6Svk/9/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Martina Tisa a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej veci žalobcov: 1/ Y. O., narodená XX. P. XXXX, bytom v Ž., T. S. Č.. XXX/XX, 2/ U. C., narodená XX. Y. XXXX, bytom v Ž.G., O. Č.. XXXX/XX, 3/ Q. O., narodený XX. X. XXXX, bytom v Ž.G., T. S. Č.. XXX/XX, 4/ P. O., narodená XX. Y. XXXX, bytom v Ž., I.Í. Č.. XXX/XX, 5/ S. N., narodená XX. E. XXXX, bytom v Ž.G., O. Č.. XXXX/XX, 6/ E. K., narodený XX. Y. XXXX, bytom v Ž., P.Á. Č.. XXX/XX, 7/ Y. N., narodená XX. A. XXXX, bytom v P. Č.. XXX, 8/ B. O., narodená XX. Y. XXXX, bytom v Ž.G., G. Č.. XXXX/XB, všetci právne zast.: JUDr. Andrejom Lalinským, advokátom a konateľom LALINSKÝ ADVOKÁT s.r.o., so sídlom v Žiline, Kálov č. 653/23-2, IČO: 47253096, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, Odbor opravných prostriedkov, so sídlom v Žiline, Vysokoškolákov č. 8556/33B, za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ Slovenský pozemkový fond, so sídlom v Bratislave, Búdková č. 36, 2/ Fakultná nemocnica s poliklinikou Žilina, so sídlom v Žiline, Vojtecha Spanyola č. 43, právne zast.: JUDr. Jaroslavom Plunárom, advokátom a konateľom AdvokAAt advokátska kancelária s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pri Habánskom mlyne č. 16, IČO: 52998215, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 11. novembra 2021, číslo OU-ZA-OOP6-2021/038355-003, o kasačnej sťažnosti žalobcov 1/ až 8/ proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici z 18. januára 2024, č. k. ZA-30S/5/ 2022-267, takto

1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) rozsudkom z 18. januára 2024, č. k. ZA-30S/5/2022-267 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SPP“) zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 11. novembra 2021, číslo OU-ZA- OOP6-2021/038355-003, ktorým tento postupom podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v rozhodnom znení (ďalej len „Správny poriadok“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie Okresného úradu Žilina, pozemkový a lesný odbor z 23. júla 2021, číslo OU-ZA-PLO1-2021/003590-084. Predmetným rozhodnutím prvostupňový správny orgán ako príslušný orgán štátnej správy podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov v

na spoluvlastníkov E. O., nebohý a vdova B. O. a zároveň im nepriznal ani právo na náhradu podľa § 6 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z., nakoľko v konaní v tejto časti nebolo preukázané splnenie podmienky uvedenej v § 3 ods. 1 písm. j/ zákona č. 503/2003 Z.z. pre priznanie

3. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru o zákonnosti správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, ako aj postupu predchádzajúcemu vydaniu tohto rozhodnutia. K dotknutej EN parcele č. XXXX/X - zastavaná plocha o výmere 728 m2 uviedol, že rozsiahlym dokazovaním bolo preukázané, že predmetná parcela bola v rozhodnom období (v čase podpisu kúpnej zmluvy) zastavanou plochou, a teda nešlo o poľnohospodársky pôdny fond, ani o pozemky, ktoré do neho patria a ani o lesný pôdny fond podľa § 1 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona č. 503/2003 Z.z. K dotknutej EN parcele č. X.XXX/X - záhrada o výmere 647 m2 uviedol, že predpokladom pre navrátenie vlastníctva podľa § 3 ods. 1 písm. j/ zákona č. 503/ 2003 Z.z. je kumulatívne splnenie podmienok tiesne a nápadne nevýhodných podmienok. Prvostupňový správny orgán pripustil, že právny predchodcovia žalobcov mohli v súvislosti s podpisom predmetnej kúpnej zmluvy pociťovať tieseň, a to s ohľadom na vtedajší štátny režim, avšak podľa prvostupňového správneho orgánu predmetná kúpna zmluva nebola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok.

Záver prvostupňového správneho orgánu a tiež žalovaného, že predmetná kúpna zmluva nebola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok potom vyhodnotil ako správny. V tomto smere ako nedôvodné vyhodnotil námietky žalobcu týkajúce sa nevypočutia navrhovaných svedkov, nakoľko prvostupňový správny orgán pripustil, že právni predchodcovia žalobcov mohli pri podpise kúpnej zmluvy konať v tiesni. Dôvodom pre nevydanie predmetnej nehnuteľnosti parcely EN č. X.XXX/X - záhrada o výmere 647 m2, ktorá bola vytvorená z časti komasovanej parcely č. X.XXX pôvodne evidovanej v komasačnom hárku č. 0559, bolo nesplnenie druhej kumulatívnej podmienky. Predmetná zmluva nebola uzavretá za nápadne výhodných podmienok.

4. Vo veci neúspešným žalobcom 1/ až 8/ a ďalším účastníkom konania 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal.

5. Proti rozsudku správneho súdu podali žalobcovia 1/ až 8/ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 6. Namietali, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a tiež, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

Navyše poukázali aj na fakt, že cena nehnuteľnosti bola neoprávnene znížená z 249.600,70,-Kčs na sumu 237.953,45,- Kčs, teda o 11.647,25,-Kčs, čo potvrdzuje, že právni predchodcovia žalobcov nemohli jednať o podmienkach predaja nehnuteľnosti. Podporne poukázali na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžr/65/2016 a sp. zn. 6Sžo/193/2010. 8. Ďalej uviedli, že z predložených dôkazov a hlavne z kúpnej zmluvy z 08. decembra 1977 je zrejmé, že rodinný dom bol menší ako pozemok pôvodnej parcely č. X.XXX z hárku 0559, zastavaná plocha o výmere 1.341 m2, a teda je zrejmé, že parcela nemohla byť celá zastavaná, ale zvyšok bol využívaný ako záhrada a pôda na poľnohospodárske účely.

Rovnako správny súd sa dostatočne nevyjadril k argumentácií žalobcov týkajúcej sa nápadne nevýhodných podmienok. Rozsudok správneho súdu tak považovali za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. 10. Správny súd tiež opomenul vykonať svoju procesnú povinnosť predpísanú v § 181 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, a to určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná. Neuviedol tiež, svoje predbežné právne posúdenie veci.

III.

12. Ďalší účastník konania 2/ sa ku kasačnej sťažnosti žalobcov 1/ až 8/ vyjadril podaním z 29. apríla 2024 majúc za to, že správny súd sa vyčerpávajúco a vecne vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami, predloženými dôkazmi a vyjadreniami účastníkov konania. Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 7C/170/1992 nemôže obstáť, predstavuje ojedinelé rozhodnutie, pričom sa týkalo iných nárokov, ako boli uplatnené žalobcami v tu prejednávanej veci. Uviedol, že ak by žalobcovia disponovali takými dôkazmi, ktoré by spoľahlivo preukazovali tieseň a nápadne nevýhodné podmienky, správne orgány ani súd by tieto dôkazy neignorovali. Nápadne nevýhodné podmienky musia byť objektívne, predávajúci dostali náhradu v tom čase primeranú a možnosť náhradného bývania. Dodal, že právni predchodcovia žalobcov podali žiadosť z nesprávnych skutkových dôvodov (vyvlastnenie bez náhrady) a viedli dokazovanie k iným skutočnostiam. Keď sa v priebehu konania zistilo, že nehnuteľnosti boli prevedené na štát kúpnou zmluvou z roku 1977, argumentáciu a dokazovanie účelovo viedli a prispôsobovali tomu, aby im bol nárok priznaný z iných dôvodov (údajná tieseň a nápadne nevýhodné podmienky). Uzavrel, že žalobcami uplatnený kasačný dôvod § 440 ods. 1 písm. f/ SSP nebol naplnený a rovnako tak dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, keď neuviedli právne posúdenie veci, ktoré považovali za správne. Uvedenie vlastnej verzie skutkového stavu nie je preukázaním kasačného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. Mali teda špecifikovať právnu otázku a uviesť, z akých dôvodov zaujal správny súd nesprávny právny názor. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcov 1/ až 8/ ako nedôvodnú zamietol.

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) viazaný rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti (§ 453 ods.1,2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcov 1/ až 8/ nie je dôvodná.

18. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom

20. Podľa § 6 ods. 2 písm. a/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách. 21. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej

Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 11. novembra 2021, číslo OU-ZA-OOP6-2021/038355-003, ktorým tento postupom podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie Okresného úradu Žilina, pozemkový a lesný odbor z 23. júla 2021, číslo OU-ZA-PLO1-2021/003590-084. Predmetným rozhodnutím prvostupňový správny orgán ako príslušný orgán štátnej správy podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. rozhodol spôsobom už bližšie vymedzeným v bode 1 tohto rozsudku.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z., právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 503/2003 Z.z., na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. 28. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

33. Podľa § 34 ods. 3 Správneho poriadku, účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. 34. Podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku, vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.

37. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

- listom z 24. marca 2020 prvostupňový správny orgán i/ oboznámil žalobcov, že rokovanie, o ktorom boli upovedomí listom zo 04. marca 2020 sa z dôvodu opatrení prijatých v súvislosti so zabránením šírenia koronavírusu neskutoční, ii/ zároveň ich poučil o úmysle vydať rozhodnutie o nepriznaní nároku s poukazom na § 1 zákona č. 503/2003 Z.z., nakoľko pozemok v čase jeho predaja netvoril poľnohospodársky pôdny fond ani do neho nepatril a netvoril ani lesný pôdny fond, ale išlo o zastavanú plochu, iii/ tiež žalobcov poučil o možnosti uvedenia relevantných dôvodov v prípade nesúhlasu s takýmto postupom, - žalobkyňa 2/ vo vyjadrení zo 14. mája 2020 a žalobca 3/ vo vyjadrení zo 07. mája 2020 vyjadrili nesúhlas so zámerom vydať rozhodnutie o nepriznaní reštitučného nároku, - prvostupňový správny orgán následne rozhodnutím z 01. júna 2020, číslo OU-ZA- PLO1-2020/009675-015 žalobcom nenavrátil vlastnícke právo ku komasovanej (EN) parcele č. X.XXX v k.ú. Ž. pôvodne evidovanej v komasačnom hárku 0559 ako zastavaná plocha o

vyvlastnený už v rokoch 1951 - 1952; v tomto smere vyslovil potrebu vykonania ďalšieho dokazovania za účelom jednoznačného preukázania, kedy a akým právnym titulom prešiel pozemok na štát, v akom druhu pozemku a v akej výmere bol v čase prechodu na štát vedený

39. Najvyšší správny súd po vyhodnotení žalobcami v kasačnej sťažnosti uplatnenými dôvodmi vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom.

Konkrétne si uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva k pozemku nachádzajúcom sa v k. ú. Ž., označenom ako pkn vl. č. 0559, pkn parcela č. X.XXX o výmere 1.341 m2, zastavané plochy, ktoré prešli na Krajský ústav národného zdravia - krajská nemocnica v Žiline, a to z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. m/ zákona č. 503/2003 Z.z., podľa ktorého oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady.

Následne vydal Jednotný národný výbor - technický referát v Žiline pod značkou Zn.:XI-198-52-I-179 dňa 16. januára 1952 výmer, ktorým bol povolený Štátnej oblastnej nemocnici v Žiline vstup na nehnuteľnosti v k.ú. Ž., za účelom vykonávania na nich potrebných meraní a umiestňovať na nich meračské značky. Medzi týmito pozemkami sa uvádzala aj pkn. parcela č. XXXX (tu dotknutá parcela č. X.XXX) zapísaná v pkn. hárku číslo 277.

parcely budú slúžiť pre ďalšie rozšírenie Štátnej oblastnej nemocnice v Žiline. Teda zo stavebného obvodu okrem iných parciel vypadla aj komasovaná parcela č. X.XXX z komasačného hárku č. 0559 vlastníka E. O. a spol., pričom boli vykonané v tomto smere aj zmeny vo vyvlastňovacom súpise vyhotovenom v roku 1951 - tieto položky boli v ňom prečiarknuté.

Z uvedeného je potom zrejmé, že právnymi predchodcami uplatnený reštitučný nárok a vychádzajúci z § 3 ods. 1 písm. m/ zákona č. 503/2003 Z.z., ktorého idea spočívala v tom, že oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady, nebol opodstatnený. Možno len doplniť, že ani samotní, či už právni predchodcovia alebo v tomto konaní vystupujúci žalobcovia 1/ až 8/, v priebehu správneho konania nedoložili žiaden relevantný doklad, ktorý by preukazoval prechod parcely č. X.XXX na štát titulom plynúcim z § 3 ods. 1 písm. m/ zákona č. 503/2003 Z.z.

vlastníctva v zmysle § 3 ods. 1 písm. j/ zákona č. 503/2003 Z.z. oprávneným osobám je, aby pozemok v zákonom stanovenom období, t. j. v čase od 25. februára 1948 do 01. januára 1990, prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Z dikcie predmetného zákonného znenia je zrejmé, že obidve zákonné podmienky (tieseň i nápadne nevýhodné podmienky) musia byť splnené súčasne. Reštitučné zákony nepredpokladajú (neprezumujú) ani jednu z podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach jednotlivých zákonov (v danom prípade § 3 ods. 1 písm. j/ zákona č. 503/2003 Z.z.), takže pre úspešné uplatnenie nároku musí oprávnená osoba preukázať súčasnú existenciu tiesne aj nápadne nevýhodných podmienok v čase uzavretia zmluvy.

42. Tieseň podľa ustálenej judikatúry a súdnej praxe pri aplikácií reštitučných zákonov (teda aj zákona č. 503/2003 Z.z.) je hospodársky, či sociálny stav, v ktorom sa nachádza určitý subjekt v čase robenia právneho úkonu, ktorý stav na neho pôsobí takým spôsobom a takou intenzitou, že v dôsledku neho urobí právny úkon, ktorý by inak, nebyť tiesne, neurobil (napríklad rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018, sp. zn. 10Sžr/ 19/2017, z 28. februára 2018, sp. zn. 2Sžo/114/2015, prípadne recentnejší rozsudok najvyššieho správneho súdu z 22. decembra 2023, sp. zn. 2Svk/43/2022 vrátane v ňom obsiahnutej relevantnej judikatúry a v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky z 03. septembra 2024, sp. zn. I. ÚS 476/2024).

nemusí. Pritom z hľadiska existencie tiesne je potrebné osobitne zdôrazniť, že je irelevantné, ako tento stav vznikol a čo ho spôsobilo. Právny význam treba preto priznať aj tiesni majúcej základ v iných než politických motívoch, ba aj tiesni vyvolanej samotným konajúcim.

43. Druhú kumulatívnu požiadavku zákona č. 503/2003 Z.z. predstavuje existencia nápadne nevýhodných podmienok, za ktorých bola zmluva uzavretá. Možno zdôrazniť, že zákon č. 503/2003 Z.z. v ustanovení § 6 ods. 1 písm. j/ nestanovuje ako jednu z kumulatívnych podmienok navrátenia vlastníctva „nevýhodné podmienky“ uzatvorenia zmluvy, ale „nápadne nevýhodné podmienky“. Pri skúmaní naplnenia znakov nápadne nevýhodných podmienok treba teda vždy hodnotiť, či ide o nevýhodnosť takej intenzity, že ju možno kvalifikovať ako nápadnú voči stavu, ktorý existoval v dobe uzavretia kúpnej zmluvy vzhľadom k podmienkam vtedy obvyklým (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž-o-Ks 1/2004). Pri posudzovaní tvrdenej nevýhodnosti podmienok je preto potrebné prihliadnuť najmä na to, aké plnenie bolo predávajúcim na základe kúpnej zmluvy poskytnuté, a na aké plnenie mali právny nárok. Ak je medzi týmito plneniami zjavný hodnotový nepomer možno posúdiť podmienky existujúce v okamihu uzatvorenia kúpnej zmluvy ako nápadne nevýhodné.

Nápadne nevýhodné podmienky treba posudzovať podľa konkrétnych okolností daného prípadu, musia objektívne existovať v čase právneho úkonu a nemôžu spočívať v subjektívnom cítení dotknutej osoby. U odplatných zmlúv pôjde predovšetkým o posúdenie, či nebola porušená ekvivalentnosť vzájomných plnení a či objektívne bol pomer získanej hodnoty k vydávanej protihodnote nápadne nevýhodný, pričom musí ísť o nevýhodnosť takej intenzity, aby ju bolo možné kvalifikovať ako nápadnú. Nemožno však hovoriť o nápadne nevýhodných podmienkach z pohľadu porovnania vtedajších a dnešných cien nehnuteľností, pretože takto ,,nevýhodné podmienky“ boli všeobecným produktom vtedajšej doby a postihovali rovnako každého, kto vtedy nehnuteľnosti predával. Nápadnú nevýhodnosť je potrebné posudzovať z hľadiska súladu kúpnej ceny s vtedy platnými právnymi predpismi a možno ju preukázať vo vzťahu k iným, vtedy uzatváraným porovnateľným zmluvám, pretože vždy musí znamenať konkrétnu nevýhodu reštituenta v porovnaní s inými občanmi (bližšie pozri tiež rozsudky

44. Z obsahu spisového materiálu najvyšší správny súd nemal za preukázané, že by žalobcovia riadne preukázali, že predmetná kúpna zmluva z 08. decembra 1977 bola uzavretá v tiesni a predovšetkým za nápadne nevýhodných podmienok.

predpisov - 10,-Kčs/m2 (t.j. celá výmera za 12.810,-Kčs). Spolu s cenou existujúcich porastov, kultúr a vonkajších úprav bola výška kúpnej ceny 249.600,70,-Kčs, pričom táto suma bola zo strany finančného odboru Okresného národného výboru v Žiline znížená o 11.647,25,- Kčs, t.j. na sumu 237.953,-Kčs. V tomto smere žalobcovia v kasačnej sťažnosti namietali neoprávnené zníženie súdnym znalcom určenej hodnoty, avšak bližšie túto „neoprávnenosť“ nešpecifikovali. Neuviedli, ktorá konkrétna položka mala byť ohodnotená inak a z akého nimi tvrdeného dôvodu. Samotné zníženie hodnoty nemôže bez ďalšieho naplniť podstatu nápadne nevýhodných podmienok.

Zníženie ceny odôvodnil tým, že ak predávajúci je vlastníkom oboch rodinných domov, jeden z týchto musí byť ocenený ako súkromné vlastníctvo podľa § 13 Vyhlášky s tým, že podľa toho istého paragrafu bude ocenený i drevený sklad, ako i jedna garáž, pretože vlastníkom jednej garáže nebol predávajúci.

V tomto smere teda žalobcovia žiadne konkrétne relevantné námietky neuvádzali. 45. Je tiež dôležité uviesť, že v roku 1977 bol účinný Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení zákona č. 58/1969 Zb. (ďalej len „Občiansky zákonník“), v zmysle ktorého podľa § 229 sa cena pri uzavretí zmluvy určila podľa cenových predpisov a takto určená cena podmieňovala platnosť zmluvy podľa § 39. V čase uzatvorenia kúpnej zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka bol neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporoval zákonu alebo ho obchádzal alebo sa priečil záujmom spoločnosti, pričom podľa § 399 ods. 2 Občianskeho zákonníka dohodnutá cena kúpenej veci nesmela presahovať cenu určenú podľa cenových predpisov. Ak nebolo možné takto cenu určiť, určila sa odhadom.

§ 14 ods. 1 Vyhlášky. Ak by platilo, že ak bola cena určená orgánom štátu a nie dohodnutá účastníkmi zmluvného vzťahu a toto by bolo možné automaticky považovať za nápadne nevýhodné podmienky, všetky kúpne zmluvy uzatvorené so štátom ako kupujúcim, kde kúpna cena bola stanovená na základe platného predpisu, by museli byť uzatvorené v tiesni, a teda by mali právnu vadu, ktorá by mala za následok ich neplatnosť. Takýto právny názor by vnášal do právneho systému neistotu, a spochybňoval by všetky právne úkony uzatvorené v

46. Existenciu nápadne nevýhodných podmienok a vo svojej podstate čiastočne aj tiesne vylučuje v administratívnom spise žalovaného založený záznam spísaný dňa 27. júla 1976, ktorého prílohu tvorila zápisnica spísaná na právnom odbore Okresného ústavu národného zdravia v Žiline za prítomnosti právnych predchodcov žalobcov (Y. O., Q. O. a P. K.), z ktorej vyplývalo, že si boli plne vedomí faktu, že dotknutý pozemok kupujúci pre výstavbu ďalších objektov - oddelení, a preto plánovaným akciám kupujúceho nebudú brániť a rovnako nemali námietky, aby sa vysporiadanie uskutočnilo formou kúpnopredajnej zmluvy.

47. K námietke žalobcov, že z predložených dôkazov a hlavne z kúpnej zmluvy z 08. decembra 1977 bolo zrejmé, že rodinný dom bol menší ako pozemok pôvodnej parcely č. X.XXX z hárku 0559, zastavaná plocha o výmere 1.341 m2, a teda bolo zrejmé, že parcela nemohla byť celá zastavaná, ale zvyšok bol využívaný ako záhrada a pôda na poľnohospodárske účely, najvyšší správny súd uvádza, že správe orgány aj s odkazom na príslušné vyjadrenia Okresného úradu Žilina, katastrálny odbor mal za preukázané, že kupujúci (Okresný ústav národného zdravia v Žiline) požiadal dňa 03. mája 1978 o zápis vlastníckeho práva k predmetu kúpnej zmluvy, pričom sa zistilo, že parcela KN č. X.XXX bola po reambulácii (jednorazové prešetrenie, zameranie a zobrazenie zmien predmetov merania a prešetrovania do danej mapy) z roku 1978 podlomená na parcelu č. X.XXX/X - zastavaná plocha o výmere 728 m2 a parcelu EN č. X.XXX/X - záhrada o výmere 647 m2.

právny režim. Potom bol správny záver správnych orgánov, že i/ vo vzťahu k parcele č. X.XXX/X - zastavaná plocha, žalobcovia nespĺňajú podmienky na navrátenie vlastníckeho práva (ani právo na náhradu), nakoľko bolo v konaní preukázané, že neboli k tejto časti splnené podmienky uvedené v § 1 písm. a/ a b/ zákona č. 503/2003 Z.z., podľa ktorého vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria, lesný pôdny fond (t.j. nie zastavané plochy) ii/ vo vzťahu k parcele č. X.XXX/X - záhrada, žalobcovia nespĺňajú podmienky na navrátenie vlastníckeho práva (ani právo na náhradu), nakoľko v konaní v tejto časti nebolo preukázané splnenie podmienky uvedenej v § 3 ods. 1 písm. j/ zákona č. 503/2003 Z.z. pre priznanie nároku, t.j. nebolo preukázané, že vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.

Rozsudok

Okresného súdu Žilina sp. zn. 7C/170/92 nepredstavuje rozhodnutie najvyššej súdnej autority. Navyše v uvedenom rozsudku bolo (okrem iného) vyslovené, že hoci štát nebol vlastníkom nehnuteľnosti, započal so stavebnými prácami a tiež, že navrhovatelia boli vlastníkmi rodinného domu a 2 parciel, ktorých výmera bola okolo 950 m2, dom a pozemok úplne vyhovoval potrebám členov domácnosti, každý mal vlastnú izbu, boli tam ovocné stromy, kríky, chovali hospodárske zvieratá, pestovali zeleninu, a toto všetko právnym úkonom previedli na štát za 482.588,-Sk, pričom sa presťahovali do paneláku s 3 izbami.

Z príslušnej zápisnice tiež vyplývalo, že Y. O. žiadal o pridelenie jedného trojizbového bytu v meste Žilina, a to zo štátnej bytovej výstavby; družstevný byt odmietol, pretože v roku 1977 chcel započať s výstavbou rodinného domu v Trnovom, kde mal na tento účel už zakúpený stavebný pozemok, Q. O. uviedol, že býva s rodinou vo vlastnom rodinnom dome v Trnove, z ktorého dôvodu bytovú náhradu nepotreboval, P. K. uviedla, že býva s rodinou v samostatnom štátnom dvojizbovom byte v Žiline, z ktorého dôvodu tiež bytovú náhradu nepotrebovala.

50. Rozsudkom z 29. júna 2016, sp. zn. 10Sžr/65/2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky zase zrušil ako nepreskúmateľný rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28. apríla 2014, č. k. 5Sp/2,3/2013-133 v znení uznesenia z 28. apríla 2014, č. k. 5Sp/2,3/2013-137 a v znení opravného uznesenia z 28. apríla 2014, č. k. 5Sp/2,3/2013-138 a vec mu vrátil na ďalšie

19/2017 rozsudok krajského súdu potvrdil. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 23. mája 2018, sp. zn. IV. ÚS 331/2018 ústavnú sťažnosť odmietol ako neprípustnú, keď mal preukázané, že nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil zrušujúci rozsudok krajského súdu, potom predmetná vec sa nachádza opätovne v štádiu konania pred orgánom verejnej správy a účastníci majú zachované všetky dostupné prostriedky nápravy.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 12. mája 2022, č. k. 1S/59/2020-166 správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, najvyšší správny súd rozsudkom z 22. decembra 2023, sp. zn. 2Svk/43/2022 kasačnú sťažnosť zamietol. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 03. septembra 2024, sp. zn. I. ÚS 476/2024 ústavnú sťažnosť žalobcov odmietol.

52. Najvyšší správny súd tiež vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu, ktorou namietal nepreskúmateľnosť rozsudku správneho súdu, ako aj rozhodnutia žalovaného. V tejto súvislosti aj Ústavný súd Slovenskej republiky pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva rozsudky súdov majú byť primerane odôvodnené. Rozsah, v akom sa táto povinnosť odôvodnenia uplatňuje, sa môže líšiť v závislosti od povahy rozhodnutia a musí sa určiť na základe okolností prípadu. Bez toho, aby sa

Pri skúmaní spravodlivosti súdneho konania Európsky súd pre ľudské práva najmä v minulosti rozhodol, že ignorovaním konkrétneho, relevantného a dôležitého argumentu sťažovateľa vnútroštátne súdy porušia svoje povinnosti podľa článku 6 ods. 1 dohovoru (Cupiał v.

ani nárok na náhradu k príslušnej parcele č. X.XXX/Xač. X.XXX/X. 53. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil rozsudok správneho súdu ako vecne správny, preto kasačnú sťažnosť žalobcov 1/ až 8/ ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol.

55. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.