6Sžfk/13/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M v právnej veci žalobkyne (sťažovateľky): O.. C. G., s miestom podnikania 505, 065 11 Nová Ľubovňa, IČO: 37164996 (podnikateľská činnosť ukončená ku dňu 31.12.2013), právne zastúpená KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51003848, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102155101/ 2017 zo dňa 11.10.2017 a rozhodnutia Daňového úradu Prešov č. 100202033/2017 zo dňa 02.02.2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2S/62/2017 zo dňa 22.11.2018, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2S/62/2017 zo dňa 22.11.2018 zrušujea vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy

2. Správca dane rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa porušila § 49 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 1 a § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“). Žalobkyňa si v zdaňovacom období jún 2010 uplatnila nadobudnutie tovaru v tuzemsku podľa § 11 zákona o DPH z Poľskej republiky od dodávateľa tovaru SPOLKA JAWNA MIKULEC v hodnote 222.283,63 eur, DPH 19% 42.233,89 eur.

Z toho následne vyplynulo neuznanie uplatneného práva na odpočítanie dane. 3. Žalobkyňa v zdaňovacom období jún 2010 vykázala dodanie tovaru s oslobodením od dane od iného členského štátu EÚ podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH pre nadobúdateľa SPOLKA JAWNA MIKULEC a pre nadobúdateľa FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA.

V odpovedi poľských daňových orgánov je uvedené, že faktúry v hodnote 149.439,43 eur (č. 1001387, č. 1001709 a č. 1001711) nedokumentujú skutočné transakcie - boli tam fiktívne transakcie. V konečnej odpovedi, týkajúcej sa žiadosti ohľadom odberateľa FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, O. O., poľské daňové orgány uviedli, že na základe výsledku daňovej kontroly bolo zistené, že poľský daňovník neuskutočnil intrakomunitárne nadobudnutia tovaru od slovenského daňovníka v mesiaci jún 2010.

Poľskou daňovou správou bolo zistené, že tovar deklarovaný na faktúrach vystavených pre uvedené daňové subjekty nebol odoslaný a prepravený na územie Poľskej republiky, t. j. fyzicky neopustil územie Slovenskej republiky. Poľský odberateľ SPOLKA JAWNA MIKULEC potvrdil existenciu fiktívnych transakcií na faktúrach vystavených žalobkyňou a odberateľ FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, O. O. pri kontrole poskytol vysvetlenie, že v mesiaci jún 2010 neuskutočnil intrakomunitárne nadobudnutie od žalobkyne. Žalobkyňa tak nesplnila podmienky na uplatnenie oslobodenia od dane z dodania tovaru podľa § 43 ods. 1 zákona o

Svedok O.. G. síce vo výpovedi uviedol, že bol skoro pri každej nakládke tovaru, ktorý mal byť vozený do Poľskej republiky, ale žalobkyňou nebol predložený žiadny hodnoverný dôkaz, že tovar bol prepravený do iného členského štátu, konkrétne odberateľom O. O. a SPOLKA JAWNA MIKULEC.

6. Proti rozhodnutiu správcu dane č. 100202033/2017 zo dňa 02.02.2017 podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný tak, že rozhodnutím č. 102155101/ 2017 zo dňa 11.10.2017 potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. 7. Žalovaný označil námietky žalobkyne uvedené v odvolaní za neopodstatnené a svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že správca dane vypracoval z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie roku 2010 protokol č. 1311205/2015 zo dňa 20.08.2015 za zdaňovacie obdobia január, február, september a december 2010, v ktorých nezistil porušenie právnych predpisov a protokol č. 1311968/2015 zo dňa 20.08.2015 za zdaňovacie obdobia marec 2010, apríl 2010, máj 2010, jún 2010, júl 2010, august 2010, október 2010 a november

Taktiež označil za nedôvodné námietky žalobkyne, podľa ktorej správca dane porušil § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku, keď jej uprel právo vyjadriť sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam a uviedol, že žalobkyni (jej splnomocnenému zástupcovi) predložil k nahliadnutiu všetky doklady súvisiace s ukončenou kontrolou a umožnil jej vyjadriť sa k priebehu daňovej kontroly. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa využila zákonnú možnosť vyjadriť sa k výsledkom daňovej kontroly uvedeným v protokole, k záverom uvedeným v zápisnici o ústnom pojednávaní pri prerokovaní jej návrhov a námietok vo vyrubovacom konaní, v ktorom správca dane doplnil dokazovanie v zmysle jej návrhu. 9. Žalovaný skonštatoval, že správca dane nepovažoval za dôvodné vykonať navrhované vypočutie svedka O. O., keď preverenie Poľskou daňovou správou považoval za dostatočne preukázané. Žalovaný poukázal na to, že odberateľ síce najprv potvrdil dodanie tovaru, avšak po začatí daňovej kontroly poprel, že mu žalobkyňou bol dodaný tovar a z tohto dôvodu opravil aj súhrnný výkaz za kontrolované obdobie.

že nesprávny postup zahraničnej daňovej správy by nemal byť pripísaný na ťarchu Finančnej správy Slovenskej republiky.

11. Proti rozhodnutiu žalovaného č. 102155101/2017 zo dňa 11.10.2017 podala žalobkyňa v zákonnej lehote (všeobecnú) správnu žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a navrhla, aby krajský súd rozhodnutie žalovaného č. 102155101/2017 zo dňa 11.10.2017 a rozhodnutie správcu dane č. 100202033/ 2017 zo dňa 02.02.2017 zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Žalobkyňa zároveň žiadala, aby súd priznal správnej žalobe odkladný účinok v zmysle § 185 písm. a) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“).

daní a zrušení smernice 77/799/EHS (ďalej len „smernica o administratívnej spolupráci v oblasti daní“), a teda pominutie dôvodov, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v smernici o administratívnej spolupráci v oblasti daní pre poskytnutie požadovaných informácií. 13. Žalobkyňa ďalej namietala, že správca dane vydal dva protokoly (č. 1311205/2015 zo dňa 20.08.2015 za zdaňovacie obdobie január, február, september a december 2010 a č. 1311968/ 2015 zo dňa 20.08.2015 za zdaňovacie obdobie marec, apríl, máj, jún, júl, august, október a november 2010), čo je v rozpore s § 47 písm. d) daňového poriadku. 14. Žalobkyňa taktiež namietala neobstaranie dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutia vo veci a uviedla, že finančné orgány nimi zabezpečené dôkazy považovali za pravdivé v celom rozsahu, napriek tomu, že sú v rozpore s tvrdeniami žalobkyne. Mala za to, že žalovaný sa nevysporiadal s jej námietkami a nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie.

dane. 15. Krajský súd uznesením sp. zn. 2S/62/2017 zo dňa 03.07.2018 zamietol návrh žalobkyne na priznanie odkladného účinku správnej žalobe. 16. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril v podaní zo dňa 28.02.2018, v ktorom uviedol, že lehoty na výmenu informácií podľa nariadenia Rady č. 904/2010 boli ustanovené za účelom zrýchlenia a zintenzívnenia komunikácie medzi daňovými správami jednotlivých štátov a s ich nedodržaním nariadenie nespája žiadne právne dôsledky. Za nedôvodné označil aj námietky žalobkyne ohľadom vypracovania dvoch protokolov a uviedol, že vypracoval jeden protokol za zdaňovacie obdobia, v ktorých nezistil žiadne porušenia právnych predpisov a druhý protokol za zdaňovanie obdobia, v ktorých žalobkyňa porušila právne predpisy. K námietke, že v rozhodnutiach finančných orgánov absentuje zodpovedanie konkrétnych relevantných informácií, ktoré sa stali ich podkladom, žalovaný uviedol, že Poľská daňová správa konkrétne uviedla, ktoré deklarované transakcie boli fiktívne a finančné orgány nemali dôvod spochybňovať tieto informácie na základe vyhodnotenia všetkých získaných dôkazov.

fiktívnych. Poukazovanie na rozpory medzi vyjadrením svedka, na nedostatočný alebo nepresný preklad a interpretáciu finančných orgánov, nezbavuje žalobkyňu povinnosti vyplývajúcej z § 24 ods. 1 daňového poriadku, aby bez akýchkoľvek pochybností preukázala, že uplatnenie odpočítania dane alebo oslobodenia od dane bolo v súlade s platnou právnou

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že - dôkaznú povinnosť má v zmysle § 24 daňového poriadku daňový subjekt (žalobkyňa), ktorý je povinný preukázať, že si nárok na odpočet DPH uplatňuje oprávnene a za zákonom

Správca dane vykonal rozsiahle šetrenie a dokazovanie, z ktorého vyplýva, že daňovým dokladom, ktoré predložila žalobkyňa, chýba reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných plnení, na základe ktorých si žalobkyňa uplatnila právo na

Smernica o administratívnej spolupráci v oblasti daní neupravuje otázku, za akých podmienok môže daňovník spochybniť správnosť informácie, ktorú poskytol dožiadaný členský štát, ani neustanovuje nijakú osobitnú požiadavku v súvislosti s obsahom poskytnutej informácie (rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-276/12 zo dňa 22.10.2013 vo veci Sabou), - z vnútroštátnych právnych predpisov ani z nariadenia Rady č. 904/2010 nevyplýva povinnosť dožiadaným členským štátom predkladať jednotlivé dôkazy, podľa ktorých spracovali zaslanú informáciu na základe žiadosti daňovej správy iného členského štátu.

mobilným zariadením, - žalovaný uviedol všetky skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia, pričom krajský súd konštatoval, že nie je potrebné, aby bola daná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku. Žalovaný odôvodnil, akými úvahami bol vedený pri hodnotení vykonávaných dôkazov a pri aplikácii právnej úpravy, - správca dane dôkazy uvedené v odpovediach na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií podrobne a dostatočne popísal v protokole z daňovej kontroly č. 1311968/2015 zo dňa

Vo vyrubovacom konaní nebol predložený žiadny dôkaz, že tovar bol skutočne prepravený do iného členského štátu, konkrétne odberateľom O. O. a SPOLKA JAWNA MIKULEC, - rozhodnutia finančných orgánov sú dostatočne a presvedčivo odôvodnené tak, ako to upravuje § 63 ods. 1 až 11 a § 74 ods. 1 až 9 daňového poriadku, žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, dostatočne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, tento správne posúdil a rozhodnutie náležite a zrozumiteľne odôvodnil, - tovar v zmysle predložených odberateľských faktúr bol v skutočnosti vyskladnený zo skladu kontrolovaného daňového subjektu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty v kontrolovanom zdaňovacom období, avšak odberatelia tovaru (poľské daňové subjekty) v rámci výkonu kontroly popreli intrakomunitárne nadobudnutie tovarov, pričom uviedli, že išlo o fiktívne transakcie medzi žalobkyňou a odberateľmi. Žalobkyňa teda nepreukázala uskutočnenie dodania tovaru pre nadobúdateľa - osobu identifikovanú pre daň v inom členskom štáte s

informácií, nemožno mať za to, že by správca dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly, a preto lehota na jej vykonanie z tohto dôvodu neplynie, a teda plynúť nemôže. Prerušením daňovej kontroly na tento účel správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona na účel výkonu daňovej kontroly.

III. Konanie na kasačnom súde

20. Sťažovateľka v rámci vymedzených sťažnostných dôvodov uviedla najmä tieto sťažnostné body: 21. Sťažovateľka v bode I. a bode II. kasačnej sťažnosti zhrnula priebeh konania pred orgánmi finančnej správy, vymedzila dôvody kasačnej sťažnosti a citovala relevantnú právnu úpravu. V bode III. namietala nesprávnosť postupu správneho súdu, keď uviedla, že krajský súd mal napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť finančným orgánom z dôvodov, že v preskúmavaných rozhodnutiach absentuje zodpovedanie zásadných otázok, ktoré konkrétne relevantné informácie a teda podania, návrhy, vyjadrenia, dôkazy a ďalšie skutočnosti sa stali pre žalovaného a správcu dane podkladom pre rozhodnutie v predmetnej veci a prečo ňou navrhované dôkazy, preukázané skutočnosti a námietky konajúci súd rovnako ako žalovaný a správca dane nezohľadnili v procese rozhodovania. Sťažovateľka namietala neobstaranie dostatku potrebných dokladov pre rozhodnutie vo veci a uviedla, že krajský súd mal posúdiť otázku, či dôkazy vykonané finančnými orgánmi, z ktorých tieto aj vychádzali, nie sú

22. Sťažovateľka ďalej namietala neodôvodnené prenesenie dôkazného bremena na žalobcu v neprimeranom rozsahu (bod V. kasačnej sťažnosti) a uviedla, že po celý čas správneho súdneho konania nebol predmetom konania ňou namietaný vadný procesný postup, nezákonné rozhodnutie postavené na nezákonnom dôkaze, ale len opis skutkového deja a konštrukcie prevzaté zo strany finančných orgánov. Mala za to, že rozhodnutie krajského súdu je postavené výlučne na domnienkach, hypotézach a odobrených skutočnostiach. Tvrdenie krajského súdu, že bolo preukázané, že odberateľ tovaru FIRMA HANDLOWO_USLUGOWA, O. O. nepriznal nadobudnutia vo výške uvedenej sťažovateľkou v podanom súhrnnom výkaze za zdaňovacie obdobie jún 2010 označila za nepravdivé, nakoľko táto skutočnosť nebola jednoznačne preukázaná, resp. nebola preukázaná bez akýchkoľvek rozporov.

dôkazného bremena, ktoré finančné orgány od nej požadujú, je prekročením zákonom stanovených mantinelov. 23. Sťažovateľka ďalej namietala, že správca dane navrhované vypočutie svedka O. O. nepovažoval za dôvodné, pretože preverenie poľskou daňovou správou považoval za dostatočne preukázané. Finančné orgány ako aj krajský súd nezvážili možnosť tendenčného konania svedka, neumožnili a nezrealizovali konfrontáciu, aj napriek tomu, že to sťažovateľka požadovala a hlavne nijakým spôsobom neodstránili rozpor v otázke, či svedkovi bol alebo nebol dodaný tovar. Takýto postup žalovaného a krajského súdu označila sťažovateľka za zaujatý, keď bola prevzatá len výpoveď v jej neprospech a nebolo umožnené vykonanie konfrontácie ani nebolo umožnené klásť otázky na účel preukázania účelového a nedôveryhodného konania a tvrdení svedka.

Ak finančné orgány chceli spochybniť nárok sťažovateľky, boli povinné vyvrátiť skutočnosti vyplývajúce z predložených dokumentov a skutočnosti tvrdené sťažovateľkou a zároveň uviesť, aké ďalšie iné dôkazy považujú za relevantné pre posúdenie preukázania nároku na odpočet DPH, čo však

štátu, a ak si poskytnuté dôkazy a vyhlásenia navzájom odporujú, je správca dane povinný tieto vzniknuté rozpory odstrániť (rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-273/11 zo dňa 06.09.2012 vo veci Mecsek-Gabona Kft). Členským štátom je umožnené prijať opatrenia, ktorých účelom je zabezpečiť správne vyberanie dane a predchádzať podvodom, tieto opatrenia sa nesmú používať spôsobom spochybňujúcom neutralitu dane z pridanej hodnoty, pričom táto zásada vyžaduje, aby oslobodenie od dane bolo priznané, ak sú splnené základné požiadavky, hoci určité formality boli zdaniteľnými osobami opomenuté (rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C- 146/05 zo dňa 27.09.2007 vo veci Collée).

26. Sťažovateľka namietala, že výlučne podvodná činnosť platiteľa dane môže mať za následok stratu práva na odpočet DPH zaplatenej týmto platiteľom. Ak však prijme rozumné opatrenia na zabezpečenie toho, aby jeho plnenie nebolo poznačené podvodom, musí mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení a na svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe.

27. V bode VII. sťažovateľka uviedla, že vedená daňová kontrola nemá podklad v zákone ani samotnej ústave a je vedená svojvoľne; protokol je nezákonným podkladom celého daňového konania a nemožno naň prihliadať, a to pre absenciu dôvodu, účelu alebo akéhokoľvek podnetu pre začatie výkonu daňovej kontroly správcom dane. Odkázala tu na nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 1835/07 zo dňa 18.11.2008, v zmysle ktorého „daňovú kontrolu je možné uskutočniť len vtedy, ak má správca dane konkrétnymi skutočnosťami podložené podozrenie, že konkrétny daňový subjekt, u ktorého sa začína daňová kontrola, pravdepodobne svoju daňovú povinnosť nesplnil alebo splnil v menšej miere.

29. Sťažovateľka ďalej namietala nezákonnosť postupu správcu dane a žalovaného, keď mala za to, že boli porušené ustanovenia týkajúce sa doručovania a vydané rozhodnutie o určení rozdielu dane je v súčasnej dobe neprávoplatné. Poukázala na nezákonnosť všetkých a akýchkoľvek rozhodnutí, ktoré boli v daňových konaniach vydané a ktoré boli doručované daňovému subjektu prostredníctvom bývalého splnomocneného právneho zástupcu L.. O. G., a to z dôvodu, že za splnomocneného právneho zástupcu preberala osoba p. B., ktorá nemala na preberanie zásielok za a v mene L.. O. G. platný titul, ktorý by ju k takej činnosti oprávňoval, a to v dôsledku uplynutia platnosti zmluvy, ktorá ju na takéto úkony oprávňovala.

Krajský súd však nepristúpil k vykonaniu šetrenia. 30. V ďalších bodoch (bod IX., X., XI. a XII. kasačnej sťažnosti - bod VIII. v kasačnej sťažnosti chýba) sťažovateľka všeobecnou argumentáciou namietala prekročenie medze zákonom dovolenej správnej úvahy a nedostatočne zistený skutkový stav.

31. V ďalšom bode kasačnej sťažnosti (XIII.) sťažovateľka namietala porušenie princípu proporcionality a nezákonnosť rozhodnutí. Poukázala na § 61 ods. 10 daňového poriadku a článku 10, 11 a článku 12 Nariadenia Rady č. 904/2010, pričom uviedla, že prerušenie daňovej kontroly musí byť v súlade so zákonom a nariadením, musí byť účelné a nevyhnutné na preukázanie takých skutočností, ktoré správcovi dane nie sú známe. Sťažovateľka mala za to, že správca dane ani žalovaný vo svojich rozhodnutiach nevysvetlili takú skutočnosť, ktorá by ospravedlňovala nedodržanie stanovenej dĺžky zákonnej lehoty ani nepredložili listinu, z ktorej by vyplývala písomná informácia o nemožnosti odpovede v lehote stanovenej Nariadením Rady č. 904/2010. Správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým daňový poriadok ako aj zásadu primeranosti v daňovom konaní a vzhľadom na absenciu odôvodnenia medzinárodnej výmeny informácií je rozhodnutie nepreskúmateľné. Správca dane nekoordinovane, viacerými žiadosťami, po uplynutí ôsmich mesiacov od začatia

32. Sťažovateľka je toho názoru, že uplynutím lehoty, ktorá sa v zmysle Nariadenia Rady č. 904/2010 nemôže prekračovať (3 mesiace odo dňa podania žiadosti), zaniká dôvod prerušenia výkonu daňovej kontroly v zmysle § 61 ods. 1 písm. b) daňového poriadku a správca dane je povinný v súlade s § 61 ods. 4 daňového poriadku pokračovať v konaní aj napriek skutočnosti, že nezistil potrebné informácie. Preto bol správca dane povinný pokračovať vo výkone daňovej kontroly na základe jej prerušenia zo dňa 26.11.2012 dňom 26.02.2013, čo by znamenalo, že v prípade riadneho a zákonného postupu správcu dane v zmysle § 46 ods. 10 daňového poriadku ako aj Nariadenia Rady č. 904/2010, daňová kontrola mala byť ukončená v lehote približne do dňa 07.06.2013. V danom prípade bola daňová kontrola ukončená dňa 20.08.2015. Nerešpektovaním maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly správca dane porušil aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti pri správe daní a takéto pochybenie má za následok nezákonnosť celého doterajšieho konania. Protokol o výkone daňovej kontroly je tak

Nakoľko malo dôjsť k pokračovaniu kontroly dňa 25.05.2013, k skončeniu daňovej kontroly malo dôjsť dňa 16.10.2013, teda vykonaná daňová kontrola je nezákonná z dôvodu presiahnutia jej zákonnej dĺžky.

krajského súdu. B) 34. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti označil námietky sťažovateľky za nedôvodné a v ničom neovplyvňujúce zákonnosť rozhodnutí finančných orgánov a krajského súdu a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Uviedol, že správca dane v rámci daňovej kontroly získal dostatočné dôkazy pre prijatie svojho záveru a z jeho strany nebol zistený postup v rozpore s právnymi predpismi. Žalovaný nemal dôvod zrušiť prvostupňové rozhodnutie vo veci a námietky sťažovateľky uvedené v bode IV. kasačnej sťažnosti, týkajúce sa neobstarania dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci označil za nedôvodné. K námietkam sťažovateľky v bode V. kasačnej sťažnosti (prenesenie dôkazného bremena v neprimeranom rozsahu, zlý preklad informácie od Poľskej daňovej správy a nezohľadnenie námietok) žalovaný uviedol, že poľský daňový subjekt definitívne potvrdil, že mu tovar od sťažovateľky nebol dodaný a prisľúbil opraviť údaje v súhrnnom výkaze, čím potvrdil

opodstatnenosť podaných daňových priznaní a pre sťažovateľku z toho nevyplývali žiadne povinnosti. Námietku sťažovateľky o porušení ustanovení daňového poriadku o doručovaní písomností mal žalovaný za irelevantnú, pretože nemal vedomosť o právnom zastúpení sťažovateľky splnomocneným zástupcom L.. O. G..

36. K námietke prekročenia lehoty na výkon daňovej kontroly v súvislosti s prerušením daňovej kontroly na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií žalovaný uviedol, že prerušenie daňovej kontroly je v súlade s platným právnym stavom.

38. Vzhľadom na to, že v predmetnej veci bola nastolená otázka výkladu povahy lehôt v zmysle nariadenia RADY (EÚ) č. 904/2010, ktorá má pre posúdenie zákonnosti rozhodnutí finančných orgánov (z hľadiska dĺžky daňovej kontroly vo väzbe na jej prerušenie) zásadný význam, kasačný súd v zmysle § 100 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) SSP konanie o kasačnej sťažnosti prerušil uznesením sp. zn. 6Sžfk/13/2020 zo dňa 10.03.2021, nakoľko v konaní vedenom pod sp. zn. 5Sžfk/34/2018 predložil NSSR Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, ktorých zodpovedanie má podstatný vplyv na rozhodovanie kasačného súdu v prejednávanej právnej veci.

Súdny dvor EÚ v uvedenom rozsudku uviedol, že „článok 10 Nariadenia RADY č. 904/2010 stanovuje maximálne lehoty, v rámci ktorých musí žiadaný orgán poskytnúť žiadajúcemu orgánu požadované informácie, pričom normotvorca Únie výslovne počítal s možnosťou príslušných daňových orgánov členských štátov odpovedať na žiadosť o informácie po uplynutí lehôt stanovených v tomto článku (článok 11 a 12 Nariadenia Rady č. 904/2010)“.

2010 nemožno vykladať tak, že by priznávalo zdaniteľným osobám konkrétne práva, keďže neobsahuje žiadne výslovné ustanovenie v tomto zmysle a neupravuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly ani podmienky prerušenia takejto kontroly, ak sa začne postup výmeny informácií stanovený týmto nariadením. Preto sa zdaniteľná osoba nemôže odvolávať na uvedené nariadenie s cieľom napadnúť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly, ktorá sa jej týka, z dôvodu neprimeranej dĺžky tohto prerušenia (bod 43). Súdny dvor EÚ odpovedal na prejudiciálne otázky tak, že článok 10 nariadenia Rady č. 904/2010 v spojení s jeho odôvodnením v bode 25 sa má vykladať tak, že „nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“ (bod 44)

IV. Právny názor kasačného súdu

41. S ohľadom na rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C- 186/20 zo vo veci HYDINA SK s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Najvyšší správny súdu Slovenskej republiky v zmysle § 100 ods. 3 SSP rozhodol o pokračovaní v konaní, nakoľko odpadol dôvod prerušenia konania.

43. Kasačný súd tu uvádza, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu sp. zn. 2S/62/2017 zo dňa 22.11.2018, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel v sume 28.660,66 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2010.

Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu zistil, že v obdobnej veci, ako tej, ktorá je predmetom tohto konania, už rozhodoval, preto v ďalšom, v zmysle § 464 ods. 1 SSP, poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/ 35/2019 zo dňa 29.09.2021, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a ktorého časť textu odôvodnenia v príslušnom rozsahu uvádza.

Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 47. Právo na spravodlivý proces zahŕňa právo na prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na verejnosť konania a rozhodnutia, právo na rozhodnutie v primeranej lehote a právo na spravodlivé prejednanie veci, do ktorého okrem iného patrí aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu. Aj keď nie je nevyhnutné, aby sa súd vysporiadal s úplne všetkými námietkami účastníkov, argumentácia, ktorá bola akceptovaná a mala rozhodujúci vplyv na výsledok sporu, musí byť zdôvodnená jasne a nepochybne, pričom zároveň musí súd zrozumiteľne ozrejmiť, z akého dôvodu na určité návrhy účastníkov neprihliadal, resp. ich hodnotil protikladne s argumentáciou účastníka

49. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu, pokiaľ ide o jeho vlastnú argumentáciu, v nedostatočnej miere reflektuje na podstatné námietky uvádzané sťažovateľkou v žalobe. Krajský súd nedostatočne ozrejmil vlastné úvahy pri právnom posúdení veci, ale viac menej len prevzal tvrdenia a argumentáciu žalovaného. Odôvodnenie rozsudku spôsobom, keď krajský súd len vyslovuje konečné závery o nedôvodnosti žalobných námietok sťažovateľky bez toho, aby ozrejmil aj proces uvažovania, ktorý týmto záverom predchádzal, nedáva priestor pre pochopenie, prečo konajúci súd vo veci rozhodol tak, ako rozhodol. Vzhľadom na to, že výroku rozsudku nekorešponduje relevantné odôvodnenie reflektujúce vo svetle žalobných námietok na konkrétny skutkový a právny stav v prejednávanej veci, kasačný súd ani nemá možnosť posúdiť, či je rozhodnutie krajského súdu vo výroku vecne správne.

Vlastná argumentácia správneho súdu musí poskytnúť komplexný a zrozumiteľný obraz o predmete konania a vo vzťahu k argumentácii účastníkov musí obsahovať jasné odpovede na otázky, ktoré sú predmetom sporu. 51. Krajský súd pre potreby prejednávanej veci nedostatočne vysvetlil svoje právne závery najmä pokiaľ ide o ustálenie dôkazného bremena v daňovom konaní, vypracovanie dvoch protokolov z jednej daňovej kontroly, neprimeranosti dĺžky prerušenia daňovej kontroly a s tým súvisiace nedodržanie zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly a nezákonnosť protokolu. Aj keď zdanlivo krajský súd na žalobné námietky reagoval, kvalitatívne nemožno vyslovené právne závery považovať za dostatočné pre naplnenie princípov spravodlivého procesu.

52. Kasačný súd sa stotožňuje s tým, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno považovať za presvedčivé, spĺňajúce požiadavky uvedené v ustanovení § 139 ods. 2 SSP. Svojím postupom krajský súd porušil právo sťažovateľky na spravodlivý proces, ktoré vychádza z čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

54. Kasačný súd dodáva, že zaoberať sa kasačnými námietkami týkajúcimi sa nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom bolo v tomto štádiu konania predčasné, a to najmä s poukazom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým je jeho nepreskúmateľnosť.

Právo na náhradu trov kasačného konania bude predmetom rozhodovania krajského súdu v zmysle § 467 ods. 3 SSP. 57. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

V Bratislave dňa 31. marca 2022