6Svk/7/2023

1. Žalobou proti nečinnosti orgánu verejnej správy zo dňa 05.05.2021, doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj „správny súd“), sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by správny súd uložil žalovanému povinnosť konať a rozhodnúť vo veci reštitučného nároku žalobcu, vedenej u žalovaného pod sp. zn. 1720/92 (ďalej „žalované administratívne konanie“) v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu. Ďalej žalobca žiadal uložiť pokutu žalovanému vo výške 5000,- € a priznať žalobcovi trovy konania vo výške 100%. 2. V žalobe sa poukazovalo na dlhotrvajúcu nečinnosť žalovaného v žalovanom administratívnom konaní. Žalobca uviedol, že reštitučné konanie začalo na základe návrhu právneho predchodcu žalobcu, ktorý si u žalovaného dňa 30.12.1992 uplatnil reštitučný nárok podľa ustanovenia § 9 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 229/1991 Zb.“), a k okamihu podania tejto žaloby neboli žalobcovi a ostatným účastníkom reštitučného konania vydané všetky nehnuteľnosti, resp. náhrada za nevydané nehnuteľnosti. 3. Žalobca ďalej uviedol, že tunajší súd už v minulosti na základe jeho samostatných návrhov uznesením č. k. 1S/38/2013-64 z 11.04.2013 a uznesením č. k. 2S/176/2014-43 z 27.05.2015 uložil žalovanému povinnosť konať a rozhodnúť v žalovanom administratívnom konaní. Žalovaný týmito rozhodnutiami uloženú povinnosť v stanovených lehotách nesplnil, a preto žalobca podal na Európskom súde pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“) sťažnosť. ESĽP rozsudkom č. 12085/16 z 31.08.2018 (prípad N. proti Slovenskej republike) sťažnosti žalobcu vyhovel, deklaroval porušenie práv žalobcu podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy. 4. Ďalej uviedol, že žalovaný od vydania rozsudku ESĽP vydal len dve čiastkové rozhodnutia č. k. 1720/92, zn.: OU-BA-PLO-2020/41327/20755 a zn.: OU-BA-PLO-2020/41327/20764, obe z 20.01.2020, o priznaní vlastníckeho práva k trom nehnuteľnostiam. Ostatné reštitučné nároky podľa žalobcu do podania žaloby neboli doriešené. 5. Žalobca poukazoval na to, že prieťahy v reštitučnom konaní vedenom žalovaným tak v čase podania žaloby trvajú už 29 rokov, čo považuje nielen za neúnosné, ale aj za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 6. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe v podstate nepoprel tvrdenia žalobcu a existenciu prieťahov, ale upozorňoval na náročnosť agendy a fluktuáciu zamestnancov.

7. Správny súd uznesením č. k. 7Sa/50/2021-117 z 30.11.2022, ECLI:SK:KSBA:2022:1021200613.2 (ďalej „napadnuté uznesenie“), odmietol žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“), keď konštatoval vo veci prekážku res iudicata ako negatívnu procesnú podmienku v zmysle § 145 ods. 5 v spojení s § 147 ods. 2 SSP. 8. Správny súd dôvodil, že sa vo veciach vedených na správnom súde pod sp. zn. 1S/38/2013 a 2S/176/14 rozhodovalo o správnej žalobe totožného žalobcu voči totožnému žalovanému o uložení totožnej povinnosti, ako je predmetom tohto konania (povinnosť odstrániť nečinnosť v konaní, vedenom u žalovaného pod sp. zn. 1720/92, a v druhom konaní tiež o uložení pokuty žalovanému). Správny súd mal za to, že výška pokuty, ani samotné uloženie pokuty nie je v tomto prípade kritériom, ktoré má akýkoľvek vplyv na zachovanie totožnosti predmetu konania. Uloženia pokuty za trvajúcu nečinnosť orgánu verejnej správy sa podľa súdu nemožno domáhať bez toho, aby sa žalobca skôr nedomohol rozhodnutia o uložení povinnosti konať. Nejedná sa preto o samostatný nárok, ale iba o odvodený nárok. 9. Ďalej správny súd uviedol, že na totožnosti veci na účely posúdenia prekážky právoplatne rozhodnutej veci nič nemení skutočnosť, že predchádzajúce rozhodnutia boli vydané podľa Občianskeho súdneho poriadku (rovnako v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy). 10. Súd pokračoval, že napriek uplynutiu 10 rokov od vydania skôr označeného rozhodnutia žalovaný povinnosť uloženú správnym súdom nerešpektoval, keď dosiaľ nerozhodol o uplatnenom nároku v celom jeho rozsahu. Takúto situáciu však podľa správneho súdu nie je možné riešiť spôsobom, ktorý tu navrhol žalobca. Na vymáhanie splnenia povinnosti, uloženej súdom v rozhodnutí č. k. 1S/38/2013-64 z 11.04.2013, § 250u Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ustanovil inštitút ukladania pokút, a to aj opakovaných, bez stanovenia celkovej úhrnnej výšky. 11. Správny súd poznamenal, že OSP umožňoval uloženie pokuty výlučne na návrh účastníka konania, pričom tento návrh na uloženie pokuty nebol časovo limitovaný, teda zákon neustanovoval žiadny okamih, do kedy je možné návrh na uloženie pokuty podať. V súvislosti s prijatím SSP sa podľa súdu vzhľadom na prechodné ustanovenie § 491 ods. 1 SSP možnosť uloženia pokuty v prípade ďalšej nečinnosti orgánu verejnej správy (napriek uloženiu povinnosti odstrániť nečinnosť správnym súdom) rozšírila.

IV. Posúdenie veci kasačným súdom

17. Táto právna vec bola po jej predložení kasačnému súdu pridelená do senátu č. 6. Počas kasačného konania nadobudol účinnosť rozvrh práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2023 v znení opatrenia č. 5 (ďalej „rozvrh práce“). Podľa § 27c písm. A rozvrhu práce v znení účinnom od 1. júla 2023 bola vec náhodným výberom prerozdelená do senátu č. 5 Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol pod pôvodnou spisovou značkou. 18. Po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.06.2023), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), a má predpísané náležitosti (§ 57, § 445 SSP), preskúmal kasačný súd v medziach kasačných bodov napadnuté uznesenie, a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná, napadnuté uznesenie sa musí zrušiť a vec musí byť vrátená na ďalšie konanie. 19. Kasačný súd sumarizuje, že správny súd odmietol žalobu kvôli svojmu záveru o prítomnosti prekážky rozhodnutej veci. Túto prekážku odvodil z existencie dvoch uznesení správneho súdu (uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/38/2013-64 z 11.04.2013 a č. k. 2S/176/2014-43 z 27.05.2015). Predovšetkým mal za to, že o nároku žalobcu (na uloženie povinnosti konať a rozhodnúť) už bolo právoplatne rozhodnuté, hoci podľa ustanovení OSP. Okrem toho vo vzťahu k návrhu na uloženie pokuty žalovanému správny súd uviedol, že po prijatí SSP sa rozšírila možnosť ukladania pokút, a uloženia pokuty žalovanému je podľa súdu potrebné domáhať sa v konaní vedenom na správnom súde pod sp. zn. 1S/38/2013.

21. Kasačný súd považuje za dôvodnú a správnu argumentáciu sťažovateľa, ktorý poukazuje na odlišnosť správno-súdnych konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy v pôvodnom režime OSP a teraz SSP. Kým OSP umožňovalo uloženie pokuty iba na návrh, a to na „na opakovaný návrh účastníka“ (§ 250u OSP), nová právna úprava (tu aplikovaná v znení účinnom do 30.06.2023) v zmysle § 80 ods. 1 písm. d) v spojení s § 251 ods. 1 SSP oprávňuje správny súd uložiť pokutu aj bez návrhu. Čo je však podstatné, uznesením podľa OSP sa (konkrétne) konanie v takejto veci končilo (dokonca bez prípustnosti opravného prostriedku proti uzneseniu), a bol prípustný práve spomenutý „opakovaný návrh“, čo v zmysle logického a systematického výkladu i súdobej súdnej praxe (čoho dokladom je aj tu spomínané uznesenie č. k. 2S/176/2014-43 z 27.05.2015) vylučovalo prekážku konania res iudicata.

22. Zároveň treba poznamenať, že v konaní proti nečinnosti môžu vznikať rôzne skutkové a procesné variácie, ktoré musí správny súd v konkrétnom konaní zohľadniť. V súdenej veci je potrebné prihliadnuť aj na charakter konania podľa tej-ktorej právnej úpravy, a nemožno opomenúť i fakt, že o časti reštitučného nároku medzičasom žalovaný rozhodol. 23. Ďalej kasačný súd súhlasí so sťažovateľom, že správny súd vec nesprávne právne posúdil aj v časti, kde uzavrel, že pokuty za trvácu nečinnosť sa mal sťažovateľ domáhať v konaní vedenom na správnom súde pod sp. zn. 1S/38/2013. Sťažovateľ správne poukázal na to, že označené konanie je už ukončené a neriadi sa tak ustanovením § 491 ods. 1 SSP; kasačný súd opäť poukazuje na svoj vyššie uvedený výklad rozdielov medzi oboma procesnými kódexmi.

25. Pretože kasačný súd posúdil kasačnú sťažnosť ako dôvodnú, týmto uznesením zrušil podľa § 462 ods. 1 SSP napadnuté uznesenie a vrátil vec na ďalšie konanie Správnemu súdu v Bratislave, na ktorý prešiel výkon správneho súdnictva zo správneho súdu (Krajského súdu v Bratislave) v zmysle § 3 ods. 3 písm. b/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

27. O?trovách kasačného konania sa rozhodne v zmysle § 467 ods. 3 SSP v ďalšom konaní. 28. Toto rozhodnutie prijal senát kasačného súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.