje zabezpečenie materiálneho prístupu k informáciám. Pri nesprístupnení informácie nepostačuje len splnenie formálnej podmienky ochrany určitej informácie, t.j. odkaz na príslušnú právnu normu, ale aj materiálnej podmienky označenia informácie za chránenú - t.j. objasnenie, prečo naozaj existuje potreba danú informáciu chrániť a či tento dôvod v čase podania žiadosti stále trvá a či sa ochrana vzťahuje na celú informáciu alebo jej časť (Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn.: 5 Sži 1/2009). Aj ak je identifikované zákonné obmedzenie, je potrebné aj v rámci zákonného obmedzenia vykonať správnu úvahu, či niektoré čiastkové informácie nemožno žiadateľovi sprístupniť ( IV. ÚS 464/2010).
19. Kasačný súd tiež prízvukuje, že „účelom obmedzenia resp. nesprístupnenia informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. je zabezpečenie nezávislosti súdnictva resp. ochrana pred zasahovaním do rozhodovacej činnosti súdov (medzinárodných súdnych orgánov). Nesprístupniť alebo obmedziť sprístupnenie informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. je preto možné len vo vzťahu k informáciám, týkajúcim sa prebiehajúceho konania pred súdom (medzinárodným súdnym orgánom).
Cieľom tohto ustanovenia je garantovať nezávislosť súdnictva, vylúčiť tým paralelný priebeh súdneho procesu na verejnosti. Verejnosť má prístup k informáciám zabezpečený prístupom do súdnych budov a na pojednávania. Rozsudky sa vyhlasujú verejne. Ide o všeobecné princípy, ktorými sa spravujú nielen národné súdy, ale i Súdny dvor Európskej únie“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2019, sp. zn. 5Sžik/3/2018).
20. Okruh povinných osôb podľa zákona o slobode informácií vymedzuje ustanovenie § 2 tohto zákona, pričom týmito osobami zákon rozumie subjekty s informačnou povinnosťou, povinné za stanovených podmienok a stanoveným spôsobom poskytovať verejnosti informácie o svojej činnosti. Ustanovenie § 11 zákona o slobode informácií upravuje podmienky obmedzenia sprístupnenia informácie, neobsahuje však zoznam povinných osôb, ktoré sú oprávnené obmedziť sprístupnenie informácie. Platí, že výklad zákona musí byť vždy súladný s Ústavou Slovenskej republiky. Súčasne jednotlivé ustanovenia právneho predpisu nie je možné vyložiť v rozpore so zmyslom a účelom právneho predpisu. Účelom zákona o slobode informácií bolo stanoviť podmienky a spôsob poskytovania informácií, poskytovanie ktorých zaručuje Ústava Slovenskej republiky vo vyššie citovanom článku 26 ods. 1.
Podľa článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia
a mravnosti. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Výnimky z tohto pravidla sú obsiahnuté v časti zákona označenej ako „obmedzenia prístupu k informáciám“ uvedené v § 8 až § 11 zákona o slobode informácií, pričom podmienky obmedzenia sú obsiahnuté v § 12 zákona o slobode k informácií, v ktorom zákonodarca zaviedol tzv. princíp selekcie, podľa ktorého všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon.
Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. Námietku sťažovateľa, že ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) ZSI obsahuje výpočet povinných osôb a teda žalovaný toto ustanovenie nemohol ako povinná osoba použiť, kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
21. Ako vyplýva z judikatúry NS SR, pod rozhodovacou činnosťou súdu je „potrebné v širšom slova zmysle rozumieť kompetenciu súdnych orgánov konať a rozhodovať v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, v správnom súdnictve o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon (čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). V užšom slova zmysle sa rozhodovacou činnosťou súdu rozumie konanie a rozhodovanie súdu v konkrétnej právnej veci, t.j. od začatia konania (na základe návrhu alebo bez návrhu), cez jednotlivé procesné úkony, procesné čiastkové rozhodnutia, až po rozhodnutie vo veci samej. Pôjde najmä o procesné pravidlá vedenia konania (procesné úkony účastníkov konania alebo procesné rozhodnutia, vydané v priebehu súdneho konania, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej) a rozhodnutia súdu v konkrétnej právnej veci. Za uvedené procesné úkony alebo procesné rozhodnutia možno považovať napríklad vyjadrenie účastníkov konania, ustanovenie tlmočníka, znalca, opatrovníka, rozhodnutie o
námietke zaujatosti, ktorých spoločným znakom je, že nejde o rozhodnutia konečné, ale po ich vydaní konanie pred súdom pokračuje“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 5Sži/1/2011 zo dňa 15.12.2011).
22. Kasačný súd v kontexte dôvodov kasačnej sťažnosti skúmal, či bola povinná osoba oprávnená aplikovať na obmedzenie sprístupnenia informácie ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) ZSI. 23. Za dôvodnú považoval kasačný súd námietku sťažovateľa, ktorá poukazovala na extenzívny výklad ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI s tým, že by mohla akákoľvek povinná osoba odmietnuť sprístupnenie informáciu iba z dôvodu, že „sa požadovaná informácia dostala do zákonom nedefinovanej „sféry“ týkajúcej sa rozhodovania súdu“ , „na základe ktorej sa možno vedie, alebo bude viesť súdny spor.“ V prvom rade kasačný súd uvádza, že právna analýza, na ktorú sa žalovaný odvolával, sa netýka kompetencie súdov konať a rozhodovať v občianskoprávnych veciach a zo žiadnych skutkových okolností v danom prípade nevyplýva, že mala byť obsiahnutá v procesnom úkone správneho orgánu ako účastníka súdneho konania, ktorý mal byť adresovaný súdu v konkrétnom „živej veci“. Ak by aj kasačný súd pripustil ešte viac extenzívny výklad ust. § 11 ods. 4 ZSI, tento sa musí vzťahovať na osobitne
preukázané skutkové okolnosti prebiehajúceho súdneho konania a dôvody nesprístupnenia nemôžu byť prezentované iba v hypotetických rovinách. Osobitné skutkové okolnosti v danom prípade nevyplývajú zo žiadnych dôkazov založených v administratívnom spise a neboli ani prezentované pred správnym súdom. A priori sa označená právna analýza orgánu verejnej správy týka jeho vlastnej právnej stratégie, ktorú v čase podania žiadosti sťažovateľa mohol, ale ani nemusel využiť v súdnom spore. V danej súvislosti je nevyhnutné zdôvodniť materiálnu stránku potreby chrániť informáciu pred zverejnením, t. j. ozrejmiť dôvody, prečo vôbec existuje potreba danú informáciu chrániť a či tieto dôvody v čase podania žiadosti trvajú na celú informáciu, resp. jej časť.
24. V kontexte posúdenia aplikácie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) ZSI sa kasačný súd teda zaoberal najmä účelom dôvodov obmedzenia sprístupnenia informácie podľa tohto ustanovenia. Účelom obmedzenia prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZSI je nepochybne ochrániť integritu súdneho konania, ako aj nezávislosť súdov, nestrannosť rozhodovania a tiež v nevyhnutnej miere súkromie a osobné údaje účastníkov konania či verejný poriadok, pričom je potrebné zdôrazniť, že nie každá informácia, ktorá sa týka rozhodovacej činnosti súdu, je nevyhnutne vylúčená zo sprístupnenia podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZSI.
25. Pri aplikácii ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) ZSI je kľúčové preukázať, že požadovaná informácia sa jednak týka rozhodovacej činnosti súdu, ale zároveň je potrebné identifikovať v ktorom konkrétnom konaní. V danom prípade je z administratívneho spisu zrejmé, že žiadosť o sprístupnenie informácie bola podaná skôr, než sa začalo deklarované súdne konanie a teda nebolo možné požadovanú informáciu stotožniť s konkrétnym súdnym sporom.
Povinná osoba preto musí stotožniť požadovanú informáciu s týmto „sporom“ pred súdom na základe iných informácií, napríklad predmetom konania, účastníkmi sporu alebo pridelenou spisovou značkou. Ak by aj sťažovateľ bol účastníkom takého súdneho konania a išlo by o procesný úkon správneho orgánu adresovaný súdu v prejednávanej veci, sťažovateľ by mal podľa príslušných ust. Civilného sporového poriadku právo sa oboznámiť s obsahom takého dokumentu.
26. Podľa názoru kasačného súdu tak žalovaný nepostupoval, nakoľko z obsahu administratívneho spisu, ako ani z rozhodnutia správneho súdu, nie je možné identifikovať konkrétny súdny spor, ktorého rozhodovacej činnosti by sa požadovaná informácia mala týkať. A keďže nie je možné identifikovať konkrétny súdny spor, ktorého rozhodovacej činnosti by sa mala požadovaná informácia týkať, nie je možné ani zadefinovať, či sa takáto informácia týka rozhodovacej činnosti súdu a teda či je možné v uvedenom prípade aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) ZSI. Nesprístupnenie informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZSI musí byť vždy odôvodnené konkrétnymi skutkovými okolnosťami, z ktorých musí bez pochybností vyplývať, prečo sa v danej konkrétnej veci nemôže informácia sprístupniť, alebo sa jej sprístupnenie obmedzí z dôvodu, že sa týka rozhodovacej činnosti súdu. Dôvody nesprístupnenia v žiadnom prípade nemôžu byť len hypotetické, ale musia vyplývať z reálnych skutkových okolností tak, aby bola splnené nielen formálna ale aj materiálna stránka potreby ochrany informácie pred jej zverejnením. 27.
Pri posudzovaní tohto sporu je potrebné si uvedomiť, že právo na informácie je limitované požiadavkou nezasahovať do vlastnej rozhodovacej činnosti súdov v priebehu konania, a to v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej konkrétnej právnej veci. Tiež je limitované
nevyhnutnými opatreniami na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia a mravnosti, územnej celistvosti a pod. Samozrejme iná situácia je v prípade konečných rozhodnutí súdu v danej veci (či už meritórnych, alebo procesných rozhodnutí, ktorými sa konanie pred súdom končí). Bude preto úlohou žalovaného vec znova posúdiť a v prípade odmietnutia sprístupnenia informácií toto rozhodnutie odôvodniť v súlade so závermi kasačného súdu a s aktuálnymi skutočnosťami, ak toto odmietnutie odôvodňujú. Kasačný súd pripomína, že po právoplatnom skončení veci však už poskytnutím informácie z takto skončeného konania nemôže dôjsť k zásahu do nezávislosti súdnictva, nakoľko účel, na ktorom je založený § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, by touto právoplatnosťou zanikol.
28. Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania, je tiež princíp rovnosti zbraní (čl. 6 CSP). „V procesnoprávnej rovine predstavuje princíp rovnosti sporových strán základný postulát, podľa ktorého žiadna zo sporových strán (bez ohľadu na to, či ide o osobu fyzickú alebo osobu právnickú) nemá vo vzťahu k protistrane iné než rovnocenné postavenie“. „Obsah princípu rovnosti sporových strán v civilnom sporovom konaní sa tak prejavuje ako tzv. funkčná rovnosť, spočívajúca v takom procesnom postupe súdu, aby sa každej zo sporových strán umožnilo v rovnakej miere realizovať svoje procesné oprávnenia. To, či sporová strana svoje procesné oprávnenia aj reálne využije a v akej kvalite, už netvorí obsah princípu rovnosti sporových strán“ (Civilný sporový poriadok, 2. vydanie, 2022, ISBN 978-80-7400-909-9 s. 45 - 49: M. Števček). Kasačný súd je na základe uvedeného toho názoru, že právo povinnej osoby uplatňovať svoje právo na súdnu ochranu v plnej miere je možné zachovať aj za danej situácie, pretože sa nevzťahuje na procesný postup súdu v konkrétnej
veci. Avšak práve s ohľadom na to, že povinný subjekt má plnú informačnú povinnosť, keď verejný záujem môže prevýšiť záujem samotného subjektu na ochrane jeho práv, je dôkazné bremeno plne na jeho strane. Povinná osoba musí sama preukázať, že sprístupnenie požadovanej informácie je možné obmedziť. Pri aplikácii ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) ZSI nie je možné argumentovať v hypotetickej rovine, ale je kľúčové preukázať, že požadovaná informácia sa jednak týka rozhodovacej činnosti súdu, ale zároveň je potrebné identifikovať v ktorom konkrétnom konaní.
29. Kasačný súd na záver konštatuje, že vyhodnocoval argumentáciu žalovaného, ako aj Krajského súdu v Banskej Bystrici vo vzťahu k dôvodu nesprístupnenia požadovanej informácie, teda, že táto sa týka rozhodovacej činnosti súdu, avšak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy je stručné a bez akejkoľvek argumentácie reagujúcej práve na už vyššie uvedené závery kasačného súdu.
30. Po vrátení veci bude povinná osoba povinná rozhodnúť o podanej žiadosti sťažovateľa, riadne odôvodniť prípadné nesprístupnenie požadovanej informácie v súlade so závermi kasačného súdu a v prípade, že zistí, že pre ním požadovanú informáciu nie je daný dôvod nesprístupnenia požadovanej informácie, bude namieste požadovanú informáciu sťažovateľovi sprístupniť.
31. Kasačný súd dospel k tomu záveru, že napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP), teda nesprávnej interpretácie a aplikácie ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI a rovnakou vadou (nezákonnosťou) podľa zistení kasačného súdu trpí aj rozhodnutie žalovaného (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP).
Keďže správny súd žalobu sťažovateľa zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 SSP a § 191 ods. 1 písm. c) a ods. 3 písm. a) SSP zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
32. O?trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 467 ods. 2 SSP v spojení s?§ 167 ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi sa priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred krajským súdom.
33. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 23. novembra 2023