6Sžfk/10/2021

1. Daňový úrad Trnava (ďalej aj „správca dane“) na základe výsledkov daňovej kontroly vydal rozhodnutie č. 100243976/2019 zo dňa 21.01.2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 4.190.264,77 eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2013. 2. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 102467986/2019 zo dňa 30.10.2019 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil. 3. Orgány finančnej správy žalobcovi neuznali uplatnené daňové výdavky (v plnom rozsahu tak, ako to uviedol v daňovom priznaní), zaúčtované na analytickom účte 504000 Predaný tovar (tovar, kovy, druhotné suroviny) a na účte 518012 Ostatné služby - Prepravné služby na základe predložených účtovných dokladov od žalobcom deklarovaných dodávateľov - obchodných spoločností Milbery, s.r.o., IČO: 46123539, VUITTON, s.r.o., IČO: 44351682 a DAREC, a.s., IČO: 46182179, s odôvodnením, že v priebehu daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) u žalobcu za zdaňovacie obdobia január 2013 až september 2013, november 2013 a december 2013, ako aj zdaňovacie obdobia mesiacov roku 2014 nebol potvrdený reálny základ prijatia deklarovaných zdaniteľných plnení od uvedených dodávateľov žalobcu. Argumentovali i tým, že taktiež nebolo preukázané, aj preverením neúplnej najmä skladovej účtovnej evidencie žalobcu, výsluchom svedkov a vykonaním preverenia nadobudnutia tovarov a možnosti poskytnutia zdaniteľných plnení uvedenými dodávateľmi žalobcu, ako aj v rámci celého zistiteľného dodávateľsko-odberateľského reťazca, že nákup služieb, tovarov a predmetných komodít sa uskutočnil, a rovnako nebol preukázaný pôvod tovarov a komodít. Orgány finančnej správy konštatovali aj nedostatok ekonomickej zmysluplnosti deklarovaných obchodov a umelé vytvorenie obchodných reťazcov medzi daňovými subjektami, a to medzi GLOBAL AGENCY spol. s.r.o. › QUIRINIUS, s.r.o. › VUITTON, s.r.o., Milbery, s.r.o. › DAREC, a. s. › ADA WASTE, s.r.o., DAREC, a. s. › Sertimpex Hungary, Kft (Maďarská republika) a EBER STEEL, SRL (Rumunsko), ako aj medzi žalobcom a VUITTON, s.r.o., Milbery, s.r.o. a DAREC, a.s. ako jeho priamymi dodávateľmi. 4. Orgány finančnej správy dospeli k záveru, že žalobca v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepredložil také dôkazy, ktorými by jednoznačne preukázal, že si daňové náklady uplatnil dôvodne, za splnenia podmienok uvedených v § 2 písm. i) v nadväznosti na § 19 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o dani z príjmov“).

5. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote (všeobecnú) správnu žalobu na Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“), ktorou sa domáhal priznania odkladného účinku podanej správnej žaloby, preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, jeho zrušenia (ako i prvostupňového rozhodnutia správcu dane), vrátenia veci orgánom finančnej správy na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov konania.

8. Podľa § 140 SSP správny súd poukázal na odôvodnenie skoršieho rozsudku krajského súdu č. k. 20S/197/2019-173 zo dňa 03.06.2020 (ďalej aj „skorší rozsudok“) vo veci týkajúcej sa tých istých účastníkov konania za obdobných skutkových okolností vo vzťahu k inému zdaňovaciemu obdobiu dane z príjmov právnických osôb (zdaňovacie obdobie roku 2014 u žalobcu). Krajský súd poukázal na to, že aj vo veci riešenej v skoršom rozsudku orgány finančnej správy okrem neuskutočnenia deklarovaných obchodov a nepreukázania pohybu predmetného tovaru konštatovali aj nedostatok ekonomickej zmysluplnosti deklarovaných obchodov a umelé vytvorenie obchodných vzťahov v preverovanom reťazci.

Námietku žalobcu o neprimeranom prenose dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu, keď žalobca mal podľa jeho názoru vyčerpať svoje dôkazné bremeno predložením daňových dokladov deklarujúcich nákup predmetných tovarov, služieb a komodít od deklarovaných dodávateľov, správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Argumentoval tým, že vierohodnosť a správnosť žalobcom predkladaných daňových dokladov bola spochybnená, jednak nemožnosťou overenia ich reálneho základu a ich pravdivosti v analytickej evidencii žalobcu (keďže žalobca nemal preukazným spôsobom vedenú skladovú evidenciu), a jednak výpoveďami svedkov a preverovaním predmetných obchodných transakcií u deklarovaných dodávateľov žalobcu ako aj u ďalších článkov obchodného reťazca. Nebola zistená reálna ekonomická kauza deklarovaných zdaniteľných plnení a daňových výdavkov, a to i s prihliadnutím na nemožnosť zistenia pôvodu tovaru a na zistenie fiktívneho pohybu tovaru, vrátane ekonomickej neopodstatnenosti vytvoreného obchodného reťazca.

Za daných okolností prípadu skutkové zistenia správca dane správne aplikoval na hmotnoprávne požiadavky uznania, resp. neuznania žalobcom deklarovaných daňových výdavkov, ktoré nezodpovedali požiadavke ich preukazného vynaloženia žalobcom v kontexte zistenej fiktívnosti predmetných dodávok.

12. K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu správny súd uviedol najmä to, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dôkazné bremeno primárne zaťažuje daňový

14. Záverom odôvodnenia napadnutého rozsudku správny súd uviedol, že žalovaný sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu dostatočne, presvedčivo a zrozumiteľne, rozhodnutie žalovaného je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu a jeho odôvodnenie spĺňa všetky náležitosti podľa Daňového poriadku, pričom v daňovom konaní nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení Daňového poriadku ani práv a právom chránených záujmov žalobcu, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.

15. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd v konaní a pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP), rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP). Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Krajský súd svoje tvrdenia bližšie neodôvodnil a viac-menej sa iba priklonil k názoru žalovaného bez ďalšieho preukázania pravdivosti svojich tvrdení. Takisto sa nemožno stotožniť s právnym názorom uvedeným v skoršom rozsudku krajského súdu, na ktorý krajský súd poukázal;

všetky dôkazy. Sťažovateľ mal za to, že predložil všetky potrebné podklady, ktoré boli v jeho možnostiach predložiť na preukázanie skutočnosti, že splnil všetky podmienky na priznanie daňových nákladov zaúčtovaných v predmetnom zdaňovacom období; - s tvrdením krajského súdu, že predložená skladová evidencia bola nedostatočná, sa sťažovateľ nestotožnil, namietajúc, že okrem strohého konštatovania nie je vysvetlené, prečo táto v rozhodnutiach neobstojí. Následne namietal nepravdivosť tvrdenia krajského súdu o rozporuplnosti svedeckých výpovedí. Mal za to, že skutkovým stavom a dôkaznými prostriedkami sa krajský súd dostatočne nezaoberal; - poukazujúc najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/22/2009 sťažovateľ argumentoval aj tým, že nemôže niesť zodpovednosť za jeho obchodných partnerov ako aj tým, že dôkazné bremeno daňového subjektu nemôže byť posunuté do nesplniteľnej abstraktnej podoby. Je nesprávne, aby sa krajský súd a predtým žalovaný zameriavali na nesplnenie si povinností dodávateľov sťažovateľa;

proces; - sťažovateľ zotrval na argumentácii, že svoje dôkazné bremeno uniesol, s tým, že tvrdenie správneho súdu, že jeho dodávatelia vykazujú znaky podvodného konania, mu nemôže byť na ťarchu; - žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že by sťažovateľ mal alebo mohol mať vedomosť o podvodnom konaní; - postup orgánov finančnej správy a krajského súdu je nielenže nesprávny, ale doslova absurdný, nelogický a bezprávny, fakticky likvidujúci sťažovateľa, nakoľko došlo k zdaneniu predávajúcich, predaj tovaru ďalším spoločnostiam bol tiež zdanený, no výdavky na kúpu tovaru už uznané neboli; - v dôvodoch kasačnej sťažnosti sťažovateľ poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, C-354/03, C-355/03 a C-484/03 a C-439/04 a C-440/ 04, ako aj na rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/78/2019 a sp. zn. 5S/193/2016 a na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2011 a sp. zn. 5 Sžf 22/2009. 17. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa písomne nevyjadril.

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“) začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu SR a bola jej pridelená sp. zn. 6Sžfk/10/2021. Od 01.08.2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd SR. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

20. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutí orgánov finančnej správy, ktorými bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013 v sume 4.190.264,77 eur. V medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší správny súd SR ako kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj rozhodnutie orgánov finančnej správy a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa kasačný súd stotožnil so skutkovými závermi krajského súdu ako aj s právnym záverom o nesplnení všeobecných podmienok daňovej uznateľnosti výdavkov, o ktoré sa znižuje základ dane z príjmov

osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.“ 22. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku: „Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.“

24. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku: „Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

25. Podľa § 2 písm. b) zákona o dani z príjmov: „Na účely tohto zákona sa rozumie predmetom dane príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka okrem osobitne vymedzeného predmetu dane podľa § 12.“

28. Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov: „Daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej.

30. Z ustanovenia § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov vyplývajú všeobecné podmienky daňovej uznateľnosti výdavkov. Tieto možno v zmysle rozhodovacej činnosti kasačného súdu zhrnúť tak, že tieto výdavky musia splniť (1) podmienku vecnosti, t. j. musia vyplývať z účtovníctva daňového subjektu a musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie jeho zdaniteľných príjmov, (2) podmienku preukázateľnosti, t. j. ich vynaloženie na dosiahnutie, zabezpečenia a udržanie zdaniteľných príjmov musí byť daňovým subjektom preukázané a (3) podmienku rozsahu, t. j. musia byť uplatnené iba vo výške ustanovenej zákonom (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/77/2020 zo dňa 29.11.2022). Okrem toho sa v judikatúre kasačného súdu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/45/2015 zo dňa 26.01.2017, rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/32/2021 zo dňa 28.04.2023) možno stretnúť aj s nasledovným vymedzením podmienok

31. Všeobecné podmienky daňovej uznateľnosti výdavkov preukazuje daňový subjekt, t. j. sťažovateľ (viď napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/77/2020 zo dňa 29.11.2022). Pre účely uznania daňových výdavkov, o ktoré sa znižuje základ dane z príjmov sťažovateľa, kasačný súd konštatuje, že v súdenej veci nebolo bez pochybností preukázané prijatie fakturovaného plnenia - tovaru (druhotných surovín) a prepravných služieb od deklarovaných dodávateľov, a teda nebolo preukázané, že výdavky boli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Splnenie všeobecných podmienok daňovej uznateľnosti výdavkov v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov zo strany sťažovateľa preukázané nebolo.

Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných pokladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“

Práve týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt. V posudzovanom prípade bola sťažovateľovi v písomnej forme zaslaná výzva č. 101804106/2018 zo dňa 13.09.2018 (doručená sťažovateľovi dňa 21.029.2018), označená ako Oboznámenie so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly podľa § 45 ods. 1 písm. f) a s pochybnosťami správcu dane podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ktorou správca dane sťažovateľa (okrem iného) oboznámil, že z dôvodu porušenia § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov neuznáva sťažovateľovi uplatnenie daňových nákladov zaúčtovaných na analytickom účte 504000 Predaný tovar a na účte 518012 Ostatné služby - Prepravné služby na základe účtovných dokladov od spoločností Milbery, s.r.o., VUITTON, s.r.o. a DAREC, a.s.

34. Kasačný súd zastáva názor, že z obsahu administratívneho spisu bezrozporne vyplýva, že sťažovateľ v priebehu daňového konania nepredložil doklady a dôkazy preukazujúce oprávnenosť ním vynaložených sporných výdavkov. Pochybnosti správcu dane a následné závery žalovaného v napadnutom rozhodnutí smerovali k tomu, že sťažovateľ zaúčtované výdavky skutočne nevynaložil na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov. Absencia reálneho základu vo vzťahu k sťažovateľom predloženým daňovým dokladom vzbudila pochybnosti o preukázateľne vynaložených výdavkoch za prijaté sporné plnenia od deklarovaných dodávateľov, na základe ktorých si sťažovateľ uplatnil daňové výdavky znižujúce základ dane z príjmov za kontrolované zdaňovacie obdobie ako i pochybnosti o vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej sťažovateľom. Tieto pochybnosti správcu dane neboli zo strany sťažovateľa, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno, odstránené.

s prejednávanou vecou stotožňovať. V súdenej veci nebolo dôkazné bremeno sťažovateľa „posunuté do nesplniteľnej abstraktnej roviny“, nakoľko predstavovalo legitímnu požiadavku preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku.

Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. 37. Vo vzťahu k sťažovateľom uplatneným kasačným námietkam považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že kasačný súd už rozhodoval v skutkovo aj právne obdobných veciach medzi totožnými účastníkmi konania a vychádzajúcich z rovnakých zistení správcu dane, a to vo veciach týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia roku 2013 a roku 2014.

V predmetnej veci sťažovateľ uplatnil obdobné námietky ako v konaniach týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty, a preto sa kasačný súd odvoláva na odôvodnenia rozsudkov kasačného súdu vydaných vo veciach dane z pridanej hodnoty, a to sp. zn. 4Sfk/45/2021 zo dňa 22.03.2023 (jún 2013), sp. zn. 2Sfk/16/2021 zo dňa 29.05.2023 (máj 2013), sp. zn. 4Sfk/9/2021 zo dňa 22.03.2023 (jún 2014), sp. zn. 4Sfk/8/2021 zo dňa 28.02.2023 (júl 2013), 5Sfk/7/2021 zo dňa 30.05.2023 (august 2013), sp. zn. 4Sfk/7/2021 zo dňa 24.05.2023 (marec 2013), sp. zn. 2Sfk/7/2021 zo dňa 29.05.2023 (december 2013), sp. zn. 2Sfk/6/2021 zo dňa 29.05.2023 (január 2013), sp. zn. 4Sfk/4/2021 zo dňa 15.11.2022 (január 2014), sp. zn. 2Sfk/4/2021 zo dňa 29.05.2023 (máj 2014), sp. zn. 4Sfk/3/2021 zo dňa 26.04.2023 (december 2014), sp. zn. 1Sfk/5/2021 zo dňa 31.05.2023 (október 2014), sp. zn. 3Sfk/8/2021 zo dňa 27.06.2023

38. Relevantnosť odôvodnení vyššie uvedených rozhodnutí kasačného súdu je daná tým, že predmetom konania v prejednávanej veci je daň z príjmov sťažovateľa za rok 2013, kým vyššie uvedené rozhodnutia sa týkajú nároku sťažovateľa na odpočet dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia roku 2013 (ako aj zdaňovacích období roku 2014 avšak za existencie obdobných dodávateľsko-odberateľských vzťahov sťažovateľa).

prijal. Sťažovateľ nepreukázal, že skutočne došlo k dodávke plnení, vo vzťahu ku ktorým si sťažovateľ uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Uvedený záver je vyjadrený napríklad v rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/8/2021 zo dňa 28.02.2023 (na ktorého odôvodnenie odkazovali aj ďalšie vyššie uvedené rozsudky), v ktorého bode 65 súd konkrétne konštatoval nasledovné: „Posudzujúc splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane kasačný súd uvádza, že v predmetnom prípade bola sporná samotná existencia materiálneho plnenia, t. j. dodanie tovaru - železný odpad, medené katódy (CU katódy) obaly z papiera a lepenky od deklarovaných dodávateľov sťažovateľovi, nakoľko orgánmi finančnej správy bolo spochybnené, že k plneniu došlo (materiálna neexistencia zdaniteľného plnenia). Správny súd zhodne s orgánmi finančnej správy uzavrel, že bolo preukázané, že v predmetnom prípade zjavne nedošlo k reálnemu dodaniu tovaru, nakoľko nie je potvrdený samotný pôvod tovaru a rovnako nie je preukázané ani kde deklarovaný tovar skončil.“ Následne, pokiaľ

Inými slovami, vynaloženiu výdavkov absentuje reálny základ, pretože tovar a služby, na nákup ktorých sťažovateľ tieto výdavky vynaložil, sa vo svetle vykonaného dokazovania ukázali ako neposkytnuté, neexistujúce. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namieta záver finančných orgánov i krajského súdu o neexistencii materiálneho plnenia poukazujúc na konkrétne nedostatky v hodnotení dôkazov finančnými orgánmi a krajským súdom.

39. Pokiaľ ide o kasačnú námietku nedostatočného odôvodnenia záveru krajského súdu o nezrovnalostiach skladovej evidencie, kasačný súd pripomína sťažovateľovi, že krajský súd poukazoval na nedostatky, ktoré sú podrobne popísané na strane 11 - 13 rozhodnutia žalovaného so záverom, že skladová evidencia neodzrkadľuje skutočný pohyb tovaru a že bez presnej evidencie zásob nie je možná ich kontrola. Tieto nedostatky, podporne popri ďalších dôkazoch nasvedčujúcich neexistencii plnenia, viedli krajský súd následne k správnemu záveru o nepreukázaní oprávnenosti uplatnených daňových výdavkov.

41. V tejto súvislosti Najvyšší správny súd SR ešte upriamuje pozornosť aj na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 247/2023-26 zo dňa 26.04.2023, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť sťažovateľa - spoločnosti ADA WASTE, s.r.o. proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/4/2021 zo dňa 15.11.2022. Ústavný súd SR v citovanom uznesení uviedol, že napadnutý rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR (nadväzujúci na rozsudok krajského súdu) v kontexte uplatnenej sťažnostnej argumentácie nevykazuje z ústavného hľadiska také relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Práve naopak, Ústavný súd SR považoval napadnutý rozsudok za logicky a zrozumiteľne odôvodnený, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V predmetnom rozhodnutí Ústavný súd SR konštatoval, že preskúmavané rozsudky Najvyššieho súdu SR a ich odôvodnenia nie sú poznačené omylom, sú akceptovateľným spôsobom odôvodnené a dávajú jasnú odpoveď na námietky sťažovateľa, pričom neboli spôsobilé porušiť jeho právo na súdnu

43. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1, 2 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali, a preto kasačný súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

V Bratislave dňa 28. septembra 2023