6Szak/1/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: G. T., narodený XX. B. XXXX, štátna príslušnosť: J. X., číslo cestovného dokladu ID karta XXXXXXXXXXX, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov S., I. Č.. XX, Slovenská republika, právne zast.: Centrum právnej pomoci, Kancelária Bratislava, so sídlom v Bratislave, Námestie Slobody č. 12, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava, so sídlom v Trnave, Paulínska č. 13, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo 04. decembra 2023, Č. p.: PPZ-HCP-BA9-197-011/2023-AV, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach z 02. februára 2024, č.k. 13Saz/1/2024-26, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

II. Konanie na správnom súde

6. Rozhodnutie žalovaného zo 04. decembra 2023, Č. p.: PPZ-HCP-BA9-197-011/2023-AV o zaistení žalobca napadol správnou žalobou doručenou Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“) dňa 29. januára 2024 s návrhom, aby správny súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. 7. V správnej žalobe vyjadril nesúhlas s napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Konkrétne uviedol, že z rozhodnutia musia byť zrejmé dôvody, na základe ktorých žalovaný dospel k záveru, že nebolo možné vo veci uplatniť iné menej závažné prostriedky než zaistenie, že žiadosť o azyl bola výlučne účelová a že naďalej existuje reálna možnosť následného vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky, pričom zrealizovanie účelu zaistenia možno uskutočniť v zákonom stanovených lehotách. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, na základe ktorého je žalobca držaný v zaistení, tieto atribúty riadneho odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu o zaistení žiadateľa o azyl nespĺňa a jeho držanie v zaistení na jeho podklade je preto nezákonné.

Na základe všeobecne dostupných informácií o situácii v Turecku, kde dochádza ku konfliktom medzi tureckými štátnymi orgánmi a kurdským etnikom, preto ani nemožno vopred a jednoznačne uzavrieť, že žalobcova žiadosť o azyl je účelová. Uvedené spôsobuje prekážku

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný vôbec nezisťoval konkrétne dôvody žalobcovej žiadosti o azyl a ani ich následne nekonfrontoval so všeobecne dostupnými informáciami o krajine pôvodu žalobcu. V tomto smere poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-534/11 (Mehmet Arslan c/a Polícia ČR, Krajské riaditeľstvo polície Ústeckého kraja, odboru cudzineckej polície), ďalej nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/35/2014 a sp. zn. 10Sža/38/2014.

Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Účelom zaistenia je ponechanie cudzinca - žiadateľa o azyl v zaistení, aby bolo v budúcnosti v zákonom prípustnej dobe zrealizované jeho vyhostenie z územia Slovenskej republiky. Je preto nevyhnutné, aby

Pokiaľ nie je prípustné, či fakticky možné zrealizovať účel zaistenia - vyhostenie cudzinca, takéto neúčelné a neefektívne obmedzovanie osobnej slobody cudzinca je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 9. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril dňa 18. januára 2024 považujúc správnu žalobu za nedôvodnú, žalobca dostal možnosť požiadať o azyl už dňa 07. októbra 2023, kedy s ním bolo realizované konanie o administratívnom vyhostení, v ktorom žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia na otázku, či chce požiadať na území Slovenskej republiky o azyl, odpovedal „Teraz nežiadam o azyl na území Slovenskej republiky.“ Požiadal o azyl až dňa 25. októbra 2023 v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Žalovaný vyhodnotil všetky skutočnosti, ktoré predchádzali podaniu žiadosti o azyl a vyhodnotil ich ako dôvodné podozrenie, že účastník konania podal žiadosť o udelenie azylu len výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/

o azyle. V prípade vydania právoplatného rozhodnutia bude žalovaný adekvátne reagovať či už prepustením žalobcu, prípadne bude pokračovať v jeho vyhostení. V danom prípade však lehota zaistenia nie je pevne daná a v prípade okolnosti, ktoré by odôvodňovali jeho prepustenie, by tak správny orgán zrealizoval jeho prepustenie. Navrhol, aby správny súd správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

12. Správny súd po preskúmaní veci vyhodnotil postup žalovaného ako zákonný, keď tento riadne preukázal dôvodné podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. V tomto smere primárne

III. Konanie na kasačnom súde

15. Konkrétne namietal, že podanú žiadosť o azyl nemožno považovať za účelovú, žalovaný tento záver nepodložil žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami a rovnako náležite neodôvodnil dĺžku doby zaistenia. Nepovažoval zaistenie za účelové, pričom v jeho prípade mala byť uplatnená alternatíva zaistenia v špecializovanom zariadení pre žiadateľov o azyl.

Zároveň sa správny súd svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, čím porušil ustanovenia SSP, pričom správny súd tento svoj odklon nijako neodôvodnil. V tomto smere odkázal na závery plynúce z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-534/ 11 (Mehmet Arslan c/a Polícia ČR, Krajské riaditeľstvo polície Ústeckého kraja, odboru cudzineckej polície), ďalej z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013 a z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/40/2014 a sp. zn. 1Sža/41/2014. Žalovaný sa nezaoberal konkrétnymi okolnosťami prípadu žalobcu, ani skutočnosťou, že nepochádza z úplne bezpečnej krajiny s ohľadom na jeho etnickú príslušnosť, nemá históriu útekov, ktorá by opodstatňovala predpoklad potreby zaistenia na zamedzenie rizika úteku, či vyhýbania sa ďalším úkonov správneho orgánu. Ďalej aj s odkazom na § 12 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 480/2002 Z.z.“) ministerstvo rozhodne o zamietnutí žiadosti

16. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok správneho súdu tak, že nariadi bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. 17. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním zo 16. februára 2024 považujúc rozsudok správneho súdu za vecne správny. Žalovaný jednoznačne prišiel k záveru, že použitím miernejších opatrení voči žalobcovi ako žiadateľovi o azyl by prišlo k zmareniu konania o azyle, respektíve k zneužitiu konania o azyle a následnému odchodu do inej krajiny a v konečnom dôsledku aj k možnému zmareniu uloženého administratívneho vyhostenia. K žalobcom namietanej nesprávne posúdenej existencie dôvodného podozrenia o účelovom podaní žiadosti o azyl uviedol, že podľa zákona ide o ,,dôvodné podozrenie“, nie o stav, ktorý je bezpodmienečne preukázateľný a istý. Mal za to, že existencia dôvodného podozrenia bola riadne podložená a vysvetlená. Rovnako žalovaný nikde a nikdy neuviedol, že žiadosť o azyl žalobcu bude posúdená migračným úradom priamo ako zjavne neopodstatnená.

Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol. 18. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobcovi dňa 28. februára 2024 na vedomie.

19. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia.

Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11. marca 2024 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

21. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 22. Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z., policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 23.

mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d/ nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. 24. Podľa § 88a ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z., na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 88 ods. 4, 5, 7, 8 a 12.

Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z., štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 27.

Slovenskej republiky. Zaistenie možno považovať za osobitný dôvod zbavenia osobnej slobody za kumulatívneho splnenia troch podmienok, a to, že zásah musí byť vykonaný na základe zákona, primerane, vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu a s cieľom zabránenia nepovolenému vstupu na územie krajiny alebo v súvislosti s konaním o vyhostení či vydaní osoby pozbavenej osobnej slobody. Z článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež z článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že k pozbaveniu osobnej slobody fyzickej osoby môže dôjsť iba na základe zákona, t.j. z dôvodov ustanovených zákonom a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, respektíve v súlade s konaním ustanoveným zákonom, pričom týmto zákonom je podľa slovenskej recentnej právnej úpravy práve zákon č. 404/2011 Z.z. (pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2017, sp. zn. III. ÚS 717/2016). Oprávnenia štátu v jeho imigračnej politike vychádzajú priamo zo štátnej suverenity.

Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu“. V tomto smere možno tiež poukázať na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 27. novembra 2008 vo veci Rashed c/a Česká republika, číslo sťažnosti 298/07, v zmysle ktorého zaistenie nesmie byť nezákonné a arbitrárne, môže byť uložené iba na základe zákona a spôsobom ustanoveným zákonom. To je základná záruka proti nezákonnosti zaistenia, ktorá odráža všeobecné zásady právnej istoty. Tento princíp vyžaduje, aby zaistenie bolo uložené v súlade s národným právom a postupmi a zároveň, aby tieto právne predpisy spĺňali isté kvalitatívne požiadavky tak, aby dokázali ochrániť jedinca pred svojvôľou

29. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok správneho súdu, ktorým zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal ochrany svojich práv proti rozhodnutiu žalovaného o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z., a preto Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky žalobcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu.

30. Správny súd v tomto konaní preskúmava výlučne rozhodnutie o tzv. pre-zaistení, ktoré sa vydáva v situácii, kedy štátny príslušník tretej krajiny po tom, ako bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., požiada o udelenie azylu (medzinárodnej ochrany). Rozhodnutie o tzv. pre-zaistení tak de facto nadväzuje na prvotné rozhodnutie o zaistení vydané na účely výkonu administratívneho vyhostenia (§ 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z.).

ochrany [ďalej len „smernica č. 2013/32/EÚ“ (ktorá nahradila smernicu Rady 2005/85/ES z

32. Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že podľa článku 8 ods. 1 smernice 2013/33/EÚ členské štáty nesmú zaistiť osobu len z toho dôvodu, že podala žiadosť o medzinárodnú ochranu. Rovnako tak podľa článku 26 ods. 1 smernice 2013/32/EÚ členské štáty nezaistia žiadnu osobu výlučne preto, že je žiadateľom. Vzhľadom potom na to, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny, ktorý pred príslušným orgánom prejavil svoju vôľu požiadať o medzinárodnú ochranu, má postavenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu, nemôže jeho situácia v tomto štádiu patriť do pôsobnosti smernice 2008/115/ES.

Z toho vyplýva, že vnútroštátne orgány môžu zaistiť žiadateľa o medzinárodnú ochranu až po tom, ako v každom jednotlivom prípade overia, či je takéto zaistenie primerané na účely, ktoré sleduje, pričom toto overenie vyžaduje najmä uistenie sa o tom, že sa zaistenie použije len ako posledná možnosť (napríklad rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-808/18 - Komisia c/a Maďarsko, bod 175, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-924/19 PPU a C-925/19 PPU - Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél-alföldi Regionális Igazgatóság, bod 258, prípadne rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-18/16 - K. c/a Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie, bod 48).

prvom pododseku písm. d/ smernice 2013/33/EÚ tak podlieha dvom odlišným kumulatívnym podmienkam. Na jednej strane je nevyhnutné, aby bol žiadateľ o medzinárodnú ochranu už zaistený na účely odsunu podľa kapitoly IV smernice 2008/115/ES, a na druhej strane, aby existovalo odôvodnené podozrenie, založené na objektívnych kritériách, domnievať sa, že žiadateľ podal žiadosť o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate. Pokiaľ ide o objektívne kritériá, na ktorých musia príslušné orgány členských štátov založiť svoje odôvodnené podozrenie podľa článku 8 ods. 3 prvého pododseku písm. d/ smernice 2013/33/EÚ, treba konštatovať, že hoci toto ustanovenie nevymedzuje pojem „objektívne kritériá“, poskytuje príklad kritéria, na ktoré sa môžu tieto orgány odvolávať, a to skutočnosť, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu už mal možnosť prístupu ku konaniu o azyle. Použitie výrazu „vrátane“ v tomto ustanovení, ktorý je v bežnom jazyku synonymom výrazov „ako“, „napríklad“, „okrem iného“, „najmä“, „podobne ako“,

33. Základný účel zaistenia žiadateľa o azyl podľa § 88a ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. spočíva vo vytvorení takých podmienok, aby iba z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny podal žiadosť o udelenie azylu, nebola zmarená realizácia vyhostenia podľa zákona č. 404/ 2011 Z.z. (smernica č. 2008/115/ES). Jeho podstatou je teda zabezpečenie efektívnej kontroly nad priebehom správneho konania o administratívnom vyhostení v situácii, keď štátny príslušník tretej krajiny uplatní svoje právo požiadať o medzinárodnú ochranu. Účelom zaistenia v takom prípade nie je iba zabezpečiť účasť žiadateľa o azyl v konaní o tejto žiadosti, ale aj zabezpečiť jeho dostupnosť pred príslušným správnym orgánom fakticky vykonávajúcim rozhodnutie o administratívnom vyhostení v dobe, kedy žiadateľ stratí postavenie žiadateľa o azyl (medzinárodnú ochranu) za súčasného splnenia podmienky vykonateľnosti rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení (§ 77 zákona č. 404/2011 Z.z.).

termíne. 34. V predmetnej veci bol žalobca ako žiadateľ o udelenie azylu zaistený podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z., keď žalovaný mal za preukázané (existuje dôvodné podozrenie), že žalobca predmetnú žiadosť podal výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.

Podľa názoru najvyššieho správneho súdu boli tieto podmienky v prípade žalobcu splnené, keď žalobca bol za účelom výkonu administratívneho vyhostenia zaistený v súlade s § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. rozhodnutím zo 07. októbra 2023 a žiadosť o udelenie azylu podal dňa 25. októbra 2023, teda v štádiu jeho zaistenia v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov.

Toto dôvodné podozrenie primárne pramenilo z toho, že žalobca ako plnoletá osoba (táto skutočnosť bola preukázaná identifikáciou žalobcu na základe ním predloženého občianskeho preukazu) a nemajúca zároveň status zraniteľnej osoby podľa § 2 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z.z. (skutočnosť potvrdená samotným žalobcom v príslušnej zápisnici zo 04. decembra 2023) mal možnosť prístupu k azylovému konaniu už skôr, a to v Bulharsku, kde podľa jeho výpovede obsiahnutej v dotazníku žiadateľa o azyl z 08. novembra 2023 bol ubytovaný v jednom byte tri dni a neskôr v Maďarsku. Z obsahu príslušnej žiadosti o azyl nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by žalobcovi neboli známe už pred jeho zaistením, alebo mu v skoršom podaní tejto

Osoba, ktorá pociťuje potrebu medzinárodnej ochrany, k podaniu žiadosti o azyl pristúpi bezprostredne po tom, čo má k tomu prvú príležitosť. Žalobca namiesto toho zvolil inú alternatívu, nelegálne vstúpil na územie Slovenskej republiky za pomoci prevádzačov s cieľom dostať sa do Nemecka; týmto konaním žalobca porušoval právne predpisy nielen Slovenskej republiky, ale prinajmenšom aj Bulharska

K podaniu žiadosti o azyl (25. október 2023) žalobca pristúpil až po tom, čo bolo rozhodnuté o jeho vyhostení a zaistení podľa zákona č. 404/2011 Z.z., t.j. skoro po troch týždňoch od jeho faktického zaistenia. S ohľadom na takto preukázané skutočnosti, najvyšší správny súd má za to, že i táto druhá podmienka bola splnená. Zaistenie žalobcu v súlade s § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. efektívne naplní účel spočívajúci v jeho dostupnosti pre výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení (v prípade negatívneho výsledku konania o žiadosti o azyle), pričom súčasne, v konaní neboli preukázané také prekážky, ktoré by bránili reálnej možnosti odsunu žalobcu do krajiny pôvodu (napríklad veľká pravdepodobnosť udelenia azylu pre zjavné prenasledovanie cudzinca z politických, rasových, náboženských dôvodov, ktorá by bola zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení, predstavovať prekážku zaistenia cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013). Možno tiež uviesť, že pri posudzovaní podmienok zaistenia

Rozhodnutie o zaistení nijak nepredbieha výsledok konania o azyle, ani ho nenahrádza (pozri analogicky rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 10Azs/288/2016, bod 18). Možno teda uzavrieť, že v prejednávanej veci bola zo strany žalobcu podaná žiadosť o azyl výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Žalovaný a rovnako správny súd správne vzhliadli dôvodné podozrenie, že v prípade zrušenia zaistenia by žalobca po dobu konania o azyle na území Slovenskej republiky nezotrval a pokračoval by v nelegálnom vycestovaní do Nemecka, kam mal pôvodne podľa jeho vyjadrenia namierené.

35. Z obsahu napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že žalovaný sa zaoberal aj možnými alternatívami zaistenia podľa § 89 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z., keď v priebehu administratívneho konania skúmal tak otázku schopnosti žalobcu zabezpečiť si ubytovanie na území Slovenskej republiky (hlásenie pobytu) ako aj otázku jeho finančného zabezpečenia. Pokiaľ žalovaný tieto otázky riadne vyhodnotil so záverom, že vo vzťahu k žalobcovi uplatnenie iných menej reštriktívnych opatrení neprichádza do úvahy, najmä s ohľadom na dôvody, pre ktoré pristúpil k zaisteniu žalobcu, jeho následnému postupu spočívajúcemu v zaistení žalobcu nemožno nič vyčítať. Takýto postup je plne v súlade s relevantnými ustanoveniami zákona č. 404/2011 Z.z. a tiež smernicou č. 2013/33/EÚ (článok 8).

vyhostenia. Pokiaľ však existujú skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by žiadateľ správne konanie maril, potom nemožno pristúpiť k uloženiu miernejšieho opatrenia podľa § 89 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. Možnosť uloženia miernejších opatrení namiesto zaistenia a na to nadväzujúce úvahy žalovaného závisia v prvom rade od dôvodu, na základe ktorého bol konkrétny štátny príslušník tretej krajiny zaistený. Možno opäť zdôrazniť, že žalobca nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, v Slovenskej republike nemá žiadne sociálne ani ekonomické väzby, a teda nemá ani žiaden subjektívny dôvod zdržovať sa na území Slovenskej republiky po dobu správneho konania. V tomto smere najvyšší správny súd dodáva, že s ohľadom na okolnosti tu prejednávanej veci a dôvody, pre ktoré žalovaný dospel k záveru o opodstatnenosti zaistenia žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. dostatočne vylučujú použitie iných menej reštriktívnych opatrení plynúcich z už zmieňovaného

V tomto smere žalovaný správne uviedol, že v tomto prípade stanovená lehota závisí primárne od dĺžky trvania konania o azyle, ktoré trvá niekoľko mesiacov, a teda pokiaľ sa nevyskytnú nepredvídateľné okolnosti, je konanie účelné počas celého rozhodovania o azyle. Najvyšší správny súd nadväzujúc na to len dopĺňa, že je potrebné i v takýchto prípadoch rešpektovať zákonom stanovené maximálne lehoty zaistenia a tiež skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel

37. Pokiaľ ide o záruku zakotvenú v článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadu, keď ide o zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, je potrebné pripomenúť, že táto záruka nebráni tomu, aby bolo možné prijať nevyhnutné opatrenia spočívajúce v zaistení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí podali žiadosť o medzinárodnú ochranu, pokiaľ je také opatrenie zákonné a vykonáva sa v podmienkach zlučiteľných s cieľom, ktorý spočíva v ochrane jednotlivca pred svojvôľou (pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 29. januára 2008, Saadi c/a Spojené kráľovstvo, § 64 až 74, číslo sťažnosti 13229/03). Článok 8 ods. 3 smernice č. 2013/33/EÚ povoľuje zákonné zaistenie osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

zákazom vstupu. Európsky súd pre ľudské práva tiež spresnil, že existencia prebiehajúceho azylového konania sama osebe neznamená, že zaistenie osoby, ktorá podala žiadosť o azyl, sa už neuskutočňuje „na účely vyhostenia“, keďže prípadné zamietnutie tejto žiadosti môže viesť k výkonu opatrení týkajúcich sa odsunu, o ktorých sa už rozhodlo (porovnaj tiež rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-601/15 PPU - J. N. c/a Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie).

prejednávanej veci. Vo vzťahu k skutkovo obdobným ba až rovnakým rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/40/2014 a sp. zn. 1Sža/41/2014 tam konajúci súd uviedol, že nebola účinne naplnená podmienka, že v čase vydania nového rozhodnutia o zaistení, bol navrhovateľ zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., keď v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia o zaistení už bolo vyhlásené rozhodnutie krajského súdu o zrušení rozhodnutia správneho orgánu o zaistení a nariadení bezodkladného prepustenia navrhovateľa zo zaistenia, pričom odporca o tejto skutočnosti mal vedomosť, avšak s dôvodmi, pre ktoré krajský súd považoval skôr vydané rozhodnutie o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona sa nijako nevysporiadal, ani ich nezohľadnil vo svojom neskoršom

1 písm. a/ alebo b/ zákona. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcom označený rozsudok na tu prejednávanú vec na situáciu žalobcu v tejto časti obsahovo neprilieha. V ďalšej časti najvyšší súd vyjadril pochybnosť o závere správneho orgánu ako aj krajského súdu, že išlo o dôvodné podozrenie, že navrhovateľ podal žiadosť o azyl s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, keď správny orgán vychádzal iba z toho, že navrhovateľ mal namierené do Rakúska a že o azyl požiadal až po jeho umiestnení v zariadení pre

39. K nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013 najvyšší správny súd uvádza, že žalovaný riadne a dostatočne uviedol dôvody, na základe ktorých vzhliadol dôvodnosť zaistenia žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z.

Vzhliadol však porušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď tak krajský súd ako aj následne najvyšší súd v danej veci postupovali zdĺhavo a svojimi rozhodnutiami, respektíve dôvodmi, na ktorých založili svoje rozhodnutia (primárne najvyšší súd) spôsobili, že konanie vo veci sťažovateľa prebiehalo po dlhší čas až do takej miery, že došlo k porušeniu menovaného článku 5 ods. 4. 40.

42. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.