6Szak/3/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: B. E., narodený XX. Z. XXXX, štátna príslušnosť: R. Q., posledný trvalý pobyt v zahraničí: E., S. S. Č.. XX, V., cudzinecký pas vydaný Slovenskou republikou pod číslom L., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková č. 14, Slovenská republika, právne zast.: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, so sídlom v Košiciach, Murgašova č. 3, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, so sídlom v Košiciach, Košice - letisko, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 18. júla 2024, číslo PPZ-HCP-PO9-3-083/2024-AV, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach z 13. augusta 2024, č. k. 15Saz/3/2024-80, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Priebeh, výsledky administratívneho konania a ďalšie relevantné skutočnosti

PO2-38-004/2024-Sk prvostupňové správne rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu v časti výroku, ktorým bol žalobca administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny zmenil tak, že žalobcu administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky (t.j. bez uvedenia krajiny, do ktorej je cudzinec vyhostený); v ostatnej časti odvolací správny orgán prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil. 3. Žalovaný ďalej rozhodnutím z 20. marca 2024, číslo PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV podľa § 125 ods. 2, § 88 ods. 1 písm. b/ a § 88 ods. 4,5 zákona č. 404/2011 Z.z. rozhodol o zaistení žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 20. júla 2024. 4. Správny súd rozsudkom z 18. apríla 2024, č. k. 1Saz/3/2024-47 správnu žalobu žalobcu podanú proti vyššie označenému rozhodnutiu o zaistení ako nedôvodnú zamietol. 5. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky následne žalobcom podanú kasačnú sťažnosť rozsudkom z 12. júna 2024, sp. zn. 6Szak/2/2024 ako nedôvodnú zamietol. 6. Žalovaný rozhodnutím z 18. júla 2024, číslo PPZ-HCP-PO9-3-083/2024-AV podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. predĺžil zaistenie žalobcu, pričom stanovil dĺžku doby jeho zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 20. septembra 2024. [dôvod predĺženia zaistenia spočíval v zabezpečení náhradného cestovného dokladu a tiež v potrebe zabezpečenia jednotlivých odpovedí z krajín, ktoré boli oslovené ohľadom možného prijatia žalobcu]

II. Konanie na správnom súde

8. V správnej žalobe vyjadril nesúhlas s napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil; namietal tiež nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

Dôvod predĺženia zaistenia žalobcu ohľadom zistenia možnosti jeho administratívneho vyhostenia do 23 krajín, s ktorými má Tadžikistan bezvízový styk a tiež ďalších žalovaným určených krajín považoval za neefektívne a neúčelné, z ktorého dôvodu potom aj samotné rozhodnutie o predĺžení zaistenia vyhodnotil ako neúčelné. Žalobca uviedol, že ak by mal možnosť, odcestoval by do Švédska, alebo do bezpečnej Kanady, Austrálie a Veľkej Británie, ktoré nepodporujú tadžický režim, avšak aj Kanada odmietla žalobcu prijať. Tiež rozporoval tvrdenie žalovaného ohľadom vybavovania nového cestovného dokladu, keď Slovenská republiky mu dňa 18. júna 2024 vydala vlastný cudzinecký pas, ktorý možno považovať ako dostatočnú náhradu za tzv. náhradný cestovný doklad. Nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia videl nielen v súvislosti s existenciou faktických prekážok jeho vyhostenia, ale aj v kontexte na tzv. nepriamy non refoulement, keď žalobca v prípade jeho vyhostenia do tretej krajiny vyjadril obavu jeho následného vrátenia na územie Tadžikistanu, kde mu hrozí zaobchádzanie v rozpore

Dôkladne sa zaoberal prekážkami administratívneho vyhostenia, tvrdenie žalobcu, že by mohol byť vyhostený do niektorého z 23 štátov a následne týmto štátom vrátený do domovskej krajiny považoval za ničím nepodložené tvrdenie, žalobca ani jeho právny zástupca nepredložil žiadnu zmluvu, bilaterálnu dohodu, respektíve iný právny dokument medzi Tadžikistanom a ďalšími 23 krajinami, ktoré by mohli žalobcu prijať s tým, by malo dôjsť k následnému vydaniu žalobcu na územie Tadžikistanu. Dodal, že v súčasnosti aktívne prebieha proces vyhosťovacieho konania, pričom je nevyhnutné, aby v tomto procese z dôvodu dodržania kontinuálnosti konania prebehla komunikácia medzi orgánmi Slovenskej republiky a dožiadanými krajinami, ktoré boli oslovené. Tvrdenia o nevyhostiteľnosti sa nezakladajú na pravde, v aktuálnej fáze vrcholia prípravné činnosti v rámci vyhosťovacieho konania a prepustením žalobcu na slobodu by došlo k zmareniu tohto procesu. Navyše žalobcovi nebol stále vystavený náhradný cestovný doklad.

Tretie krajiny dlhodobo odmietajú prijímať cudzích štátnych príslušníkov. 11. Správny súd v konaní podľa § 221 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) preskúmal rozhodnutie žalovaného o predĺžení zaistenia a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby.

cudzinca. Materiálnym predpokladom zákonnosti pozbavenia osobnej slobody cudzinca je účelnosť a efektívnosť takéhoto postupu, pričom esenciálnou požiadavkou účelnosti a efektívnosti zaistenia je, aby vykonanie právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení bolo reálne možné (reálna vyhostiteľnosť cudzinca), aby na dosiahnutie účelu zaistenia nebolo možné využiť iné, menej invazívne prostriedky zásahu do osobnej slobody cudzinca a aby zo strany správneho orgánu boli vykonané efektívne úkony smerujúce k naplneniu účelu zaistenia. Žalovaný vo svojom rozhodnutí o predlžení zaistenia žalobcu za účelom jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky, si na základe objektívne preskúmateľného a tým transparentného (nezaujatého) kritéria, ktorým je existencia bezvízového režimu medzi domovskou krajinou žalobcu (Tadžikistan), ktorej je žalobca štátnym príslušníkom a inými krajinami, ustálil diapazón krajín, ktoré by tak žalobcu ako štátneho príslušníka Tadžikistanu eventuálne mohli prijať na svoje územie, a teda na územie ktorých by žalobca mohol byť administratívne vyhostený. V zásade išlo o krajiny, v ktorých, podľa všeobecnej vedomosti neprebieha otvorený ozbrojený konflikt (okrem Ukrajiny), z

Navyše ani samotný žalobca počas jeho vypočutia pred správnym orgánom a ani pred správnym súdom neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by mohli byť prekážkou pre vyhostenie žalobcu do niektorej zo žalovaným ustáleného okruhu krajín. Tvrdenie žalobcu, že s ohľadom na jeho status medzinárodne hľadanej osoby ho nebude chcieť prijať žiadna z oslovených krajín, správny súd vyhodnotil ako ničím neodôvodnené s tým, že žalobca neposkytol žiadne ďalšie konkrétne informácie, ktoré by toto tvrdenie, respektíve obavu bližšie ozrejmili. Do doby vyjadrenia sa žalovaným dopytovaných krajín ohľadne možného prijatia žalobcu na ich územie, je otázka vyhostiteľnosti žalobcu a tým aj dôvodnosti a účelnosti pretrvávania jeho zaistenia, vzhľadom na jeho obavu neuzavretou otázkou, odpoveď na ktorú žalobca v tomto štádiu vyhosťovacieho konania iba predčasne predpokladá. K námietke žalobcu, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí nevenoval skúmaniu, či iná krajina, do ktorej by mohol byť podľa žalovaným ustáleného okruhu krajín s bezvízovým režimom s Tadžikistanom, žalobca vyhostený, by nemohla

Správny súd mal tiež preukázané, že žalovaný nemôže na dosiahnutie účelu zaistenia uložiť miernejšie opatrenia, ako hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej záruky (§ 89 ods. 1 zákona č. 404/ 2011 Z.z.), pretože žalobca si nevie sám, ale ani prostredníctvom známych osôb (na Slovensku nikoho nemá) zabezpečiť na území Slovenska pobyt, kde by sa zdržiaval a hlásil svoj pobyt a jednako pre nedostatok finančných prostriedkov nemôže zložiť ani žiadnu peňažnú záruku, ktoré skutočnosti boli u žalobcu preverované už aj v rámci azylovej procedúry, od času ktorého na strane žalobcu nedošlo ani podľa neho samého k zmene pomerov. Zo strany žalovaného

S ohľadom na uvedené, aj podľa správneho súdu je nevyhnutným v tomto štádiu vydávacieho konania vyčkať na odpovede žalovaným dopytovaných štátov (doposiaľ bola zaslaná zamietavá odpoveď iba z Kanady a Turecka), a to minimálne v rozsahu tých, na územie ktorých prejavil záujem byť vyhostený sám žalobca. Rovnako je stále daná potreba komunikácie s Tadžikistanom ohľadom vybavenia náhradného cestovného dokladu pre žalobcu, keďže krajina, ktorá by bola ochotná prijať žalobcu na svoje územie, nemusí akceptovať cestovný doklad vydaný žalobcovi Slovenskou republikou, keďže žalobca nie je jej štátnym občanom. Žalovaný riadne preukázal konanie s náležitou starostlivosťou, podniká aktívne kroky smerujúce k zabezpečeniu výkonu právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu, pričom žalobcovi sa nepodarilo preukázať existenciu prekážok jeho vyhostenia.

13. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 14. Namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a tiež, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP).

Je povinnosťou žalovaného už pri vydávaní rozhodnutia o zaistení, respektíve predĺžení zaistenia vyhodnocovať existenciu nielen právnych, ale aj faktických prekážok administratívneho vyhostenia, o existencii ktorých vie, alebo ktoré mu musia byť známe prinajmenšom už len z jeho odbornej činnosti. Nevyhostiteľný cudzinec nesmie byť držaný v imigračnom zaistení, hoci je podozrivý z trestnej činnosti. Tiež uviedol, že tretie krajiny nemajú zákonom stanovenú povinnosť reagovať na dožiadanie v predmetnej veci žalobcu, a teda je zrejmé, že držaním sa záverov správneho súdu, bude žalobca držaný v zaistení neúčelne možno aj ďalších 12 mesiacov, pretože je možné očakávať, že všetky krajiny na dožiadanie slovenských orgánov ani reagovať nijako nebudú a ich odpoveď jednoducho nedôjde. V tomto smere poukázal na závery plynúce z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 27. marca 2023, sp. zn. 2Sak/3/2023. Žalobca tiež aj s ohľadom na prebiehajúcu komunikáciu medzi slovenskými orgánmi a Tadžikistanom má za to, že ani sám žalovaný nepredpokladá úspech vo vyhostení žalobcu do inej tretej krajiny.

17. V zmysle § 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. má správny orgán jednoznačnú povinnosť zisťovať už pred vydaním rozhodnutia aj hrozbu tzv. nepriameho vrátenia žalobcu do Tadžikistanu z inej bezvízovej krajiny, o to viac, ak stále trvá na tom, že žalobcu možno vyhostiť do ním určených krajín. Žalobca ani jeho zástupca neboli pred zmenou rozhodnutia o vyhostení z Ukrajiny do 23 iných tretích krajín nijak vyzvaní, respektíve upovedomení, aby sa vyjadrili k existencii prekážok vyhostenia eventuálne vo vzťahu k iným 23 tretím krajinám, a teda o zamýšľanej zmene prvostupňového rozhodnutia nemali žiadnu vedomosť. Týmto postupom došlo k porušeniu procesných práv žalobcu v zmysle § 59, 60a a 33 ods. 2 Správneho poriadku.

Povinnosť riadne zisťovať prekážky vyhostenia má teda zjavne správny orgán, a to už v čase vydania rozhodnutia, nie až zariadenie pre cudzincov počas trvania zaistenia, a teda nie je správny záver súdu, že zariadenie pre cudzincov teraz musí vyčkať na odpoveď zo všetkých dožiadaných krajín, ktoré pritom ani vôbec nemusia dôjsť. Žalovaný nezisťoval v konaní dostatočne prekážky vyhostenia a za týmto účelom nebolo v konaní vykonané dokazovanie, ktoré zaťažuje správny orgán. Poukázal na to, že je považovaný za bezpečnostnú hrozbu pre podozrenie z trestnej činnosti súvisiacej s terorizmom, pričom žalovaný v napadnutom rozhodnutí argumentuje, že ponechaním žalobcu v zaistení je zamedzené v páchaní trestnej činnosti a je tým zároveň chránená bezpečnosť štátu. V tomto smere ďalej aj s odkazom na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Szak/4/2020, prípadne sp. zn. 1SZa/9/2016 uvádzal, že zaistenie tzv. nevyhostiteľných cudzincov nie je možné odôvodňovať ani tzv. bezpečnostnými dôvodmi.

Na tieto prekážky vyhostenia majúce za dôsledok nezákonnosť držania žalobcu v zaistení mal správny súd reagovať a napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a nariadiť prepustenie žalobcu. Správne orgány majú povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je účastníkom administratívneho vyhostenia najmä v kontexte Dohovoru či návratovej smernice, ale aj zohľadnením možných prekážok vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení (sp. zn. 1Sza/8/2015, sp. zn. 1SZa/7/2016, sp. zn. 10Szak/11/ 2016). 19.

IV.

21. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním z 20. augusta 2024 považujúc kasačnú sťažnosť žalobcu za plne nedôvodnú. Mal za to, že kasačná sťažnosť je podaná v rozpore s § 440 ods. 1 písm. g/ a h/ SSP, keď žalobca neuviedol právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a tiež neuviedol, v čom vidí nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Rovnako neuviedol, v čom vidí odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. V kasačnej sťažnosti žalobca iba všeobecne zhŕňa subjektívne názory vychádzajúc pritom z rôznych súdnych rozhodnutí, ktoré s prejednávanou vecou nesúvisia. Námietky žalobcu sa týkajú skôr konania o administratívnom vyhostení žalobcu a nie konania o predĺžení zaistenia, keďže sa v podstatnej miere zaoberajú vyhostením žalobcu z územia Slovenskej republiky. Zdôraznil, že žalobca nebol žalovaným vyhostený do Tadžikistanu. Predĺženie zaistenia považoval za zákonné, účelné a efektívne. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol. 22. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 04. septembra 2024 na vedomie.

V. Právny názor kasačného súdu

Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal žalobca v zákonom stanovenej skrátenej lehote (§ 443 ods. 2 písm. b/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.

24. Podľa článku 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 25. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú

26. Podľa článku 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom. 27. Podľa článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

30. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z., administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky a územie členských štátov, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu,78) ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť.

Podľa § 82 ods. 2 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z.z., policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. 32.

alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 34. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z.z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

36. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 37.

38. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

jednotlivých odpovedí z krajín, ktoré boli oslovené ohľadom možného prijatia žalobcu. 40. Konkrétne išlo o krajiny, i/ vo vzťahu ku ktorým majú držitelia cestovných pasov Tadžickej republiky bezvízový vstup (s výnimkou Ruskej federácie a Ukrajiny - Antigua a Barbuda, Arménsko, Azerbajdžan, Barbados, Bielorusko, Cookove ostrovy, Dominikánska republika, Gambia, Gruzínsko, Haiti, Kazachstan, Kirgizsko, Malajzia, Mikronézia, Moldavsko, Namíbia, Filipíny, Svätý Vincent a Grenadíny, Surinam, Turecko, Uzbekistan) ii/ ktoré možno považovať za blízke vo vzťahu k žalobcovi z hľadiska geografického, jazykového, kultúrneho (Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko, Kazachstan, Kirgizsko, Moldavsko, Turecko, Uzbekistan a Turkmenistan; sú už obsiahnuté v predchádzajúcom bode 40 i/ s výnimkou Turkmenistanu; pozn.) iii/ ktoré sám žalobca označil ohľadom jeho možného dobrovoľného vrátenia v rámci konania o administratívnom vyhostení (Švédske kráľovstvo, Austrália, Veľká Británia, Kanada) iv/ zvolené správnym orgánom bez bližšieho zdôvodnenia (Srbská republika, Fínska republika,

41. V úvode najvyšší správny súd poukazuje na to, že zaistenie cudzinca (vrátane predĺženia zaistenia) predstavuje citeľný zásah do jeho osobnej integrity, ktorej nedotknuteľnosť je zaručená tak Dohovorom, ako aj Ústavou Slovenskej republiky.

Z článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a tiež z článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že k pozbaveniu osobnej slobody fyzickej osoby môže dôjsť iba na základe zákona, t.j. z dôvodov ustanovených zákonom a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, respektíve v súlade s konaním ustanoveným zákonom, pričom týmto zákonom je podľa slovenskej recentnej právnej úpravy práve zákon č. 404/2011 Z.z. (pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2017, sp. zn. III. ÚS 717/2016). Oprávnenia štátu v jeho imigračnej politike vychádzajú priamo zo štátnej suverenity.

Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu“. V tomto smere možno tiež poukázať na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 27. novembra 2008 vo veci Rashed c/a Česká republika, číslo sťažnosti 298/07, v zmysle ktorého zaistenie nesmie byť nezákonné a arbitrárne, môže byť uložené iba na základe zákona a spôsobom ustanoveným zákonom. To je základná záruka proti nezákonnosti zaistenia, ktorá odráža všeobecné zásady právnej istoty. Tento princíp vyžaduje, aby zaistenie bolo uložené v súlade s národným právom a postupmi a zároveň, aby tieto právne predpisy spĺňali isté kvalitatívne požiadavky tak, aby dokázali ochrániť jedinca pred svojvôľou

V tejto súvislosti sú na správne orgány rozhodujúce o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny kladené nároky, aby každé pozbavenie slobody spadalo pod niektorú z výnimiek uvedených v článku 5 ods. 1 písm. a/ až f/ Dohovoru a bolo „zákonné“. Kde ide o „zákonnosť“ zadržania vrátane otázky, či „konanie ustanovené zákonom“ bolo dodržané, dohovor odkazuje hlavne na vnútroštátne právo a stanovuje povinnosť dodržať hmotné a procesné pravidlá vnútroštátneho práva (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 29. januára 2008 vo veci Saadi c/a Spojené kráľovstvo, číslo sťažnosti 13229/03). Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. V zmysle citovaného ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z.z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

verejný poriadok. K uvedenému dôvodu dospel po tom, čo mal preukázané, že po prevzatí žalobcu na územie Slovenskej republiky bolo lustráciou v informačnom systéme IS CLK zistené, že na osobu žalobcu sú vytvorené dva platné pátracie záznamy v Schengenskom informačnom systéme - Osoba (SIS2); v prvom prípade išlo o pátrací záznam vytvorený Francúzskom z 22. apríla 2022, kde dôvodom pátrania je „Odopretie vstupu alebo pobytu v schengenskom priestore občanom tretích krajín (čl. 24)“ s evidovaným opatrením, ktoré sa má vykonať na vonkajšej hranici cit. „odoprieť vstup do krajiny“ a na vnútrozemí cit. „odovzdať osobu orgánom OCP za účelom jej vyhostenia z územia schengenského priestoru“, súčasne s poznámkou, že účastník konania je násilný, pričom Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky prostredníctvom národnej ústredne SIRENE zistil, že žalobcovi bol udelený súdny zákaz vstupu na územie Francúzska do 25. apríla 2062 (na dobu 40 rokov) z dôvodu, že cit. „osoba je príbuzná radikálnemu islamu a predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť.“ Druhý záznam bol vytvorený Nemeckom z 28. septembra 2018, kde dôvodom

administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky, t.j. bez uvedenia krajiny, do ktorej je cudzinec vyhostený a v ostatnej časti odvolací správny orgán prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil. Toho istého dňa, t.j. 20. marca 2024 bolo vydané rozhodnutie o zaistení žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do

Zákon č. 404/2011 Z.z. teda pripúšťa vyhostenie cudzinca bez uvedenia krajiny, do ktorej má byť vyhostený a rovnako aj v prípade inštitútu zaistenia cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia nestanovuje prekážku zaistenia v prípade, že krajina vyhostenia nie je určená. Preto nemožno úspešne argumentovať tým, že každé rozhodnutie o zaistení cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia, keď cudzinec nebol administratívne vyhostený do konkrétnej krajiny, je potrebné a priori považovať za nezákonné a nepreskúmateľné z dôvodu nepreukázania podmienky potenciálnej

vyhostenia doposiaľ vykonal, žalovaný uviedol v dôvodoch rozhodnutia aj s odkazom na príslušné stanoviská zaslané žalovanému orgánom útvaru zaistenia ohľadom doposiaľ vykonaných úkonov a založených v administratívnom spise a zatiaľ (rozumej výlučne v časovom rozmedzí ohraničenom tu preskúmavaným rozhodnutí o predĺžení zaistenia) nenasvedčujú o žalobcom tvrdenej nevyhostiteľnosti. Preto nemôže ani obstáť námietka žalobcu, že zaistenie (respektíve predĺženie zaistenia) bolo odôvodnené bezpečnostnými dôvodmi. 44.

Bez ohľadu na Najvyšším súdom Slovenskej republiky v extradičnom konaní (sp. zn. 1Tost/31/2023) judikovanú „nevyhostiteľnosť“ žalobcu do krajiny pôvodu a tiež dodatočnú (rozumej následnú) „nevyhostiteľnosť“ na Ukrajinu v dôsledku zmeny rozhodnutia o administratívnom vyhostení sa vytvoril priestor pre vyhostenie žalobcu aj do iných krajín. Tak následne postupoval aj príslušný správny orgán a v ďalšom priebehu realizovaného počas (prvého) zaistenia žalobcu v trvaní od 20. marca 2024 do 20. júla 2024, ako aj v štádiu po vydaní tu preskúmavaného rozhodnutia o predĺžení zaistenia do 20. septembra 2024 oslovil celkovo 55 krajín ohľadom možného prijatia žalobcu (bližšie pozri bod 40 tohto rozsudku). Za tohto stavu potom možno považovať postup správneho orgánu za správny, keď v procese zisťovania krajiny, do ktorej by mohol byť žalobca vyhostený, oslovil krajiny, ktoré majú s krajinou pôvodu istý užší vzťah, ako napríklad dohodnutý bezvízový styk (bod 40 i/ tohto rozsudku), prípadne krajiny, ktoré možno s ohľadom na geografický, jazykový,

C-357/09 PPU Said Šamilovič Kadzojev (Chučbarov)]. Za tohto stavu (teda v čase zaistenia žalobcu do 20. septembra 2024) možno považovať postup správneho orgánu ako aj samotné rozhodnutie o predĺžení zaistenia za zákonné v časti, v ktorej správne orgány oslovili tie krajiny, ktoré jednak sám žalobca označil a jednak krajiny, ktoré prichádzajú do úvahy po racionálnom zvážení všetkých okolností danej prejednávanej veci.

Táto skutočnosť (s ohľadom na ďalšie z pohľadu zákona akceptované postupy) však nemá vplyv na napadnuté rozhodnutie, nakoľko toto ako celok podľa názoru súdu „v očiach zákona“ v tomto čase dokáže obstáť. Na tomto mieste však súd zásadne zdôrazňuje a opätovne pripomína, že tieto východiská sa vzťahujú výlučne na aktuálny predmet súdneho prieskumu - rozhodnutie o predĺžení zaistenia do 20. septembra 2024. Možno len doplniť, že do budúcna by bolo vhodné, aby príslušný správny orgán v prípade obdobných žiadostí adresovaných iným krajinám súčasne určil primeranú lehotu, do ktorej by mali tieto dopytované krajiny oznámiť svoje stanovisko s doložkou, že ak sa v lehote nevyjadria, bude platiť, že súhlas s prijatím konkrétneho cudzinca

46. Zaistenie cudzinca, ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2016, sp. zn. 10Sza/8/2016, znamená obmedzenie alebo v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca zbavenie jeho osobnej slobody.

Krajnej povahy tohto inštitútu si bol napokon vedomý aj zákonodarca, a preto ustanovením § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. (nadväzujúcim na obdobnú úpravu v článku 15 ods. 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území) striktne obmedzil dobu, po ktorú je možné cudzinca obmedziť na slobode najviac na šesť mesiacov, respektíve ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny (alebo výkon trestu vyhostenia) sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad (ktorý je potrebné odlišovať od cudzineckého pasu vydaného Slovenskou republikou a na obmedzený čas) v stanovenej lehote, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov.

Možno len doplniť, že vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci sa ďalším plynutím času zvyšuje pravdepodobnosť možnej nevyhostiteľnosti žalobcu, a teda možnosti jeho prijatia v inej krajine sa znižujú. Samozrejme za predpokladu, že z realizovaných úkonov nevyplynie opak.

47. Námietku žalobcu ohľadom nedostatočného zdôvodnenia rozhodnutia žalovaného v súvislosti s jeho možným vrátením do krajiny pôvodu z tretieho štátu, do ktorého by bol vyhostený (žalobcom označený postup ako tzv. nepriamy non refoulement) je podľa názoru súdu tohto času predčasná, nakoľko žalovaný (orgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia) v tomto štádiu ustaľuje okruh krajín, do ktorých by mohol byť žalobca vyhostený a pokiaľ nie je ustálená krajina, do ktorej by mohol byť žalobca vyhostený, je potom zbytočné polemizovať nad obavou možného vrátenia žalobcu do krajiny pôvodu z inej krajiny. V tejto súvislosti (hoci aj pro futuro) je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 Správneho poriadku má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré účastník konania v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody predstavujúce možnú prekážku vyhostenia žalobcu podľa § 81 zákona č. 404/2011 Z.z.

zaistenia. Podľa tohto rozsudku je cudzinec povinný tvrdiť konkrétne skutočnosti svedčiace o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia do krajiny, do ktorej má byť vyhostený, respektíve neprimeranosti dopadov rozhodnutia do jeho súkromného a rodinného života.

Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v administratívnom konaní o vyhostení cudzinca pri posudzovaní existencie prekážok administratívneho vyhostenia, to zaťažuje cudzinca, v ktorého vlastnom záujme je objasniť všetky okolnosti, pre ktoré nemôže byť administratívne vyhostený, respektíve prečo by malo byť jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života prevážiť nad inými záujmami a hľadiskami.

V tomto smere najvyšší správny súd uvádza, že hoci konanie o administratívnom vyhostení, ako aj konanie vo veci zaistenia cudzinca na účel výkonu administratívneho vyhostenia sú konania vzájomne previazané, nemožno opomenúť ten fakt, že obe rozhodnutia predstavujú samostatný spôsobilý predmet súdneho prieskumu. V tu prejednávanej veci boli procesné práva žalobcu v plnej

úplnosť dodať, že podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-383/13 PPU (M. G., N. R. c/a Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie) sa má článok 15 ods. 2 a 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa má vykladať v tom zmysle, že ak sa v správnom konaní rozhodlo o predĺžení zaistenia, pričom bolo porušené právo byť vypočutý, vnútroštátny súd poverený posúdením zákonnosti tohto rozhodnutia by mal rozhodnúť o zrušení zaistenia len vtedy, ak usúdi, že vzhľadom na všetky skutkové a právne okolnosti každého jednotlivého prípadu toto porušenie skutočne zbavilo toho, kto ho namieta, možnosti lepšie uplatniť svoju obhajobu v takej miere, že toto správne konanie mohlo dospieť k inému výsledku.

vecou. Navyše najvyšší správny súd na tomto mieste aj s argumentačnou podporou plynúcou z rozsudku najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Szak/2/2024 zdôrazňuje, že dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h/ SSP primárne slúži na zabezpečenie jednotnej interpretácie zákonov, a teda k dosiahnutiu jednoty uplatnenia právnej úpravy v rovnakých prípadoch (pozri napr. Baricová, J., Fečík, M., Filová, A. a kol.

Jadrom tohto princípu je odôvodnené očakávanie subjektov práva, že „ . . . príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať“ (pozri napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09, III. ÚS 190/2016).

Takýto prístup vedie k zabezpečeniu istoty účastníka konania, že v jeho prípade bude rozhodnuté obdobne ako v podobnom prípade v minulosti. Účastník konania tak môže predvídať rozhodnutie vo svojej veci aj s ohľadom na predchádzajúce rozhodnutia v podobných prípadoch. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pre posudzovanie prípustnosti kasačnej sťažnosti z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h/ SSP je potrebné skúmať „podobnosť vecí“, konkrétne podobnosť prejednávanej veci a veci skôr rozhodnutej (ustálene judikovanej kasačným súdom). Aby mohla byť podobnosť skúmaná, musí byť táto v prvom rade jasne vymedzená, respektíve opísaná. Vymedzenie „podobnosti vecí“ je, vychádzajúc z ustanovenia § 445 ods. 1 písm. c/ SSP, povinnosťou žalobcu (sťažovateľa). Jeho prípadné zlyhanie v tejto oblasti (teda absencia alebo nedostatočné vymedzenie „podobnosti vecí“) spôsobuje deficit kasačnej sťažnosti v zmysle nenaplnenia podstatných náležitostí kasačnej sťažnosti podľa § 445 ods. 1 písm. c/ SSP (neuvedenie sťažnostného bodu podľa § 440 ods. 1 písm. h/ SSP) a je nevyhnutné na kasačnú sťažnosť (v

Pre potreby obsahového vymedzenia pojmu „právne posúdenie“ možno bez ďalšieho poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2019, sp. zn. 3Cdo/27/ 2019, podľa ktorého cit.: „ (. . .) riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad.“ (.

práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov ale predovšetkým ústavným poriadkom SR“). 50. V závere najvyšší správny súd dáva správnemu súdu do pozornosti tú skutočnosť, že pokiaľ ide (okrem iného) o konanie vo veci administratívneho vyhostenia založené na dôvode plynúcom z § 82 ods. 2 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z.z. („Policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok“), potom v súlade s § 89 ods. 2 veta druhá menovaného zákona nemožno uložiť zmierňujúce opatrenia spočívajúce v hlásení pobytu alebo v zložení peňažnej záruky. Časť odôvodnenia správneho súdu (bod 40 rozsudku správneho súdu) potom nekorešponduje s tu prejednávanou vecou a je absolútne bezpredmetná.

53. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.