6Svk/41/2023

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 5Sp/1/2013-379 zo dňa 1. marca 2023 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom poľa § 250q ods. 3 zákona č.

2. Preskúmavaným rozhodnutím OPU, ako právny predchodca odporcu (ďalej taktiež „odporca“) rozhodol, že (i) navrhovateľ, v spoluvlastníckom podiele 1/1 k celku, je dedičom po žiadateľoch ako oprávnených osobách E. M. a R. M. v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1

druh pozemku roľa (ďalej taktiež „predmetné pozemky“); (iii) nepriznaním vlastníckeho práva k predmetným pozemkom nie je dotknuté právo navrhovateľa na náhradu podľa ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s ustanovením § 16 zákona č. 229/1991 Zb.; (iv) navrhovateľ je povinný vrátiť štátu sumu vo výške 125,77 € do 90 dní po nadobudnutí právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia do Štátnej pokladnice.

Následné rozhodnutie odporcu č. 1414/92 zn. 1832/00-10/J07 zo dňa 12. decembra 2000, bolo zrušené rozsudkom krajského súdu č. k. 24S 12/01-57 zo dňa 31. januára 2002 [s tým, že krajský súd zaviazal odporcu na presné a úplné zistenie skutočného stavu veci a vykonanie nových dôkazov na preukázanie tvrdení o tiesni a nápadne nevýhodných podmienkach pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 16. marca 1974 (ďalej taktiež „kúpna zmluva“)]; (iv) odporca ďalej dôvodil, že zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že pôvodní vlastníci neuzavreli kúpnu zmluvu na základe dobrovoľného rozhodovania, slobodne a po dokonalom zvážení situácie, ale pod vplyvom tlaku vyvolaného vtedajšou spoločenskou situáciou; (v) odporca dospel k záveru, že u časti pôvodných nehnuteľností, na ktoré sa reštitúcia vzťahovala, kde bola stanovená kúpna cena vo výške 0,40 Kčs za 1 m2, nebola pôvodnému vlastníkovi za predávanú nehnuteľnosť poskytnutá primeraná náhrada, a preto tieto podmienky vo vzťahu k predmetnej kúpnej zmluve považoval za nápadne nevýhodné.

Správou katastra pre hlavné mesto SR č. 1561/00 zo dňa 12. októbra 1995 a 6. decembra 2000, technický podklad zaslaný dňa 29. decembra 2011 spoločnosťou Volkswagen Slovakia, a. s., a záznam z ohliadky parciel zo dňa 28. novembra 2000, z ktorého vyplýva, že na PK parc. č. XXXX a XXXX, pôv. k. ú. A. F., okrem časti identifikovanej ako C KN parc. č. XXXX/X k. ú. H. W. U. (o ktorej bolo už právoplatne rozhodnuté), sa na pôvodných PK parcelách nachádza pozemná komunikácia, podnikový pozemok a časti zastavané hlavným areálom podniku; (vii) odporca ďalej dospel k záveru, že časť pôvodných pozemkov PK parc. č. XXXX, XXXX k. ú. A. F., identifikovaných ako časť C KN parc. č. XXXX/X,

tomu zodpovedajúcu sumu. 4. Podaním doručeným krajskému súdu dňa 3. januára 2013 označeným ako „Vec: Opravný prostriedok podľa § 9 ods. 7 zákona o pôde; Návrh na preskúmanie rozhodnutia podľa §

natura podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) a g) zákona č. 229/1991 Zb., avšak uvedené ustanovenia treba vnímať ako samostatné, navzájom nezávislé a nepodmieňujúce sa, a preto, každý dôvod treba posudzovať osobitne a izolovane; (iii) zdôraznil, že odporca v prípade predmetných pozemkov neprípustne extenzívne a v rozpore s účelom zákona č. 229/1991 Zb. aplikoval dôvod podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb., pod ktorý zahrnul tzv. areálové komunikácie a ako aj tzv. manipulačné priestory stavby konštatujúc, že umiestnenie areálových komunikácií nebolo v rokoch 1992 až 1998 nemenné a tieto časti pozemkov nemožno považovať za zastavané, pre nesplnenie jedného z definičných znakov stavby, pevného spojenia so zemou; (iv) ďalej navrhovateľ namietal, že termín „manipulačný priestor stavby“ slovenský právny poriadok nepozná; odmietol aj argumentáciu, že situovanie časti pozemkov do oploteného areálu BAZ, a. s., v čase uplatnenia reštitučného nároku v roku 1992, bez ďalšieho predstavuje naplnenie skutkovej podstaty ustanovenia § 11 ods. 1 písm.

byť vydaná. Uviedol, že tento stav sa nemenil až do roku 1998, čo má význam v spojení s druhým dôvodom nevydania pozemkov, podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 229/1991 Zb.; (vi) navrhovateľ ďalej uviedol, že pôvodní reštituenti boli pri uplatnení svojich nárokov na vrátenie predmetných pozemkov v stave legitímneho očakávania v tom, že pri preukázaní splnenia zákonom stanovených podmienok im budú tieto vydané; (vii) v súvislosti s ustanovením čl. III zákona č. 175/1999 Z. z. o niektorých opatreniach tykajúcich sa prípravy významných investícií a o doplnení niektorých zákonov, ktorý bol prijatý dňa 29. júna 1999, a ktorý v s účinnosťou od 1. augusta 1999 zaviedol ustanovenie § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 229/1991 Zb. navrhovateľ uviedol, že štát nemôže dodatočne, svojvoľne a so spätnými účinkami meniť hmotnoprávne podmienky, ktorých posúdenie je nevyhnutné pre rozhodnutie orgánu štátnej moci tak, ako to vyhovuje záujmom jej, iných účastníkov konania alebo tretích osôb; (viii) navrhovateľ ďalej žiadal, aby krajský súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm.

V ďalšom zo svojich podaní (podaním doručené krajskému súdu dňa 11. novembra 2021) navrhovateľ o. i. uviedol, že zákon č. 175/1999 Z. z., ktorým bolo s účinnosťou od 1. augusta 1999 do zákona č. 229/1991 Zb. zavedené ustanovenie § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 229/1991 Zb., bol s účinnosťou od 1. novembra 2021 v celom

1948 až 1989. Uviedol, že splnenie cieľa a účelu zákona vyžaduje, aby všetky orgány verejnej moci vychádzali z tejto špeciálnej úpravy pri posudzovaní nárokov osôb, ktorých majetok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, a hlavne, aby v tom duchu interpretovali zákonom ustanovené okolnosti, v dôsledku ktorých došlo k prechodu majetku, a to predovšetkým tam, kde orgán verejnej moci musí vychádzať z vlastnej úvahy; (ii) krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ opakovane namietal neprípustné rozširovanie aplikácie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb., avšak podľa názoru krajského súdu toto ustanovenie nemožno vykladať ani zužujúco, a to len na základe definície stavby podľa stavebného zákona. Poukázal na vyhlášku Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 79/1996 Z. z. z 8. februára 1996, ktorou sa vykonáva zákon o katastri nehnuteľností, ktorá obsahuje definíciu pojmov zastavaná plocha a nádvorie. Zdôraznil, že pre krajský súd je nepredstaviteľná teória navrhovateľa o neexistencii prekážky

Správny súd však zdôrazňuje, že samotným uplatnením reštitučného nároku, navrhovateľ ešte do žiadnych právnych vzťahov s povinnou osobou nevstúpil.“; v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2Sžr/3/2019 zo dňa 23. februára 2022 a uviedol, že „V kontexte uvedeného stráca potom svoje opodstatnenie aj argumentácia a poukazy navrhovateľa na pozemky vydané pred 01.08.1999 in natura .

Aj z interných dokumentov povinnej osoby, zo dňa 11.02.1992 a 01.09.1992 na ktoré navrhovateľ poukázal, týkajúcich sa rozvojového pozemku povinnej osoby vyplýva, že do tohto obdobia bolo uplatnených 67 žiadostí, z toho sedem oprávnených, pričom navrhovateľ si svoj nárok uplatnil až dňa 29.12.1992. Nemohli teda byť porušené ani jeho legitímne očakávania, nakoľko osobou oprávnenou na vydanie pozemkov sa stal až v období konca roku 2012, kedy nadobudol právoplatnosť výrok č. I napadnutého rozhodnutia .

. . overením v zbierke zákonov, či v niekoľkých zdrojoch elektronických právnych informácií sa táto informácia nepotvrdila a písm. g/ ods. 1 ust. § 11 zák.č_ 229/1991 Zb. je naďalej platné a účinné . . .“; (vii) v súvislosti s rozhodovaním o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania krajský súd poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžo/ 259/2015 zo dňa 24. mája 2017 konštatujúc, že „V prejednávanej veci súd navrhovateľom namietané zákonné ustanovenie pri svojom rozhodnutí neaplikoval a pre jeho rozhodnutie teda nemalo žiaden relevantný právny význam.“.

II. Odvolania proti napadnutému rozsudku a následné vyjadrenia

Namietal, že krajský súd pri definovaní zastavanosti pozemku vychádzal z vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra č. 79/1996 Z. z., pričom opomenul, že predmetná vyhláška vykonáva zákon o katastri nehnuteľností. Zdôraznil, že súd nevysvetlil, prečo dal prednosť vyhláškovej definícii pred zákonnou definíciou stavby uvedenou v stavebnom zákone; (ii) ďalej dôvodil, že pre účely reštitučného konania je potrebné pojem „zastavaný pozemok“ vykladať rovnako ako pojem „zastavaná plocha“ používaný v stavebnom zákone. Namietal, že súd rozšíril definíciu pojmu „zastavaný pozemok“ aj na pozemky, ktoré zjavne zastavané nie sú, ale nachádzajú sa v areáli priemyselného komplexu; (iii) Predniesol svoju interpretáciu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb., tvrdiac, že zákon umožňuje vydanie dokonca aj zastavaného pozemku, ale len za podmienky, že predmetná stavba nebráni poľnohospodárskemu alebo lesnému využitiu pozemku.

9. V druhej časti odôvodnenia označenej ako „Výklad a aplikácia zákona o pôde (legitímne očakávania)“ v podstatnom dôvodil, že: (i) výrok rozhodnutia správneho orgánu o tom, či oprávnená osoba spĺňa alebo nespĺňa zákonné podmienky podľa zákona o pôde je nepochybne a výlučne deklaratórnej povahy; (ii) poukázal na podstatu a účel inštitútu legitímnych očakávaní vo svetle nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 8/2017 z 25. apríla 2018; (iii) zdôraznil, že v rokoch od uplatnenia reštitučného nároku do dňa predchádzajúceho účinnosti zákona č. 175/1999 Z.z. pozemky, na ktoré bol uplatnený reštitučný nárok, neboli zastavané a v zákone o pôde nebola zavedená ani žiadna iná prekážka vydania pôvodných pozemkov in

10. Následne navrhovateľ v tretej časti odôvodnenia označenej ako „Výklad a aplikácia zákona o pôde (prekážka možného vyvlastnenia)“ uviedol, že: (i) súd sa v napadnutom rozsudku náležite nevysporiadal s relevantnou argumentáciou navrhovateľa v súvislosti s nemožnosťou aplikácie prekážky možného vyvlastnenia podľa § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 229/1991 Zb.; (ii) zdôraznil, že povinnosť ústavne konformného výkladu a uplatňovania zákonov vyplýva priamo z článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“); (iii) namietal, že krajský súd sa vyhol odpovediam na kvalifikované námietky navrhovateľa ohľadne nemožnosti aplikácie prekážky možného vyvlastnenia podľa § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 229/1991 Zb.; (iv) v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL ÚS 3/2000 z 24. apríla 2001 namietal, že krajský súd sa nevysporiadal s podnetnou argumentáciou disentujúcich sudcov Meszárosa, Ogurčáka a Švábyho. Zdôraznil, že hoci ústavný súd týmto nálezom nevyhovel návrhu generálneho prokurátora na vyslovenie nesúladu § 6 ods. 3 zákona č. 229/

1991 Zb. Uviedol, že sa stotožňuje s doc. Drgoncom, ktorý uvádza: „Ak sa právna norma nedá vysvetliť a uplatniť v súlade s Ústavou SR, lebo iný ako ústavne odporujúci výklad právnej normy nie je možný, potom orgán verejnej moci danú právnu normu nesmie uplatniť.“.

Súd a priori odmietol argumenty navrhovateľa založené na judikatúre Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky. 12. Navrhovateľ následne predniesol argumentáciu týkajúcu sa absencie zákonného základu na náhradu trov konania zúčastnenej osoby 2), tvrdiac, že krajský súd úplne ignoroval skutočnosť, že piata časť OSP v druhej hlave priamo upravuje náhradu trov konania, a to v § 250k OSP. Zdôraznil, že v režime OSP nebolo možné priznať náhradu trov konania ďalším účastníkom, ktorí boli účastníkmi konania pred správnym orgánom; odkazujúc na viacero judikátov najvyššieho súdu uzavrel, že neexistuje žiadny právny základ pre výrok IV napadnutého rozsudku, ktorým súd priznal zúčastnenej osobe 2) voči navrhovateľovi právo na náhradu trov konania vo výške 1654,78 eur.

14. Proti napadnutému rozsudku podala odvolanie aj zúčastnená osoba 2), a to v rozsahu výroku o trovách konania, ktoré boli priznané zúčastnenej osobe 2). Zúčastnená osoba 2) uviedla, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to preto, že krajský súd zúčastnenej osobe 2) nepriznal náhradu trov konania za dve písomné podania zo dňa 1. decembra 2021 a 2. februára 2022.

16. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrila zúčastnená osoba 3) (Slovenský pozemkový fond; ďalej taktiež „SPF“), a to podaním zo dňa 26. júla 2023, v ktorom SPF zhrnul, že zásadným dôvodom a podstatou odvolania navrhovateľa je predovšetkým skutočnosť, že navrhovateľ ako oprávnená osoba v zmysle reštitučného zákona nie je spôsobilý s poukazom na jeho legitímne očakávania spojené výlučne s vrátením vlastníckeho práva k pozemku akceptovať vydanie náhradného pozemku, resp. finančnej náhrady. Uviedol, že medzi účastníkmi konania zostala spornou otázka výkladu pojmu zastavanosti predmetných pozemkov, ako aj nemožnosti ich ďalšieho poľnohospodárskeho využitia.

potvrdil. 17. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrila taktiež zúčastnená osoba 2) (a to podaním zo dňa 25. augusta 2023), ktorá ako súčasť svojho vyjadrenia priložila názornú ilustráciu aktuálnej fotografie závodu Volkswagen s vyznačením polohy, kde sa kedysi nachádzali pozemky navrhovateľa. Uviedla, že faktické vydanie týchto pozemkov navrhovateľovi by nastolilo pre Volkswagen extrémnu situáciu, kedy by pozemky v jeho výrobnom areáli prešli do vlastníctva inej osoby, čo by mohlo ohroziť chod časti závodu. Poukázala na uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/00 - 55, z ktorého citovala: „Koncepcia reštitúcii zvolená v rokoch 1990 - 1992 vychádzala z uznania platnosti právnych predpisov a právnych aktov minulého režimu a súčasne z nevyhnutnosti nápravy aspoň niektorých krívd, ktoré nimi boli spôsobené, s tým, že je potrebné prihliadať aj na práva tých, ktorí medzitým majetok nadobudli.“. Ďalej poukázala na ciele zákona č. 229/1991 Zb. uvedené v jeho úvode, zdôraznila, že podľa § 1 ods. 1 písm. a) zákona č. 229/1991 Zb. sa tento zákon vzťahuje len na pôdu, ktorá tvorí

Až o niekoľko rokov neskôr si to navrhovateľ rozmyslel a začal sa dožadovať vydania pozemkov in natura. Ako uviedol navrhovateľ vo svojom podaní z 1. marca 2012, tak jeho vyjadrenie z 24. septembra 2007 treba chápať tak, že v tom čase by bol ochotný pristúpiť aj na poskytnutie náhradného pozemku, ak by v tom čase pozemkový úrad vo veci rozhodol. S odkazom na vyššie uvedené navrhla, aby

III. Právne posúdenie veci najvyšším správnym súdom

III. A Procesný postup najvyššieho správneho súdu

19. Najvyšší správny súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa, s výnimkou odvolania vo vzťahu k výroku IV napadnutého rozsudku, nemožno vyhovieť. 20. Najvyšší správny súd s ohľadom na § 250ja ods. 2 OSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o odvolaní bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia. 21. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a odvolaní účastníkov konania a vyjadrení účastníkov konania a zúčastnených osôb, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 22. Predmetom súdneho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil preskúmavané rozhodnutie odporcu. Závery odôvodňujúce takýto postup (postup podľa § 250q ods. 3 OSP) sú vyjadrené v bode 2 až 6 vyššie.

III. B Aplikovateľné právne predpisy

24. Podľa § 1 ods. 1 písm. a) zákona č. 229/1991 Zb., zákon sa vzťahuje na pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond, (ďalej len „pôda“).

26. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb., pozemky alebo ich časti nemožno vydať v prípade, že pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný; pozemok možno vydať, ak stavba nebráni poľnohospodárskemu alebo lesnému využitiu pozemku.

400 m2, a ak nárok v peniazoch je väčší ako 166 eur. Ak oprávnená osoba nespĺňa podmienky na priznanie nároku na náhradu za pozemky, náhrada za pozemky sa poskytne v peniazoch. 29. Podľa čl. III zákona č. 175/1999 Z. z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 175/1999 Z. z.), zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení zákona č. 42/1992 Zb., zákona č. 93/1992 Zb., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 186/1993 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 205/ 1996 Z. z., zákona č. 64/1997 Z. z., zákona č. 80/1998 Z. z. a zákona č. 72/1999 Z. z. sa dopĺňa

III. C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia

30. V prejednávanej veci nebol sporným (i) skutkový, resp. skutočný stav veci v zmysle existencie predmetných pozemkov, ich výmery a umiestnenia, či už v čase začatia reštitučného konania (v čase podania žiadosti pôvodných reštituentov dňa 28. decembra 1992), ako aj v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia (22. novembra 2012); (ii) ďalej nebola v prejednávanej veci spornou skutočnosť, že už v čase začatia reštitučného konania sa predmetné pozemky nachádzali v areáli podniku BAZ, a. s.; (iii) rovnako tak nebola spornou skutočnosť, že v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia tvorili predmetné pozemky integrálnu súčasť výrobného závodu spoločnosti Volkswagen Slovakia, a. s.; (iv) nakoniec nebola spornou ani skutočnosť (keďže navrhovateľ opravným prostriedkom nežiadal zrušiť výrok I preskúmavaného rozhodnutia), že navrhovateľ, v spoluvlastníckom podiele 1/1 k celku, je dedičom po pôvodných reštituentoch a spĺňa podmienky uvedené v ustanovení § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb., nakoľko vlastníctvo k predmetným pozemkom prešlo na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. 31. V prejednávanej veci bola naopak spornou (i) možná aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb. (teda či boli predmetné pozemky po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavané); (ii) možná aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 229/1991 Zb. (a to z dôvodu navrhovateľom požadovaného ústavne konformného výkladu tohto ustanovenia, resp. navrhovateľom tvrdeného zrušenia tohto ustanovenia zrušením zákona č. 175/1999 Z. z.); (iii) a teda, či existovali dôvody nevydania predmetných pozemkov navrhovateľovi in natura; (iv) otázka absencie zákonného základu na priznanie náhrady trov konania zúčastnenej osoby 2).

Slovenskej republiky č. 79/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)]; (ii) pozemok zastavaný stavbou [zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon]; (iii) alebo obdobného pojmu použitého zákonodarcom v akomkoľvek inom právnom predpise, vždy je nutné mať na zreteli skutočnosť, že uvedený pojem sa (súd) interpretuje pre potreby aplikácie dotknutých ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. (v danom prípade ustanovenia vylučujúceho možnosť vydania pozemku reštituentovi). Vzhľadom k absencii legálnej definície pojmu „pozemok, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný“ (použitého v ustanovení § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb.), resp. vzhľadom k absencii legálnej definície (v zákone č. 229/1991 Zb.) iného pojmu, z ktorej by bolo možné vychádzať pri interpretácii tohto pojmu, je nutné jeho význam a obsah (pre potreby rozhodnutia prejednávanej veci) ustáliť použijúc dostupné výkladové metódy.

V každom prípade však zmysluplnému formálne systematickému výkladu predmetného pojmu bráni (i) jednak skutočnosť, že medzi zákonom, v ktorom je interpretovaný pojem použitý (zákon č. 229/1991 Zb.) a „pomocnými“ normami (stavebný zákon, katastrálny zákon, vykonávacia vyhláška) nie je vzťah hierarchie, ale najmä (ii) skutočnosť, že predmet právnej úpravy použitých (či už navrhovateľom alebo odporcom) noriem nemá zásadný obsahový presah s normou interpretovanou.

jeho účele. Inými slovami ide o postup, keď pri nejasnom interpretovanom ustanovení, avšak pri jasne vyjadrenom účele tohto ustanovenia, sa za správny výkladový výsledok považuje ten, ktorý najlepšie zodpovedá účelu danej normy. Prirodzeným ďalším postupom je teda identifikácia účelu normy (v danom prípade ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona číslo 229/ 1991 Zb.) a posúdenie jeho zrozumiteľnosti, resp. jednoznačnosti. Pri hľadaní účelu normy ide v podstate o hľadanie odpovede na otázku, aký dôvod mohol mať racionálne uvažujúci zákonodarca pre to, aby prijal príslušné ustanovenie. Za zdroj argumentácie potom môžu slúžiť v podstate akékoľvek alebo všetky informácie, ktoré s rozumnou pravdepodobnosťou vedú jednak k identifikácii účelu, jednak k posúdeniu vzťahu účel - prostriedok. Samozrejme, zdroje takýchto informácií môžu byť rôzne a môžu prameniť či už v norme samotnej alebo napríklad aj v k nej pripojenej dôvodovej správe.

Podporne k uvedenému potom dôvodová správ k ustanoveniam § 5 až 7 (pozn. štruktúra v čase prijatia zákona Federálnym zhromaždením Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) uvádza, okrem iného, nasledovné: „Pozemky, které přešly na stát podle § 4 odst. 1, byly v řadě případů státem za úplatu převedeny na jiné osoby nebo za náhradu přenechány do osobního užívání nebo byly použity k investiční výstavbě, případně na nich byly zřízeny zahrádky, které pro občany plní funkci nejen rekreační, ale také funkci doplňkového zdroje zemědělských výrobků. V zájmu právní jistoty fyzických a právnických osob nedovoluje zákon takové pozemky převést zpět do vlastnictví původních vlastníků a původním vlastníkům zakládá právo na náhradu.“. 36.

Ide teda o explicitne vyjadrený záujem jednak fyzických osôb (reštituentov), ako aj osôb užívajúcich pozemky (viď citovaná časť dôvodovej správy), ale aj explicitne vyjadrený verejný záujem na riadnom užívaní a starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu. Čo sa týka prvého zo záujmov (zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku) pre jeho dosiahnutie zákon identifikuje tri základné prostriedky: vydanie pozemkov in natura, vydanie náhradných pozemkov alebo peňažnú náhradu. Uvedený záujem však nie je záujmom izolovaným od zostávajúcich dvoch, naopak, tieto formujú jeho obsah najmä z pohľadu voľby jedného z prostriedkov uvedených v predošlej

Nad uvedený rámec (s ktorým sa najvyšší správny súd stotožňuje - viď body 70 až 94 napadnutého rozsudku) najvyšší správny súd v prvom rade uvádza, že navrhovateľom artikulovaný záver, že „ . . . žiadna podmienka poľnohospodárskeho alebo lesného využitia pozemkov, ktoré sa majú vydať reštituentovi, neexistuje a nie je ju ani možné konštruovať cez účel zákona o pôde, ako spravil súd.“ (str. 4 odvolania) je záverom mylným (viď odôvodnenie v predošlom odseku). Rovnako tak je mylným stotožnenie významu uvedeného pojmu s pojmom pozemok, na ktorom stojí stavba podľa stavebného zákona. Pridŕžajúc sa špecifík prejednávanej veci (viď skutočnosti, ktoré nie sú sporné - bod 30 vyššie) potom najvyšší správny súd uzatvára, že pokiaľ sa predmetné pozemky nachádzali (a naďalej nachádzajú) v oplotenom areáli výrobného podniku, nie sú využívané na poľnohospodárske účely, ale naopak bezprostredne slúžia na prevádzku výrobného (priemyselného) podniku, či už ako komunikácie, cestné telesá, spevnené plochy, manipulačné a obslužné priestory a pod. (hoc uvedené pojmy predstavujú

Naopak navrhovateľom vykreslený záujem na vydaní predmetných pozemkov in natura je v zásadnom rozpore s vyššie označeným účelom zákona. Najvyšší správny súd má v tomto smere na mysli napr.

38. Navrhovateľ ďalej odvolanie proti napadnutému rozsudku odôvodňuje nemožnosťou aplikácie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 229/1991 Zb., pričom v podstatnom uvádza nasledovné argumenty: (i) navrhovateľ tvrdí, že zrušením zákona č. 175/1999 Z. z. došlo k jeho zrušeniu v celom rozsahu, a teda bolo zrušené aj ustanovenie, ktorým tento zákon novelizoval zákon č. 229/1991 Zb. zavedením ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g) zákona (bod 33 odvolania odkazujúci na podrobnejšiu argumentáciu navrhovateľa v jeho podaní z 11. novembra 2021); (ii) navrhovateľ poukazuje na nesúlad ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 229/1991 Zb. s ústavou tvrdiac, že došlo k porušeniu princípu proporcionality. Navrhovateľ predmetnú časť odôvodnenia odvolania uzatvára konštatovaním, že „Vyššie uvedené skutočnosti mal súd jasne identifikovať špecifiká tohto prejednávaného prípadu a zohľadniť ich pri svojom rozhodovaní o opravnom prostriedku navrhovateľa tým, že vykoná ústavne súladný výklad § 11 ods. 1 na písm. g) zákona o pôde. Súd tak v Rozsudku nespravil,

39. Najvyšší správny súd sa s vyššie uvedenou argumentáciou navrhovateľa nestotožnil. Čo sa týka tvrdenia, že zrušením zákona č. 175/1999 Z. z. došlo k jeho zrušeniu v celom rozsahu (teda aj jeho čl. III, ktorým bol novelizovaný zákon č. 229/1991 Zb.) najvyšší správny súd uvádza, že prijatím ustanovenia čl. III zákona č. 175/1999 Z. z. došlo k doplneniu zákona č. 229/1991 Zb. o nové ustanovenie § 11 ods. 1 písm. g).

že úmyslom zákonodarcu zrušujúceho zákon č. 175/1999 Z. z. bola aj faktická novelizácia zákona č. 229/1991 Zb. (konštatovanie navrhovateľa, že ak by zákonodarca takýto úmysel nemal, obmedzil by derogáciu iba na čl. I zákona č. 175/1999 Z. z.). Iste, legislatívny postup zákonodarcu nevyniká svojou „puritou“, rozhodne však z neho nemožno vyvodiť kategorický záver vyjadrený navrhovateľom. Nakoniec o tom svedčí aj poukaz na odbornú spisbu čiastočne (selektívne) citovanú navrhovateľom [pozn. príspevok Surmajova, Ž.:

právnych predpisov. Tento nežiaduci stav je čiastočne spôsobený aj zanedbávaním, prehliadaním, podceňovaním, či priamym nedodržiavaním základných princípov legislatívnej činnosti. Cieľom tohto príspevku je prehľad vybraných základných princípov legislatívnej činnosti s poukazom na ich nedodržiavanie, ako aj možné alternatívy zdokonalenia legislatívneho procesu z hľadiska legislatívnych pravidiel tvorby právnych predpisov.“.

zastáva názor, že sa krajský súd s uvedenou otázkou (hoci stručne, ale zároveň dostatočne) vysporiadal poukazujúc na uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/2000 z 24. apríla 2001, ktorého relevantnú časť aj citoval. Ústavný súd v predmetnej veci vyjadril exaktne a komplexne právny názor na otázku (posúdenie nesúladu čl. I bodu 8 zákona č. 186/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 229/1991 Zb. o

1991 Zb. Skutočnosť, že sa krajský súd „nevysporiadal s podnetnou argumentáciou“ (bod 26 odvolania) disentujúcich sudcov ústavného súdu Mészárosa, Ogurčáka a Švábyho, najvyšší správny súd nepovažoval za takú vadu odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorá by ho robila neúplným alebo arbitrárnym.

SR, lebo iný ako ústavne odporujúci výklad právnej normy nie je možný, potom orgán verejnej moci danú právnu normu nesmie uplatniť.“. Na margo uvedených tvrdení najvyšší správny súd uvádza nasledovné. Doktrína ústavne konformného výkladu doznala „v priebehu času“ pomerne dynamického rozvoja. Počiatočná interpretácia ustanovenia čl. 152 ods. 4 ústavy vychádzala z jeho systematického začlenenia (deviata hlava ústavy označená ako „Prechodné a záverečné ustanovenia“) a za hlavný účel čl. 152 ústavy považovala recepciu právnych predpisov vydaných počas československej štátnosti a zabezpečenie právnej kontinuity Slovenskej republiky s právnym poriadkom konštituovaným počas trvania spoločného štátu, to všetko s výhradou (čl. 152 ods. 4 ústavy) súladu s novo prijatou ústavou (Slovenskej republiky). Následne sa táto doktrína (prostredníctvom rozhodovacej praxe ústavného súdu) rozvinula do všeobecne koncipovaného imperatívu, aby orgány verejnej moci interpretovali aplikované normy v súlade s ústavou, resp. ústavnými princípmi (hoci takýto záver má v odbornej spisbe aj svojich kritikov; pozri napr. Procházka, R., Káčer, M. Teória práva. Bratislava: C.H. Beck, 2013, s. 239). Obsahovú náplň doktríny formuloval ústavný súd napr. v náleze sp. zn. PL. ÚS 15/1998 z 11. marca 1999 slovami „V situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4).“. Uvedený ústavný príkaz teda majú orgány verejnej moci aplikovať v prípade existencie/kolízie dvoch možných interpretácií právnej normy, pričom majú preferovať tú interpretáciu, ktorá je súladná s ústavou. Ustanovenie čl. 152 ods. 4 ústavy však nemožno vykladať tak, že by zverovalo napr. všeobecnému súdu kompetenciu rozhodovať o súlade právnej normy s ústavou. K takémuto záveru nakoniec speje aj navrhovateľom čiastočne (selektívne) citovaný zdroj, ktorý bezprostredne po vete citovanej navrhovateľom uvádza: „Ustanovenie článku 152 ods. 4 ústavy nie je ústavným základom pre popretie právneho poriadku, ani pre nastolenie stavu bezprávia, v ktorom orgán verejnej moci uplatní všeobecne záväzný právny predpis podľa svojho uváženia v prípadoch, keď to uzná za vhodné a spôsobom, ktorý uzná za vhodný. Každý orgán verejnej moci môže postupovať podľa článku 152 ods. 4 ústavy jedine vtedy, keď je očividné, že právnu normu, ktorú má uplatniť, bez pochybností nemožno uplatniť tak, aby bola v súlade s ústavou. V pochybnostiach je postavenie orgánov verejnej moci rozdielne. Ak ma súd uplatniť právnu normu odporujúcu ústave, jeho povinnosťou je prerušiť konanie a podať návrh na preskúmanie súladu príslušnej právnej normy s ústavou v konaní pred Ústavným súdom.“ (pozri Drgonec, j. Ústava Slovenskej republiky, Teória a prax. Bratislava: C.H. Beck, 2015, s. 1587). Vychádzajúc z vyššie uvedeného najvyšší správny súd neidentifikoval v postupe krajského súdu také pochybenie, ktoré by ho nútilo revidovať jeho závery spôsobom vedúcim k zmene alebo zrušeniu napadnutého rozsudku.

42. Navrhovateľ ďalej odvolanie proti napadnutému rozsudku odôvodňuje tvrdeniami smerujúcimi k záveru, že napadnutým rozsudkom bol porušený princíp legitímnych očakávaní navrhovateľa v podstatnom tvrdiac, že navrhovateľ (ako aj jeho rodičia) mohol legitímne očakávať, že mu budú predmetné pozemky vydané in natura. Navrhovateľ „obsah“ svojich legitímnych očakávaní asociuje s interpretáciou ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb., keď uvádza „Aj argumenty uvádzané v tejto časti tohto odvolania týkajúce sa legitímnych očakávaní svedčia v prospech takého výkladu prekážky zastavanosti (predchádzajúca časť tohto odvolania), ktorý priorizuje stav ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona o pôde, prípadne uplatnenia reštitučného nároku.“. (bod 23 odvolania).

Najskorší moment vzniku prekážky (po prechode alebo prevode pozemku) je rozhodujúci pre kvalifikáciu reštitučného nároku vzhľadom na predmet zmluvy, ale limitujúcim momentom pre zohľadnenie zistenia preukázanej existencie prekážky musí byť až moment predchádzajúci bezprostredne vydaniu rozhodnutia (§ 31 ods. 1 Správneho poriadku). Tento záver je podľa odvolacieho súdu aplikovateľný na všetky prípady zákonom predvídaných prekážok vydania pozemku. Akceptovanie opačného výkladu by viedlo k absurdným záverom o tom, že v snahe zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia, by sa teoreticky mali reštituentom vydávať pozemky na ktorých boli (čo aj v rozpore so zákonom) po nadobudnutí účinnosti zákona zriadené cintoríny, športoviská, botanické záhrady, alebo ako v prejednávanej

43. Nad rámec vyššie uvedeného najvyšší správny súd uvádza, že nielen navrhovateľ je nositeľom legitímnych očakávaní vo vzťahu k aplikácii príslušných ustanovení zákona č. 229/1991 Zb.; nositeľmi legitímnych očakávaní sú aj ďalší adresáti právnej normy.

III. C(iv) Náhrada trov konania zúčastnenej osoby 2)

V Bratislave dňa 28. augusta 2024