6Szak/2/2024

404/2011 Z. z.“) rozhodol, že zaisťuje žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia s tým, že stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20. júla 2024. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia o zaistení uviedol, že dňa 20. marca 2024 vydal podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov č. PPZ-HCP- PO9-3-015/2024-AV (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie o administratívnom vyhostení“), v ktorom správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu.

Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo 17. mája 2024 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie o administratívnom vyhostení“; prvostupňové a druhostupňové rozhodnutie o administratívnom vyhostení ďalej „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“). Druhostupňovým rozhodnutím o administratívnom vyhostení správny orgán zmenil prvú vetu výroku prvostupňového rozhodnutia o administratívnom vyhostení tak, že znenie „z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte cudzincov“ nahradil znením „z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 ZoPC.“.

4. Správny súd podstatu prejednávanej veci artikuloval v bode 38 napadnutého rozsudku slovami „Správna žaloba bola postavená v podstate na dvoch hlavných žalobných bodoch: 1. Žalobca nie je vyhostiteľný preto, lebo mu bolo poskytnuté dočasné útočisko na území Slovenskej republiky. 2. Žalovaný sa nevysporiadal s otázkou, že žalobca môže byť po vydaní na Ukrajinu následne vydaný do Tadžikistanu, o čom už rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky, že nie je prípustné.“.

pobyt. Samotný tolerovaný pobyt upravuje zákon o pobyte cudzincov v § 58 a nasl., pričom v paragrafe 60 sú uvedené podmienky jeho zániku. Pod písmenom g.) je uvedené, že tolerovaný pobyt zaniká, ak bol štátny príslušník tretej krajiny administratívne vyhostený.

Za druhé: žalobca sa sám v konaní pred žalovaným slobodne vyjadril, že chce odísť na Ukrajinu, pričom je mu zrejmé, že Tadžikistan naň vydal medzinárodný zatykač, ťažko teda vyhodnotiť, že by žalobca samotný považoval za reálnu hrozbu, že po jeho vyhostení, by ho Ukrajina vydala do Tadžikistanu.

7. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov správny súd správnu žalobu v celom rozsahu podľa § 229 SSP zamietol, pričom o trovách konania rozhodol podľa § 167 SSP tak, že účastníkom nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.

8. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. Dôvody kasačnej sťažnosti vymedzil v jej úvode odkazom na ustanovenia § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP. Po tom, čo žalobca v kasačnej sťažnosti zhrnul svoju dovtedajšiu argumentáciu obsiahnutú v správnej žalobe a v stručnosti taktiež podstatu odôvodnenia zamietavého rozsudku správneho súdu, žalobca v ďalšom odôvodnil svoju kasačnú sťažnosť nasledovnými tvrdeniami: (i) uviedol, že po vynesení napadnutého rozsudku bolo dňa 3. mája 2024 sťažovateľovi vyhlásené rozhodnutie migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o zrušení dočasného útočiska; zdôraznil však, že ku dňu vydania preskúmavaného rozhodnutia žalovaným ako aj vydania napadnutého rozsudku správnym súdom mal sťažovateľ na území Slovenskej republiky ešte stále platné dočasné útočisko a naň nerozlučne spojený tolerovaný pobyt, ktoré mu v zmysle eurokonformného výkladu v súlade so smernicou RADY 2001/55/ES z 20. júla 2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany

(iii) v súvislosti s rozhodnutím (odôvodnením) správneho súdu týkajúcim sa druhého žalobného bodu (nevysporiadanie sa s otázkou možného následného vydania do Tadžikistanu po vyhostení žalobcu na Ukrajinu; viď bod 6 vyššie) sťažovateľ uviedol, že „ .

Zdôraznil, že „ . . . nebolo doteraz preukázané jeho napojenie na terorizmus, pričom vzhľadom na závažnosť týchto obvinení je žiadúce, aby dotknutá osoba mala možnosť účinne sa brániť . . .“. 9. Žalobca navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že rozhodnutie o zaistení zruší a nariadi, aby bol žalobca bezodkladne prepustený zo zaistenia. Žalobca si taktiež uplatnil náhradu trov konania.

. . dňa 10.05.2024 bolo zariadeniu postúpené oznámenie Veľvyslanectva Ukrajiny v Slovenskej republike č. 6139/24-500-62705, ktorým Ukrajina odmietla prijať sťažovateľa na svoje územie z bezpečnostných dôvodov a taktiež preto, že sťažovateľ má zakázaný vstup na územie Ukrajiny.“. S odkazom na túto skutočnosť uviedol, že sa domáha, aby kasačný súd nariadil jeho prepustenie. Doplnenie kasačnej sťažnosti bolo žalovanému doručené 17. mája 2024. 11. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo 17. mája 2024, v ktorom v podstatnom uviedol, že (i) odmieta kasačnú sťažnosť, keďže táto je „ .

12. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo sťažovateľovi doručené dňa 21. mája 2024 na vedomie. 13. Žalovaný sa k doplneniu kasačnej sťažnosti vyjadril podaním z 28. mája 2024, v ktorom v podstatnom uviedol, že (i) odmieta doplnenie kasačnej sťažnosti a žiada, aby kasačný súd potvrdil napadnutý rozsudok správneho súdu; (ii) ďalej uviedol, že „ .

. . možnosti vyhosťovacieho konania zásadne rozšírili a zároveň sa vytvoril priestor pre podniknutie vykonania ďalších potrebných opatrení a úkonov . . .; (iv) akcentoval, že vzhľadom na ním skôr tvrdené skutočnosti účel zaistenia trvá; (v) k vyjadreniu pripojil druhostupňové rozhodnutie o administratívnom vyhostení.

III. Právny názor kasačného súdu

III. A Procesný postup kasačného súdu

15. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal žalobca v skrátenej lehote včas [§ 443 ods. 2 písm. b) SSP] preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Senát najvyššieho správneho súdu rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12. júna 2024 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

III. B Aplikovateľné právne predpisy

23. Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 24.

26. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 27.

28. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

30. Podľa § 36 ods. 1 prvá veta zákona č. 480/2002 Z. z., sa na odídenca primerane vzťahujú § 22 ods. 1, 2, 4 až 8, § 23 ods. 1 až 5 a § 23d ods. 1 s tým, že ministerstvo odídenca po skončení pobytu v záchytnom tábore umiestni do humanitného centra.

32. Podľa § 60 písm. g) zákona č. 404/2011 Z. z., Policajný útvar zruší tolerovaný pobyt, ak bol štátny príslušník tretej krajiny administratívne vyhostený.

35. V úvode najvyšší správny súd poukazuje na to, že zaistenie cudzinca predstavuje citeľný zásah do jeho osobnej integrity, ktorej nedotknuteľnosť je zaručená tak Dohovorom ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Zaistenie možno považovať za osobitný dôvod zbavenia osobnej slobody za kumulatívneho splnenia troch podmienok, a to, že zásah musí byť vykonaný na základe zákona, primerane, vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu a s cieľom zabránenia nepovolenému vstupu na územie krajiny alebo v súvislosti s konaním o vyhostení či vydaní osoby pozbavenej osobnej slobody. Z článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a tiež z článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva že k pozbaveniu osobnej slobody fyzickej osoby môže dôjsť iba na základe zákona, t. j. z dôvodov ustanovených zákonom a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, respektíve v súlade s konaním ustanoveným zákonom, pričom týmto zákonom je podľa aktuálnej právnej úpravy práve zákon č. 404/2011 Z. z. (pozri

nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2017, sp. zn. III. ÚS 717/2016). Oprávnenia štátu v jeho imigračnej politike vychádzajú priamo zo štátnej suverenity. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v náleze z 18. apríla 2013, sp. zn. II. ÚS 557/2012 cit.: „ (...) štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu“. V tomto smere možno tiež poukázať na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 27. novembra 2008 vo veci Rashed c/a Česká republika, číslo sťažnosti 298/07, v zmysle ktorého zaistenie nesmie byť nezákonné a arbitrárne, môže byť uložené iba na základe zákona a spôsobom ustanoveným zákonom. To je základná záruka proti nezákonnosti zaistenia, ktorá odráža všeobecné zásady právnej istoty. Tento princíp vyžaduje, aby zaistenie bolo uložené v súlade s národným právom a postupmi a zároveň, aby tieto právne predpisy spĺňali isté kvalitatívne požiadavky tak, aby dokázali ochrániť jedinca pred svojvôľou rozhodujúcich orgánov. Predpis musí byť verejne dostupný, dostatočne jasný a určitý, aby osoba, ktorej je určené rozhodnutie o zaistení mohla predvídať jeho dôsledky. Ďalej musí obsahovať presnú procedúru zaistenia a rozmedzie doby jeho trvania.

36. Žalobca v kasačnej sťažnosti v prvom rade namietal, že status dočasného útočiska, ktorý mu bol udelený, bráni (resp. bránil) jeho administratívnemu vyhosteniu, čo má spôsobovať neúčelnosť jeho zaistenia. Konkrétne žalobca uviedol, že „ .

37. Najvyšší správny súd vyššie uvedený záver (resp. v ňom vyjadrený právny názor) žalobcu považuje za nesprávny a to z nasledovných dôvodov. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 480/ 2002 Z. z. sa odídenec (ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko) považuje za cudzinca, ktorému sa udelil tolerovaný pobyt.

sa toto vyhostenie vzťahuje má tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky. Rovnako tak potom nemožno súvisiace zaistenie cudzinca považovať za neúčelné, pokiaľ o ňom bolo rozhodnuté v súlade s aplikovateľným právnym predpisom. Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. sa dočasné útočisko poskytuje na účely ochrany cudzincov pred vojnovým konfliktom, endemickým násilím, následkami humanitárnej katastrofy alebo sústavným, alebo hromadným porušovaním ľudských práv v ich krajine pôvodu.

Zároveň ustanovenie § 81 cit. zák. explicitne nekvalifikuje status dočasného útočiska ako prekážku administratívneho vyhostenia, pričom najvyšší správny súd ani nevzhliadol takú interpretáciu tejto normy, ktorá by mohla viesť k opačnému záveru.

stavu.

39. Žalobca v doplnení kasačnej sťažnosti konajúcemu súdu oznámil, že „ ... dňa 10.05.2024 bolo zariadeniu postúpené oznámenie Veľvyslanectva Ukrajiny v Slovenskej republike č. 6139/ 24-500-62705, ktorým Ukrajina odmietla prijať sťažovateľa na svoje územie z bezpečnostných dôvodov a taktiež preto, že sťažovateľ má zakázaný vstup na územie Ukrajiny.“. V uvedenom identifikoval žalobca dôvod na zrušenie rozhodnutia o zaistení a na jeho prepustenie, keďže podľa jeho názoru táto skutočnosť spôsobuje neúčelnosť zaistenia žalobcu. 40. Ako už bolo skôr uvedené, druhostupňovým rozhodnutím o administratívnom vyhostení správny orgán zmenil prvú vetu výroku prvostupňového rozhodnutia o administratívnom vyhostení tak, že znenie „z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte cudzincov“ nahradil znením „z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 ZoPC.“. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. možno cudzinca vyhostiť do niektorej z nasledovných krajín: krajina pôvodu, krajina tranzitu, ktorákoľvek tretia krajina, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. Bez ohľadu na vyššie opísané vyjadrenie Veľvyslanectva Ukrajiny v Slovenskej republike (ktorého prípadná nemennosť nebola stranami komentovaná) a bez ohľadu na Najvyšším súdom Slovenskej republiky judikovanú „nevyhostiteľnosť“ žalobcu do krajiny pôvodu, možno konštatovať, že vyššie uvedená zmena rozhodnutia o administratívnom vyhostení vytvorila priestor pre vyhostenie žalobcu aj do iných krajín, čím aj jeho prípadná „nevyhostiteľnosť“ na Ukrajinu stratila na relevancii. Rovnako tak na relevancii stratila tá časť argumentácie žalobcu, ktorá pojednávala o jeho pochybnostiach o tom, či by bol z Ukrajiny následne vydaný do krajiny pôvodu. 41. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel najvyšší správny súd k záveru o nedôvodnosti žalobcom tvrdenej neúčelnosti zaistenia z dôvodu, že ho pre vyjadrenie ukrajinskej strany nemožno z územia Slovenskej republiky na Ukrajinu administratívne vyhostiť.

42. Žalobca v kasačnej sťažnosti ďalej dôvodil, že „ . . . správny súd . . . sa odklonil od stabilnej rozhodovacej praxe kasačného súdu v obdobných veciach, ktorá kladie veľký dôraz na povinnosť zisťovania prekážok vyhostenia už v konaní pred správnym orgánom.“.

Správny súdny poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2018, 1618 s.). V uvedenom je vyjadrená ochrana princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov demokratického právneho štátu implicitne obsiahnutého v č. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

. . na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.“ (pozri napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Takýto prístup vedie k zabezpečeniu istoty účastníka konania, že v jeho prípade bude rozhodnuté obdobne ako v podobnom prípade v minulosti. Účastník konania tak môže predvídať rozhodnutie vo svojej veci aj s ohľadom na predchádzajúce rozhodnutia v podobných prípadoch. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pre posudzovanie prípustnosti kasačnej sťažnosti z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP je nutné skúmať „podobnosť vecí“, konkrétne podobnosť prejednávanej veci a veci skôr rozhodnutej (ustálene judikovanej kasačným súdom). Aby mohla byť podobnosť skúmaná, musí byť táto v prvom rade artikulovaná, vymedzená resp. opísaná. Vymedzenie „podobnosti vecí“ je, vychádzajúc z ustanovenia § 445 ods. 1 písm. c) SSP, povinnosťou sťažovateľa.

44. V súvislosti s vymedzením „podobnosti vecí“ možno poukázať na výrok H. L. A. Harta, že „ . . . aj keď býva formulácia „Posudzuj podobné prípady podobne a odlišné prípady odlišne“ ústredným prvkom predstavy spravodlivosti, je sama osebe táto formulácia nedostatočná a dokiaľ ju nedoplníme, nemôže poskytovať žiaden určitý návod konania. Je tomu tak preto, že jednotlivci v akejkoľvek skupine sú si v niektorých ohľadoch navzájom podobní a v iných zase odlišní a pokiaľ nestanovíme, aké podobnosti a aké rozdiely sú relevantné, zostane veta „Posudzuj podobné prípady podobne“ iba prázdnou formou“. (Hart, H.L.A_ Pojem práva.

Pre potreby obsahového vymedzenia pojmu „právne posúdenie“ možno poukázať na jeho vcelku komplexnú formuláciu, ktorú najvyšší súd artikuloval nasledovne „ . . . riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/27/2019 zo 14. marca 2019).

dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP by z taxatívneho výpočtu dôvodov kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 SSP robil výpočet de facto demonštratívny. 46. Obdobný deficit, ako vo vzťahu ku kasačnému dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP najvyšší správny súd identifikoval aj vo vzťahu k žalobcom tvrdenému kasačnému dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Žalobca (nad rámec už vyššie analyzovaného) neprezentoval ani právne posúdenie nesprávne, ani právne posúdenie správne (referenčné) a ani dôvody nesprávnosti tak, aby jeho argumentácia spĺňala kritériá stanovené v ustanovení § 440 ods. 2 SSP.

48. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, keďže nebola splnená podmienka výnimočnosti (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3:0.

V Bratislave dňa 12. júna 2024