6Svk/6/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: Notárska komora Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Krasovského č. 13, právne zast.: JUDr. Ivanom Syrovým, PhD., advokátom a konateľom Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kadnárová č. 83, IČO: 47232765, proti žalovanému: Slovenský pozemkový fond, so sídlom v Bratislave, Búdkova č. 36, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 13. novembra 2019, číslo SPFS54618/2019/100, SPFZ145075/2019/100, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave z 11. januára 2024, č.k. BA-6S/266/2019-47, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I.

3. V prípade právoplatne skončených vecí, akým spôsobom, a s akým výsledkom boli tieto konania skončené? 5. Ak áno, koľko takých žalôb bolo podaných, na ktorých súdoch a pod akými spisovými značkami sú alebo boli tieto konania vedené?

3. Správny súd mal preukázané, že žalobca žiadal o sprístupnenie informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. žalovaného ako povinnú osobu. Konkrétne žiadal: [1. Či boli za posledných 10 rokov podané žaloby, v ktorých na strane žalobcu vystupoval a) Slovenský pozemkový fond, alebo b) Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond, c) neznámy vlastník - Slovenský pozemkový fond, predmetom ktorých boli právne vzťahy založené na základe vydržania postupom podľa § 63 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov ?

5. Ak áno, koľko takých žalôb bolo podaných, na ktorých súdoch a pod akými spisovými značkami sú alebo boli tieto konania vedené? 6. V prípade právoplatne skončených vecí, akým spôsobom, a s akým výsledkom boli tieto konania skončené?]

Ak by sa rozhodol žalovaný sprístupniť požadované informácie, musel by preskúmať stovky spisov, pokrývajúcich časové obdobie 10 rokov, a z týchto následne informácie zhromaždiť podľa kritérií požadovaných žiadateľom. Z uvedeného

nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnej osobe (v tomto prípade Slovenskému pozemkovému fondu) ukladala získavať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať či spracovávať materiály žiadané žalobcom ako žiadateľom o informáciu a ani to, aby povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci.

sporu „v skrátenej forme“. Uvedené potvrdzuje aj vyjadrenie žalovaného, že tento vo svojej evidencii nevykonáva bližšiu špecifikáciu právneho základu sporu v tom smere, aby evidoval, na akom právnom predpise je založený napadnutý právny vzťah, respektíve, aby v databáze sporov evidoval presné ustanovenia právneho predpisu, ktorý bol základom úkonov (alebo iných právnych skutočností), ktoré sú v príslušných sporoch napádané. Rovnako súd prisvedčil tvrdeniu žalovaného, že na splnenie žiadosti žalobcu by bolo potrebné nielen vykonať samotnú analýzu jednotlivých právnych argumentov týkajúcich sa každého sporu, no zároveň aj štatistické spracovanie výsledkov analýzy do samotného výstupu. Uvedené platí osobitne v ukončených sporoch, ktorých spisy sú už v archíve. Vo vzťahu k právoplatne skončeným veciam (bod 3. a 6. žiadosti žalobcu zo 07. októbra 2019) správny súd súčasne poukázal na ustanovenie § 82a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z.z.“), podľa ktorého súdy sú povinné zverejňovať právoplatné rozhodnutia vo veci samej, rozhodnutia, ktorými sa

6. Uzavrel, že čiastočné odmietnutie poskytnúť žalobcovi ako žiadateľovi požadované informácie z dôvodu, že žalovaný nimi nedisponuje, zodpovedalo zákonnej úprave. Keďže požadované informácie žalovaný nemá k dispozícii, musel by tak pre žalobcu (podľa ním stanovených kritérií) žiadané informácie, ktoré sa v ich originálnej podobe a v jeho dokumentácii nenachádzajú, vytvoriť, zhromaždiť a vyhľadávať, pričom takáto povinnosť mu zo zákona č. 211/2000 Z.z. nevyplýva. Preto žiadosť žalobcu o sprístupnenie požadovaných informácií nemohla byť zo strany povinnej osoby (žalovaného) v dotknutom rozsahu vybavená kladne a ich neposkytnutie tak nepredstavuje negatívny zásah do práva žalobcu na informácie. Dodal, že účelom zákona č. 211/2000 Z.z. nie je paralyzovať činnosť orgánov verejnej moci ako povinných osôb, ale zabezpečiť poskytovanie informácií verejnosti „primeraným spôsobom.“ 7. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

8. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 9. Namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/). 10. Konkrétne namietal, že informáciu, ktorú žalobca žiadal od povinnej osoby, nemožno hodnotiť ako požiadanie o analýzu. Z bodu 2 žiadosti vyplýva, že žalobca žiadal sprístupnenie informácie o počte podaných žalôb, súdoch, kde konania prebiehajú a o spisových značkách týchto konaní. Nešlo teda o spracovanie analýzy, ale len o poskytnutie informácie o stave, ktorý musí byť žalovanému známy. Zároveň nejde o časovo náročnú úlohu, nakoľko v danom prípade nepôjde o tisíce spisov, ale v zmysle výročnej správy žalovaného tento vystupuje len v niekoľko desiatkach sporoch. Podľa výročnej správy má žalovaný 16 právnikov a každý z nich má pridelené iné obvody, z čoho je zrejmé, že každý z nich má prehľad minimálne o konaniach, ktoré žalovaný inicioval ako žalobca. Ak žalovaný nemá vedenú riadnu evidenciu a tieto dáta nemá zhromaždené, neznamená to, že by žalobca takúto informáciu žiadať nemohol. Žiadané informácie však má žalovaný k dispozícii, len nemá spravenú riadnu evidenciu, aby požadované informácie vedel poskytnúť obratom. Extrahovanie týchto informácií však nemožno považovať za akúsi analýzu, nakoľko žalovaný by v takomto prípade nič neanalyzoval. Zároveň by nešlo o novú informáciu, žalovaný ňou disponuje, respektíve ňou disponuje niekoľko fyzických osôb a táto nie je zapísaná ako celok. K odkazu správneho súdu na § 82a zákona č. 757/2004 Z.z. žalobca uviedol, že v takom prípade mohlo dôjsť k zrušeniu rozhodnutia žalovaného, pričom by tento následne nesprístupnil informácie podľa bodov 3 a 6, informáciami pod bodom 2 a 5 však disponoval. Podporne odkázal na závery plynúce z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21S/17/2012, prípadne z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/92/2007. 11. V ďalšej časti podanej kasačnej sťažnosti žalobca namietal zmätočnosť rozsudku správneho súdu, keď súd uvádzal, že žalobca žiadal od žalovaného vykonanie časovo aj odborne náročnej analýzy, avšak žalobca od povinnej osoby nežiadal uskutočnenie akejkoľvek analýzy. V tomto smere tiež namietal záver správneho súdu o tom, že žalovaný nemá požadované informácie k dispozícii, keď žalovaný informáciami disponuje, avšak nie v podobe, aby tieto mohli byť bez iného hneď poskytnuté. 12. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.

19. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom

21. Podľa § 6 ods. 2 písm. a/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách. 22. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej

záujmoch. 24. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 13. novembra 2019, číslo SPFS54618/2019/100, SPFZ145075/2019/ 100, ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie o nevyhovení žiadosti o sprístupnenie informácií z 03. októbra 2019 v časti bodov 2,3,5,6 príslušnej žiadosti a odvolanie žalobcu zamietol. Sporným primárne aj s odkazom na obsah kasačnej sťažnosti zostalo posúdenie bodov evidovaných pod číslami 2 a 5 príslušnej žiadosti o sprístupnenie

v znení neskorších predpisov ? 2. Ak áno, koľko takých žalôb bolo podaných, na ktorých súdoch a pod akými spisovými značkami sú alebo boli tieto konania vedené? 3. V prípade právoplatne skončených vecí, akým spôsobom a s akým výsledkom boli tieto konania skončené? 4. Či boli za posledných 10 rokov podané žaloby subjektmi špecifikovanými v bode 1. na strane žalobcov o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nadobudnutého na základe notárskej zápisnice o osvedčení o vydržaní?

- na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím z 13. novembra 2019, číslo SPFS54618/2019/100, SPFZ145075/2019/100 potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 15. októbra 2019 a odvolanie žalobcu zamietol. 26.

28. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 29. Podľa § 18 ods. 2 veta prvá zákona č. 211/2000 Z.z., ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie.

31. Najvyšší správny súd na úvod považuje za potrebné uviesť, že pojem „informácia“ zákon č. 211/2000 Z.z. nedefinuje, avšak z hľadiska všeobecného možno informáciu vymedziť ako určitú správu posielanú odosielateľom príjemcovi, bez ohľadu na to, či vo forme listinnej (materializovanej) alebo vo forme elektronickej (imaterializovanej). Povinná osoba však nie je povinná sprístupniť akúkoľvek žiadanú informáciu. Sprístupní informáciu iba v takom prípade, ak ju má k dispozícii (§ 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.) a súčasne nie je daný zákonný dôvod pre obmedzenie prístupu k informáciám upravený v § 8 až § 11 menovaného zákona. V kontexte s prejednávanou vecou najvyšší správny súd ďalej uvádza, že povinná osoba je povinná poskytovať informácie, ktoré má k dispozícii, teda informácie, ktoré v súvislosti s výkonom svojej činnosti používa, využíva, prípadne s nimi pracuje.

Prvotným predpokladom pre nevyhovenie žiadosti o informácie (teda pre nesprístupnenie požadovaných informácií) z dôvodu vytvorenia novej informácie je skutočnosť, že povinná osoba takýmito informáciami v požadovanom tvare, respektíve forme nedisponuje. Ďalší dôležitý predpoklad je založený na absencii povinnosti s takýmito informáciami disponovať, nakoľko aj v prípade, že by poskytnutie požadovaných informácií pre správny orgán objektívne predstavovalo potrebu vytvoriť novú informáciu, môže nastať situácia, kedy správny orgán nebude oprávnený poskytnutie takýchto informácií odoprieť, keď nerešpektovaním povinnosti evidovať požadované informácie sa nemôže zbaviť svojej povinnosti predmetné informácie poskytovať; vytvorením takýchto informácií by v podstate len napravoval svoje skoršie pochybenie.

u povinnej osoby nachádza, avšak jej kvalifikovaným spracovaním vznikne kvalitatívne nová informácia (porovnaj znenie § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. v znení zákona č. 428/2022 Z.z. účinného od 01. januára 2023). Pokiaľ by sa teda na základe žiadosti zo strany povinnej osoby žiadalo nielen mechanické vyhľadávanie a zhromažďovanie údajov, ktoré mala povinná osoba k dispozícii, ale vyžadovalo by sa aj ich tzv. kvalifikované spracovanie, pre ktoré by bol príznačný určitý vyšší stupeň intelektuálnej náročnosti potrebnej pri príprave odpovedi na žiadosť (majúcej podobu napríklad štúdia, analýzy a podobne), išlo by o vytvorenie novej informácie, ktorej sprístupnenie možno odmietnuť z dôvodu, že takúto informáciu nemá povinná osoba k dispozícii. O vytvorenie novej informácie pôjde iba vtedy, ak k vytvoreniu odpovede na žiadosť nepostačuje obyčajné mechanické vyhľadávanie a zhromaždenie údajov, ktoré má povinný subjekt k dispozícii a ktoré sú predmetom príslušnej žiadosti, a súčasne je nevyhnutné s takýmito údajmi uskutočňovať ďalšie (napríklad analytické) spracovanie nad rámec jednoduchého „vtelenia“ do odpovede na príslušnú žiadosť.

33. Zo znenia zákona č. 211/2000 Z.z. nemožno vyvodzovať, že informáciou je aj poskytovanie obsahu spisov, prípadne, že informáciou by malo byť „štatistické“ spracovanie údajov zo stoviek spisov podľa požiadaviek, respektíve pokynov, toho, kto o poskytnutie informácie žiada. Z príslušného zákona tiež nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály požadované žalobcom ako žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe v dokumentácii nenachádzajú. Rovnako zo zákona nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, alebo realizovať šetrenia, či kontrolu alebo vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie oprávnených osôb. Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej osobe

Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov a do výkonu verejnej správy by zasahovali subjekty, ktoré za jej činnosť nezodpovedajú a ani ju nevykonávajú (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. októbra 2018, sp. zn. 7Sžik/1/2017, prípadne rozsudok zo 17. decembra 2015, sp. zn. 7Sži/40/2014).

. .)“, prípadne článok 5 ods. 1 aktuálne platnej smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1024 z 20. júna 2019 o otvorených dátach a opakovanom použití informácií verejného sektora, podľa ktorého „ (. . .) Bez toho, aby bola dotknutá kapitola V, subjekty verejného sektora a verejné podniky sprístupňujú svoje dokumenty v akomkoľvek už existujúcom formáte alebo jazyku a pokiaľ je to možné a vhodné elektronickými prostriedkami, vo formátoch, ktoré sú otvorené, strojovo čitateľné, prístupné, vyhľadateľné a opakovane použiteľné, spolu s ich metaúdajmi.

35. Za takto nastavených východísk má najvyšší správny súd za to, že správne orgány správne postupovali, keď žiadosti o poskytnutie informácií v relevantných a sporných bodoch evidovaných pod číslami 2 a 5 nevyhoveli dôvodiac pritom tým, že nevedú evidenciu žalôb podľa žalobcom (žiadateľom) požadovaných kritérií, pričom následne realizované operácie by viedli k vzniku novej informácie, ktorá skutočnosť už spadá mimo rámca zákona č. 211/

330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov ani z iného právneho predpisu. Žalobca v tomto smere žiadne námietky neprodukoval a ani on sám takýto právny predpis neidentifikoval. Čo do otázky vytvorenia novej informácie má najvyšší správny súd za to, že žalovaný v spojení s prvostupňovým správnym orgánom nebol povinný žalobcovi požadované informácie v sporne vymedzenom rozsahu sprístupniť, keď síce žiadané informácie sa u povinnej osoby nachádzajú, ich vyhľadávanie je však podstatne sťažené tým, že povinná osoba by mala nielen mechanicky vyhľadávať údaje v stovkách spisov, ale tieto údaje kvalitatívne posudzovať podľa obsahu žiadosti, vyňať ich, zhromaždiť a vteliť ich do odpovedí na žiadosť. Takéto vynímanie informácie z veľkého súboru spisov a ich zhromaždenie s cieľom ich poskytnutia žiadateľovi aj podľa najvyššieho správneho súdu v súlade s názorom správneho súdu možno považovať za vytváranie novej informácie, keď povinná osoba s ohľadom na obsah zákona č. 211/2000 Z.z. nie je povinná vytvárať databázu

mierou časovej, personálnej či odbornej náročnosti a jeho výsledkom nemá byť vytvorenie novej informácie. V tomto prípade by však nešlo o proces, ktorý možno od správneho orgánu požadovať, ale o preskúmavanie stoviek spisov (nachádzajúcich sa aj v sídlach externých advokátskych kancelárií), následné zhromažďovanie a spracúvanie informácií podľa kritérií žalobcu, čím by došlo k vytvoreniu kvalitatívne novej informácie. Zo znenia zákona č. 211/ 2000 Z.z., a to ani vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax nemožno vyvodzovať, že prvostupňový správny orgán mal žiadosti žalobcu vyhovieť (podporne pozri rozsudok najvyššieho správneho súdu z 28. septembra 2022, sp. zn. 5Sžik/2/2020, z 29. novembra 2021, sp. zn. 4Sžik/2/2020, prípadne rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 06. októbra 2015, sp. zn. 3Sži/46/2014, z 29. mája 2009, sp. zn. 2Sžo/190/2008 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky z 09. marca 2010, sp. zn. III. ÚS 96/2010).

domáhal. 37. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil rozsudok správneho súdu ako vecne správny, preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol. 38. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, lebo nebola splnená podmienka výnimočnosti na jeho strane (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP).

V Bratislave dňa 27. júna 2024