6Szak/2/2025

1. Žalobca po tom, ako bol na základe rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) z 19. decembra 2024, sp. zn. 1Szak/4/2024 bezodkladne prepustený zo zaistenia, požiadal toho istého dňa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. 2. Rozhodnutím z 19. decembra 2024, Č.p.: PPZ-HCP-PO12-22-008/2024-AV bol žalobca podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozhodnom znení (ďalej aj „zákon č. 404/2011 Z.z.“) zaistený na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä, ak existuje riziko jeho úteku. Zároveň v rozhodnutí podľa § 88a ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 19. apríla 2025. Podľa § 88 ods. 5 menovaného zákona rozhodol o umiestnení žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. [k dôvodom zaistenia žalobcu žalovaný bližšie uviedol, že v prípade žalobcu išlo o jeho v poradí druhú žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky; podanie žiadosti o udelenie azylu považoval za účelové, s cieľom vyhnúť sa realizácii administratívneho vyhostenia, ktoré žalobcovi bezprostredne hrozí, dostať sa do azylovej procedúry, a teda do zariadenia Migračného úradu, v ktorom má zabezpečený relatívne voľný pohyb, ktorý by využil k svojvoľnému odchodu a opätovnému opusteniu územia Slovenskej republiky, čo už žalobca v minulosti učinil].

II. Konanie na správnom súde

4. V správnej žalobe vyjadril nesúhlas s napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom jeho rozsahu z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok pre jeho zaistenie. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že skutočným dôvodom zaistenia žalobcu nebolo riziko z jeho úteku, ale predstava žalovaného o tom, že žalobca podal žiadosť o azyl výlučne s cieľom oddialiť, alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Odkázal tiež na závery plynúce z rozsudku najvyššieho správneho súdu z 19. decembra 2024, sp. zn. 1Szak/4/2024, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko z 18. septembra 2024, číslo PPZ-HCP-PO9-3-113/2024-AV, ktorým bolo rozhodnuté o predĺžení zaistenia žalobcu o 6 (šesť) mesiacov, teda do 20. marca 2025 na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia a zároveň bolo nariadené jeho bezodkladné prepustenie zo

Z príslušného rozsudku najvyššieho správneho súdu tiež vyplývala zvyšujúca sa pravdepodobnosť o nevyhostiteľnosti žalobcu. Je teda zrejmé, že po tom, čo bol žalobca prepustený zo zaistenia, neexistoval žiaden dôvod, pre ktorý by bolo možné uzavrieť, že žiadosť žalobcu o udelenie azylu je prostriedkom, ktorým sa mieni vyhnúť realizácii administratívneho vyhostenia. V závere zdôraznil, že dňa 19. decembra 2024 bol prepustený na slobodu, pričom jeho pobyt možno v súlade s § 61a ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. považovať za oprávnený. Rovnako dal do pozornosti ten fakt, že po prepustení dňa 19. decembra 2024 sa mohol voľne pohybovať po území Slovenskej republiky, pričom sám z vlastnej iniciatívy a dobrovoľne sa dostavil na príslušný orgán a požiadal o udelenie azylu. Za tohto stavu potom nemohlo existovať riziko jeho úteku. 5. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril dňa 17. januára 2025 považujúc správnu žalobu za nedôvodnú, poukázal na správanie žalobcu v konaní, ktoré predchádzalo konaniu vedenom Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko vo veci jeho administratívneho vyhostenia.

Odkázal tiež na závery plynúce z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013, podľa ktorého cit.: „ (. . .) konanie o žiadosti o udelenie azylu možno považovať na účely čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru za súčasť prebiehajúceho konania o vyhostenie, nie za jeho prekážku. To platí o to viac, že podľa názoru ústavného súdu možno rozumne predpokladať. že cudzinec, ktorému hrozí vyhostenie, spravidla požiada o udelenie azylu, aby svoje vyhostenie oddialil.“ Z výroku a samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že žalobca bol zaistený podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., teda na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä, ak existuje riziko jeho úteku.

žalobcu, keď tento bol zo zaistenia prepustený a vyhlásenie o tom, že žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky podal na Oddelení azylu PZ v Humennom. K poukazu žalobcu na rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Szak/4/2024 uviedol, že konanie bolo vedené úplne iným správnym orgánom (Oddelením hraničná kontroly Policajného zboru Košice - letisko) v inom konaní, a to v konaní vo veci administratívneho vyhostenia, teda v dobe, keď bol žalobca v diametrálne odlišnom procesnom postavení. V tomto konaní sa žalobca nachádzal v postavení cudzinca s neoprávneným pobytom na území Slovenskej republiky, teda v pôsobnosti zákona č. 404/2011 Z.z. Tým, že žalobca podal vyhlásenie o tom, že žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, sa dostal do pozície žiadateľa, a teda do pôsobnosti zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 480/2002 Z.z.“). Na rozhodovanie žalovaného tak predchádzajúce konanie vo veci zaistenia, ani následné rozhodnutie o jeho prepustení zo zaistenia nemalo žiaden vplyv. Žalobca bol zaistený ako žiadateľ o udelenie azylu na účel

Zároveň, podľa ustanovenia § 61a menovaného zákona je umožnené zotrvanie na území Slovenskej republiky iba štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorí sa tu zdržiavajú neoprávnene. To však nebol prípad žalobcu od doby, kedy na Oddelení azylu Policajného zboru Humenné podal vyhlásenie o tom, že žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, nakoľko prijatím vyhlásenia sa jeho pobyt na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. stal oprávneným. Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné tak žalobcu nezaistilo na účel výkonu administratívneho vyhostenia, nakoľko zákon č. 404/2011 Z.z. v ustanovení § 88a zaistenie žiadateľa o udelenie azylu, takúto možnosť ani nepripúšťa. Pri hodnotení rizika úteku žalovaný vychádzal z ustanovenia § 88 ods. 2 zákona č. 404/2011

Navrhol, aby správny súd správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. 6. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 31. januára 2025 na vedomie. 7. Správny súd v konaní podľa § 221 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z.

V tomto smere uvádzal, že jedným z predpokladov zaistenia žalobcu podľa uvedeného ustanovenia je potreba zistenia tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť žalobcu o udelenie azylu, ak zároveň nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia týchto skutočností. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nezmienil o tom, aké úkony boli v prechádzajúcom konaní (vo veci rozhodovania o prvej žiadosti o azyl) vykonané, ktoré zo zistených informácií z predchádzajúceho konania bolo možné použiť v súvislosti s aktuálnou žiadosťou žalobcu o udelenie azylu, aké dôvody žalobca uviedol vo vstupnom pohovore, a tak svoje rozhodnutie ohľadom zistenia tých skutočností, na ktorých je založená súčasná žiadosť žalobcu o udelenie azylu a dôvodnosť zaistenia žalobcu v tomto smere náležite odôvodniť. Žalovaný vo svojom rozhodnutí len vo všeobecnej rovine uvádzal, aké úkony je po podaní žiadosti o udelenie azylu potrebné vykonať, bez zohľadnenia skutočností známych správnym orgánom z predchádzajúcich konaní vo vzťahu k osobe žalobcu a tak naplniť požiadavku individuálneho prístupu a reálne posúdiť nevyhnutnosť zaistenia žalobcu.

území Slovenskej republiky, pričom nasledujúci deň po jeho prepustení z väzobného stíhania opustil územie Slovenskej republiky a odišiel do Nemeckej spolkovej republiky a Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu a zároveň mu bol udelený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 (desať) rokov.

vyhostení. Po predvedení bolo zistené, že žalobca má udelený trvalý pobyt na území Ukrajiny a po zistení tejto skutočnosti žalobca požiadal o dočasné útočisko na území Slovenskej republiky, ktorému bolo udelené a toho istého dňa bol účastník konania prepustený z predvedenia.

III. Konanie na kasačnom súde

11. Konkrétne uvádzal, že pri zisťovaní podkladov pre rozhodnutie postupoval v súlade so zákonom č. 404/2011 Z.z., v súlade so zákonom č. 480/2002 Z.z., ako aj zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v rozhodnom znení (ďalej len „Správny poriadok“). V prípade žalobcu išlo už o druhú jeho žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, a teda ide o nové konanie, počas ktorého Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nanovo skúma všetky skutočnosti uvádzané cudzincom, žalovaný vykonáva iba prvotné úkony so žiadateľom o udelenie azylu súvisiace s prijímaním vyhlásenia o tom, že cudzinec žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pričom neskúma a ani neposudzuje konkrétne dôvody podávanej žiadosti. Konkrétne dôvody a skutočnosti sú posudzované až v ďalšom konaní, ktoré prebieha pred pracovníkmi Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

udelenie azylu tak, ako je to v prípade žalobcu) sú použiteľné aj tomto opakovanom konaní, respektíve, či ich nie je potrebné zopakovať. Žalovaný posudzoval aj skutočnosť, že ide o opakovanú žiadosť o udelenie azylu žalobcu a pri určovaní lehoty zaistenia na to v plnej miere aj prihliadal, keď nevyužil maximálnu lehotu zaistenia, teda 6 (šesť) mesiacov, ktorú mu zákon č. 404/2011 Z.z. umožňuje, ale túto skrátil na dobu 4 (štyroch) mesiacov.

Podľa ustanovenia § 30 ods. 1/ zákona č. 480/2002 Z.z., konanie o poskytnutie dočasného útočiska sa začína vyhlásením cudzinca na policajnom útvare o tom, že žiada o poskytnutie dočasného útočiska na území Slovenskej republiky. Podľa § 36 ods. 8 zákona č. 480/2002 Z.z. odídenec sa považuje za cudzinca, ktorému sa udelil tolerovaný pobyt. Problematika tolerovaného pobytu je upravená v § 58 zákona č. 404/2011 Z.z.; je to špecifický druh pobytu, vzhľadom na to, že poskytuje právny rámec na legalizáciu pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý nespĺňa podmienky oprávneného pobytu a z objektívnych príčin nemôže z územia Slovenskej republiky vycestovať alebo nemôže byť vyhostený (napríklad z dôvodu vážnej choroby alebo ak existuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia). Podľa § 60 písm. e/ zákona č. 404/2011 Z.z. tolerovaný pobyt zaniká, ak štátny príslušník tretej krajiny vycestoval z územia Slovenskej republiky.

13. K poukazu správneho súdu na konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko a na rozhodnutie najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Szak/4/2024, ktorým súd zrušil rozhodnutie o zaistení, žalovaný uviedol, že konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu je samostatné konanie, o ktorom ešte nebolo rozhodnuté a je vedené na najvyššom správnom súde pod sp. zn. 2Sak/1/

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v ktorom by jeho pohyb bol prakticky voľný. 14. Ustanovenie § 88a zákona č. 404/2011 Z.z. dáva policajtovi oprávnenie zaistiť podľa ods. 1 písm. a/, b/, c/ a e/ žiadateľa o udelenie azylu na dobu 6 (šiestich) mesiacov, ktoré je možné využiť bez ohľadu na skutočnosť, či žiadateľ o udelenie azylu už bol predtým zaistený podľa iného ustanovenia § 88 zákona č. 404/2011 Z.z.

Z.z. Tým, že žalobca podal vyhlásenie o tom, že žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, sa dostal do pozície žiadateľa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Predchádzajúce konanie vo veci zaistenia, ani následné rozhodnutie o jeho prepustení zo zaistenia nemá žiaden vplyv na rozhodovanie žalovaného o zaistení žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu.

decembra 2024 do 27. januára 2025. 16. Navrhol, aby najvyšší správny súd zrušil rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 17. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovaného vyjadril podaním zo 04. marca 2025 považujúc rozsudok správneho súdu za vecne správny. Uviedol, že napriek dôvodu zaistenia uvedeného vo výroku rozhodnutia o zaistení žalobcu, v odôvodnení svojho rozhodnutia nie je možné nájsť žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplývala správnosť rozhodnutia, teda jeho výroku o zaistení žalobcu, ako žiadateľa o azyl podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/

2024-Sk, ktorým bolo rozhodnuté o administratívnom vyhostení žalobcu, a bol mu uložený zákaz vstupu na územie členských štátov Európskej únie po dobu 10 (desiatich) rokov, zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Navrhol, aby najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť žalovaného ako nedôvodnú zamietol.

19. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal žalovaný v zákonom stanovenej skrátenej lehote (§ 443 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného nie je dôvodná. Senát najvyššieho správneho súdu rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17. marca 2025 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP). 20.

21. Podľa článku 8 ods. 3 písm. b/ smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu žiadateľa možno zaistiť iba: na účely zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku žiadateľa. 22.

24. Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d/ nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. 26. Podľa § 88 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z., rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona, ak vyjadril úmysel neopustiť územie Slovenskej republiky alebo členských štátov alebo je tento úmysel zjavný z jeho konania, v minulosti sa vyhol prevozu podľa osobitného predpisu85) alebo sa pokúsil o útek, alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Riziko úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa posudzuje individuálne podľa okolností každého jednotlivého prípadu.

Slovenskej republiky. Zaistenie možno považovať za osobitný dôvod zbavenia osobnej slobody za kumulatívneho splnenia troch podmienok, a to, že zásah musí byť vykonaný na základe zákona, primerane, vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu a s cieľom zabránenia nepovolenému vstupu na územie krajiny alebo v súvislosti s konaním o vyhostení či vydaní osoby pozbavenej osobnej slobody. Z článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež z článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že k pozbaveniu osobnej slobody fyzickej osoby môže dôjsť iba na základe zákona, t.j. z dôvodov ustanovených zákonom a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, respektíve v súlade s konaním ustanoveným zákonom, pričom týmto zákonom je podľa slovenskej recentnej právnej úpravy práve zákon č. 404/2011 Z.z. (pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2017, sp. zn. III. ÚS 717/2016). Oprávnenia štátu v jeho imigračnej politike vychádzajú priamo zo štátnej suverenity.

Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu“. V tomto smere možno tiež poukázať na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 27. novembra 2008 vo veci Rashed c/a Česká republika, číslo sťažnosti 298/07, v zmysle ktorého zaistenie nesmie byť nezákonné a arbitrárne, môže byť uložené iba na základe zákona a spôsobom ustanoveným zákonom. To je základná záruka proti nezákonnosti zaistenia, ktorá odráža všeobecné zásady právnej istoty. Tento princíp vyžaduje, aby zaistenie bolo uložené v súlade s národným právom a postupmi a zároveň, aby tieto právne predpisy spĺňali isté kvalitatívne požiadavky tak, aby dokázali ochrániť jedinca pred

Zároveň čo do uplatnenia záruky plynúcej z článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorej nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadu, keď ide o zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, je potrebné pripomenúť, že táto záruka nebráni tomu, aby bolo možné prijať nevyhnutné opatrenia spočívajúce v zaistení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí podali žiadosť o medzinárodnú ochranu, pokiaľ je také opatrenie zákonné a vykonáva sa v podmienkach zlučiteľných s cieľom, ktorý spočíva v ochrane jednotlivca pred svojvôľou (pozri napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 29. januára 2008, Saadi v.

V úniovom ponímaní možno spomenúť smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu [ďalej len „smernica č. 2013/33/EÚ“ (ktorá nahradila smernicu Rady 2003/9/ES z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl)] a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany [ďalej len „smernica č. 2013/32/EÚ“ (ktorá nahradila smernicu Rady 2005/85/ES z 01. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca)]. Podľa článku 8 ods. 1 smernice 2013/33/EÚ členské štáty nesmú zaistiť osobu len z toho dôvodu, že podala žiadosť o medzinárodnú ochranu.

je takéto zaistenie primerané na účely, ktoré sleduje, pričom toto overenie vyžaduje najmä uistenie sa o tom, že sa zaistenie použije len ako posledná možnosť (napríklad rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-808/18 - Komisia c/a Maďarsko, bod 175, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-924/19 PPU a C-925/19 PPU - Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél-alföldi Regionális Igazgatóság, bod 258, prípadne rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-18/16 - K. c/a Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie, bod 48). Článok 8 ods. 3 smernice č. 2013/33/EÚ taxatívne vymenúva dôvody, na základe ktorých možno zaistiť žiadateľa o azyl s tým, že každý z týchto dôvodov zodpovedá špecifickej potrebe a má autonómny charakter (už spomínaný rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-808/18 - Komisia c/a Maďarsko, bod 168). Vo všeobecnom ponímaní, článok 8 ods. 3 smernice č. 2013/ 33/EÚ vychádza z vyváženého posúdenia sledovaného cieľa všeobecného záujmu, konkrétne riadneho fungovania spoločného európskeho azylového systému (vrátane zabráneniu

druhej. Pokiaľ ide konkrétne o dôvod zaistenia uvedený v článku 8 ods. 3, písm. b/ smernice 2013/33/EÚ, tento dôvod obsahovo korešponduje s tu aplikovaným § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., v zmysle ktorého možno žiadateľa o azyl zaistiť iba v prípade, že niektoré skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä, ak existuje riziko úteku žiadateľa. Dôvod zaistenia plynúci z článku 8 ods. 3 písm. b/ (a podobne aj podľa písm. a/ a c/) smernice 2013/ 33 sa opiera o odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy o opatreniach spočívajúcich v zadržaní žiadateľov o azyl zo 16. apríla 2003, ako aj o usmernenia Úradu vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov o uplatniteľných kritériách a normách týkajúcich sa zadržiavania žiadateľov o azyl z 26. februára 1999, pričom z ich znenia prijatého počas roka 2012 jednak vyplýva, že zaistenie je výnimočným opatrením, a jednak, že zaistenie sa môže použiť len ako krajné riešenie v prípade, ak je preukázané, že je nevyhnutné,

cieľom. Takéto overenie si vyžaduje uistenie sa o tom, že v každom jednotlivom prípade sa zaistenie používa len ako krajné riešenie (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 14. septembra 2017, C-18/16 - K. c/a Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie).

decembra 2019 evidovaným pod číslom PPZ-HCP-PO12-005/2024-AV žalovaný upovedomil žalobcu o začatí konania vo veci zaistenia. Zároveň v ten istý deň so žalobcom uskutočnil ústny pohovor, o čom svedčí v administratívnom spise založená zápisnica o vyjadrení účastníka konania z 19. decembra 2024. Žalovaný následne rozhodol o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. majúc za to, že na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť žalobcu o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä, ak existuje riziko úteku na strane žalobcu.

33. Prvá podmienka je splnená; vo veci je nesporné, že žalobca dňa 19. decembra 2024 požiadal o azyl na území Slovenskej republiky, a teda na účely zákona č. 480/2002 Z.z. sa považuje za žiadateľa (§ 2 písm. h/ zákona č. 480/2002 Z.z.).

Po preskúmaní správnou žalobou napadnutého rozhodnutia a v ňom vymedzených dôvodov, najvyšší správny súd dospel k záveru, že žalovaný tieto dôvody nevymedzil dostatočne určito vo vzťahu k osobe žalobcu. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, aké konkrétne skutočnosti, prípadne aspoň základný rámec skutočností týkajúcich sa osoby žalobcu je nevyhnutné získať, a prečo charakter takto získavaných a do úvahy prichádzajúcich relevantných skutočností si vyžaduje bezpodmienečnú prítomnosť žalobcu v podobe jeho zaistenia.

Možno uviesť, že špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré je vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. januára 2015, sp. zn. 1Sža 48/2014). Je síce pravdou, že vo veci zaistenia žalobcu koná iný orgán, než orgán priamo rozhodujúci o žiadosti žalobcu o udelenie azylu, avšak to nič nemení na tom, že dôvody zaistenia sa musia zakladať na jasne vymedzených dôvodoch a k zaisteniu možno pristúpiť až na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu.

založených v súdnom spise a jednak z vlastnej rozhodovacej činnosti najvyššieho správneho súdu je zrejmé, že žalobca bol rozhodnutím z 20. marca 2024 vydaným Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko pod číslom PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV zaistený na účel výkonu administratívneho vyhostenia, ktoré aj s ohľadom na to nadväzujúce rozhodnutia o predĺžení zaistenia trvalo až do rozhodnutia najvyššieho správneho súdu z 19. decembra 2024, sp. zn. 1Szak/4/2024, do 19. decembra 2024, a teda žalovaný aj v rámci toku informácií musel mať už isté skutočnosti ohľadom osoby žalobcu k dispozícii. 35. Čo do vyhodnotenia rizika úteku žalobcu žalovaný primárne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odkazoval na okolnosti, že žalobca už v minulosti, dňa 04. mája 2022, počas jeho umiestnenia v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody, požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, a teda toto vyhlásenie urobil v čase, keď mu bol zamedzený jeho ďalší voľný pohyb bez možnosti opustiť územie Slovenskej republiky.

V tomto smere najvyšší správny súd uvádza, že azylové konanie vo veci prvej žalobcom podanej žiadosti o azyl bolo právoplatne ukončené dňa 02. januára 2023, a teda odchod žalobcu z územia Slovenskej republiky nemal žiaden vplyv na azylové konanie, ktoré v tom čase už bolo právoplatne ukončené. Úvahu, či by žalobca bol zostal na území Slovenskej republiky v čase prebiehajúceho (prvého) azylového konania, pokiaľ by nebol vo vydávacej väzbe, možno hodnotiť ako hypotetickú a o to viac bez vzťahu k tu prejednávanej

Vo vzťahu k tu prejednávanej veci, z rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé, respektíve z neho nevyplýva, že by žalovaný s ohľadom na správanie žalobcu v tomto konaní mohol nadobudnúť dôvodnú obavu z možného úteku žalobcu, alebo z možného skrývania sa žalobcu. Riziko úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa posudzuje individuálne podľa okolností každého jednotlivého prípadu. Rovnako je zásadným aj ten fakt, že žalobca po tom, ako bol na základe rozsudku najvyššieho správneho súdu z 19. decembra 2024, sp. zn. 1Szak/4/2024 dňa 19. decembra 2024 bezodkladne prepustený zo zaistenia, sa sám dobrovoľne dostavil pred správny orgán a požiadal toho istého dňa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

zaistenia. 37. Najvyšší správny súd považuje za potrebné tiež uviesť, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že tento na viacerých miestach svojho rozhodnutia ako dôvod zaistenia uvádzal, že žalobca nemá skutočný záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, o tento požiadal iba zo špekulatívnych dôvodov, aby sa vyhol realizácii administratívneho vyhostenia, ktoré žalobcovi bezprostredne hrozí. V tomto smere najvyšší správny súd zdôrazňuje, že žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., teda žalobcu zaistil za účelom zistenia tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť žalobcu o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať.

38. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil rozsudok správneho súdu ako vecne správny. I podľa názoru najvyššieho správneho súdu za okolností, ktoré boli pre tu prejednávanú vec príznačné, nie je možné dospieť k záveru o splnení zákonných podmienok pre vydanie rozhodnutia o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., z ktorého dôvodu potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť žalovaného ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol.

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.