6Sžfk/24/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Mališovej a prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD., v právnej veci žalobcu: NADOK, s. r. o., so sídlom Mikovíniho 10, 917 01 Trnava, IČO: 36254436, právne zastúpený: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36865281, proti žalovanému (sťažovateľovi): Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, 817 82 Bratislava 15, IČO: 00151742, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MF/016870/2018-243/1083 zo dňa 19. októbra 2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/165/2019-165 zo dňa 18. decembra 2019, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta . Žalobcovi sa pri z náva právo na úplnú náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd uviedol, že sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že nejde o vec správneho trestania, ak sa vyvodzuje zodpovednosť za porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 prvého č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 523/2004 Z. z.“). Uvedené správny súd odvodil zo znenia jednotlivých odsekov ustanovenia § 31 zákona č. 523/2004 Z. z., ktoré operujú s pojmami „ukladá sa“ odvod, penále alebo pokuta, teda sankcia. Záveru o tom, že ide o vec správneho trestania nasvedčuje podľa názoru správneho súdu aj znenie § 31 ods. 16 zákona č. 523/2004 Z. z., podľa ktorého sa v podstate zamedzuje dvojitému potrestaniu za to isté konanie podľa zákona č. 523/2004 Z.z. a podľa osobitného predpisu, a aj v tomto ustanovení zákona je použitá formulácia „sankcie za porušenie finančnej disciplíny podľa tohto zákona.“

Krajský súd argumentoval požiadavkami ktoré sú na rozhodnutie kladené zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) v ust. 47 ods. 1-3 , na ktorého aplikáciu odkazuje ust. § 31 ods. 12 zákona č. 523/2004 Z. z.

porušiť : - mal porušiť § 19 ods. 6 zákona č. 523/2004 Z. z., čl. 2 bod 2.4, čl. 3 bod 3.3 Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. Z2711023048301 zo dňa 18.06.2010 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 05.10.2010 a Dodatku č. 2 zo dňa 18.10.2011 (ďalej aj len „Zmluva o poskytnutí NFP“) a čl. 1 ods. 1 Všeobecných zmluvných podmienok k Zmluve o poskytnutí NFP tým, že časť poskytnutého finančného príspevku vo výške 22067,16 Eur nepoužil na úhradu oprávnených výdavkov v zmysle ich definície podľa čl. 14 písm. c/ a j/ Všeobecných zmluvných podmienok, a ani ho nevrátil - mal porušiť bod 4.8.2 písm. B) Systému finančného riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu na programové obdobie 2007 - 2013, verzia 7.0, účinná od 01.02.2014 tým, že do 12 mesiacov odo dňa účinnosti Systému finančného riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu na programové obdobie 2007 - 2013, verzie 7.0, účinnej od 01.02.2014,

5. Takáto formulácia konania, ktorým sa mal žalobca dopustiť porušenia finančnej disciplíny, podľa správneho súdu neobstojí. Žalobca, vychádzajúc z preskúmavaných rozhodnutí mal porušiť svoje povinnosti buď tým, že použil poskytnutý nenávratný finančný prostriedok na také výdavky, ktoré nespĺňali podmienky stanovené zmluvou a zmluvnými dokumentmi, na ktoré zmluva odkazuje, konkrétne Všeobecnými zmluvnými podmienkami a zrejme aj Usmernením Riadiaceho orgánu N3/2007, alebo tým, že finančné prostriedky nezúčtoval do 12 mesiacov od účinnosti SFRŠF a KF na programové obdobie 2007-2013, teda do 31.01.2015, a nevrátil ich do 09.02.2015.

Podľa záverov administratívnych kontrol, dôvodom pre vrátenie časti nenávratného finančného príspevku bolo neuznanie oprávnených výdavkov sprostredkovateľským orgánom z dôvodu nesplnenia zmluvou a súvisiacich dokumentov nastavených kritérií. Sprostredkovateľský orgán teda žalobcu nevyzval na vrátenie časti finančných prostriedkov do 09.02.2015 v zmysle SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 - 2013, verzia 7.0, hoci v čase realizácie výzvy bol tento dokument už účinný. Rovnako sa porušenie povinnosti zo SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 - 2013, verzia 7.0 nespomína ani v návrhu na začatie administratívneho konania zo dňa 03.01.2017, podaného Implementačnou agentúrou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR.

Navyše v čase vykonávania administratívnych kontrol dokument SFRŠF a KF na programové obdobie 2007-2013, verzia 7.0 ešte nebol účinný. 7. Prelínanie sa dvoch vymedzených konaní, ako aj ustanovení Zmluvy o poskytnutí NFP a súvisiacich dokumentov, na ktoré zmluva odkazuje, vrátane ustanovení právnych predpisov, podľa krajského súdu spôsobuje, že preskúmavané rozhodnutia sú zmätočné.

9. Krajský súd poukázal tiež na to, že žalovaný vo svojom rozhodnutí použil aj odkaz na ustanovenie § 31 ods. 7 zákona č. 523/2004 Z. z. a orgán verejnej správy prvého stupňa toto ustanovenie neaplikoval. V dôsledku odkazu na toto ustanovenie právneho predpisu potom nie je z preskúmavaných rozhodnutí zrejmé, či žalobca mal porušiť len zmluvné podmienky, ktoré boli spojené s povinnosťou vrátenia, čo po nevrátení finančných prostriedkov v zmysle podmienok uvedených v Zmluve o poskytnutí NFP a vo Všeobecných zmluvných podmienkach odôvodňovalo postup podľa § 31 ods. 7 zákona č. 523/2004 Z. z., alebo porušil aj ustanovenia právnych predpisov o finančnej disciplíne.

disciplíny. Poukázal na to, že nie je zrejmé, aké konkrétne ustanovenia zmluvy a súvisiacich zmluvných dokumentov mali byť porušené preto nie je možné sa zaoberať sa otázkou, či boli jednotlivé zmluvné dokumenty aplikované v správnej časovej verzii a či došlo k správnemu právnemu posúdeniu veci žalovaným v administratívnom konaní.

12. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal na nutnosť rešpektovať požiadavky kladené na zákonnosť administratívneho konania a na zákonnosť a preskúmateľnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, aby z rozhodnutí vydaných v administratívnom konaní bolo zrejmé, o aké finančné prostriedky v konkrétnej veci ide (aby sa zamedzilo aj dvojitému ukladaniu sankcií, napr. aj dodržanie ustanovenia § 31 ods. 16 zákona č. 523/2004 Z. z.), aby bola vec jednoznačne skutkovo vymedzená, aby bolo zrejmé, aké je právne posúdenie veci a na základe akej úvahy orgány verejnej správy dospeli k záverom uvedeným v rozhodnutiach.

V rozhodnutiach bude zároveň potrebné uviesť, ktoré ustanovenia zmluvných dokumentov a v akých časových verziách boli na prípad žalobcu aplikované, a to aj s odôvodnením aplikácie konkrétnej časovej verzie (na základe akých zmluvných ustanovení a skutkových okolností sa aplikuje konkrétna verzia dokumentu).

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

16. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietal právne posúdenie krajského súdu, že ide o vec správneho trestania. Poukázal na to, že porušenie finančnej disciplíny síce je nesporne protiprávne konanie, ale uložením odvodu ako jedného z druhu sankcie podľa § 31 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z.z., je vrátenie verejných finančných prostriedkov do príslušného rozpočtu, účelom ktorého je reparácia, a práve toto je predmetom napadnutého rozhodnutia.

Sťažovateľ poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/115/2018 to dňa 03.10.2019, v ktorom nebol podobný postup kvalifikovaný ako správny delikt, pretože nie je ako iný správny delikt normatívne označený.

Popis skutku vo výroku rozhodnutia je dostatočne špecifikovaný a identifikuje skutok spôsobom, že ho nemožno zamieňať. 18. K argumentácii krajského súdu, že odôvodnenia rozhodnutí oboch stupňov sú nedostatočné a že sú v nich uvedené dva spôsoby porušenia, sťažovateľ uviedol, že došlo k nesprávnej interpretácii porušenia finančnej disciplíny správnym súdom, pretože obidve skutkové podstaty sú prepojené a vedú práve k porušeniu ust. § 31 ods. 1 písm. b/ zákona č. 523/2004 Z. z. Žalobca časť poskytnutého finančného príspevku vo výške 22067,16 eura nepoužil na úhradu oprávnených výdavkov v súlade s podmienkami čl. 14 písm. c/ a j/ Všeobecných zmluvných podmienok, pretože nepreukázal oprávnenosť týchto výdavkov podľa Usmernenia RO č. N3/2007 k oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007-2013 v zmysle aktualizácie. Sťažovateľ uviedol, že správny orgán bol povinný vo výroku uviesť aj porušenie bodu 4.8.2 písm. B) SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 - 2013, verzia 7.0, účinná od 01.02.2014 tým, že do 12 mesiacov odo dňa účinnosti SFRŠF a KF

K upozorneniu krajského súdu, že sprostredkovateľský orgán za účinnosti dokumentu SFRŠF a KF na programové obdobie 2007-2013, verzia 7.0, vyzval žalobcu na vrátenie nenávratného finančného príspevku, resp. jeho časti do 11.04.2014, a nie do 09.02.2015, uviedol nasledovné. Riadiaci orgán mohol podľa bodu 4.8.2. Systém zálohových platieb SFRŠ a KF stanoviť prísnejšie pravidlá pre poskytnutie a zúčtovanie zálohovej platby, preto mu určil lehotu na vrátenie 11.04.2014. Z toho vyplýva, že žalobca nemal uvedenú žiadosť sprostredkovateľského orgánu ani možnosť vrátiť finančné prostriedky do 09.02.2015 v zmysle SFRŠF a KF.

Navyše podľa oboch uvedených ustanovení sa ukladá sankcia práve pre porušenie finančnej disciplíny. 21. Žalobca vo vyjadrení dňa 10.03.2020 ku kasačnej sťažnosti namietal v prvom rade neprípustnosť kasačnej sťažnosti, nakoľko táto bola autorizovaná ministrom sťažovateľa, ktorý však nemá právnické vzdelanie. Sťažovateľ do konania priložil príslušné potvrdenie o právnickom vzdelaní druhého stupňa zamestnankyne, ktorá ale kasačnú sťažnosť nepodpísala. Žalobca má za to, že nedostatok podľa § 449 SSP nemožno zhojiť predložením potvrdenia o vzdelaní osoby, ktorá pri podaní kasačnej sťažnosti za sťažovateľa nekonala, pretože tento konal prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu.

Nosným bodom kasačnej sťažnosti je otázka, či je odvod správnym trestaním alebo nie. Táto otázka však je podľa žalobcu nie je kľúčová, kľúčovou je otázka preskúmateľnosti rozhodnutí. Sťažovateľ ďalej opomenul skutočnosť, že predmetom napadnutého rozhodnutia sú aj penále, ktoré podľa žalobcu majú vždy trestnú, represívnu povahu. Uvedená argumentácia však podľa žalobcu nič nemení na skutočnosti, že výrok by mal obsahovať ustanovenie zákona, podľa ktorého je rozhodnutie vydávané s tým, že uvedené ustanovenie by malo korelovať s odôvodnením celého rozhodnutia, inak je rozhodnutie zmätočné. Navyše, podľa napadnutého rozsudku, aj keby nešlo o vec správneho trestania, tak by aj tak boli rozhodnutia orgánom oboch stupňov nepreskúmateľné. Žalobca poukázal na to, že z preskúmavaných rozhodnuté nie je možné zistiť, v akej výške sa ukladá žalobcovi odvod za jednotlivé skutky.

Výrok

preskúmavaných rozhodnutí podľa žalobcu neodlišuje, za ktoré protiprávne konanie sa odvod ukladá a v akej výške. 24. Žalobca napokon argumentoval tým, že preskúmavané rozhodnutia sú zmätočné v určení okamihu, od ktorého plynie lehota na uloženie odvodu. Žalobca je toho názoru, že k preukázanému zisteniu porušenia finančnej disciplíny došlo doručením správy z kontroly, čo bolo najneskôr 26.07.2013. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané až dňa 19.10.2018, teda po uplynutí päťročnej prekluzívnej lehoty. Kasačný súd a krajský súd je podľa neho v danej veci povinný skúmať, či došlo k uplynutiu prekluzívnej lehoty na uloženie odvodu (nakoľko sa podľa neho jedná o vec správneho trestania, v ktorej nie je viazaný žalobnými, resp. sťažnostnými bodmi).

25. Prejednávaná vec bola dňa 30.04.2020 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 6S pod sp. zn.: 6Sžfk/24/2020. S účinnosťou ku dňu 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky primárne preskúmal, či bola pri podaní kasačnej sťažnosti splnená povinnosť povinného zastúpenia, resp. či bola splnená výnimka z uvedenej povinnosti (§ 449 ods. 1 a 2 SSP). Kasačná sťažnosť zo dňa 03.02.2020 bola autorizovaná ministrom sťažovateľa, ktorý však nemá právnické vzdelanie, avšak z jej záhlaví je pod kolónkou „vybavuje“ uvedená zamestnankyňa žalovaného. Sťažovateľ dodatočne

27. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

Na základe vyššie uvedených žiadostí o poskytnutie zálohových platieb boli sťažovateľovi poskytnuté finančné prostriedky vo výške spolu 146605,65 eura. Sťažovateľ následne predložil žiadosti o zúčtovanie zálohových platieb: - č. 27110230473202 zo dňa 28.03.2011 - nárokované výdavky 63406,16 eura, - č. 27110230473206 zo dňa 26.01.2012 - nárokované výdavky 73944,38 eura, - č. 27110230473209 zo dňa 28.04.2012 - nárokované výdavky 72189,42 eura. Sociálna implementačná agentúra vykonala u sťažovateľa administratívne kontroly: - administratívna kontrola žiadosti o zúčtovanie zálohovej platby č. 27110230473202 - záznam zo dňa 04.04.2011, - administratívna kontrola žiadosti o zúčtovanie zálohovej platby č. 27110230473206 - záznam zo dňa 06.02.2012, - administratívna kontrola žiadosti o zúčtovanie zálohovej platby č. 27110230473209 - záznam zo dňa 13.09.2012. 29. Žiadosťou zo dňa 21.02.2014, doručenou sťažovateľovi dňa 24.02.2014, Sociálna implementačná agentúra vyzvala sťažovateľ na vrátenie neuznanej časti finančných prostriedkov.

- porušil § 19 ods. 6 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 523/ 2004 Z. z.“), čl. 2 bod 2.4, čl. 3 bod 3.3 Zmluvy o poskytnutí NFP a čl. 1 ods. 1 Všeobecných zmluvných podmienok k Zmluve o poskytnutí NFP tým, že časť poskytnutého finančného príspevku vo výške 22067,16 eura nepoužil na úhradu oprávnených výdavkov v zmysle ich definície podľa čl. 14 písm. c/ a j/ Všeobecných zmluvných podmienok, a ani ho nevrátil, - porušil bod 4.8.2 písm. B) Systému finančného riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu na programové obdobie 2007 - 2013, verzia 7.0, účinná od 01.02.2014 tým, že do 12 mesiacov odo dňa účinnosti Systému finančného riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu na programové obdobie 2007 - 2013, verzie 7.0, účinnej od 01.02.2014, nezúčtoval zálohovú platbu vo výške 100 % poskytnutú pred dátumom účinnosti Systému finančného riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu na programové obdobie 2007 - 2013, verzie

eura. Povinnosť odviesť finančné prostriedky bola uložená do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia na účet platobnej jednotky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Zároveň bolo v rozhodnutí konštatované, že podľa § 31 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z. z. vznikne žalobcovi povinnosť platiť penále vo výške 0,1 % zo sumy, v ktorej došlo k porušeniu finančnej disciplíny, za každý aj začatý deň omeškania s úhradou uloženého odvodu v prípade, ak tento nebude zaplatený v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, a to až do zaplatenia odvodu. Penále by bol žalobca povinný uhradiť na príjmový účet Úradu vládneho

32. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. MF/016870/2018-243/1083 zo dňa 19.10.2018 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie Úradu vládneho auditu potvrdil.

33. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené, alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy, alebo iným zásahom orgánu verejnej správy sa môže, za podmienok ustanovených týmto zákonom, domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 1, 2 SSP).

35. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. (3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

38. Predmetom správneho súdneho konania bolo rozhodnutie vydané vo veci porušenia finančnej disciplíny podľa zákona č. 523/2004 Z. z. v súvislosti s nakladaním s verejnými prostriedkami, v rámci ktorého sú fyzické a právnické osoby povinné zachovávať hospodárnosť, efektívnosť a účinnosť ich použitia. Porušenie finančnej disciplíny je v zmysle § 31 ods. 1 písm. b/ zákona č. 523/2004 Z. z. vymedzené tak, že ide o poskytnutie alebo použitie verejných prostriedkov nad rámec oprávnenia, ktorým dôjde k vyššiemu čerpaniu verejných prostriedkov. S porušením takto vymedzenej finančnej disciplíny zákonodarca v ust. § 31 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z. z. spája osobitný mechanizmus vyvodzovania zodpovednosti, založený na vydaní rozhodnutia v administratívnom konaní, ktorým sa ukladá odvod vo výške porušenia finančnej disciplíny a penále vo výške 0,1% zo sumy, v ktorej došlo k porušeniu finančnej disciplíny, za každý aj začatý deň omeškania s úhradou uloženého odvodu.

40. Pre úplnosť kasačný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľa týkajúca sa právnej povahy odvodu (sankčný alebo reparačný charakter, resp. či sa jedná alebo nejedná o správne trestanie a pod.), ktorá, paradoxne, tvorí podstatnú časť kasačnej sťažnosti, nebude predmetom detailnejšieho prieskumu zo strany kasačného súdu, keďže vzhľadom na primárny dôvod zrušenia rozhodnutí orgánov verejnej správy krajským súdom, táto otázka nie je pre kasačné konanie kľúčová. Rovnako je pre posúdenie dôvodnosti kasačnej sťažnosti irelevantná argumentácia žalobcu, ktorý vo svojom vyjadrení ku kasačnej síce pripustil, že odvod má reparačný charakter, avšak tvrdil, že právna povaha penále je odlišná. Primárnym dôvodom pre

41. Preskúmavané rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa krajského súdu trpeli vadou, spočívajúcou v nedostatočnom popise skutku, t.j. ako a čím sa mal žalobca dopustiť protiprávneho konania, príp. porušenia podmienok, ku ktorým sa zaviazal, resp. mal zaviazať. Správny súd osobitne poukázal na nejasnosti vymedzenia dvoch skutkov, resp. spôsobov, ktorými sa mal žalobca dopustiť porušenia finančnej disciplíny podľa ust. § 31 ods. 1 písm. b/ zákona č. 523/2004 Z. z. (v odsekoch 125. - 134. napadnutého rozsudku), ďalej absentovalo vymedzenie rámca oprávnenia, ktorý mal žalobca prekročiť pri použití finančných prostriedkov (v odsekoch 122. a 137. napadnutého rozsudku) a tiež zdôraznil zjavné nezrovnalosti ohľadom skutočností podstatných pre určenie plynutia päťročnej prekluzívnej lehoty (najmä v odsekoch 135. a 138. napadnutého rozsudku) podľa ust. § 31 ods. 14 zákona č. 523/2004 Z. z.

b/ zákona č.523/2004 Z. z. a protiprávnosť všetkých takých činov sa posudzuje spoločne) alebo či jedným protiprávnym konaním/skutkom porušil žalobca niekoľko ustanovení zákona a pod. Bez ustálenia vzťahu týchto konaní a určenia momentu, kedy žalobca dokonal konanie, ktorým spáchal porušenie finančnej disciplíny podľa § 30 ods. 1 písm. b/ zákona č.523/2004 Z. z., nie je možné posúdiť prípadnú preklúziu podľa § 30 ods. 14 zákona č.523/2004 Z.z, či sa táto počíta za každé konanie samostatne alebo spolu. Kasačný súd teda konštatuje, že vymedzenie dvoch konaní, ktorými sa mal žalobca dopustiť porušenia finančnej disciplíny tak, ako sú ustálené v napadnutom a prvostupňovom rozhodnutí, je zmätočné a stotožňuje sa preto so závermi krajského súdu v predmetnej právnej otázke.

44. Krajský súd v neposlednom rade konštatoval nepreskúmateľnosť preskúmavaných rozhodnutí právnych orgánov z dôvodu, že z administratívneho spisu nevyplýva informácia o doručení jednotlivých záznamov z administratívnych kontrol žalobcovi zo dňa 04.04.2011, 06.02.2012, a 13.09.2012 k jednotlivým žiadostiam o zúčtovanie zálohovej platby, preto nemožno podľa krajského súdu zistiť, kedy došlo k preklúzii. V zmysle ustanovenia § 31 ods. 14 zákona č. 523/2004 Z. z., možno odvod, penále a pokutu za porušenie finančnej disciplíny uložiť do piatich rokov odo dňa preukázaného zistenia porušenia finančnej disciplíny.

46. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že krajský súd považoval za zmätočné použitie odkazu na ustanovenie § 31 ods. 7 zákona č. 523/2004 Z. z. v napadnutom rozhodnutí, nakoľko orgán verejnej správy prvého stupňa toto ustanovenie neaplikoval, kasačný súd poznamenáva, že toto netvorilo podstatnú časť právneho posúdenia veci krajským súdom, avšak s právnym názorom krajského súdu sa stotožňuje v tom zmysle, že uvedené je podporným argumentom na doplnenie záverov o nedostatkoch napadnutého rozhodnutia.

Je nepochybné, že výroková časť rozhodnutia, ktorá v sebe sprítomňuje tzv. meritum veci, je z hľadiska dopadu na práva, povinnosti a právom chránené záujmy účastníkov konania, kľúčovou, preto musí byť vymedzená dostatočne konkrétnym a zrozumiteľným spôsobom.

48. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom nezistil žiaden dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie, a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

50. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.