6Svk/6/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Evy Vékonyovej, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniakova 1667/14, 851 01 Bratislava, P.O.Box 218, 850 00 Bratislava, IČO: 31820174, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 5943/1, 974 05 Banská Bystrica, za účasti ďalších účastníkov: 1. Slovenská správa ciest - Investičná výstavba a správa ciest, Skuteckého 32, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 00003328, 2. Obec Hontianske Nemce, Hontianske Nemce č. 500, 962 65 Hontianske Nemce, IČO: 00319929, 3. Obec Kráľovce - Krnišov, Kráľovce - Krnišov č. 38, 962 65, IČO: 00320030, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-OOP3-2021/010265-002 z 29. marca 2021, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 73S/22/2021-228 zo 07. júla 2022, takto

rozhodol:

I. Návrh na prerušenie konania sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť sa zamieta. III. Žalovanému a ďalším účastníkom konania sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

ozrejmil, že stavba sa člení na objekty „SO 101-00 Obchádzková trasa“, mostný objekt „SO 201-00 Most EVČ 51- 168“, ako aj „Úprava koryta potoka Štiavnica 301-00“. 2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. OU- BB-OOP3-2021/010265-002 z 29. marca 2021 tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) potvrdil.

Vplyvy na pôdu imisiami z dopravy sa oproti pôvodnému stavu mosta pred rekonštrukciou v zásade nezmenia. Pôda dočasného záberu bude po ukončení rekonštrukčných prác uvedená do pôvodného stavu a odovzdaná na užívanie. Potencionálne ohrozené môžu byť povrchové vody vodného toku Štiavnica, na základe čoho je potrebné osobitnú pozornosť venovať technológii mechanického čistenia betónových plôch a iných prác, na ktorých bude potrebné vykonávať

4. K odvolacím námietkam žalobcu uviedol, že sa stotožňuje s tým, ako sa s vecou vysporiadal prvostupňový orgán. Vzhľadom na charakter navrhovanej zmeny, ktorou je rekonštrukcia mosta, vyhodnotil požiadavky žalobcu na realizáciu dažďových záhrad, na vypracovanie projektu dekonštrukcie stavby, na umiestnenie umeleckého diela, na výsadbu drevín, vytvorenie podmienok na kompostovanie a umiestnenie domácej kompostárne ako nesúvisiace s predmetom konania a nelogické. Taktiež uviedol, že stavbou sa nemení existujúci systém odvodnenia, stavba sa nachádza v extraviláne, vodný režim v tomto území je stabilný a nie je potrebné vytváranie letenčných opatrení. Jedná sa o lokalitu nachádzajúcu sa v blízkosti lesa, ktorý poskytuje vlastný enviromentálny prínos. Projekt dekonštrukcie objektu nie je predmetom konania. V prípade ukončenia prevádzky mostného objektu je navrhovateľ povinný postupovať podľa § 18 ods. 3 zák. č. 24/2006 Z. z. Vzhľadom na rozsah rekonštrukčných prác nie je predpoklad, že by navrhovaná zmena vyvolala zmeny klimatických pomerov v danom území.

5. V súvislosti s námietkou smerujúcou k variantnému riešeniu uviedol, že v zmysle zákona č. 24/2006 Z. z. sa oznámenie o zmene navrhovanej činnosti nepožaduje vypracuvávať vo viacerých realizačných variantoch, týka sa len zámeru navrhovanej činnosti.

II. Konanie na krajskom súde

konanie. Zároveň sa domáhal priznania práva na úplnú náhradu trov konania. 7. Správny súd rozsudkom č. k. 73S/22/2021-228 zo 07. júla 2022, o správnej žalobe rozhodol tak, že ju podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú a žalobcovi ani ďalším účastníkom nárok na náhradu trov konania nepriznal. 8.

Pokiaľ z ust. § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. plynie požiadavka pri posudzovaní navrhovaných činností zabezpečiť vykonanie konzultácie a tento zákon k uskutočneniu konzultácie neobsahuje osobitnú právnu úpravu, procesné podmienky vykonania konzultácie je potrebné subsidiárne podriadiť režimu Správneho poriadku. 9. Ďalej konštatoval, že zákon č. 24/2006 Z. z. nešpecifikuje formu a spôsob realizácie konzultácie, ktoré môžu byť uskutočnené písomnou alebo ústnou formou.

10. K žalobnej námietke smerujúcej k neuplatneniu postupu v zmysle Aarhuského dohovoru, ktorý má podľa žalobcu aplikačnú prednosť, správny súd uviedol, že uplatnením odôvodneného stanoviska dotknutá verejnosť získava v súlade s § 24 ods. 2, 3 zákona č. 24/ 2006 Z. z. postavenie účastníka konania. Účastníctvo žalobcu (ako dotknutej verejnosti) v zisťovacom konaní nebolo sporné, nakoľko prvostupňový orgán s ním konal ako s účastníkom konania a na základe ním podaného odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie. Účastníctvom žalobcu v zisťovacom bolo súčasne naplnené aj právo žalobcu na prístup k spravodlivosti v zmysle čl. 9 Aarhuského dohovoru, ktoré bolo zavŕšené podaním správnej žaloby umožňujúcej preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní správnym súdom. Informácie o predmete (jeho obsahu, resp. rozsahu) a priebehu správneho konania umožňovali žalobcovi, ako účastníkovi zisťovacieho konania, získať špecifické procesné oprávnenia Správneho poriadku, ako sú najmä právo na

Tento neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických a právnických osôb. Čl. 9 ods. 2 a 3 tohto dohovoru je zameraný na definíciu princípu práva na prístup k spravodlivosti zainteresovanej verejnosti, avšak bez dostatočnej konkretizácie obsahu práva, ktoré sa majú vo vnútroštátnom práve uplatňovať. Adresátom je Slovenská republika a samotné citované ustanovenia neobsahujú jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by boli orgánmi verejnej moci priamo aplikovateľné v zmysle teórie „self executing“.

12. K námietke žalobcu ohľadne nesprávnej aplikácie ust. § 29 ods. 3 a 13 zákona č. 24/ 2006 Z. z. tým, že prvostupňové rozhodnutie neobsahuje ním navrhované zmierňujúce, resp. eliminačné podmienky správny súd uviedol, že okrem toho, že je nekonkrétna je aj v rozpore s obsahom prvostupňového rozhodnutia, ktoré okrem výroku o tom, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z., obsahuje aj uloženie deviatich konkrétnych eliminačných opatrení, ktoré bol prvostupňový orgán povinný autonómne uložiť (desiate je nekonkrétne). Odkázal v tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/89/ 2015 z 23.02.2017.

Preto, pokiaľ bol výrok prvostupňového rozhodnutia v zisťovacom konaní výsledkom posúdenia týchto kritérií, nemožno hovoriť o odchýlke z požiadaviek tejto smernice. Odkázal na nález Ústavného súdu SR č. I. ÚS 223/09-131 z 27.05.2010 s tým, že žalobca konkrétny nesúlad napadnutého rozhodnutia so zákonom č. 245/2003 Z. z. ani s uvedenou smernicou, resp. konkrétny nedostatok jej implementácie majúci za následok potrebu eurokonformného výkladu, nenamietal.

15. K nesprávnej aplikácii § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňový orgán úkonom z 15.10.2020 a opakovane úkonom z 13.11.2020 (z dôvodu doplnených podkladov) upovedomil žalobcu o podkladoch pre vydanie rozhodnutia zo zisťovacieho konania, a dal mu možnosť vyjadriť sa k nim. Keďže právo na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia žalobca svojim podaním z 28.10.2020 využil, nemohol byť na tomto práve ukrátený. Poukázal na to, že ust. § 33 ods. 3 Správneho poriadku si nemožno zamieňať s ust. § 23 ods. 1 Správneho poriadku, čo však nebráni dať účastníkovi zisťovacieho konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia takým spôsobom, že sa s ich obsahom oboznámi nahliadnutím do spisu. Práve tento spôsob realizácie povinnosti dať možnosť účastníkom konania na využitie práva na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia prvostupňový orgán použil, čím zachoval svoju povinnosť v zmysle ust. § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Na uvedenom nič nemení ani povinnosť elektronickej komunikácie, na ktorú žalobca bez ďalšieho v tejto súvislosti poukázal. Správny súd ďalej uviedol, že

16. Záverom správny súd k návrhu na podanie prejudicionálnej otázky, s poukazom na rozsudok SD EÚ C-416/10, keďže podstatou sporu je rôzny výklad Euróspkeho práva a Európskych smerníc, uviedol. Keďže žalobca v návrhu prejudcionálnej otázky jej podanie bližšie neodôvodnil (čo zaňho správny súd nebol oprávnený urobiť), ani nenavrhol rozhodnúť o prerušení konania v zmysle § 100 ods. 1 písm. c/ SSP, tomuto návrhu nebolo možné

III. Konanie na kasačnom súde

18. Sťažovateľ na niekoľkých úvodných stranách kasačnej sťažnosti poukazoval na dôležitosť ochrany životného prostredia. Uviedol, že štátne orgány v dôsledku politickej antikampane nesprávne a v rozpore s eurokonformným výkladom aplikujú jednotlivé ustanovenia právnych predpisov týkajúcich sa ochrany životného prostredia. Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu čl. 44, čl. 45 a čl. 46 Ústavy SR, čl. 7 ods. 2 Ústavy SR v spojení s aplikáciou a posudzovaním zákonnosti rozhodovania správnych orgánov so Smernicou EIA, čl. 7 ods. 4 Ústavy SR v spojení s Aahurským dohovorom tým, že súd nepriznal súdnu a inú právnu ochranu legitímnym záujmom sťažovateľa, zároveň mu uprel ústavné právo na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 a čl. 45 Ústavy SR ale aj podľa čl. 37 Charty základných práv Európskej únie ako aj právo na spravodlivosť v oblasti životného prostredia a právo na dobrú správu vo veciach verejných podľa čl. 41 a čl. 47 Charty.

19. Celková úvaha správneho súdu, je podľa sťažovateľa, od počiatku nesprávna, nakoľko nereagovala na potrebu eurokonformného výkladu práva, ale správny súd postupoval pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia príliš formalistickým spôsobom. V žiadnej časti napadnutého rozhodnutia nie je badať presah práva európskej únie ako poukázanie na jednotlivé ustanovenia Smernice EIA ako aj na jednotlivé ustanovenia Aahurského dohovoru. Sťažovateľ má za to, že aplikácia Smernice EIA je na konkrétny prejednávaný prípad žiadúca a krajský súd mal zaujať svoje stanovisko so zreteľom na jej ustanovenia.

Sťažovateľ poukázal na to, že v žalobe namietal nezvolanie konzultácií a to napriek tomu, že verejnosť má na ich zvolanie počas celého konania nárok. Gramatickým výkladom je nutné dospieť k takému výkladu, že konzultácie sa vykonajú vtedy, ak o to verejnosť prejaví záujem.

23. Taktiež podľa názoru sťažovateľa sa správny súd nesprávne vysporiadal s návrhom sťažovateľa na začatie preujudiciálneho konania. Zároveň požiadal kasačný súd, aby sa obrátil na Súdny dvor EÚ s piatimi otázkami.

24. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1 SSP, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. mája 2024 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti, po preskúmaní rozsudku správneho súdu a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

správne. 27. Kasačný súd poukazuje na to, že úvod kasačnej sťažnosti sťažovateľa sa týka jeho tvrdení o politickej antikampani voči jeho osobe, podozrenia z ohýbania práva a ohrozenia právneho štátu. V tejto časti je kasačná sťažnosť sťažovateľa do značnej miery formulovaná vo všeobecnej rovine, pričom jej veľká časť nesmerovala adresne voči napadnutému rozsudku alebo preskúmavaným rozhodnutiam orgánov verejnej správy, ale venovala sa námietkam voči činnosti politikov. Sťažovateľ opakoval všeobecné a nekonkrétne tvrdenia o antikampani, v dôsledku ktorej malo dochádzať voči jeho osobe k diskriminačnému konaniu.

28. Po preskúmaní súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, kasačný súd uvádza, že správne orgány konajúce vo veci postupovali v súlade so zákonom. V tejto súvislosti kasačný súd odkazuje na vyčerpávajúci výklad postupu správnych orgánov v administratívnom konaní, ktorý uviedol krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku, s ktorým sa kasačný súd stotožnil.

30. Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už v minulosti bola skutkovo aj právne obdobná vec kasačného sťažovateľa. Obdobnou kasačnou sťažnosťou sťažovateľa s obdobnými námietkami sa kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už

31. Námietku nevykonania konzultácií podľa § 63 zákona o EIA už skôr právne posúdil Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6Svk/42/2022 z 29. júna 2023 nasledovne, cit.: „K žalobcom namietanému nevykonaniu konzultácií podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. najvyšší správny súd uvádza, že z obsahu § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. nevyplýva, že by sa konzultácie za každých okolností museli realizovať výslovne ústnou formou. Navyše z § 64 menovaného zákona vyplýva, že vo vzťahu k realizácii konzultácií nie je vylúčená pôsobnosť Správneho poriadku, teda ani § 21 o nariadení ústneho pojednávania. Toto ustanovenie ponecháva na posúdení správneho orgánu, aby ústne pojednávanie nariadil, ak to povaha veci vyžaduje. V nenariadení ústnej formy konzultácií najvyšší správny súd potom nevidel porušenie zákona č. 24/2006 Z. z. ani Správneho poriadku.

V tomto smere najvyšší správny súd odkazuje na závery iných senátov najvyššieho správneho súdu, ktoré vo vzťahu k námietke nevykonania konzultácií prijali rovnaký názor (napríklad rozsudok sp. zn. 4Svk/17/ 2021, prípadne sp. zn. 5Svk/40/2022). Kasačný súd aj s ohľadom na identickosť skutkového stavu (v prejednávanom prípade prvostupňový správny orgán upovedomil žalobcu o možnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku) sa stotožňuje s citovaným právnym posúdením a v celom rozsahu na ňom zotrváva. Kasačná námietka je preto nedôvodná.

K námietke absencie eurokonformného výkladu 33. Pokiaľ sťažovateľ argumentoval jednotlivými bodmi preambuly smernice o EIA, kasačný súd uvádza, že ide najmä o výkladové pravidlá, ktoré nie sú právne záväzné, preto ani ich porušenie nemôže zakladať nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov či správnych súdov.

z ktorých povinnosť viesť konzultácie v zisťovacom konaní nevyplýva. Kasačný súd poukazuje najmä na čl. 6 ods. 5 smernice o EIA a opakovane konštatuje, že porušenie jednotlivých bodov preambuly nemôže mať za následok nezákonnosť rozhodnutia, keďže pravidlá uvedené v preambule sú len výkladovými pravidlami, opisujúcimi účel smernice. Navyše, aj bod 29. preambuly smernice o EIA, na ktorý poukazoval sťažovateľ vyslovene ustanovuje, že sa nevyžadujú žiadne formálne konzultácie v štádiu zisťovacieho konania. Vzhľadom na uvedené kasačný súd nevzhliadol absenciu eurokonformného výkladu a námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

o životnom prostredí a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Konkrétne citovaný článok ustanovuje povinnosť štátu, ktorý je stranou dohovoru, zabezpečiť, že orgány verejnej moci sprístupnia na základe žiadosti informácie o životnom prostredí. Je teda zrejmé, že ide o úpravu postupu pri podávaní žiadostí o informácie (podľa slovenského právneho poriadku upraveného zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám) a nie o právo či povinnosť zabezpečiť konzultácie v zisťovacom konaní podľa zákona o EIA. Aj táto sťažovateľova námietka bola preto vyhodnotená ako nedôvodná. K námietke nezákonnosti postupu prvostupňového orgánu z dôvodu neposkytnutia kópií podkladov pre rozhodnutie

. .Krajský súd ďalej poznamenáva, že je potrebné opätovne zdôrazniť, že pokiaľ žalobca argumentuje, že administratívny spis mal prvostupňový správny orgán k dispozícii v elektronickej podobe a že teda mohol žalobcovi zaslať jednotlivé kópie listov ktoré žiadal, tak krajský súd poznamenáva, že je na úvahu správneho orgánu či takýto postup zvolí a či zašle tieto listiny na žiadosť žalobcu účastníkovi konania.

37. Kasačný súd na tomto mieste pre objasnenie dodáva, že pri výklade ustanovenia § 23 ods. 1 Správneho poriadku je nutné rozlišovať i) právo nahliadnutia do spisu a pritom si z neho robiť výpisy, odpisy a dostať kópie spisov za prítomnosti administratívneho pracovníka správneho orgánu a ii) právo dostať informáciu zo spisov. Rozdielom teda je, že nazerať do spisov, robiť si výpisy, odpisy a kópie možno zásadne iba v prítomnosti zamestnanca správneho

In: POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ, Jana, MILUČKÝ, Jozef, MEDŽOVÁ, Daniela. Správny poriadok. 4. vydání. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 222.) Za takúto informáciu však je možné považovať napríklad informáciu o tom, či bolo do spisu niečo doručené, alebo inú čiastkovú informáciu, nie však zaslanie kópie celého spisu, resp. podkladov pre rozhodnutie.

podľa ktorej: Poskytnutie podkladov v elektronickej/digitalizovanej podobe podľa predchádzajúcej vety je opodstatnené najmä v prípadoch, ak spis, príp. jeho časť je už v čase požiadavky poskytnutia kópie v elektronickej, resp. digitalizovanej podobe.

In: POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ, Jana, MILUČKÝ, Jozef, MEDŽOVÁ, Daniela. Správny poriadok. 4. vydání. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 222.) 39. Vzhľadom na uvedené vyššie a keďže sťažovateľ nevyužil svoje právo nahliadnuť do spisu, ale prvostupňový správny orgán len požiadal o zaslanie kópie spisu v elektronickej podobe, nie je možné konštatovať porušenie sťažovateľovho práva na oboznámenie sa s podkladmi, na základe ktorých bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. Správny súd teda nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a kasačnú námietku je nutné vyhodnotiť ako nedôvodnú. Kasačný súd tiež uvádza, že pokiaľ sťažovateľ poukazoval na povinnosť poskytnúť mu v zmysle čl. 4 Aarhurského dohovoru informácie bez potreby preukázania záujmu, aj táto námietka je nedôvodná. Prvostupňový správny orgán ani žalovaný nevyžadovali od sťažovateľa preukazovanie tohto záujmu ani nerozhodli o nesprístupnení elektronickej kópie spisu z dôvodu jeho nepreukázania. K iniciovaniu na obrátenie sa kasačného súdu na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou

Európskej únie, pričom často poukazoval na ustanovenia, z ktorých nevyplývalo to, čo tvrdil. Sťažovateľ nekonkretizoval, na výklad akých ustanovení by sa mal kasačný súd na Súdnom dvore Európskej únie dopytovať, hoc formuloval päť otázok.

veci. Poukazujúc aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Consorzio Italian Management, Catania Multiservizi SpA z 6. októbra 2021, C-561/19, v zmysle ktorého: článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť súdnym prostriedkom nápravy podľa vnútroštátneho práva, je povinný predložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, ktorá bola pred ním nastolená, pokiaľ nekonštatuje, že táto otázka nie je relevantná alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora, alebo že správny výklad práva Únie je taký jasný, že nie je priestor na žiadne dôvodné pochybnosti, kasačný súd v prejednávanom prípade nepredložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku. Vzhľadom na všeobecnosť sťažovateľových tvrdení (aj navrhovaných otázok), o potrebe obrátenia sa na Súdny dvor Európskej únie, navyše bez špecifikácie konkrétnej vecnej prejudiciálnej otázky, kasačný súd uvedené , považoval kasačný súd návrh za nedôvodný.

43. O náhrade trov účastníkov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v kasačnom konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP). Ďalším (pribratým) účastníkom konania ako ani osobám zúčastneným na konaní súd náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal, pretože im v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by im trovy kasačného konania vznikli a zároveň kasačný nevzhliadol v konaní dôvody hodné osobitného zreteľa zdôvodňujúce priznanie im práva na náhradu ďalších trov konania.

V Bratislave dňa 5. júna 2025