6Sžfk/15/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD., v právnej veci žalobcu: VA GROUP, s.r.o., Námestie osloboditeľov č. 65, 071 01 Michalovce, IČO: 46997571, právne zastúpený: JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom so sídlom Gelnická č. 33, 040 11 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102383473/2019 zo dňa 17.10.2019, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 8S/111/2019-60 zo dňa 15.10.2020, takto

rozhodol:

Rozsudok

Krajského súdu v Košiciach č. k. 8S/111/2019-60 zo dňa 15.10.2020 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval výraznú obsahovú zhodu preskúmavanej právnej veci s hore uvedenými konaniami pred SD EÚ vo veciach C-414/17 a C-401/18, poukazuje správny súd v danej veci aj na bod 78 Rozsudku SD EÚ C-414/17 z 19.12.2018, z obsahu ktorého vyplýva okrem ďalších záverov aj právny význam posúdenia práva nakladať s tovarom v súvislosti s jeho nakládkou v zahraničí.

Ako to však vyplýva z obsahu rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov v preskúmavanej právnej veci, obsah hore uvedených rozsudkov SD EÚ sa nepremietol do obsahu odôvodnenia rozhodnutí Daňového úradu Košice z 19.06.2019 a Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky zo 17.10.2019 (preskúmavané rozhodnutie), hoci obe uvedené rozhodnutia boli vydané už po rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie v právnej veci C-414/17, v ktorej rozsudok bol vydaný 19.12.2018.

Navyše v právnej veci C-401/18 Súdny dvor EÚ v rozsudku z 23.04.2020 sa právne vysporiadal okrem iného aj s otázkou aplikácie zásady „in dubio mitius“ (rozhodnutie o siedmej položenej otázke). V ďalšom administratívnom konaní však bude predovšetkým povinnosťou žalovaného vziať na zreteľ všetky výroky rozsudkov SD EÚ vo veciach C-414/17 a C-401/18. V tejto súvislosti správny súd iba demonštratívne dáva do pozornosti žalovaného body 33. a nasl. rozsudku vo veci C-401/18, a to v právne významnej väzbe na výklad pojmu prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. V bode 36. uvedeného rozsudku Súdny dvor EÚ uviedol, že „v prvom rade treba pripomenúť, že prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník sa podľa judikatúry Súdneho dvora neobmedzuje na prevod spôsobmi, ktoré upravuje príslušná vnútroštátna právna úprava, ale zahŕňa každý úkon prevodu hmotného majetku jednou stranou, ktorá udelí druhej strane oprávnenie fakticky ním nakladať, akoby bola sama vlastníkom tohto majetku.“ V nadväznosti na uvedené v bode 38. uvedeného rozsudku Súdny dvor EÚ pripomenul, že „prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako

4. Správny súd ďalej dal do pozornosti účastníkov konania aj obsah rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č.k. 9Afs 137/2016-176 z 30.05.2019 v právnej veci žalobcu AREX CZ a.s. proti odvolaciemu Finančnému riaditeľstvu Brno, ktorým Najvyšší správny súd Českej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Českých Budějoviciach č.k. 10Af 35/

Okrem iných právnych záverov Najvyšší správny súd ČR v obsahovo identickej veci v bode 119. uvedeného rozsudku z 30.05.2019 konštatoval, že „závery krajského súdu, ale aj žalovaného, je potrebné s ohľadom na okolnosti podstatné pre posúdenie okamžiku prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník považovať za chybné. Nepostačuje totiž len určiť, kedy fyzicky začala sťažovateľka s tovarom nakladať. Z bodu 87. rozsudku SD EÚ Enteco Baltic a bodu 75. rozsudku SD EÚ AREX CZ, a.s. totiž vyplýva, že prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník nevyžaduje, aby strana, na ktorú je tento majetok prevádzaný, uvedený tovar fyzicky držala, alebo aby k nej bol uvedený tovar fyzicky prepravený, alebo ho fyzicky

. .“ 5. Z relevantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ teda možno vyvodiť záver, že právo nakladať s tovarom ako vlastník nemožno vykladať tak, že vždy ide iba o prevod vlastníckeho práva. Musí však ísť vždy o prevod nejakého práva, pričom spravidla bude oprávnený s tovarom nakladať ako vlastník práve jeho vlastník. Iba výnimočne teda nepôjde o prevod vlastníckeho práva, ale o prevod iných práv, ktoré dovolia nadobúdateľovi tovaru nakladať s tovarom v obdobnom rozsahu, ako keby bolo na neho prevedené vlastnícke právo.

obdŕžala. Rovnako pre takýto záver nepostačuje konštatovanie, kedy prešlo nebezpečenstvo škody na veci, hoci môže ísť o podpornú argumentáciu týkajúcu sa prevodu práva nakladať s vecou ako vlastník, keďže prechod nebezpečenstva škody na veci je často spojený s prevodom vlastníckeho práva.

Predmetom právneho hodnotenia dôkazného stavu veci majú byť v súlade s citovanou judikatúrou Súdneho dvora EÚ a jej obsahovým argumentačným základom všetky dôkazy o deklarovaných obchodoch zahrnuté v administratívnom spise daňových orgánov v ich vzájomnej súvislosti, i každý dôkaz jednotlivo.

7. Správny súd dodal, že dôsledné posúdenie hore uvedených skutkových a právnych otázok súvisiacich s nadobudnutím práva u žalobcu nakladať s tovarom, nemôže byť vyriešené v súdnom preskúmavacom konaní, ale v konaní administratívnom. Správny súd totiž nie je povolaný k tomu, aby celé posúdenie takýchto kľúčových právnych otázok, vrátane súvisiaceho dokazovania vykonal namiesto žalovaného, resp. správcu dane.

otázku je potrebné vždy posúdiť na základe skutkového stavu v danej právnej veci. Skutkový stav je pritom povinný objasniť predovšetkým daňový subjekt nesúci primárne dôkazné bremeno v daňovom konaní vo všeobecnosti. Platí však zároveň, že ak dospeje správca dane k záveru, že miesto plnenia je v inom členskom štáte, než daňový subjekt deklaroval, nemožno takýto záver oprieť iba o neunesenie dôkazného bremena daňovým subjektom.

V tomto rozsahu správny súd uznal ako dôvodnú žalobnú námietku žalobcu, v ktorej právny zástupca poukázal na nedostatočné odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia zakladajúce procesnoprávne dôvody pre zrušenie administratívneho rozhodnutia procesným postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. Vzhľadom na predmetný dôvod zrušenia rozhodnutia žalovaného nemal správny súd procesnú povinnosť, ba ani právnu možnosť zaoberať sa dôvodnosťou tej časti právnej argumentácie správnych orgánov oboch stupňov, ktorá bola uvedená v odôvodneniach ich rozhodnutí. Ako už bolo hore zdôraznené, neúplnosť a predčasnosť záverov obsiahnutých v rozhodnutí žalovaného správneho orgánu ako procesnoprávny dôvod zrušenia administratívneho rozhodnutia a vrátenia veci správnemu orgánu na ďalšie konanie nie je zlučiteľné s formulovaním právnych záverov správneho súdu hmotnoprávnej povahy majúcich zásadný význam pre závery administratívneho konania.

DPH. Predovšetkým z § 3 ods. 9 Daňového poriadku vyplýva pritom povinnosť správcu dane dbať na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Pri opätovnom rozhodovaní žalovaného v predmetnej právnej veci preto pôjde podľa názoru správneho súdu o rozhodnutie zásadného významu.

10. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v procesnom postavení sťažovateľa ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ uviedol, že správca dane konštatoval porušenie ustanovení § 49 ods. 1 a § 51 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z., a to predovšetkým z dôvodov, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že dodávateľské spoločnosti EU Trucker SK s.r.o., LICHTENFELD AVIATION Co. LDT organizačná zložka a L-Air SK s.r.o. fakturované pohonné hmoty nakúpili a dodali (bez prepravy) ešte na území Rakúska, predmetné dodanie tovaru uskutočnili bez vzniku daňovej povinnosti v tuzemsku, lebo dodanie tovaru nebolo na území Slovenskej republiky a žalobca ako kupujúci nenadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník v tuzemsku (Slovenská republika). Ak dodávateľským spoločnostiam nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku, ich odberateľovi (žalobcovi) nevzniklo pri predmetných

11. Žalobca sa odvolaním doručeným dňa 26.07.2019 domáhal preskúmania rozhodnutia Daňového úradu Košice č. 101510972/2019 zo dňa 19.06.2019, pričom namietal predovšetkým nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia; že správca dane zistenému skutkovému stavu pripísal nesprávny právny význam; že miesto dodania bolo správcom dane nesprávne určené a že výklad pojmu prevod práva nakladať s majetkom ako vlastník je možné uskutočniť iba s akceptovaním konkrétnych skutočností dohodnutých medzi zmluvnými stranami zdaniteľného obchodu. V podanom odvolaní teda žalobca nepoukazoval na rozsudky Súdneho dvora EÚ v právnych veciach C-414/17 zo dňa 19.12.2018 - AREX CZ a.s., ani C-401/18 zo dňa 23.04.2020 - Herst, s.r.o. (o ktorom ešte, v čase podania odvolania, vydania žalobou napadnutého rozhodnutia, ani spísania vyjadrenia k žalobe žalobcu, nebolo Súdnym dvorom EÚ rozhodnuté) a nepožadoval, aby boli preverované zdaniteľné obchody posudzované v intenciách týchto rozsudkov. Sťažovateľ zastáva názor, že nie je jeho

Nakoľko odvolacie námietky sa v prevažnej miere týkali posúdenia miesta dodania tovaru správcom dane, bolo povinnosťou sťažovateľa zaoberať sa nimi a poskytnúť na nich náležité odpovede. Aj keď žalobca a dodávateľské spoločnosti predloženými dokladmi deklarovali, že miestom dodania tovaru bolo tuzemsko, vykonaným dokazovaním sa tieto tvrdenia nepotvrdili.

Air SK s.r.o.), rovnako ako ďalšími predloženými aj získanými dôkazmi dôsledne zaoberali, jednotlivé ustanovenia týchto zmlúv porovnali so zisteným skutkovým stavom (vrátane čl. VI. „Realizácia dodávok“, 3. a 4. bod rámcových kúpnych zmlúv a čl. V zmlúv o zabezpečovaní prepravy PHM) a následne ich vyhodnotili (str. 20 žalobou napadnutého rozhodnutia), preto ich opätovná analýza by neprivodila v danej veci iný záver.

Sťažovateľ v súlade s 31. bodom napadnutého rozsudku správneho súdu poukázal v žalobou napadnutom rozhodnutí (17. strana) na to, že zo slovného spojenia „ako vlastník“ vyplýva, že pri určení toho, či bolo uskutočnené dodanie tovaru nie je dôležité nadobudnutie právneho vlastníctva k

tovaru nebolo špecifikované ani v rámcových kúpnych zmluvách, ani v zmluvách o preprave tovaru a nebolo známe ani G.. P. O., ktorá bola prepojená so všetkými troma dodávateľskými spoločnosťami. 14. Podstatnými dôkazmi preukazujúcimi, že žalobca nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník už pri jeho prevzatí v Rakúsku, sú vyjadrenia G.. P. O., ktorá uviedla, že miesto vykládky si určil žalobca VA GROUP, s.r.o., ako aj jedného z konateľov žalobcu - Mgr. Adriána Zacharského, ktorý uviedol, že si žalobca prepravu vykonáva sám a následne fakturuje spoločnosti L-Air SK s.r.o. prepravné náklady a že nevystavuje CMR doklady, nakoľko si sám vozí tovar pre seba, náhradou sú prepravné listy z rafinérie. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca nekonal podľa pokynov objednávateľov prepravy, ale o tovare, vrátane miesta jeho vykládky, sám rozhodoval a tovar z Lobau v Rakúsku odčerpal buď vo svojich čerpacích staniciach v Michalovciach, či Hunkovciach alebo ho predal svojim odberateľom a vykladal ich na miestach, ktoré určili títo odberatelia.

Sťažovateľ v súlade s ustanovením § 74 ods. 2 Daňového poriadku preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane v rozsahu požadovanom v odvolaní a z jeho odôvodnenia, ako aj z obsahu predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítanie dane v zmysle ustanovení § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. z faktúr od spoločností EU Trucker SK s.r.o., LICHTENFELD AVIATION Co. LDT organizačná zložka a L-Air SK s.r.o. boli správne a následne prijaté závery sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj Daňového poriadku. 16. Žalobca v písomnom vyjadrení uviedol, že z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-401/ 18 Herst, s. r. o. (body 38. - 40.), na čo osobitne poukazuje aj správny súd (bod 29) vyplýva, že „prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník nevyžaduje, aby strana, na ktorú bol tento majetok prevedený, ho fyzicky držala, ani aby uvedený majetok bol k nej fyzicky prepravený a/alebo aby jej bol fyzicky doručený. V tejto súvislosti by sa úkon prepravy

Z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-401/18 Herst, s. r. o. si žalovaný osvojil len to, že v čase, keď v danej veci rozhodoval, tento rozsudok nebol ešte vydaný (str. 6). 17. Súčasťou právneho základu po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva spoločenstva podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva Súdnym dvorom EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade je výklad práva spoločenstva v rozsudkoch Súdneho dvora EU záväzným prameňom práva a súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci samej (IV. ÚS 206/08). Z rozsudku Súdneho dvora EU vo veci C-401/18 Herst, s. r. o. vyplýva, že existencia prevodu práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník znamená, že strana, na ktorú sa toto právo prevádza, má možnosť prijímať rozhodnutia spôsobilé ovplyvniť právne postavenie dotknutého majetku, medzi ktoré patrí najmä rozhodnutie predať ho a v tejto súvislosti úkon prepravy pohonných hmôt, t. j. premiestnenie tohto tovaru z prvého členského štátu do druhého členského štátu nie je možné považovať za rozhodujúci na určenie,

Podstatnými dôkazmi preukazujúcimi, že žalobca nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník už pri jeho prevzatí v Rakúsku, sú vyjadrenia G.. O., ktorá uviedla, že miesto vykládky si určil žalobca, ktorý uviedol, že si prepravu vykonáva sám a následne fakturuje spoločnosti L-Air SK, s.r.o. prepravné náklady a že nevystavuje CMR doklady, nakoľko si sám vozí tovar pre seba, náhradou sú prepravné listy z rafinérie. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca nekonal podľa pokynov objednávateľov prepravy, ale o tovare, vrátane miesta jeho vykládky, sám rozhodoval a tovar z Lobau v Rakúsku odčerpal buď vo svojich čerpacích staniciach v Michalovciach, či Hunkovciach alebo ho predal svojim odberateľom a vykladal ich na miestach, ktoré určili títo

dane. Podľa ustanovenia § 266 ods. 1 obchodného zákonníka prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy. Ustanoveniu § 266 obchodného zákonníka neodporuje ustanovenie § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pretože aj podľa tohto ustanovenia v daňovom konaní sa musí skúmať skutočný obsah právneho úkonu účastníkov zmluvného vzťahu. Skúmanie pomeru

Daňové orgány nemajú žiadne dispozičné oprávnenia k tomu, aby vlastnou úvahou bez spoľahlivého podkladu zasahovali do zmluvnej voľnosti daňových subjektov. Podľa žalobcu takáto situácia v predmetnej veci nastala. Nesprávne právne posúdenie veci daňovými orgánmi ide plne na vrub toho, že neakceptovali vôľu zmluvných strán vyplývajúcu z rámcových kúpnych zmlúv a zmluvy o zabezpečení prepravy.

Zo zmlúv nevyplýva, že tovar sa po naplnení do autocisterny kupujúceho stáva jeho majetkom a vo vygenerovanom ID kóde išlo len o doklad nevyhnutne potrebný na odber tovaru na jeho prepravu. Žalobca síce zaslal dodávajúcim spoločnostiam objednávku na dodanie tovaru, zrealizoval úhradu zálohových faktúr a všetky kroky potrebné k tomu, aby pohonné hmoty nadobudol ako vlastník v zmysle rámcových kúpnych zmlúv, teda tak, že tovar prepraví pre dodávateľské spoločnosti na Slovensko a následne na Slovensku mu dodávateľské spoločnosti tento tovar dodajú. Zo zmlúv o preprave tovaru a z fakturácie jednoznačne vyplýva, že žalobca pri čerpaní pohonných hmôt do svojich autocisterien nevystupoval v postavení odberateľa tovaru, ale v pozícii prepravcu. Išlo o prepravu tovaru z Rakúska na Slovensko pre dodávateľské spoločnosti, ktoré si prepravu objednali a žalobca za uvedenú prepravu vyhotovil faktúry. Žalobca o osude tovaru, a teda aj o tom, kde budú miesta vykládky tovaru, kedy a kde predá tovar svojim odberateľom mohol v zmysle zmlúv rozhodnúť až po tom, ako na Slovensko prešlo na neho vlastnícke právo a aj právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Správny súdny poriadok Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018 str. 1618). Podľa žalobcu nedošlo k žiadnemu omylu krajského súdu pri aplikácii práva.

23. Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu kasačný súd zistil skutkový stav, z ktorého vyplýva, že správca dane - Daňový úrad Košice na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 100523478/2018 zo dňa 09.03.2018 vykonal u daňového subjektu VA GROUP, s.r.o. daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2017 až august 2017, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 100569726/2019 z 05.03.2019. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia správcu dane boli jeho závery o porušení ustanovení § 49 ods. 1 a § 51 ods. 1 a 2 zákona o DPH, a to v súvislosti so žalobcom deklarovanými obchodmi - nákupom pohonných látok - nafty a benzínu a ich predajom vo vlastných čerpacích staniciach v Michalovciach a v Hunkovciach alebo priamym odberateľom, ktorým žalobca pohonné látky prepravoval vlastnými cisternami. Žalobca si za zdaňovacie obdobie apríl 2017 odpočítal daň z nákupu tovarov a služieb v sume 124.020,29 €, pričom správca dane mu neuznal právo na odpočítanie dane v celkovej sume 80.456,37 € z faktúr vystavených: a) deklarovanou dodávateľskou spoločnosťou EU Trucker SK s. r. o., Račianska 71,831 02 Bratislava, IČ: 50337505, DIČ: 2120286718, IČ DPH: SK2120286718 (ďalej len „EU Trucker SK s.r.o.“ alebo „dodávateľ“), a to zo 16 faktúr (č. 2017 272 - 2017 370) za Diesel (Nafta motorová) v sume základ dane (ďalej len „ZD“) 349.613,03 €, DPH 20% 69.922,60 €, b) deklarovanou dodávateľskou spoločnosťou LICHTENFELD AVIATION Co. LTD organizačná zložka, Karpatské námestie 10A, 831 06 Bratislava, IČO: 50295608, IČ DPH: SK4120043125 (ďalej len „LICHTENFELD AVIATION Co. LTD - organizačná zložka“ alebo „dodávateľ“), ktorá v preverovanom zdaňovacom období vystavila daňovému subjektu: - faktúru č. 2017 037 zo dňa 07.04.2017 za „Motorový benzín BA-95N“ v sume ZD 7.593,83 €, DPH 20% 1518,77 € a - faktúru č. 2017 038 zo dňa 11.04.2017 za „Motorový benzín BA-95N“ v sume ZD 9.649,69 €, DPH 20% 1.929,94 €, c) deklarovanou dodávateľskou spoločnosťou L-Air SK s. r. o., (od 09.02.2018 TF-AIR s.r.o.), Račianska 71,831 02 Bratislava, IČO: 50540378, DIČ: 2120371847, IČ DPH: SK2120371847 (ďalej len „L-Air SK s.r.o.“ alebo „dodávateľ“), ktorá v preverovanom zdaňovacom období vystavila daňovému subjektu: - faktúru č. 2017 001 zo dňa 13.04.2017 za „Motorový benzín BA-95N“ v sume ZD 4.830,17 €, DPH 20% 966,03 €, - faktúru č. 2017 002 zo dňa 21.04.2017 za „Motorový benzín BA-95N“ v sume ZD 8.881,13 €, DPH 20% 1.776,23 €, - faktúru č. 2017 006 zo dňa 27.04.2017 za „Motorový benzín BA-95N“ v sume ZD 21743,90 €, DPH 20% 4.348,78 €.

24. Podľa § 6 ods. 1 SPP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

26. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku (základné zásady správy daní) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku). Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane (§ 3 ods. 6, prvá veta Daňového poriadku).

Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim (§ 24 ods. 4 Daňového poriadku).

dane. 30. Podľa § 11 ods. 2 zákona o DPH, nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je predmetom dane, ak a) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba konajúca v postavení zdaniteľnej osoby, právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, alebo zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, a b) dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala tovar za protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet a okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja.

32. Podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

33. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

35. Je zároveň potrebné uviesť, že kasačná sťažnosť je inštitútom mimoriadneho opravného prostriedku. Z tohto dôvodu jej podanie je koncipované na konkrétnom tvrdení sťažovateľa o pochybení krajského súdu v konaní. Sťažovateľ namietal dôvody kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP.

Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento dôvod kasačnej sťažnosti je naplnený v prípade, keď krajský súd na zistený skutkový stav: a) neaplikoval príslušnú právnu normu (t. j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu), b) aplikoval nesprávnu právnu normu (t. j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú),

Primárne sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie zo stany krajského súdu z dôvodu nesprávnej aplikácie ust. § 191 ods. 1 písm. d) SSP, kedy správny súd sťažovateľovi vytýkal, že žalobou napadnuté rozhodnutie je predčasné a neobsahuje zároveň skutkovú a právnu argumentáciu v takom vyčerpávajúcom právnom rozsahu, aký vyplýva z právnych kritérií obsiahnutých v citovanej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Právnu interpretáciu rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie z 19.12.2018 (C-414/17) spolu s ďalším rozsudkom SD EÚ vo veci C-401/18 z 23.04.2020 je nevyhnutné aplikovať aj v preskúmavanej veci ako výrazné právne záväzné rozhodnutia vydané v prejudiciálnych konaniach podľa článku 267 ZFEÚ. Z?ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (pozri napr. rozsudok č. C-320/88 zo?dňa 08.02.1990 vo veci Shipping and Forwarding Enterprise Safe BV, rozsudok č. C-237/09 zo dňa 03.06.2010 vo veci De Fruytier, rozsudok č. C-414/17 zo dňa 19.12.2018 vo veci AREX CZ a.s. a?rozsudok č. 401/2018 zo dňa 23.04.2020 vo veci

nejakého práva, pričom spravidla bude oprávnený s tovarom nakladať ako vlastník práve jeho vlastník. Iba výnimočne teda nepôjde o prevod vlastníckeho práva, ale o prevod iných práv, ktoré dovolia nadobúdateľovi tovaru nakladať s tovarom v obdobnom rozsahu, ako keby bolo na neho prevedené vlastnícke právo. Pritom zároveň možno konštatovať, že prevod vlastníckeho práva podľa vnútroštátnych predpisov má dôležitú úlohou pri posudzovaní, kto nadobudol právo nakladať s vecou ako vlastník v zmysle Smernice o DPH.

podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. 41. Kasačný súd sa ale nemohol stotožniť so záverom krajského súdu, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného je predčasné a neobsahujúce zároveň skutkovú a právnu argumentáciu v takom vyčerpávajúcom právnom rozsahu, aký vyplýva z právnych kritérií obsiahnutých v hore citovanej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Sťažovateľ sa pritom zaoberal posudzovaním skutkového stavu z aspektu tzv. ekonomického vlastníctva s tým, že je dôležité, aby kupujúci získal právo disponovať s tovarom ako vlastník, tak ako to bolo podľa jeho záverov správcom dane preukázané v predmetnej veci.

Sťažovateľ ďalej poukázal na generovanie ID kódu, ktorý je nevyhnutný na odber tovaru v rafinérii Lobau vo Viedni a jeho poskytnutím získal žalobca právo nakladať s tovarom ako vlastník. Žalobca ako prepravca nekonal podľa pokynov objednávateľov prepravy, sám rozhodoval o mieste vykládky a tovar z Lobau v Rakúsku vykladal (resp. odčerpal) buď vo svojich čerpacích staniciach v Michalovciach, Hunkovciach alebo u svojich odberateľov; čo preukazoval aj záznamy jázd autocisterien zo systému online.gpsmonitor.

Bratislave. Podľa kasačného súdu v danom prípade bola vo fakturačnom reťazci jedna preprava, ktorú realizoval žalobca s tým, že preukázateľne nadobudol právo nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. Napadnuté rozhodnutie sťažovateľa obsahuje všetky relevantné dôvody a právne závery, teda je riadne odôvodnené. Tiež je potrebné uviesť, že kasačný súd nevidel potrebu podrobnejšej analýzy rámcových zmlúv a zmlúv o preprave, pretože by nemohli priniesť iný záver vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu, ktoré zistilo skutkový dej z hľadiska posudzovania podľa zákona o DPH, kedy nárok na odpočítanie DPH predstavuje inštitút verejného práva. V neposlednom rade sťažovateľ po vlastnom prieskume konštatoval, že dojednané podmienky v zmluvnej dokumentácii nie sú v súlade s daňovými zákonmi (miesto dodania nekorešpondovalo so zistením správcu dane).

46. Podľa § 467 ods. 3 SSP ak kasačný súd zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania. Vzhľadom k tomu, že kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a v kontexte s vyššie citovaným ustanovením o trovách kasačného konania, o nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne správny súd.

V Bratislave dňa 26. apríla 2023