6Sžfk/20/2020

1. Žalobou napadnutým rozhodnutím č. 100299593/2018 zo 6. februára 2018 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Žilina, pobočka Dolný Kubín (ďalej aj ako „správca dane“) č. 102216495/2017 zo 17. októbra 2017 (v podarí druhé vydané rozhodnutie správcom dane po tom, čo bolo prvé rozhodnutie č. 1218336/2016 z 30. júna 2016 žalovaným zrušené a vec vrátená správcovi dane na doplnenie dokazovania), ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel v sume 188058,47 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2013. Nadmerný odpočet uvedený žalobcom v daňovom priznaní činil sumu 27782,26 €, daň zistená správcom dane bola 160276,21 €, pričom rozdiel dane na úhradu predstavovala sumu 188058,47 €. 2. Správca dane dôvodil, že podmienky pre odpočítanie dane stanovené v § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/, § 71 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 222/2004 Z.z.“) neboli zo strany kontrolovaného daňového subjektu splnené. V dôsledku uvedeného potom nepriznal daňovému subjektu v zdaňovacom období október 2013 odpočítanie dane z deklarovaných obchodov od dodávateľov Sírnaté kúpele Svätý Jur, s.r.o. (faktúry č. 1020130107, 1020130108, 1020130109, 1020130110, 1020130111, 1020130121, 1020130123, 1020130124, 1020130130, 1020130132, 1020130133), EXPORTON, s.r.o. (faktúry č. 201315, 201316, 201317, 201318) a TC Grupe, s.r.o. (faktúra č. 130651), ktorí mu fakturovali predaj mrazeného kuracieho mäsa, nakoľko obchody na základe predkladaných účtovných dokladov uvedených spoločností nenesú znaky základných obchodných princípov a súčasne šetrenia správcu dane vo vyrubovacom konaní neodstránili pochybnosti správcu dane zistené počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. 3. Na odvolanie žalobcu sa žalovaný s rozhodnutím správcu dane stotožnil a napadnutým rozhodnutím ho ako vecne správne potvrdil.

4. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Žalobca bol toho názoru, že žalovaný nesprávne vyvodil neexistenciu uskutočnenia zdaniteľného plnenia a to s odkazom na skutočnosti stojace mimo jeho sféru ako daňového subjektu. Zopakoval svoje tvrdenia, podľa ktorých riadne preukázal, že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo, pričom správca dane nereflektoval na navrhované vypočutie ďalších osôb zúčastňujúcich sa na vykládke tovaru ani na vykonaní ďalších dôkazov (preverenie účtovníctva dodávateľov i subdodávateľov, ako aj ich finančných transakcií), ktoré by jeho argumentáciu potvrdili.

7. Krajský súd v Bratislave (ďalej len ako „krajský súd“ alebo „správny súd“) správnu žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“) ako nedôvodnú zamietol.

222/2004 Z.z. 9. Za správne preto označil závery daňových orgánov, ktoré po rozsiahlom šetrení vyhodnotili predložené faktúry za nevierohodné a dostatočne nepreukazujúce nárok na uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty, pričom zároveň spochybnili reálnu ekonomickú činnosť v oblasti predaja mrazeného potravinárskeho tovaru spoločnosti žalobcu.

existoval, ale išlo o zneužitie práva na odpočet, preto správca dane bol oprávnený skúmať celý obchodný reťazec a nielen posledný stupeň obchodného reťazca pred dodaním tovaru samotnému daňovému subjektu. Len zistenie poslednej dodávky v reťazci medzi dodávateľom a žalobcom nepostačuje na unesenie dôkazného bremena žalobcu na preukázanie odpočítania

Samotný žalobca nespochybňoval nepreukázanie nadobudnutia tovaru u niektorých jeho dodávateľov. 11. Krajský súd zdôraznil niektoré kľúčové skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania ako napríklad, že žiaden z deklarovaných dodávateľov nepreukázal prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník v deklarovaný deň vzniku daňovej povinnosti a to s prihliadnutím na celý šetrený reťazec zapojených obchodníkov s kuracím mäsom. Žiaden z deklarovaných dodávateľov nebol v spornom čase registrovaný v registri prevádzkovateľov potravinárskych podnikov, ktoré podliehajú registrácii podľa § 40 zákona č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov. V dokladoch od dodávateľov alebo u odoberateľov žalobcu absentujú údaje o dávke, šarži, prípadne zásielke a dátume odoslania v nadväznosti na Nariadenie č. 931/2011 o požiadavkách na vysledovateľnosť stanovených Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 178/2002 v súvislosti s potravinami

spochybnená. 12. Krajský súd nesúhlasil s námietkou žalobcu, že pokiaľ nevedia dodávatelia žalobcu preukázať nadobudnutie tovaru, nemôže sa to dotýkať aj jeho daňových povinností. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Sžf/45/2016 zo 16. decembra 2015, ktorý skonštatoval, že podnikateľ podnikajúci s odbornou starostlivosťou si musí byť vedomý, že ak v obchodnom styku nadobúda tovar od iného subjektu, mala by byť takáto transakcia reálne ekonomicky odôvodnená, inak hrozí riziko, že dodanie tovaru, prípadne súvisiaca účtovná transakcia, môžu byť spochybnené. Ďalej konštatoval, že pokiaľ účtovná transakcia, ktorá bola podkladom pre uplatnenie sporného odpočtu, nemá žiadne ekonomické opodstatnenie, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu predstavuje nedovolené zneužitie práva spočívajúce v umelom plnení medzi závislými osobami bez objektívneho hospodárskeho dôvodu za účelom získania daňovej výhody v zmysle rozsudku C-255/02 Halifax.

stav. Za bezpredmetnú označil aj námietku žalobcu, že nemal vedomosť o existencii daňového podvodu v obchodnom reťazci, ktorého bol súčasťou. Prípad žalobcu nebol správcom dane ani žalovaným posudzovaný z hľadiska zaťaženia obchodných transakcií daňovým podvodom, ale z hľadiska neunesenia dôkazného bremena na preukázanie, že posudzované obchodné prípady sa uskutočnili tak, ako boli žalobcom deklarované.

V tejto súvislosti potom poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie Halifax a spol. C-255/02, podľa ktorého Šiestu smernicu je potrebné vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie. Preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach Šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcich túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov tak isto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu.

16. Sťažovateľ argumentoval, že v prejednávanej veci nebola spochybnená materiálna existencia tovaru, čo bolo preukázané vystavenými faktúrami, ďalšími dokladmi týkajúcimi sa uskladnenia tovaru vo verejnom sklade ako aj potvrdením samotného dodávateľa o jeho dodaní. Predložené doklady predstavujú tzv. obvyklé doklady, ktoré sa na preukázanie existencie obchodu používajú. Ak mal krajský súd za to, že tieto boli nedostatočné, mal sám vymedziť, aké iné doklady mal sťažovateľ za účelom odstránenia vzniknutých pochybností predložiť.

Unesenie dôkazného bremena sťažovateľom vo vzťahu k preukázaniu materiálneho plnenia nemôže byť vyvrátené tým, že dodávateľ resp. subdodávateľ nevie preukázať okolnosti týkajúce sa jeho vlastného nadobudnutia tovaru resp. ako sa dostal na jeho sklad.

18. Zdôraznil, že transakcia s dodávateľom nevykazovala znaky neštandardnej transakcie, ktoré by nasvedčovali tomu, že obchodný prípad môže byť zaťažený daňovým podvodom. S poukazom na závery Krajského súdu v Bratislave vyslovené v konaní vedenom pod sp.zn. 2S/ 252/2015 je v obchodnom styku predpokladaná dobromyseľnosť konania a nadobudnutia práv. Akokoľvek bol podnikateľ pri uzatváraní obchodov obozretný, nemôže absolútne vylúčiť, že sa stane v niektorom prípade obeťou podvodu. Zo zabezpečených dôkazov nemožno dospieť podľa jeho názoru k záveru, že by žalobca mohol alebo mal mať indície smerujúce k podozreniu o existencii nezrovnalostí alebo podvodu, ktoré by mohli byť dôvodom na vyžadovanie aktivity z jeho strany na preverenie si spoľahlivosti dodávateľa.

Nesplnenie povinnosti môže byť predmetom skúmania a sankcionovania zo strany na to príslušných orgánov verejnej správy, bez dopadu na samotnú realizáciu dodávky. 19. Záverom dodal, že zoznam subjektov registrovaných na nakladanie s potravinami v rámci jej distribúcie predstavuje neverejný zoznam a preto si žalobca skutočnosť, či došlo k splneniu vyššie uvedenej povinnosti nevedel overiť. Žalobca si mohol overiť iba to, či k skladovaniu tovaru došlo v prevádzkarni, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v nariadení (ES) č. 853/2004 a ktorá musí byť schválená príslušným orgánom v súlade s čl. 31 ods. 2 nariadenia (ES) č. 882/ 2004 a čl. 3 nariadenia (ES) č. 854/2004, pričom táto požiadavka naplnená bola.

IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

Predmetná kasačná sťažnosť bola predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 23. marca 2020 a zaregistrovaná v jeho správnom kolégiu pod sp.zn. 6Sžfk/20/2020. Od 1. augusta 2021 je teda na konanie o nej príslušný Najvyšší správny súd. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou.

23. Na úvod Najvyšší správny súd poukazuje na samotný účel správneho súdnictva, ktorým je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy vrátane preskúmania zákonnosti postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu v medziach a rozsahu vymedzenom žalobnými bodmi (§ 134 ods. 1 SSP) resp. v niektorých zákonom ustanovených prípadoch aj mimo nich (napríklad § 134 ods. 2 SSP, § 195 SSP). Konkrétne správny súd zisťuje, či si konajúce orgány verejnej správy zadovážili dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistili vo veci náležite skutkový stav, či konali v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi.

25. Krajský súd a rovnako aj daňové orgány založili svoje rozhodnutia na viacerých úvahách, ktoré sa navzájom vylučujú. Daňové orgány napriek konštatovaniu nenaplnenia hmotnoprávnych podmienok vymedzených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. svoje závery odôvodňovali predovšetkým rozsiahlymi konštrukciami týkajúcimi sa pohybu tovaru v rámci dodávateľského resp. subdodávateľského reťazca obchodných spoločností, z ktorých vyplývali početné pochybnosti o uskutočnení zdaniteľného plnenia. Zároveň neopomenuli skutočnosť, že ich súčasťou boli aj intrakomunitárne nadobudnutia tovaru, po ktorom sa cena tovaru znížila a následne v reťazci deklarovaných tuzemských dodávateľov navyšovala prostredníctvom dodávateľov, ktorí sú nedôveryhodní, nekontaktní a so správcom dane nespolupracujú. Krajský súd, následne, z takto podpísaných úvah dospel k záveru, že konanie sťažovateľa vykazuje znaky zneužitia práva v dôsledku absencie reálneho ekonomického odôvodnenia transakcie a to za súčasného konštatovania, že sa jedná o karuselový obchod.

Zatiaľ čo v prípade preukazovania vzniku práva na odpočítanie dane zaťažuje dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku zásadne daňový subjekt, ktorý si uvedené právo uplatnil, v prípade preukazovania účasti na daňovom podvode alebo zneužitia práva (§ 3 ods. 6 Daňového poriadku) je dôkazné bremeno výlučne na správcovi dane.

28. S ohľadom na zmätočnosť odôvodnenia záverov prijatých daňovými orgánmi a žiaľ aj konajúceho krajského súdu na podklade zistených skutkových okolností, kasačný súd rozvedie podstatu jednotlivých právnych kvalifikácií resp. dôvodov nepriznania práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, na ktorých môžu svoje rozhodnutia daňové orgány založiť.

Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté.

2. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník (§ 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.), 3. daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané [§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z.], 4. zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný [§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z.], čo je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.

V tejto súvislosti potom treba prihliadať na aktuálnu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, predovšetkým na jedno z posledných rozhodnutí, venujúce sa otázke statusu deklarovaného dodávateľa vo veci C-154/20 Kemwater ProChemie, kde Súdny dvor EÚ konštatoval, že uvedenie osoby deklarovaného dodávateľa na daňovom doklade nie je hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane, avšak status osoby deklarovaného dodávateľa hmotnoprávnou podmienkou je a dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane (sťažovateľ).

Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“

34. Z vyššie citovaného uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo vyplýva, že v prípade spochybnených subdodávateľov v kontexte prejednávanej veci je možné nepriznať odpočítanie dane v prípade, kedy by bola preukázaná účasť alebo aspoň vedomosť daňového subjektu (sťažovateľa) o podvodnom konaní niektorého zo subjektov zapojených do obchodného reťazca. Správca dane, žalovaný a napokon ani krajský súd týmto smerom neviedli svoje úvahy pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane sťažovateľovi, naopak, prípadné podvodné konanie výslovne vylúčili.

Dodávky neslúžia ich primárnemu ekonomickému účelu, ale slúžia ako nástroj na odčerpanie zdrojov zo spoločného systému DPH. Podvodný účel však nemení nič na ich objektívnej kvalifikácii ako dodávok podliehajúcich DPH. 36. Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre (sp. zn. C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL) stanovil, že: „.

- Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? - Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? - Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené? - Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal o tom vedieť daňový subjekt?

38. K vedomosti daňového subjektu o podvodnom konaní nadväzovala aj súvisiaca a rozsiahla judikatúra Súdneho dvora EÚ (najmä rozsudkov sp. zn. C-354/03 Optigen Ltd., C-353/03 Fulcrum Electronics Ltd., C-484/03 Bond House Systems Ltd., podobne C-80/11, C-142/11 Mahagében kft. A Péter Dávid), na ktorú koniec koncov odkazuje aj sám sťažovateľ, z ktorej vyplýva, že „uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u povinných osôb k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý“.

Sledovaným cieľom tohto konania je vyhnutie sa daňovým povinnostiam alebo získanie daňového zvýhodnenia, ktoré by mu inak neprináležalo. 40. Keďže zásada zákazu zneužitia práva je silnejšia ako dovolenie dané právom, prestáva byť takéto konanie subjektu výkonom práva, ale je protiprávnym konaním.

. . v oblasti DPH si preukázanie zneužívania na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami (bod 74).

. . Z týchto dôvodov je potrebné odpovedať na druhú otázku tak, že šiestu smernicu treba vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie (bod 85). Z toho vyplýva, že plnenia, ktoré zakladajú zneužívanie, musia byť znovu definované tak, aby bola nastolená situácia, ktorá by existovala v prípade, keby neexistovali plnenia predstavujúce uvedené zneužívanie (bod 94).“

43. Ide o tie prvky zdaniteľných obchodov ako právne úkony či iné skutočnosti, ktoré predstavujú zneužitie, ďalej získanie neoprávnenej daňovej výhody na strane daňového subjektu a vznik ujmy na strane štátu, ktorá by bez vytvorenia zneužívajúcej situácie nenastala, a tiež nespochybniteľný záver, že získanie daňového zvýhodnenia bolo hlavným dôvodom uskutočnenia ekonomickej činnosti daňových subjektov.

byť síce nepreukázané, ale podľa názoru kasačného súdu, tento fakt sám o sebe nevylučuje, že hoci aj od neznámeho subdodávateľa získaný tovar, môže dodávateľ riadne dodať svojmu odberateľovi. 45. V prípade spoločnosti Sírnaté Kúpele Svätý Jur s.r.o. sa správca dane zameral predovšetkým na dodávateľa spoločnosti, ktorým bola obchodná spoločnosť CONAP s.r.o., českými daňovými orgánmi označená ako článok v reťazci obchodníkov s mrazeným kuracím mäsom čerpajúca nadmerné odpočty DPH. Za tým účelom vyhľadávala neštandardné subjekty. Z odpovede o medzinárodnú výmenu informácií od českej daňovej správy sa správca dane dozvedel zároveň možný obchodný reťazec, ktorý vyzeral - dodávateľ z iného členského štátu ako ČR (pravdepodobne Slovensko) - AB FOOD s.r.o. - Pauline s.r.o. - Šubrt plus s.r.o. alebo Animalco a.s. - CONAP s.r.o. - odoberateľ z iného členského štátu ako ČR (znova Slovensko). Nezrovnalosti v dátume deklarovaného dodania tovaru odvodzovali práve s odkazom na okolnosti okolo spoločnosti CONAP s.r.o. a takto načrtnutého reťazca. V prípade spoločnosti

Z vyššie uvedeného je podľa kasačného súdu zrejmé, že žalovaný v podstate skonštatoval viacero podozrivých okolností v dodávateľskom reťazci, avšak vyvodil z nich jednak záver, že dodávatelia sťažovateľovi nedodali tovar tak, ako bol deklarovaný (poukazujúc predovšetkým na pochybnosti o pôvode tovaru), zároveň však v týchto dodávkach videl konštrukciu zneužívajúcu právo (pretože podľa neho neboli ekonomicky opodstatnené, určité prvky boli umelo vytvárané a v reťazci sa vyskytovali zmiznutí obchodníci). Na druhej strane, hoci načrtol dodávateľský reťazec, v ktorom dochádzalo k intrakomunitárnym obchodom, v dôsledku ktorých sa cena tovaru po nadobudnutí znížila a následne v reťazci deklarovaných tuzemských dodávateľov sa navyšovala, vylúčil závery o prípadnom podvodnom konaní zapojených

48. Kasačný súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok, tak aj rozhodnutie žalovaného sú s poukazom na vyššie uvedené protirečivé a nejasne odôvodnené. Nesprávne právne posúdenie badať v konštatovaní nepreukázania deklarovaných obchodov (dodanie tovaru deklarovanými dodávateľmi ako jednou z hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie DPH) odvodzujúceho od skutočností v subdodávateľskom reťazci spoločností, pričom sa malo zároveň jednať o umelo fragmentované aktivity naznačujúce zneužitie práva, podporené judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

V. Záver

50. Kasačný súd dospel k záveru, že nebolo možné udržať právne závery krajského súdu, tak ani žalovaného, ktorí vo svojich rozhodnutiach nesmerovali odôvodnenie iba k jednej právnej kvalifikácii odôvodňujúcej nepriznanie práva na odpočítanie DPH, čím zaťažili svoje rozhodnutia zmätočnosťou. Kasačný súd nespochybňuje, že daňové orgány vykonali rozsiahle šetrenie a vykonaným dokazovaním dospeli k podozrivým zisteniam. Vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu je však potrebné priradiť prislúchajúci dôvod nepriznania práva na odpočítanie DPH a teda jednoznačne vybrať jednu z pomedzi vyššie vymedzených právnych kvalifikácií. Kasačnému súdu preto nezostalo nič iné, ako rozsudok krajského súdu zmeniť postupom podľa § 462 ods. 2 SSP tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 51. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného (prípadne správcu dane) nanovo jednoznačne právne kvalifikovať svoje závery, podľa potreby doplniť dokazovanie a vo veci nanovo rozhodnúť. Pokiaľ žalovaný dospeje opätovne k záveru, že právo na odpočítanie DPH nemožno priznať, z rozhodnutia musí byť zrejmé, z akých dôvodov je spochybnené dodanie tovaru (pričom pochybnosti o subdodávateľoch nie sú dostačujúce), prípadne ak sa dodanie tovaru preukáže za nesporné, bude potrebné osvedčiť konštrukciu zneužívajúcu právo (a v čom konkrétne toto zneužitie po právnej stránke spočíva) prípadne preukázať sťažovateľovi účasť na daňovom podvode (vrátane identifikácie podvodného reťazca a na ktorom článku unikla daň, spolu s osvedčením sťažovateľovej vedomosti). To všetko s prihliadnutím na závery vyplývajúce z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. 52. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP v spojení s ustanoveniami § 467 ods. 1, § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že sťažovateľovi, ktorý v konaní mal úspech, priznal právo na náhradu trov kasačného konania, ako aj konania pred krajským súdom, o výške ktorých bude postupom podľa § 175 ods. 2 SSP rozhodnuté krajským súdom po právoplatnosti predmetného rozsudku. 53. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.