6Svk/7/2025
ECLI:SK:NSSSR:2026:1019200171.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- BA-1S/16/2019
- IČS
- 1019200171
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: L.. T. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, L. P. T., zastúpeného Mgr. Martinom Paškalom, advokátom so sídlom Bratislava, Záhradnícka 27, proti žalovanej: Komora veterinárnych lekárov Slovenskej republiky, so sídlom Botanická 17, Bratislava, zastúpená Erben & Erben, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 25/2012/Pr zo dňa 22.11.2018, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-1S/16/ 2019-105 zo dňa 29.10.2024, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-1S/16/2019-105 zo dňa 29.10.2024 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Prezídium komory veterinárnych lekárov rozhodnutím č. 25/2012-Pr dňa 22.11.2018, vo veci odvolania disciplinárne obvineného L.. T. U. (ďalej ako „žalobca“) zo dňa 19.06.2014 a 23.06.2014, proti rozhodnutiu Disciplinárneho senátu č. 25/2012/DS zo dňa 14.05.2014, rozhodol na zasadnutí Prezídia KVL SR podľa § 22 ods. 4 zákona č. 442/2004 Z.z. o súkromných veterinárnych lekároch, o Komore veterinárnych lekárov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení zákona č. 448/2002 Z.z. o veterinárnej starostlivosti a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 442/2004 Z.z.“) a podľa § 8 a § 9 Deviatej časti Disciplinárneho poriadku Stanov veterinárnych lekárov SR tak, že nedôvodné odvolanie zamietol a rozhodnutie disciplinárneho senátu č. 25/2013/DS zo dňa 14.05.2014 ako vecne správne potvrdil.
2. Rozhodnutím disciplinárneho senátu č. 25/2013/DS zo dňa 14.05.2014 bol L.. T. U., č. osv. KVL SR: 1372, W. XXX, XXX XX L. P. T., uznaný za vinného pre porušenie § 9 ods. 2 písm. a) a c) zákona č. 442/2004 Z.z. v spojení s § 3 písm. a) Prvej časti Etického a profesného poriadku KVL SR preto, že ako člen KVL SR dňa 17.08.2012 pri psovi sťažovateľa
I.. D. R., bytom T. XX, XXX XX Q. neviedol evidenciu o vykonávaní súkromnej veterinárnej činnosti a poprel vykonanie týchto súkromných veterinárnych činností, čím pri výkone svojho povolania nekonal čestne, t.j. v rozpore so zásadami etiky, ktoré vydala KVL SR, čím sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 21 ods. 1 ZoKVL a bolo mu uložené disciplinárne opatrenie podľa § 21 ods. 2 písm. a) ZoKVL a § 3 písm. a) Prvej časti Disciplinárneho poriadku Stanov KVL SR - písomné napomenutie. Vo zvyšnej časti návrhu ho disciplinárny senát spod návrhu oslobodil. 3.
Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom z 29.10.2024, č. k. BA-1S/16/2019-105 postupom podľa § 191 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej č. 25/2012/Pr zo dňa 22.11.2018 pre nedostatočne zistený skutkový stav veci a vec vrátil žalovanej na ďalšie
konanie. 4. Správny súd vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že z hľadiska ustálenia skutkového stavu považovala žalovaná za podstatné výpovede I.. D. R., čestné prehlásenia I.. J. R. a lekárske správy L.. L. P.. Z rozhodnutí žalovanej a z predloženého administratívneho spisu bolo tiež zrejmé, že podstatným a v zásade jediným priamym dôkazom boli výpovede majiteľa psa I.. D. R., u ktorého mal žalobca spôsobiť pri toalete paraanálnych žliaz tržnú ranu na ľavej strane konečníka. Nepriamym dôkazom bolo čestné prehlásenie I.. J. R., ktorá nebola prítomná v ambulancii žalobcu v čase, kedy malo dôjsť k predmetnej toalete paraanálnych žliaz ich psa, resp. psa I.. D. R.; lekárske správy veterinárnych lekárov potvrdzujú „iba“ existenciu poranenia
psa. Keďže žalobca spáchanie skutku, ktorý sa mu v návrhu na začatie disciplinárneho konania kladie za vinu, poprel, správny súd ustálil, že v preskúmavanej veci išlo o dôkaznú situáciu, pri ktorej v disciplinárnom konaní existoval jediný usvedčujúci dôkaz. Dôkazná situácia, pri ktorej v disciplinárnom konaní existuje iba jediný priamy usvedčujúci dôkaz predstavuje prípad situácie „tvrdenia proti tvrdeniu“. V prípade takejto situácie je orgán príslušný na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti povinný dôkladne posudzovať vierohodnosť jednotlivých proti sebe stojacich výpovedí, resp. vyjadrení a postupovať obzvlášť starostlivo a obozretne pri ich hodnotení a vyvodzovaní skutkových záverov, a to za prísneho rešpektovania princípu prezumpcie neviny.
5. Správny súd v bode 51 poznamenal, že žalobca explicitne nenamietal nepreskúmateľnosť prvostupňového ani napadnutého rozhodnutia. Napriek tomu bolo podľa názoru správneho súdu potrebné poukázať na absenciu úvah žalovanej v súvislosti s námietkou žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu, keď v tomto smere mala nepochybne relevanciu otázka hodnovernosti výpovedí I.. D. R., ktorá sa mala premietnuť do rozsahu dokazovania a do zisťovania skutkového stavu. Ustálenie dôveryhodnosti tvrdení majiteľa psa I.. D. R. správny súd podrobne analyzoval v bode 52. Uzavrel, že dôvody uvádzané žalovanou nemajú oporu v administratívnom spise. Výpovede I.. D. R. podľa žalovanej potvrdili čestné prehlásenie I.. J. R. a anamnézy lekárskych správ z 28.08.2012 a 01.09.2012.
V nadväznosti na tento záver žalovanej správny súd uviedol, že tak čestné prehlásenie I.. J. R., ako aj anamnézy lekárskych správ zo dňa 28.08.2012 a 01.09.2012 predstavujú „iba“ nepriame dôkazy z dôvodu 1/ že I.. J. R. nebola prítomná v ambulancii žalobcu v čase, keď malo dôjsť k predmetnej toalete paraanálnych žliaz ich psa, resp. psa I.. D. R. a 2/ anamnézy z 28.08.2012 a 01.09.2012 nemožno považovať len za dôkaz o zdravotnom stave psa I.. D. R. v určitom čase.
Anamnézy predmetných lekárskych správ nepreukazujú nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť, že žalobca vykonal súkromnú veterinárnu činnosť, ako ani to, že žalobca vykonal súkromnú veterinárnu činnosť neodborne, a že spôsobil pri toalete paraanálnych žliaz tržnú ranu na ľavej strane konečníka psa I.. D. R..
V súvislosti s ustálením skutkového stavu neuniklo pozornosti správneho súdu, že žalobca vo vyjadrení k návrhu na začatie disciplinárneho konania namietal, že v tomto návrhu sa uvádza tržná rana na ľavej strane konečníka psa, kým v lekárskej správe z Martina je uvedené vulnus sectum, t.j. rana sečná podobná reznej. Žalovaná sa touto námietkou nezaoberala z hľadiska ustálenia skutkového stavu, t.j. sa nezaoberala otázkou, či u psa išlo o ranu tržnú alebo o ranu sečnú podobnú rane reznej a v tomto smere neuviedla dokazovanie.
6. Správny súd žalovanej vytýkal, že v súvislosti s ustálením skutkového stavu neskúmala, či plán - nákres veterinárnej ambulancie žalobcu, či skutočne zodpovedá pôdorysu ambulancie žalobcu. Tiež nezisťovala, či žalobca (ktorý zvažoval podanie trestného oznámenia) podal trestné oznámenie na I.. D. R. za ohováranie. Správny súd si samozrejme uvedomil, že podanie trestného oznámenia nemožno považovať za jednoznačný dôkaz neviny žalobcu, resp. že nepodanie trestného oznámenia nemožno považovať za jednoznačný dôkaz viny žalobcu. Na druhej strane (ne)podanie trestného oznámenia môže v okolnostiach preskúmavanej veci predstavovať určitú indíciu pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti žalobcu.
Na základe vykonaného dokazovania podľa názoru správneho súdu nie je možné mať spáchanie skutku uvedeného v návrhu na začatie disciplinárneho konania kladeného za vinu žalobcovi za preukázané nad akúkoľvek rozumovú pochybnosť. Žalovanej preto vytýkal, že v prípade situácie „tvrdenie proti tvrdeniu“ mala venovať osobitnú pozornosť práve zisťovaniu
skutkového stavu. 7. Správny súd vychádzajúc z administratívneho spisu konštatoval, že nevyhovením žiadosti o odročenie disciplinárneho pojednávania nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
vo veci samej. V bodoch 65, 66, 67 a 68 sa správny súd podrobne vyjadril aj k ostatným námietkam žalobcu, ktoré sa týkali (i) rozporu v skorších rozhodnutiach žalovanej, keď raz žalobcu uznala za vinného preto, že neviedol evidenciu o vykonávaní súkromnej veterinárnej činnosti, no na druhej strane ho oslobodil spod návrhu na začatie disciplinárneho konania, ktorou sa vytýkalo, že nevykonal súkromné veterinárne činnosti odborne, (ii) námietky, že sa nemal možnosť vyjadriť k zrušujúcemu rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/ 209/2014 zo dňa 13.09.2018, (iii) že žalovaná nerozhodla o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu v lehote 3 mesiacov od podania odvolania.
8. Po zrušení a vrátení veci žalovanej na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP správny súd uložil žalovanej za účelom riadneho zistenia skutkového stavu doplniť dokazovanie dôkladným posúdením vierohodnosti jednotlivých proti sebe stojacich výpovedí, resp. vyjadrení, postupovať obzvlášť starostlivo a obozretne pri ich hodnotení a vyvodzovaní skutkových záverov, a to za prísneho rešpektovania princípu prezumpcie neviny. Úlohou žalovanej bude svoje závery, a to aj vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov, riadne odôvodniť.
9. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti
10. Proti uvedenému rozsudku správneho súdu podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, a?to z?dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. f) a písm. g) SSP.
11. Podľa názoru sťažovateľky správny súd rozhodol nad rámec žalobnej argumentácie žalobcu (ako aj nad rámec argumentácie strán v konaní, a to bez toho, aby súd takýto zámer sťažovateľke vopred notifikoval a tá sa mohla voči, z jej pohľadu, nesprávnym úvahám správneho súdu (nad rámec argumentácie žalobcu) včas vyjadriť a účinne brániť.
Hoci správny súd vyhodnotil námietky žalobcu v danej veci podľa § 191 ods. 1 písm. d) a g) SSP ako neopodstatnené, toto rozhodnutie sťažovateľky prekvapivo zrušil u (iného) dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP, ktoré však žalobca namietal iba v súvislosti s rozhodnutím disciplinárneho senátu.
12. Sťažovateľka považuje rozsudok správneho súdu za prekvapivý, zmätočný a arbitrárny. Správny súd sa v bodoch 45 až 58 zásadným spôsobom odklonil od žalobcovej argumentácie; preskúmaval a v neprospech sťažovateľky vykladal aj skutočnosti, ktoré vôbec neboli zo strany žalobcu namietané a sťažovateľka sa k nim pred vydaním rozsudku vôbec nemala možnosť vyjadriť. Sťažovateľka si je vedomá, že správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný iba rozsahom a dôvodmi žaloby, avšak podľa § 196 SSP ukladá správnemu súdu obligatórnu povinnosť oznámiť účastníkom konania, že zistil vady uvedené v § 195 SSP, nad rámec žalobných bodov a súčasne ich vyzvať na vyjadrenie sa k týmto vadám. Tým, že k takémuto procesnému postupu správneho súdu nedošlo, napĺňa dôvod pre podanie kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Sťažovateľka tak namietala, že správny súd porušil princíp rovnosti účastníkov konania postupom jednoznačne preferujúcim zjavne účelovú argumentáciu žalobcu, ktorú súd nad rámec obsahu žaloby, ako aj ostatných vyjadrení žalobcu, sám dotváral v prospech žalobcu.
Správny súd porušil princíp rovnosti účastníkov konania aj tým, že ešte pred vydaním rozhodnutia neoznámil sťažovateľke svoje úvahy nad rámec rozsahu žalobnej argumentácie, či jej znemožnil uskutočňovať najmä jej procesné práva vyjadriť sa k týmto úvahám súdu a brániť sa voči nim. Správny súd uvedeným postupom tiež porušil princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, konal svojvoľne a porušil aj právo sťažovateľky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
13. Sťažovateľka v ďalších dôvodoch kasačnej sťažnosti poukázala na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia Disciplinárneho senátu. Disciplinárny senát sa náležite vysporiadal s evidentne účelovou a vykonštruovanou námietkou žalobcu o tom, že „skutok sa vlastne nestal“ a sťažovateľ I.. R. si vlastne všetko vymyslel a len tak sa rozhodol podať práve voči žalobcovi sťažnosť na spôsob výkonu súkromných veterinárnych činností a súčasne si voči nemu aj uplatniť nárok na náhradu spôsobenej škody a súčasne venovať nie krátky čas následnému disciplinárnemu konaniu vedenému práve voči žalobcovi. Žalobca v správnom súdnom konaní nepredložil žiadny taký dôkaz, ktorý by hodnoverne vypovedal o inej motivácii sťažovateľa I.. R. pri podaní sťažnosti na žalobcu ako tej, že sa na sťažovateľku obrátil ako nespokojný spotrebiteľ súkromných veterinárnych činností, v dobrej viere, v súlade so základnými úlohami sťažovateľky, ktorými sú v zmysle ust. § 12 ods. 1 písm. e), i), n) a ust. § 12 ods. 2 písm. a) a c) zákona č. 442/2004 Z.z. aj úlohy na úseku ochrany spotrebiteľov
súkromných veterinárnych činností, s tým súvisiaca kontrola výkonu týchto činností a snaha o neustále zvyšovanie odbornej úrovne jej poskytovania. 14. Disciplinárny senát pri skúmaní toho, či sa skutok stal, neprihliadal iba na samotnú sťažnosť I.. R., ale ako vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia, Disciplinárny senát prihliadal aj na: lekársku správu z 28.08.2012, odpoveď disciplinárne obvineného z 05.12.2012, vyjadrenie disciplinárne obvineného z 13.03.2013 spolu s jeho prílohami, list sťažovateľa I.. R. s výzvou na náhradu škody, elektronická komunikácia s R.. D., odvolanie disciplinárne obvineného z 31.07.2013, výpoveď I.. R. zo 14.05.2013, čestné prehlásenie I.. R. a tiež na lekárske správy L.. P. z 01.09.2012, 08.09.2012 a 01.10.2012 a pod. Proti uvedeným podkladom, na základe ktorých Disciplinárny senát dôvodne dospel k záveru, že k poskytnutiu veterinárneho úkonu skutočne došlo, stojí v zásade iba účelové tvrdenie žalobcu o tom, že skutok sa nestal. Žalobca ani v disciplinárnom, ani v správnom súdnom konaní žiadnym relevantným spôsobom nevysvetlil, resp. nepreukázal, prečo by I..
R. podal akože vykonštruovanú sťažnosť práve na žalobcu a dokonca by si následne práve voči nemu uplatňoval aj majetkové nároky, pokiaľ by vôbec nedošlo k poskytnutiu daného veterinárneho úkonu práve zo strany žalobcu. 15. Sťažovateľka v ďalšom poukázala na pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 29.10.2024, kde sa člen senátu správneho súdu vyslovene dopytoval u právneho zástupcu žalobcu na to, či žalobca podal voči I.. R. trestné oznámenie za ohováranie, resp. ako dopadlo prešetrovanie prípadného trestného oznámenia zo strany OČTK, na čo právny zástupca žalobcu nepodal jednoznačnú odpoveď. Toto malo tiež už samo osebe predstavovať pre súd určitú indíciu. Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že podanie alebo nepodanie trestného oznámenia zo strany žalobcu nemohlo mať na priebeh a výsledok disciplinárneho konania rozhodný vplyv, a to jednak s ohľadom na prezumpciu neviny garantovanú v čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a tiež s ohľadom na to, že iba samotné podanie trestného oznámenia nemusí vyústiť ani len do začatia trestného stíhania a môže byť odmietnuté. Subjektívne tvrdenia žalobcu v
prípadnom trestnom oznámení nemohli byť podľa názoru sťažovateľky smerodajné v rámci disciplinárneho konania. Z uvedených dôvodov zásadne nesúhlasí s požiadavkou správneho súdu na zisťovanie (ne)podania trestného oznámenia zo strany žalobcu na I..
R., ktoré správny súd uvádza v bode 57 odôvodnenia rozsudku. Pokiaľ by takýmito dôkazmi žalobca disponoval, nepochybne by ich predložil a podporil by svoje tvrdenia a argumenty. 16. Sťažovateľka s ohľadom na podklady, na základe ktorých bolo vydané preskúmavané rozhodnutie a zhodne aj rozhodnutie Disciplinárneho senátu nepovažuje za správne konštatovanie správneho súdu v bode 45 odôvodnenia, a to, že v preskúmavanej veci išlo o dôkaznú situáciu, pri ktorej v disciplinárnom konaní existoval jediný priamo usvedčujúci dôkaz aj z toho dôvodu, že vyjadrenie I.. R. bolo doplnené ďalšími dôkazmi, ktoré spolu s vyjadrením sťažovateľa I.. R. preukazovali, že sa skutok stal, avšak správny súd ho nevzal do
úvahy. Priamymi účastníkmi veterinárneho úkonu štandardne bývajú len súkromný veterinárny lekár, zviera (pacient) a majiteľ zvieraťa. 17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla, aby kasačný súd napadnutý rozsudok podľa § 461 ods. 1 SSP zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.
Uplatnila si náhradu trov kasačného konania v rozsahu 100%. 18. Kasačná sťažnosť bola žalobcovi doručená na vedomie dňa 24.02.2025. 19. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti s argumentáciou a právnym názorom žalovanej vyjadreným v kasačnej sťažnosti nestotožnil z dôvodu, že žalovaná žiadnym relevantným spôsobom neargumentovala, v čom mal spočívať omyl správneho súdu pri aplikácii § 191 ods. 2 písm. e) SSP na daný skutkový stav. Navrhol kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietnuť.
20. Vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti bolo žalovanej doručené na vedomie dňa 11.03.2025. 21. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 18.03.2025 zotrvala na podanej kasačnej sťažnosti. Rozsudok správneho súdu naďalej považovala za prekvapivý z dôvodu, že správny súd sa v bodoch 45 až 48 odôvodnenia rozsudku zásadným spôsobom odklonil od žalobnej argumentácie a v neprospech sťažovateľky vykladal aj skutočnosti, ktoré vôbec neboli zo strany žalobcu namietané a sťažovateľka sa k nim pred vydaním rozsudku vôbec nemala možnosť vyjadriť. Vyjadrenie bolo žalobcovi doručené na vedomie 19.03.2025.
III. Aplikovaná právna úprava a posúdenie veci kasačným súdom
22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej je dôvodná. 23. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 24. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 25. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 26. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP zrušil rozhodnutie žalovanej č. 25/2012/Pr zo dňa 22.11.2018 a vec vrátil jej vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 27. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 442/2004 Z.z. disciplinárnym previnením člena komory je porušenie povinností, ktoré ustanovil tento zákon, alebo porušenie zásad etiky súkromného veterinárneho lekára, ak nejde o trestný čin. 28. Podľa § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 442/2004 Z.z. za porušenie povinností uvedených v § 9 ods. 2 a 3 a zásad etiky súkromného veterinárneho lekára možno členovi komory uložiť písomné napomenutie. 29. Kasačný súd v prvom rade upriamuje pozornosť na preskúmavané rozhodnutie žalovanej, ktorým bol žalobca uznaný za vinného pre porušenie § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 442/2004 Z.z. preto, že ako člen žalovanej dňa 17.08.2012 pri psovi I.. D. R. neviedol evidenciu o vykonaní súkromnej veterinárnej činnosti, čím sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 442/2004 Z.z., za to mu žalovaná uložila disciplinárne opatrenie - písomné napomenutie. Z obsahu spisov bolo preukázateľne zistené, že vo zvyšnej časti žalovaná žalobcu spod časti návrhu v súvislosti s namietanými následkami veterinárneho úkonu na poškodenom zvierati, oslobodila. 30. Kasačný súd z napadnutého rozsudku správneho súdu zistil, že ten sa v bodoch 45 až 56 rozhodnutia podrobne zaoberal dôkaznou situáciou k tej časti preskúmavaného rozhodnutia žalovanej, ktorým bol spod disciplinárneho návrhu oslobodený. Konkrétne správny súd uviedol, že pri preukazujúcej vine disciplinárne obvineného existoval iba jediný priamy usvedčujúci dôkaz, ktorý predstavuje typický prípad situácie „tvrdenia proti tvrdeniu.“ Napriek tomu, že žalovaná žalobcu spod časti návrhu, týkajúcej sa spôsobenia tržnej rany na ľavej strane konečníka psa...oslobodila, správny súd rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 191 ods.
1 písm. e) SSP. Správny súd žalovanej okrem iného vytýkal, že nezisťovala, či žalobca podal trestné oznámenie na I.. D. R. za ohováranie. Správny súd v tejto súvislosti opomenul, že v tomto smere už vykonal dokazovanie priamo na pojednávaní súdu dňa 29.10.2024.
31. Kasačný súd považoval právne posúdenie veci správnym súdom za arbitrárne. Arbitrárnosť môže mať v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu o arbitrárne rozhodnutia ide najmä vtedy, ak je svojvoľné.
Môže tiež ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného reálneho základu tak, že v nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základy. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením. „O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam“ (III. ÚS 265/05).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo je extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS150/03, I. ÚS 301/06, I. ÚS 200/2012).
32. V danej veci je odôvodnenie rozsudku správneho súdu nelogické so zreteľom na preukázané skutočnosti, keď správny súd neprihliadol na odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a na vykonané dokazovanie, pričom na základe týchto skutočností dospel k záveru o nedostatočnom zistení skutkového stavu. Najvyšší správny súd zároveň konštatuje, že nie je povinnosťou správneho súdu, a to ani v sankčných veciach, nahrádzať použité správne uváženie svojím vlastným. Súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. absentujúce argumenty správneho orgánu nahrádzať svojimi úvahami a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť správny orgán, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom. Jednoducho povedané, nepreskúmateľné je také rozhodnutie, z ktorého nemožno zistiť, ako bolo rozhodnuté, o čom bolo rozhodnuté alebo prečo bolo rozhodnuté práve tak. Naproti tomu nedostatok dôvodov znamená absolútny nedostatok
odôvodnenia, ale aj to, že rozhodnutie neobsahuje skutočnosti, ktoré viedli orgán verejnej správy k rozhodnutiu“. 33. Z vyššie uvedených dôvodov kasačný súd rozhodnutie správneho súdu podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 34. Úlohou správneho súdu v ďalšom konaní bude vo veci spoľahlivo ustáliť predmet súdneho prieskumu a vo veci opätovne rozhodnúť. Zároveň správny súd nemá oprávnenie za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia vyhľadávať, ani všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti uvedené v žalobe podľa obsahu administratívneho spisu alebo odôvodnenia napadnutého rozhodnutia za žalobcu konkretizovať.
35. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 29. januára 2026